Borodáčovské oslavy v Sabinove a slovenská teatrológia
Dvanásťtisícový Sabinov, vo všeobecnom povedomí známy ako mesto, kde sa natáčal oscarový film Obchod na korze, vnímajú divadelníci aj ako pôsobisko prvého slovenského profesionálneho režiséra Janka Borodáča (18. 6. 1892 – 18. 2. 1964). Spoločne s manželkou, herečkou Oľgou Borodáčovou Országhovou, sem prišli v októbri 1922 (deň po ich svadbe vo Vrútkach), sklamaní umeleckým prostredím a odhodlaní nikdy viac sa nevrátiť do profesionálneho divadla.
Ako mladí dramatickí umelci totiž v roku 1921 opustili štúdium na pražskom konzervatóriu (kde boli prvými slovenskými študentmi herectva) a prijali angažmán v Slovenskom národnom divadle II., známejšom ako Marška. Išlo o kočovnú skupinu českých a slovenských hercov, ktorá mala šíriť divadelné umenie naprieč Slovenskom, keďže SND hrávalo len v Bratislave a Košiciach. Keď sa Marška po necelej sezóne z finančných dôvodov rozpadla, snúbenci a následne manželia Borodáčovci síce dostali ponuku do bratislavskej činohry, ale znechutení intrigami a napätou atmosférou sa radšej rozhodli pre Sabinov. Borodáč v tomto mestečku pred odchodom do Prahy zastával funkciu učiteľa, hoci sa za katedru reálne nepostavil, lebo už pár dní po prijatí miesta si vypísal ročnú študijnú dovolenku, aby mohol ísť študovať herectvo do Prahy.
Po rozpade Maršky sa teda vrátil na sľúbené miesto a začal vyučovať slovenčinu, dejepis a telocvik. Popri pedagogickej činnosti ho Sabinovčania okamžite angažovali do ich ochotníckej činnosti, a tak ani tu napokon neprerušil divadelnú dráhu. Jeho pričinením môžeme hovoriť o obrodení ochotníckeho divadla v Sabinove, novozaložený súbor nazval podľa významného slovenského dramatika, kňaza a politika – Palárik. V priebehu dvoch rokov pripravil sedemnásť inscenácií (odohralo sa 85 až 90 predstavení), každú z nich režíroval a s manželkou v nich občas aj hrali. Kým v iných krajoch Slovenska sa amatérske i profesionálne herectvo stále považovalo za morálne nedôstojné, v Sabinove nemal núdzu o účinkujúcich, ktorých vyberal z mestskej meštianskej školy, Dvojročnej roľníckej školy v Orkucanoch a z vojenských kasární. Repertoár divadla tvorili predovšetkým hry slovenských autorov (Ján Chalupka, Ján Palárik, Ferko Urbánek, Jozef Gregor Tajovský), zo svetovej klasiky to boli hry Henrika Ibsena či Nikolaja Vasilieviča Gogoľa, ktoré poznal z pôsobenia v Marške, a teda nemal problém so získaním prekladov. Borodáč ako silný vlastenec v neskoršej profesionálnej kariére nerežíroval české hry, ale v Sabinove pôsobilo množstvo českých vojakov, takže pravidelne siahal aj po textoch Aloisa Jiráska, ktoré herci hrali v ich rodnom jazyku.
V roku 1924 dostali Borodáčovci lákavú ponuku z činohry SND, ktorá nutne potrebovala rozšíriť počet slovenských hercov. Manželia ponuku prijali a stali sa pevnými súčasťami zakladateľskej generácie našich dramatických umelcov.
Na Sabinov nezabudli – a ani Sabinov na nich
Už v roku 2020, ktorý Ministerstvo kultúry SR vyhlásilo za Rok slovenského divadla, mali predstavitelia mesta v pláne uctiť si dielo a zásluhy Janka Borodáča, ale pandémia COVID-19 prekazila tieto zámery. Realizovali ich až teraz v júni, keď zároveň uplynulo 130 rokov od Borodáčovho narodenia. V rámci Dní Sabinova (11. – 18. júna) sa vďaka riaditeľovi Mestského kultúrneho strediska Sabinova Jozefovi Váhovskému uskutočnili hneď dve podujatia venované zásadnému divadelníkovi našej histórie, na ktorých sa spolupodieľal aj Ústav divadelnej a filmovej vedy CVU SAV, v. v. i. Streda 15. júna bola venovaná rannej besede, v ktorej teatrológ Karol Mišovic priblížil študentom základných a stredných škôl vznik profesionálneho slovenského divadla a zástoj Janka Borodáča v jeho histórii. Atraktívnym úvodom k prednáške boli krátke video pozdravy, ktoré pri tejto príležitosti nahrali pre sabinovských študentov populárni mladí herci Jana Kovalčíková a Juraj Bača. Stredajší večer patril galaprogramu spojenému s udeľovaním cien mesta Sabinov a ceny primátora mesta Sabinov a tiež moderovanou debatou s K. Mišovicom o Jankovi Borodáčovi, ktorá vyvrcholila live streamom s jeho študentkami Božidarou Turzonovovou a Emíliou Vášáryovou.
Paradoxne, profesionálne divadlá, v ktorých Borodáč dlhé roky pôsobil v rôznych pracovných pozíciách a formoval ich profil, si na jeho osobnosť pri príležitosti 130. výročia narodenia nespomenuli (iba košické divadlo mu venovalo stručný status na sociálnych sieťach). Sabinov však na Borodáča nezabudol.
Text: Karol Mišovic, Ústav divadelnej a filmovej vedy CVU SAV, v. v. i.
Foto: Jozef Kovalík