Facebook Instagram Twitter RSS Feed Back to top

Aktuality

Titulný obrázok

Navrátenie divadla do našich životov

27. 3. 2021 | zhliadnuté 168-krát

V roku 1961 vyhlásil Medzinárodný divadelný inštitút (ITI), ktorý je nevládnou divadelnou organizáciou pridruženou k UNESCO, 27. marec za Svetový deň divadla. Nejde pritom len o symbolickú oslavu, tento deň skutočne spája všetkých divadelníkov z celého sveta vďaka rôznym iniciatívam a podujatiam v jednom momente pripomenutia si dôležitosti divadelného umenia v našich životoch. Každý rok napíše ako reprezentant divadelnej komunity Posolstvo k Svetovému dňu divadla iná osobnosť. Prvým „delegátom“ hlasu divadla sa stal v roku 1962 francúzsky umelec Jean Cocteau. Medzi ďalších autorov patria napríklad také osobnosti ako Arthur Miller, Laurence Olivier, Richard Burton, Anatoli Vasiliev či Václav Havel.

Tohto roku sa pod znenie posolstva podpísala britská divadelná, filmová a televízna herečka Helen Mirren slovami: „Krásna kultúra divadla bude žiť tak dlho, ako dlho tu zostaneme my.“ Mirren upozorňuje na divadlo ako súčasť kultúry aj histórie, prízvukuje dôležitosť vnímania krásy, vyslovuje vieru v budúcnosť, ktorej súčasťou má byť aj divadlo, pretože má silu obnovy.

Už Aristoteles vo svojej Poetike písal o divadle ako umení, ktoré spôsobuje človeku potešenie, očisťuje ho, sprostredkúva zážitok a nové poznanie získané umeleckou cestou. Slovo divadlo pochádza z gréckeho „theatron“, doslovne „vidiaci priestor“ – miesto, kde sa nielen pozeráme, ale kde vidíme. Miesto magického prepojenia času a priestoru v prítomnom okamihu „tu a teraz“, moment stretnutia sa vo vzájomnom pochopení s druhým človekom a niekedy aj katarzného očistenia v pravde a vzájomnom pochopení.

Divadlo totiž stiera rozdiely. Ktokoľvek je v hľadisku a díva sa – nech má na sebe oblečenú róbu či texasky, býva v paláci či chatrči,  má na účte milión či debet, je šťastný alebo smútiaci, zdravý alebo chorý – je si s človekom vedľa neho napokon v divadle úplne rovný. „Sme zasiahnutí. Lapáme po dychu alebo sme mlčky šokovaní. A v tej chvíli prostredníctvom divadla objavujeme tú najhlbšiu pravdu: že najsúkromnejšie delenia medzi nami, hranice nášho individuálneho vedomia, vlastne nie sú. Vedomie je niečo, čo zdieľame.“ (Simon McBurney)

Divadlo ako obraz o svete, príbeh o človeku, dobe, ktorú žije, o tom, čo prežíva a cíti, sprostredkúva spoločný zážitok v tej najintímnejšej sfére každého z nás. Spolu s tvorcami stále nanovo rekonštruujeme našu žitú realitu, pátrame v jej scénickom obraze v snahe porozumieť jej, porozumieť sebe samému. Súčasne sa usilujeme nadobudnúť neustále narušovanú rovnováhu medzi sebou a svojím životom či chodom sveta. Divadlo odtajňuje, hovorí aj o tom, čo sa snažíme skryť vo svojom vnútri, ale nie je nám to ľahostajné. Činoherne, hudobne aj tanečne spracované príbehy o živote a smrti, láske a nenávisti, zrade a klamstve, odvahe a zbabelosti, úzkostiach aj radosti, stratenosti i hravosti, o politike rovnako ako rezistencii voči nej... to všetko prostredníctvom zhmotnenia na scéne prehovára k nám a o nás v najrozmanitejších podobách a formách, a zároveň potvrdzuje prevahu života nad ľudskou schopnosťou pochopiť ho prostredníctvom napodobovania. No tento akt pochopenia je taký dôležitý, že sa oň zas a znova pokúšame, pretože žijeme vo vonkajšom svete, kde je čoraz ťažšie vidieť jasne. Divadelná veda je súčasťou tejto cesty poznávania, umožňuje lepšie vidieť, priam bytostne však k tomu potrebuje živý kontakt so živým umením. Nie je až také dôležité, v akom jazyku, knihe či periodiku publikujete. Dôležité je, že pomáha budovať mosty prístupnosti práve medzi myšlienkami, obrazmi, kultúrami.

Každá doba má svoje divadlo, raz je v obľube opera či balet, inokedy divadlo drámy, niekedy prevážia estetické, inokedy angažované funkcie. Isté však je, že divadlo, ktoré má v súčasnosti rozmanité podoby, preniklo od svojich rituálnych počiatkov takmer do každej sféry nášho života (materiálneho aj duchovného), hoci si to nie vždy uvedomujeme. Pestuje zmysel pre krásu a dobro, vzdeláva, má arteterapeutické podoby, pracuje so sociálne deprivovanými komunitami, spája rôzne druhy umení a technológií, zasadzuje sa za ekologickejší a zdravší svet, za slobodu a demokraciu, umožňuje snívať o lepšej budúcnosti, je umením živosti.

Slovenské divadlo, rovnako ako celý segment kultúry a školstva, v poslednom roku trpí veľkou vnútornou diskontinuitou. Som presvedčená, že práve umenie a divadlo zvlášť sa bude pokúšať túto diskontinuitu prekonať. Rola umelcov a umenovedcov sa posilní práve v čase obnovy „po epidémii“, aby bolo naďalej možné rozvíjať tak veľmi potrebné kritické sebauvedomenie, ale aj sebavedomie a sebapoznávanie v rámci nastávajúceho vývinu nielen európskej, ale svetovej kultúry a spoločenstva.

Potvrdzuje to aj výzva Chci znát, kdy hrát Českého strediska ITI k Svetovému dňu divadla, ktorá zdôrazňuje misiu divadla a žiada, aby ju divadelníci mohli uskutočňovať:

„Divadlo a umenie sú nevyhnutnou súčasťou regenerácie spoločnosti. Kým nebude zdravá kultúra, nebude zdravá spoločnosť. Žiadame o vytvorenie jasného plánu, ktorý pomôže naštartovať tvorivý dialóg navracajúci do našich životov slová ako radosť, krása, fantázia. Žiadame aj o vytvorenie plánu pre divadelné a tanečné školstvo, aby študenti nemuseli žiť v obavách o svoju profesijnú budúcnosť. Je najvyšší čas premýšľať o tom, čo bude o týždeň, o mesiac, v lete. Masívne testovanie a postupujúce očkovanie musí priniesť do spoločnosti nádej, nádych normálnosti a rozumne a s rešpektom umožniť fungovanie kultúry.“ 

Text: Elena Knopová, Ústav divadelnej a filmovej vedy, CVU SAV

Foto: TASR