Aktuality

Ošetrovateľky v medzivojnových Košiciach

História

22.5.2020, otvorené 408-krát

 

Prednedávnom, 12. mája sme si pripomenuli Medzinárodný deň ošetrovateliek. V tento deň sa v roku 1820 narodila Florence Nightingalová, anglická šľachtičná, priekopníčka moderného ošetrovateľstva, autorka odbornej literatúry a zakladateľka prvej ošetrovateľskej školy na svete. Od jej narodenia uplynulo presne 200 rokov, no jej odkaz rezonuje v spoločnosti do súčasnosti. Položila základy profesionálneho ošetrovateľstva, na ich princípe sa poskytuje ošetrovateľská starostlivosť až dodnes.

Ošetrovateľkám a ďalšiemu zdravotníckemu personálu sa v súčasnosti venuje väčšia pozornosť v súvislosti so svetovou pandémiou koronavírusu. V spojitosti s tým sa pripomínajú tiež pandémie, ktoré zasiahli ľudí v minulosti, napr. španielska chrípka v rokoch 1918 – 1920, ktorá neobišla ani Košice. Pozrime sa teda aj na to, kto poskytoval pacientom v Košiciach ošetrovateľské služby, a to nielen počas vyčíňania španielskej chrípky, ale aj v nasledujúcich rokoch.

V prvých rokoch po vzniku Československej republiky bola výchova a výcvik diplomovaného ošetrovateľského personálu na ošetrovateľských školách len v českých krajinách. Pre žiačky z územia Slovenska bolo štúdium na týchto školách náročné z finančných i rodinných dôvodov. V dôsledku absencie vzdelávacej inštitúcie pre prípravu ošetrovateliek na Slovensku ošetrovateľskú starostlivosť poskytovali najmä rádové sestry, ošetrovateľky, ktoré sa pripravovali len v krátkodobých kurzoch, alebo nevzdelané ošetrovateľky, ktoré zaúčali priamo v liečebných ústavoch lekári a skúsenejšie kolegyne. Na Slovensku sa organizovali prvé ošetrovateľské kurzy až od roku 1929 v Štátnej nemocnici v Bratislave, z ktorých sa v roku 1931 vytvorila Ošetrovateľská škola kongregácie Milosrdných sestier Svätého kríža.

Ošetrovateľské služby poskytovali rádové sestry a nekvalifikovaný ošetrovateľský personál i v košickej nadačnej nemocnici, ktorá bola v roku 1919 prevzatá pod československú správu. V jej priestoroch umiestnili psychiatrické a venerické oddelenie novovzniknutej štátnej nemocnice. Ostatné oddelenia štátnej nemocnice (chirurgické, interné, detské, kožné a infekčné) boli provizórne umiestené v Komenského ústave. V súvislosti s týmito zmenami bolo potrebné vyriešiť personálne otázky. Z archívnych materiálov fondu Expozitúra Ministerstva verejného zdravotníctva a telesnej výchovy (Slovenský národný archív) sa dozvedáme, že mzdy nemocničného personálu v Košiciach boli vyššie ako v ostatných častiach republiky: „Rovněž pokud se týče převzetí personálu dosud v nemocnici zaměstnaného [...] se připomíná, že dosavadní požitky personálu s výjimkou řádových ošetřovatelek, jsou nepřiměřeně vysoké. Taktéž mzda pro ošetřovatelky, jež mají býti nově přijaty, dle návrhu ředitele obsaženého v protokolu, /měsíčně 200 K vedle stravy a bytu/ jest nejen vzhledem k poměrům v nemocnicích českých, nýbrž i vzhledem k analogickým poměrům v jiných všeob. nemocnicích na Slovensku, nepřiměřeně vysoká a budiž řiditeli uloženo, aby eventuelně konkursem v denních listech hleděl opatřiti si spolehlivé síly levnější.“

Riaditeľ nemocnice odôvodňoval svoj návrh na dočasné zamestnanie ošetrovateliek s uvedeným platom tým, že „není nyní možno dostati spolehlivého a čestného personálu, jenž by ovládal jazyk slovenský i maďarský, kterážto okolnost je velmi důležitá, a hlavně také tím, že personál ve staré nemocnici jest stejně honorován, ačkoliv nemá úplné potřebné kvalifikace“.

V Košiciach existovala okrem štátnej nemocnice aj mestská epidemická nemocnica. Ako sa dozvedáme z fondu Úradný hlavný lekár mesta Košice (Archív mesta Košice), denný plat ošetrovateliek tejto nemocnice bol stanovený na 12 korún. K nemu prislúchalo stravné  10 korún. Začiatkom roka 1921 žiadali ošetrovateľky o zvýšenie svojej mzdy. Hlavný lekár mesta Košice sa v ich mene prihovoril v mestskej rade a navrhované zvýšenie dennej mzdy ošetrovateliek na 20 korún a stravného na 15 korún odôvodňoval nasledovne: „[...] ošetrovateľky vykonávajú permanentnú službu takmer dňom a nocou, ďalej ako zdravé nevyhnutne onakvejšiu stravu potrebujú jako chorí [...] a dnes niet už ani v jednej nemocnici ošetrovateľky s menšou dotáciou. Keď ale ošetrovateľsky personál dostáva v inej nemocnici lepší plat ani naša nemocnica nemôže pozaostať v tomto ohľade a nemôže zavrhnúť menovaným odôvodnenú a lojálnu prosbu.“

V roku 1922 informoval časopis Slovenská obrana o nevyhovujúcom stave liečebných ústavov v Košiciach a pracovných podmienkach v nich: „Ubikácie perzonálu to je teprv žalostný obrázok. Ošetrovateľky na mužskom oddelení spia v miestnosti, ktorá je oddelená len plachtou od ambulancie a po nočnej službe ju vyrušujú zo spánku nemocní a návštevy, prechádzajúce sem a tam [...]. Inde je pre perzonál zariadený byt skutočne naturálny. Všetky rozmary prírody pocíti dotyčný na svojom tele, nech je to dážď, vetor, mráz alebo sňah.“

Sťažnosti personálu pracujúceho v starej nemocničnej budove, v ktorej sídlilo psychiatrické oddelenie štátnej nemocnice, navrhovalo riaditeľstvo nemocnice vyriešiť zvýšením mzdy za nočné služby: „Služba personálu je ťažká a počet ošetrovateľského personálu mohol by byť zvýšený. Viac personálu v budove tejto umiestniť je však absolútne nemožné [...]. Ohľadom rozdelenia služby ošetrovateľskej, pre nesnadnosť rozmnoženia personálu, mohla by byť očakávaná náprava len v tom smere, že by sa ošetrovateľskému personálu psych. oddelení zvýšila odmena za nočnú službu z dosavádných 2 Kč. za polnoc na 3 – 4 Kč.“

Situácia sa v Košiciach zlepšila po otvorení novej štátnej nemocnice v júni 1924. K celkovému zlepšeniu postavenia ošetrovateliek došlo po prijatí vládneho nariadenia č. 22/1927, ktoré predstavovalo jednotnú úpravu platových a služobných pomerov ošetrovateliek v štátnych liečebných a humanitných ústavoch v Československu. Táto úprava sa týkala právnych pomerov a pôžitkov ošetrovateliek s kvalifikáciou (držiteliek diplomov), a rovnako aj tých, ktorým kvalifikácia chýbala. Vládne nariadenie neupravovalo pomery rádového ošetrovateľstva, v prípade ktorého sa uzatvárali zmluvy s jednotlivými kongregáciami. Rádové sestry však nedostávali za svoju prácu plat, ale len príspevok. Napr. kongregácia sestier rádu sv. Vincenta dostávala za prácu ošetrovateliek vykonávanú v košickej štátnej nemocnici na základe zmluvy z roku 1927 ročný paušál 2000 korún. V košickej štátnej nemocnici pracovalo koncom 20. rokov 50 rádových sestier, pričom ich počet sa v nasledujúcich rokoch ešte zvýšil. Rádové sestry vykonávali popri ošetrovateľských funkciách tiež niektoré práce v kuchyni, práčovni a pod.

Práve rádové sestry, pre ktoré nebolo ošetrovanie chorých len obyčajnou prácou, čo súviselo s kresťanskou ideológiou, tvorili prevažnú časť odborne školených ošetrovateliek na území Slovenska. Ich služby sa hodnotili veľmi pozitívne a viaceré liečebné ústavy im dávali prednosť pre ich typickú disciplinovanosť, lacnejšiu prácu v porovnaní s civilnými ošetrovateľkami a tiež pre vykonávanie všetkých prác. Rádové sestry však neošetrovali pacientov niektorých oddelení, napr. psychiatrických alebo gynekologicko-pôrodníckych. Členky jednej kongregácie alebo jedného rádu pracovali zväčša v jednom zariadení, pričom ich prácu riadila sestra predstavená. V najväčšej miere sa uplatnili v štátnych nemocniciach.

Napriek tomu, že nielen na Slovensku, ale i v rámci celej ČSR bol nedostatok odborne pripraveného ošetrovateľského personálu, reagovali Robotnícke noviny v jednom zo svojich článkov veľmi negatívne na ošetrovateľskú činnosť rádových sestier v Košiciach,  a to aj napriek tomu, že v skutočnosti boli oveľa lepšie pripravené na svoju prácu ako civilné ošetrovateľky: „Ministerstvo verejného zdravotníctva objednalo z Rakúska niekoľko nebeských kozí, dodalo totiž do št. nemocnice v Košiciach niekoľko mníšiek, ako keby nemalo dosť nezamestnaných osôb, ktoré mohly by byť v nemocnici zamestnané. [...] Celá práca týchto mníšiek pozostáva z raňajkovania, manikýrovania prstov, predobedovania, obedovania, svačiny, večere a prechádzky. [...] Myslím, že peniaze, ktoré vydajú sa na mníšky, maly by sa upotrebiť na prípadný potrebný personál civilný, ktorého je dostatok bez zamestnania, alebo sriadiť knižnicu pre personál, aby sa mohol vzdelávať odborne a spoločensky. Keď by už aj snáď niekoľko odborne vzdelaných síl sa potrebovalo, máme takých nadostač bez mníšiek [...].“

Ošetrovateľskú starostlivosť poskytovali v košickej štátnej nemocnici spomínané sestry rádu sv. Vincenta, ktoré v Košiciach založili v roku 1932 i ošetrovateľskú školu. Jej činnosť sa začala 1. februára 1933. Školu pričlenili k nemocnici, kde sa konala praktická časť prípravy žiačok. Do prvého ročníka každý rok prijali okolo 30 žiačok. Škola prijímala okrem rádových sestier i civilné žiačky, no len v obmedzenom počte. Napr. v roku 1935 bolo na škole len päť civilných poslucháčok. Ich mesačné náklady na štúdium boli 500 korún, z toho 400 korún bol poplatok za internát a 100 korún bolo školné. Externé žiačky mali platiť 200 korún mesačne. Ako uvádzal časopis Československá nemocnice, Košice mali v tom čase už modernú nemocnicu, ktorá umožnila poskytnutie kvalitnej odbornej prípravy žiačkam, a tak sa stali vhodným mestom pre založenie takejto školy: „[...] je tu nemocnice státní, moderní, a na kterou možno klást požadavky, že po stránce praktické dá posluchačkám ošetřovatelské školy řádný výcvik. Rovněž i teoretický výcvik byl zajištěný, poněvadž páni primáři, téměř všichni, dali mnoho ze svého a jinak velmi vyměřeného času k disposici škole a uvolili se přednášeti.“

Články publikované v časopise Československá nemocnice dosvedčujú, že okrem odborných nárokov boli na ošetrovateľky kladené tiež morálne požiadavky: „Ošetřovatelství s hlediska sesterského je povolání – ne řemeslo nebo zaměstnání. Dobrá sestra ošetřovatelka je žena, která po hlasu svého srdce chce účinně pomáhati nemocnému a jinak potřebnému člověku a která získala patřičné vzdělání k provozování tohoto povolání. [...] spojuje vlastnosti dobrosrdečné a pečlivé matky – organisátorky a vlastnosti nenáročné, oddané, bystré, oduševnělé sestry. [...] má-li sestra vyhověti požadavkům v dnešní době na ni kladeným, musí míti vysokou úroveň intelektuální, odbornou průpravu a pevné mravní zásady.“

Ošetrovateľka mala spĺňať určité vlastnosti. Mala byť príjemná, tichá, pokojná a taktná a tiež dobre upravená. Svoju prácu mala vykonávať presne a efektívne, čím u ostatných dokázala vyvolať pocit dôvery a spoľahlivosti. Zároveň mala byť aj dobrým psychológom, aby porozumela svojim pacientom, pričom dodržiavanie lekárskeho tajomstva malo byť pre ňu samozrejmosťou. Mala mať aj zmysel pre disciplínu a poriadok a okrem toho nemala zabúdať na povinnosti k sebe samej, hlavne na starostlivosť o svoje zdravie, keďže bola v neustálom nebezpečenstve v dôsledku možných infekcií.

Napriek tomu, že sa v rámci ošetrovateľského personálu väčšinou spomínajú len ženy ako ošetrovateľky, uplatnenie v tomto povolaní našli i muži. Napr. na mužskom oddelení psychiatrického oddelenia košickej štátnej nemocnice pracoval len mužský ošetrovateľský personál.

Miroslava Gallová, Spoločenskovedný ústav CSPV SAV

Foto: archív

Príloha

Rádové sestry, pre ktoré nebolo ošetrovanie chorých len obyčajnou prácou, tvorili prevažnú časť odborne školených ošetrovateliek na území Slovenska
Príloha

Florence Nightingalová