Kristove roky nežnej revolúcie
Pred 33 rokmi sa niektorí priamo z Prahy, iní pokútne cez Hlas Ameriky dozvedeli, že v Prahe „tiekla pri študentskej demonštrácii 17. novembra krv“. Deň predtým sa však prihlásili k slovu študenti bratislavskej Filozofickej fakulty UK pokojným pochodom podvečernou Bratislavou. Dnes si pripomíname 33 rokov od udalostí, ktorým hovoríme nežná revolúcia a o ktorých sme sa rozprávali s Mgr. Jurajom Marušiakom, PhD., z Ústavu politických vied SAV, v. v. i.
• Udialo sa toho z politologického hľadiska za 33 rokov veľa alebo málo? Bola to revolúcia?
Jediná odpoveď je, že udialo sa... úplne všetko. Slovensko v roku 2022 je úplne iná krajina, zmenila sa sociálna štruktúra, mentalita obyvateľstva, spôsob života. Politické zmeny majú spravidla dve dimenzie. Jednou z nich je spôsob, akým sa dejú, druhou je intenzita premien, ktoré prinášajú. Za revolúciu sa často označujú iba také mocenské zmeny, ktoré sa realizujú násilne a za účasti más. V tom prípade by zaradenie do kategórie „revolúcie“ spĺňala jedine krvavá revolúcia v Rumunsku (december 1989 – pozn. red.), ktorá však vyniesla k moci časť komunistickej nomenklatúry, keďže žiadne iné alternatívne sily, ašpirujúce na úlohu politických aktérov, v tom čase v Rumunsku neexistovali.
• November 1989 bol u nás bez násilia...
Prakticky každá mocenská zmena, od Francúzskej revolúcie, prebiehala minimálne pri neutralizácii silových zložiek, a teda vďaka dohode s časťou predstaviteľov „starého režimu“. Na druhej strane napr. Charles Tilly hovorí o „veľkých revolúciách“, ktoré prinášajú radikálnu transformáciu ekonomických a sociálnych štruktúr, ako aj politických inštitúcií. Zmeny v štátoch strednej a východnej Európy priniesli zásadnú zmenu z hľadiska charakteru politického režimu, ekonomického modelu, sociálnej štruktúry, zdieľaných hodnôt, geopolitickej orientácie, ale v mnohých prípadoch, vrátane Slovenska, aj charakteru štátnosti. Preto pokojne môžeme hovoriť o revolúciách.
• Čo nám tieto udalosti dali, čo sme si z nich vzali – a naopak, v čom zostávame nepoučiteľní?
Vývoj v roku 1989, ale aj v nasledujúcich dekádach, vrátane obdobia mečiarizmu, posilnili naše vedomie, že sme schopní vziať svoj život do vlastných rúk. To je asi najdôležitejšie, čo zmeny v roku 1989 priniesli. Stali sme sa súčasťou Západu a tej bohatšej, šťastnejšej časti sveta, aj keď si to nie vždy uvedomujeme, Slovensko získalo vlastnú štátnosť, ktorá nám nebola vnútená cudzími mocnosťami. Začali sme sa stávať občanmi, ale v poslednom období mám pocit, ako keby sme zastali niekde na polceste, ba dokonca sa vraciame niekam späť, a to aj z hľadiska poznania a rešpektovania elementárnych praktík demokratického občianstva. Zostávame nepoučiteľní najmä v absencii kritického myslenia. Svet vnímame v binárnej, priam manichejskej opozícii boja dobra so zlom, hoci naša realita je podstatne rôznorodejšia. Stále sme si neosvojili princípy „organickej solidarity“, postulovanej Émilem Durkheimom, ktorá spočíva v rešpektovaní odlišnosti v spoločnosti.
• Ak sa to dá zhodnotiť, kde sa urobili základné chyby? Ide o to „nevyrovnanie sa s kádrami“?
To je len časť problému. Problém je, že sme rezignovali na základný hodnotový rámec, v ktorom mala postkomunistická transformácia prebiehať. Rezignovali sme na elementárne štandardy správania sa príslušníkov politických elít, verejných funkcionárov i štátnych úradníkov. Nezmenili sme sa v tom, že nemorálne konanie odsudzujeme iba v prípade tých, ktorí sú našimi protivníkmi, ale rovnaké kritériá neuplatňujeme aj na ľudí z „nášho“ politického tábora. Tu sa vraciame k tribalistickému mysleniu v kategórii „my“ a „oni“, namiesto akceptovania univerzálne platných kritérií. Neoliberálna transformácia zo začiatku 90. rokov vyústila do oslabenia princípov sociálnej i občianskej solidarity, ktorá napokon vyústila do straty schopnosti viesť dialóg, ako sme toho svedkami v súčasnosti.
• Pred tými viac ako 30 rokmi sa často hovorilo, že musia prísť úplne nové generácie, aby sa to u nás začalo meniť – tie prišli, napriek tomu sa zdá, že spoločnosť sa čoraz viac rozdeľuje...
Novým generáciám chýba skúsenosť z obdobia spred roku 1989, demokraciu a slobodu považujú za samozrejmosť. Na druhej strane nemôžeme ich iba odsudzovať. Reťazenie kríz aj deštrukcia princípov solidarity, bez ktorých moderné spoločnosti nemôžu fungovať, v nich vyvolávajú strach z budúcnosti. Strach z toho, že možno celý život budú splácať svoje byty, strach zo zabezpečenia svojich (budúcich) rodín, strach z klimatickej krízy, strach zo staroby, ktorú nebudú prežívať ani tak dôstojne ako generácie ich rodičov a starých rodičov. Na druhej strane sú pod permanentným tlakom, aby podávali maximálne výkony a plnili kritériá „úspešnosti“, ktoré sú neraz merané iba materiálnym statusom. To všetko vytvára veľmi nebezpečnú zmes a ak sa revolúcia v roku 1989 niesla v znamení hodnôt slobody, rovnosti a solidarity, tak neskoršie revolúcie môžu byť vedené egoizmom a nenávisťou.
Spracovala: Andrea Nozdrovická
Foto: archív TASR