Facebook Instagram Twitter RSS Feed Back to top

Aktuality

Titulný obrázok

„Španielska choroba“ v Košiciach v roku 1918

15. 4. 2020 | zhliadnuté 6231-krát

Španielska chrípka bola jedna z najničivejších epidémií v dejinách ľudstva. Vyžiadala si viac obetí ako prvá svetová vojna a zničila tri až päť percent svetovej populácie. Ako prežili Košičania španielsku chrípku a aké opatrenia prijalo mesto proti jej šíreniu?

Prvé prípady nákazy v Uhorsku zaznamenali začiatkom leta 1918. V tom čase sa ešte diskutovalo, či je vôbec na mieste hovoriť o epidémii, preto sa niekoľko mesiacov neuskutočnili potrebné opatrenia a úrady verejného zdravotníctva sa z dôvodu finančných nákladov zdráhali vyhlásiť stav epidémie. Choroba si vyžiadala najviac obetí vo vekovej kategórií 14 – 35 rokov a jej rýchly priebeh ľudí veľmi vystrašil. Nedostatok lekárov a liekov, neodborná starostlivosť a ťažkosti s prepravou pacientov prispeli k zhoršeniu choroby, nehovoriac o tom, že sa nakazilo aj veľa lekárov a zdravotných sestier.

Najvyššiu úmrtnosť počas trvania celej pandémie v Košiciach zaznamenali v októbri 1918. Všetka pozornosť vedenia mesta sa v tom čase sústredila na vracajúcich sa vojakov z frontu a na viaznuce verejné zásobovanie. Medzitým nadobúdala španielska chrípka alarmujúce rozmery: „Každý to dostane, každý kvôli tomu trpí, iba tí nie, ktorí zomrú v priebehu prvých 24 hodín,“ napísal s groteskným humorom jeden z korešpondentov Kassai Hírlapu.  Po tom, ako hlavný úradný lekár Géza Nagy (1869 – 1922) 30. septembra ohlásil takmer 2000 nakazených prípadov, mešťanosta Béla Blanár ešte v ten istý deň potvrdil existenciu epidémie a vytvoril epidemiologický výbor (Járványügyi Bizottság).

Ochranné opatrenia

Opatrenia prijaté vedením mesta boli veľmi podobné tým súčasným. Mešťanosta zavrel všetky školy ešte v septembri. (Základné a stredné školy svoje brány otvorili až v novom štáte začiatkom roka 1919.) V druhej polovici októbra sa zakázali kinematografické a divadelné predstavenia, športové zápasy, ľudové a tanečné zábavy. Čo sa týka zábavných podnikov, reštaurácií a kaviarní, opatrenia v ich prípadoch neboli až také prísne ako dnes. Mohli byť otvorené do 22. hodiny. No súčasne od 11. do 13. hodiny, resp. medzi 16. a 18. hodinou sa mala vykonávať dezinfekcia priestorov a v uvedených časoch boli pred verejnosťou zatvorené. Dôkladné čistenie a vetranie bolo nariadené aj v továrňach, a to každý deň medzi 12. a 14. hodinou. Obyvateľstvo vyzvali, aby sa vyhýbalo korzovaniu a hromadným návštevám cintorínov, kostolov a modlitební. Domy, v ktorých ležali chorí, boli obyvatelia povinní označiť červenou ceduľou.

Mesto v súlade s nariadeniami ministerstva vnútra predĺžilo otváracie hodiny lekární. Lekárnici boli povinní mať otvorené do 22. hodiny a záujemcov o lieky prijímať aj po 22. hodine. Ministerstvo obrany poverilo vojenských lekárov, aby sa starali o civilných pacientov v celej Abovsko-Turnianskej župe. Dňa 19. októbra zaevidovali iba trinásť úmrtí, ale o desať dní neskôr už štyridsať. Politické zhromaždenia a ľudové zábavy, ktoré začiatkom novembra sprevádzali tzv. Astrovú revolúciu, ako aj húfy zákazníkov, ktorí sa zhromažďovali počas obmedzených otváracích hodín v pekárňach a mäsiarstvach, dopomáhali k šíreniu nákazy.

Čísla

Aj keď archívne výskumy v tejto oblasti ešte absentujú, vo fonde Úradného hlavného lekára v Košiciach (v Archíve mesta Košice) a v dobovej tlači je možné nájsť niekoľko oficiálnych údajov. Na základe hlásení úradného hlavného lekára Gézu Nagya vieme, že v septembri 1918 boli na území mesta evidované dve a potom do 6. novembra spolu ďalších 45 úmrtí. Vo svojej správe z 30. septembra uvádzal počet prípadov 2000. Toto číslo sa zdá byť v porovnaní so skutočnosťou mierne vyššie vzhľadom na to, že október bol najhorší mesiac v šírení epidémie. Predsa len, v októbri bolo nahlásených 1584  prípadov, čo bolo teoreticky menej ako v septembri. Ak môžeme veriť týmto číslam, tak išlo o približne sedem percent populácie mesta, tvorenej 45 000 obyvateľmi a niekoľkými tisíckami prítomných vojakov.

Pretože sa nákaza v radoch armády šírila pozoruhodnou rýchlosťou, na konci októbra 1918 vznikla medzi mestom a veliteľstvom divízie dohoda o izolovaní osôb trpiacich španielskou chrípkou vo vojenských kasárňach (pretvorené na vojenskú epidemiologickú nemocnicu) na dnešnej Skladnej ulici (dnešné Kasárne Kulturpark). Oproti tomu podľa vtedajších odborných názorov mala nákaza v Košiciach ľahší priebeh, než to bolo na ostatných územiach krajiny. Odborníci tvrdia, že prvá vlna, ktorá sa začala v prvej polovici roku 1918, zaznamenala v porovnaní s devastujúcou druhou vlnou v októbri a v novembri relatívne málo obetí. Tretia vlna epidémie na jar 1919 si vyžiadala viac obetí ako tá prvá, no i tak hlboko zaostala za druhou vlnou. Ak boli tieto všeobecné tendencie charakteristické aj pre Košice, môžeme tu rátať aj so 150 mŕtvymi a minimálne s päť- až šesťtisíc nakazenými.

Pre extrémne vysokú úmrtnosť sa dlho predpokladalo, že za chorobou mohol byť akýsi druh vírusov. Dnes však vieme, že vírus sa významne nelíšil od patogénov, ktoré viedli k podobným epidémiám v tom období. Vysoká úmrtnosť bola spôsobená najmä rôznymi faktormi spojenými s vojnou. Preplnenosť kasární, zlá hygiena a podvýživa ľudí prispeli k tomu, že oslabené organizmy často nedokázali infekciu prekonať.

Niekoľko dobových „fake-news“ a smrteľné prípady

V dôsledku vysokého počtu nakazených vojakov verejnosť obviňovala z rýchleho šírenia epidémie verejné domy, a zároveň predajcovia šírili zvesti, že alkohol je najlepším protijedom proti tejto chorobe.

K známym obetiam španielskej chrípky patril napríklad uhorský kráľ Karol IV., maďarská spisovateľka Margit Kaffka (s malým synčekom), francúzsky básnik Guillaume Apollinaire či nemecký sociológ, filozof a ekonóm Max Weber (1864 – 1920). K obetiam, aj keď nie priamo v Košiciach, ale v Budapešti, patril 38-ročný člen známej košickej právnickej rodiny Pál Halmi, ktorý si spolu so svojimi tromi bratmi prešiel aj útrapami frontu. Jeho portrét zhotovil košický maliar Elemér Halász-Hradil.

Podľa lekárskeho historika Haralda Salfellnera na území Česka zahynulo 46- až 77-tisíc ľudí. Na Slovensku to bola podľa odborníkov približne polovica toho, čo u našich susedov, Čechov. Podľa maďarských historikov na území celého Uhorska v roku 1918 zomrelo na španielsku chrípku viac ako 53-tisíc osôb. História pandémie, zúriacej pred sto rokmi, môže i dnes slúžiť pre ľudstvo ako dôležité ponaučenie. Vedomým vyhýbaním sa chybám, ktoré sa v tom čase vyskytli, napríklad pravidelným umývaním rúk alebo zdravým stravovaním, môžeme urobiť veľa pre minimalizáciu rizika opakujúcich sa pandémií chrípky.

Veronika Szeghy-Gayer, Spoločenskovedný ústav CSPV SAV

Foto: archív