BUGA 2005 – experimentálna záhradná výstava
19. 10. 2005 | videné 1290-krát
V Mníchove vystavuje aj Helmut Newton fotografie z rokov 1970-2000: Sex and Landscapes.
BUGA 2005 ja skratka Bundesgartenschau, teda Spolkovej záhradnej výstavy. Každý nepárny rok takúto výstavu pripraví jedno nemecké mesto. V týchto dňoch sa skončila BUGA v Mníchove. Pokúsila sa ponúknuť viac, než len záhradnícke umenie: pokúsila sa poskytnúť návštevníkom informácie o tom, čo je príroda, čo je záhrada a čo sa v nich deje.
Výchovno-vzdelávacia časť výstavy nenechala nikoho ľahostajným. Niekoho nadchla, niekoho naštvala. Tí naštvaní chceli vidieť úhľadné parkové plochy a keď sa ocitli medzi dvojmetrovými betónovými blokmi, medzi ktorými kde-tu vyrastali prúty s pár zelenými lístkami, boli prinajmenšom zaskočení. Keby si prečítali úvodný panel, dozvedeli by sa, že motívom expozície je zmena perspektívy a že práve v tomto betónovom labyrinte si môžu vyskúšať pohľad chrobáka v mestskom prostredí. I keď v tomto prípade to mohlo pripomínať i pocity človeka v niektorých typoch mestského prostredia.
O kúsok ďalej bol labyrint z dvojmetrového prútia. Cez riedke lístie človek videl ďalšie cestičky, ale prútie bolo príliš husté na to, aby sa dala zobrať skratka krížom. Ako ďaleko je východ, nebolo vidieť. Do toho čudný hluk, ktorý čosi pripomínal. To boli pocity myši na lúke a ten hluk bol čmeliak – ktorého my ľudia počujeme z iného smeru a s inou intenzitou.
Veľký zelený kopec bol modelom krtinca pre krtkov ľudskej veľkosti. Aby naše vcítenie sa do úlohy krtka pri prechádzaní jeho tmavými chodbami bolo dokonalé, boli za sklenenými stenami chodieb množstvá červov. Tučných. Hore bola rozhľadňa. A to celé chcelo záhradkárom povedať, že aj krtko patrí do ekosystému a nemusí byť vnímaný ako votrelec. Trasa ďalej viedla okolo obrovského hniezda s vajíčkami k bridlicou vykladanému aj obkladanému lieviku, v ktorom vznikal hmlový vír – model mikroklímy. Potom divák prešiel okolo výbehu domácich zvierat – prasiat, oviec, kôz, sliepok – vo voľnom výbehu s výkladom o tom, že ak už chceme chovať užitočné zvieratá, aspoň by sme sa k nim mali správať slušne.
Prechodom k „normálnej“ rastlinnej časti bola záhradka s hovoriacimi bylinami a koreninami, ktoré vysvetľovali, odkiaľ sú a na čo sú. Potom už nasledovali tradičné kvetinové záhony, geometricky usporiadané farebné plochy, ktoré vyzerali pekne aj bez exotických rastlín. Svoju plochu dostala aj výstava hrobov. V dlhom rade boli ukážky kvetinových úprav mikrozáhradiek pred pomníkmi a náhrobky od tradične kresťanských v retro- i modernom štýle, inšpirované inými spiritualitami, či pomníky úplne abstraktné a bez väzby na akúkoľvek duchovnosť. Táto časť výstavy bola aj vecná a komerčná, každý pomník reprezentoval kamenársku firmu, ktorá ho vyrobila.
Ďalší koniec záhradnej výstavy sa vrátil k vzdelávacím formám. Umelé jazero bolo na počiatku čisté a prázdne. Pravidelní návštevníci mohli pozorovať, ako sa na jeho dne vyvíja nový ekosystém. Zatiaľ je skromný, ale jazero zostáva ako súčasť trvalého parku a ekosystém tiež. Samostatný pavilón ponúkal informácie o organickom poľnohospodárstve. Iný pavilón zase presviedčal o výhodách geneticky modifikovaných plodín. Pluralita bola zachovaná.
Ako som už spomenula, ohlasy boli zmiešané. Tí, čo prišli a chceli vidieť kvetinové záhony, boli sklamaní. Tí, čo si prečítali sprievodné tabule a boli ochotní pristúpiť na hru zmenenej perspektívy, boli nadšení.
Ľubica Lacinová
- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -
Do 1. novembra je v mníchovskej Hypokunsthalle výstava fotografií Helmuta Newtona „Sex and Landscapes“. I keď sú to fotografie z rokov 1970-2000, vysoko prevažujú fotografie z deväťdesiatych rokov minulého storočia.
Helmut Newton (zomrel minulý rok pri automobilovej nehode) bol jedným z najznámejších módnych fotografov. Fotografoval pre Elle, Vogue, Marie Claire, ale i pre Playboy. Bol majstrom čiernobielej fotografie, ale jeho farebné kompozície nie sú o nič horšie. Každý pozná jeho akty (odtiaľ slovo sex v názve výstavy), ale rovnako skvelé sú i jeho portréty a krajiny. Krajiny vystavené na mníchovskej výstave sú prevažne fotografiami človeka, ktorého domovom je lietadlo. Obrazy krajinného reliéfu snímané z veľkej výšky aj detailnejšie zábery hier tvarov a tieňov pristávajúceho lietadla sú rovnako dokonalými abstraktnými kompozíciami. Všetky sú čiernobiele.
Čiernobiela dominuje aj vo fotografiách aktov žien. Newton fotografoval ženy, z ktorých každým centimetrom štvorcovým ich nahej kože cítiť, že sú silné osobnosti. Cítiť, že sú si vedomé vlastnej sexuality a sily, ktorá sa v nej skrýva. Sú zachytené v dynamických momentoch akoby vytrhnutých z napínavého deja, pritom každý obrys, každá plocha, každý tieň presne sedia v ploche obrazu. Newton presne vedel, čo robí a nevypustil z ruky produkt, ktorý by nebol dokonalý. Dnes je veľmi málo ľudí, ktorí robia svoje remeslo takto dôsledne.
Ľubica Lacinová
BUGA 2005 ja skratka Bundesgartenschau, teda Spolkovej záhradnej výstavy. Každý nepárny rok takúto výstavu pripraví jedno nemecké mesto. V týchto dňoch sa skončila BUGA v Mníchove. Pokúsila sa ponúknuť viac, než len záhradnícke umenie: pokúsila sa poskytnúť návštevníkom informácie o tom, čo je príroda, čo je záhrada a čo sa v nich deje.
Výchovno-vzdelávacia časť výstavy nenechala nikoho ľahostajným. Niekoho nadchla, niekoho naštvala. Tí naštvaní chceli vidieť úhľadné parkové plochy a keď sa ocitli medzi dvojmetrovými betónovými blokmi, medzi ktorými kde-tu vyrastali prúty s pár zelenými lístkami, boli prinajmenšom zaskočení. Keby si prečítali úvodný panel, dozvedeli by sa, že motívom expozície je zmena perspektívy a že práve v tomto betónovom labyrinte si môžu vyskúšať pohľad chrobáka v mestskom prostredí. I keď v tomto prípade to mohlo pripomínať i pocity človeka v niektorých typoch mestského prostredia.
O kúsok ďalej bol labyrint z dvojmetrového prútia. Cez riedke lístie človek videl ďalšie cestičky, ale prútie bolo príliš husté na to, aby sa dala zobrať skratka krížom. Ako ďaleko je východ, nebolo vidieť. Do toho čudný hluk, ktorý čosi pripomínal. To boli pocity myši na lúke a ten hluk bol čmeliak – ktorého my ľudia počujeme z iného smeru a s inou intenzitou.
Veľký zelený kopec bol modelom krtinca pre krtkov ľudskej veľkosti. Aby naše vcítenie sa do úlohy krtka pri prechádzaní jeho tmavými chodbami bolo dokonalé, boli za sklenenými stenami chodieb množstvá červov. Tučných. Hore bola rozhľadňa. A to celé chcelo záhradkárom povedať, že aj krtko patrí do ekosystému a nemusí byť vnímaný ako votrelec. Trasa ďalej viedla okolo obrovského hniezda s vajíčkami k bridlicou vykladanému aj obkladanému lieviku, v ktorom vznikal hmlový vír – model mikroklímy. Potom divák prešiel okolo výbehu domácich zvierat – prasiat, oviec, kôz, sliepok – vo voľnom výbehu s výkladom o tom, že ak už chceme chovať užitočné zvieratá, aspoň by sme sa k nim mali správať slušne.
Prechodom k „normálnej“ rastlinnej časti bola záhradka s hovoriacimi bylinami a koreninami, ktoré vysvetľovali, odkiaľ sú a na čo sú. Potom už nasledovali tradičné kvetinové záhony, geometricky usporiadané farebné plochy, ktoré vyzerali pekne aj bez exotických rastlín. Svoju plochu dostala aj výstava hrobov. V dlhom rade boli ukážky kvetinových úprav mikrozáhradiek pred pomníkmi a náhrobky od tradične kresťanských v retro- i modernom štýle, inšpirované inými spiritualitami, či pomníky úplne abstraktné a bez väzby na akúkoľvek duchovnosť. Táto časť výstavy bola aj vecná a komerčná, každý pomník reprezentoval kamenársku firmu, ktorá ho vyrobila.
Ďalší koniec záhradnej výstavy sa vrátil k vzdelávacím formám. Umelé jazero bolo na počiatku čisté a prázdne. Pravidelní návštevníci mohli pozorovať, ako sa na jeho dne vyvíja nový ekosystém. Zatiaľ je skromný, ale jazero zostáva ako súčasť trvalého parku a ekosystém tiež. Samostatný pavilón ponúkal informácie o organickom poľnohospodárstve. Iný pavilón zase presviedčal o výhodách geneticky modifikovaných plodín. Pluralita bola zachovaná.
Ako som už spomenula, ohlasy boli zmiešané. Tí, čo prišli a chceli vidieť kvetinové záhony, boli sklamaní. Tí, čo si prečítali sprievodné tabule a boli ochotní pristúpiť na hru zmenenej perspektívy, boli nadšení.
Ľubica Lacinová
- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -
Do 1. novembra je v mníchovskej Hypokunsthalle výstava fotografií Helmuta Newtona „Sex and Landscapes“. I keď sú to fotografie z rokov 1970-2000, vysoko prevažujú fotografie z deväťdesiatych rokov minulého storočia.
Helmut Newton (zomrel minulý rok pri automobilovej nehode) bol jedným z najznámejších módnych fotografov. Fotografoval pre Elle, Vogue, Marie Claire, ale i pre Playboy. Bol majstrom čiernobielej fotografie, ale jeho farebné kompozície nie sú o nič horšie. Každý pozná jeho akty (odtiaľ slovo sex v názve výstavy), ale rovnako skvelé sú i jeho portréty a krajiny. Krajiny vystavené na mníchovskej výstave sú prevažne fotografiami človeka, ktorého domovom je lietadlo. Obrazy krajinného reliéfu snímané z veľkej výšky aj detailnejšie zábery hier tvarov a tieňov pristávajúceho lietadla sú rovnako dokonalými abstraktnými kompozíciami. Všetky sú čiernobiele.
Čiernobiela dominuje aj vo fotografiách aktov žien. Newton fotografoval ženy, z ktorých každým centimetrom štvorcovým ich nahej kože cítiť, že sú silné osobnosti. Cítiť, že sú si vedomé vlastnej sexuality a sily, ktorá sa v nej skrýva. Sú zachytené v dynamických momentoch akoby vytrhnutých z napínavého deja, pritom každý obrys, každá plocha, každý tieň presne sedia v ploche obrazu. Newton presne vedel, čo robí a nevypustil z ruky produkt, ktorý by nebol dokonalý. Dnes je veľmi málo ľudí, ktorí robia svoje remeslo takto dôsledne.
Ľubica Lacinová