Facebook Instagram Twitter RSS Feed Back to top on side

Aktuality

Autor na pozadí študentských protestov v máji 1956, najmä tzv. pyžamovej revolúcie a politiky KSČ voči vysokoškolákom v druhej polovici 50. rokov autor analyzuje postupnú transformáciu komunistického režimu v Československu na poststalinistický systém

Knižná novinka Príliš skoré predjarie... Slovenskí študenti v roku 1956

29. 1. 2021 | zhliadnuté 483-krát

Pri spojení roku 1956 a slova revolúcia sa väčšine vybaví najmä Maďarsko. Reformné procesy však neobišli ani vtedajšie Československo. Do akej miery približuje knižná novinka Juraja Marušiaka Príliš skoré predjarie... Slovenskí študenti v roku 1956, ktorý vyšla vo Vydavateľstve SAV Veda. Na pozadí študentských protestov v máji 1956, najmä tzv. pyžamovej revolúcie a politiky KSČ voči vysokoškolákom v druhej polovici 50. rokov autor analyzuje postupnú transformáciu komunistického režimu v Československu na poststalinistický systém.

O študentskom hnutí na Slovensku, ale i bývalom Československu sa vie – ak nerátame odbornú verejnosť –  pomerne málo. Prečo je to také „učebnicovo biele miesto“?V prvom rade preto, lebo tieto udalosti, podobne ako sociálne protesty proti praktikám komunistického režimu v prvej polovici 50. rokov, ktoré vyvrcholili protestmi proti menovej reforme 1. júna 1953 či vlnou rozpadu jednotných roľníckych družstiev, prevrstvili ďalšie udalosti, ktorých vplyv na život obyvateľov Československa v nasledujúcich rokoch bol zásadnejší,“ zdôvodňuje Mgr. Juraj Marušiak, PhD., z Ústavu politických vied SAV a dodáva, že kým napríklad v Poľsku patrili robotnícke štrajky medzi hlavné formy protestu, v Československu mali, s výnimkou generálnych štrajkov v roku 1968 (proti sovietskej okupácii) a v roku 1989, iba lokálny charakter. „Z politického hľadiska sa stal v prípade komunistického Československa bodom zlomu rok 1968, zhrnutý do dátumu 21. augusta 1968. Stal sa natoľko kľúčový a zasiahol toľko ľudí, že bol porovnateľný iba s februárom 1948. Napokon tretím faktorom bola politická atmosféra na Slovensku i v Česku po roku 1989. Komunistický režim skončil ako slepá ulička dejín, vrátane rôznych pokusov o jeho reformu.“ Podľa J. Marušiaka vtedy prevládalo presvedčenie, že „niet inej cesty“ ako kapitalistickej, teda rôzne debaty o nekapitalistickej alternatíve sa vnímali ako bezpredmetné. „Preto záujem verejnosti, ale do veľkej miery aj akademickej komunity sa sústreďoval najmä na represívne aspekty komunistického režimu,“ konštatuje J. Marušiak.

Kniha konštatuje, že je charakteristické, že z oficiálnej československej historiografie, ale aj z politickej rétoriky diskusia o období druhej polovice 50. rokov prakticky vymizla, pretože – „pre potreby vládnucich elít to bolo na jednej strane problematické“. Máme rok 2021, je teda vaša kniha konečne prelomom? To sú veľmi silné slová, myslím, že o tom, čo je a čo nie je prelomom, by mal hovoriť niekto iný ako samotný autor. Najvýznamnejšou kniha o udalostiach roku 1956 v Československu je rozsiahla monografia francúzskej historičky Muriel Blaive Promarněná přiležitost. Československo a rok 1956, popri tom vyšiel celý rad prác dôležitých pre poznanie historického kontextu doby. Študentským udalostiam som sa venoval v menších štúdiách, spolupracoval som na vydaní knihy spomienok účastníkov týchto udalostí Pyžamová revolúcia,“ objasňuje politológ.

Ešte jedno porovnanie s Poľskom či Maďarskom: v Československu vraj bola detotalitarizácia najmenšia. „V rámci štátov sovietskeho bloku mala KSČ najsilnejšiu tradíciu legálneho pôsobenia, pričom už v predvojnovom období predstavovala silnú politickú stranu, hoci na Slovensku bolo jej zázemie podstatne slabšie ako v Česku. Aj tu však v posledných súťaživých voľbách v roku 1946 získala približne 30 percent hlasov. Nikde inde v sovietskom bloku sa komunisti nemohli pochváliť takou masovou podporou. Pričom od roku 1929 už išlo o jednoznačne stalinistickú stranu. Sovietsky zväz sa v slovenskej a českej spoločnosti tešil značnej obľube, čo nebol prípad Poľska, Maďarska a ani napríklad Rumunska. Aj v súvislosti s dôsledkami Mníchovskej dohody z roku 1938 nebolo v Československu vnímané spojenectvo so ZSSR do takej miery ako pošliapanie národnej suverenity, ako napríklad v týchto štátoch. Azda aj preto bol tlak na destalinizáciu slabší.“

Neskôr sa však dozvedáme, že československé študentské protesty boli v našom stredoeurópskom priestore prvé, predchádzali maďarským aj poľským. A na jar 1956 sa už prejavy nespokojnosti začali dotýkať aj závažnejších otázok. Študentom prekážala úroveň vyučovania marxizmu-leninizmu, nedostatočná vedecká úroveň príslušných pedagógov, úroveň seminárov. Jeden z nich napísal, že „semináre sa nestali miestom, kde by si študent mohol konfrontovať svoje názory, (ktoré sú niekedy aj nesprávne) s názormi ostatných“. Mali študentské protesty nejakú odozvu? V prvom rade trvali veľmi krátko, približne týždeň. Zároveň sa vedeniu KSČ a KSS podarilo presadiť efektívnu informačnú blokádu. Keď hrozilo, že študenti vyjdú do ulíc, tak im prisľúbili publikovanie ich požiadaviek v mládežníckom denníku Smena. To sa aj stalo, ale iba v bratislavskom vydaní,“ vysvetľuje J. Marušiak a dodáva, že „režimu sa úspešne podarilo izolovať jednotlivé sociálne vrstvy, v spoločnosti sa vytvorilo zdanie, že robotníci masovo odmietajú študentské protesty a v prípade potreby sami proti študentom zasiahnu. Do akej miery boli naozaj na to pripravení, sa mi zistiť nepodarilo. Viacerí účastníci potvrdili, že tí, ktorí v mene robotníkov vystupovali, v skutočnosti robotníkmi neboli. Na závodoch však pôsobili ozbrojené polovojenské štruktúry – Ľudové milície, ktoré sa neriadili nijakým zákonom, iba politickými rozhodnutiami KSČ. Nepodarilo sa mi však zistiť, či boli podniknuté kroky smerom k ich mobilizácii.“

Politické otázky však neboli jedinou témou. Rezonovali sociálne otázky – ubytovanie na internátoch, strava. Bolo to také zúfalé? „Politické otázky boli dôležité, postupne sa dostávali do popredia v máji. Predtým ani nebol priestor na ich nastoľovanie. Sociálne napätie však prispievalo aj k narastaniu politickej nespokojnosti. Do veľkej miery vyplývalo z dôsledkov politických rozhodnutí straníckych orgánov. Na vysoké školy prijímali veľké množstvo študentov, za tým však zaostávali investície do potrebnej infraštruktúry, vrátane internátov. Ubytovanie sa tak riešilo improvizovane, napríklad zriadením nocľahárne na Bratislavskom hrade a podobne. Na Horskom parku študenti bývali aj na poschodových posteliach. Z hľadiska potrieb vojensko-priemyselného komplexu a ambícií režimu predbehnúť Západ sa preferovali technické a čiastočne prírodovedné odbory, kým humanitné boli značne poddimenzované, čo pripomína súčasnú situáciu,“ objasňuje J. Marušiak.

Samostatnú kapitolu tvorí tzv. Pyžamová revolúcia... O čo v nej išlo a prečo je taká dôležitá pre toto obdobie, ak jej venujete celú kapitolu?To súvisí práve s postavením armády. Súčasťou štúdia bola aj vojenská príprava, po ktorej nasledovalo kratšie vojenské sústredenie. Rozkazom ministra obrany Alexeja Čepičku sa však doba vojenskej služby predĺžila, čo pre študentov znamenalo šok, najmä v končiacich ročníkoch. Mnohí z nich už totiž mali dohodnutý nástup do zamestnania po škole. O rozkaze sa dozvedeli večer, keď si čistili výstroj na vojenskú prípravu, ktorá sa mala konať v nasledujúci deň. Študenti ubytovaní na ´Suvoráku´ (dnešnom internáte na Dobrovičovej ulici) spontánne, mnohí už v pyžamách, sa vybrali po chodbách do jedálne, kde tlmočili svoj protest, pokúšali sa aj pripraviť petíciu prezidentovi Antonínovi Zápotockému. Bola to študentská recesia, zasiahla však režim na mimoriadne citlivom a nekritizovateľnom mieste, akým bola armáda,“ približuje J. Marušiak. Preto sa podľa neho objavili snahy iniciátorov akcie exemplárne potrestať. Navyše sa po Bratislave rozširovali fámy, že študenti chcú prevrat. „Bol to prvý väčší protest vysokoškolákov, aj keď sa obmedzil na priestory menzy a internátne chodby. Následné represie vyvolali na vysokých školách napätie, pretrvávajúce až do mája. Názov ´pyžamová revolúcia´ bol skôr pejoratívny, ale predznamenal búrlivé diskusie v máji. Navyše akcia vypukla mimo oficiálnych inštitúcií, akými bol Československý zväz mládeže, ROH alebo KSS. To takisto vyvolávalo znepokojenie, keďže aktivity mimo zložky Národného frontu boli neprípustné,“ vysvetľuje.

V máji sa však udiala ďalšia dôležitá vec – karnevalový sprievod, respektíve Majáles, ktorý bol pôvodne iniciatívou ČSM v snahe zmierniť napätie na vysokých školách. V skutočnosti však študentská recesia, ktorá sa dotýkala aj citlivých miest režimu a jeho ideológie, vyvolala veľkú pozornosť Bratislavčanov. „Bol to po roku 1948 prvý sprievod, ktorý síce organizovali oficiálne štruktúry, ale jeho podoba nebola pod ich plnou kontrolou. Práve v tom čase na bratislavské internáty prenikli rezolúcie pražských študentov. Strhnutie jednej z nich z nástenky na Mladej garde spustilo na internátoch a fakultách diskusie, ktoré sa konali mimo kontroly ČSM. Požiadavky študentov neboli obzvlášť radikálne, ale vyvolali negatívnu reakciu moci,“ opisuje politológ.

Rok 1956 a požiadavky študentov bol impulzom pre politické čistky aj medzi radmi profesorov (epigram so SAV – pozn. Od prestavby chce byť preč // myslí na Damoklov meč // a tak (podľa našich) zpráv // prehlási sa vraj do SAV). Podľa J. Marušiaka však svojou intenzitou a rozsahom už neboli porovnateľné s represiami v rokoch 1948 až 1951. Čistky v druhej polovici 50. rokov súviseli nielen s udalosťami v roku 1956, ale aj s kampaňami proti tzv. slovenskému buržoáznemu nacionalizmu a najmä proti náboženstvu, ktoré zosilneli po roku 1957. Vysoké školy, na rozdiel od SAV a rezortných výskumných ústavov, priamo neboli zaradené medzi preverované inštitúcie, poznatky z „previerok“ v regiónoch sa však rozširovali aj na univerzity. „Spomenutý epigram sa týkal skôr prestavby vysokých škôl, iniciovanej v roku 1959 na základe sovietskych inšpirácií, ktorej podstatou malo byť ´spojenie vysokých škôl s praxou´. Na školy mali byť prijímaní študenti až po odpracovaní minimálne jedného roka, najlepšie v robotníckych profesiách,“ vysvetľuje J. Marušiak. Časť pracovného týždňa mali tráviť v škole, druhú časť v zamestnaní. Reforma stroskotala v Československu aj v ZSSR pre nezáujem všetkých zúčastnených – podnikov, učiteľov i študentov. Niektorí učitelia nemali záujem o účasť na podobnej „reforme“ a radšej z vysokých škôl odišli do SAV.

Možno povedať, že na tvrdé represálie prišlo až po „krvavých“ udalostiach v Maďarsku? „Maďarské udalosti predstavovali pre vedenie KSČ, ale aj pre radových komunistov šok. Prvá vlna represií za účasť v diskusiách v máji 1956 mala miernejší charakter, lebo bola ponechaná pedagógom. Tí, až na výnimky, nemali záujem zapájať sa do politických čistiek, mnohí z nich s vysokoškolákmi sympatizovali, iní sa snažili udalosti zľahčovať. Po prázdninách, ešte pred vypuknutím ´horúcej fázy´ maďarských udalostí, sa však tlak na represie v podobe vylučovania zo štúdia zvýšil, angažovali sa v tom aj vedúci funkcionári ČSM, aspoň na Slovensku.“ Podľa J. Marušiaka si tak chceli zrejme „vylepšiť“ negatívny obraz, lebo za pasivitu v máji ich kritizovali aj vedúci funkcionári KSČ. Ojedinelé prejavy nesúhlasu s oficiálnou politikou sa objavili medzi študentmi aj počas udalostí v Maďarsku. Po druhom sovietskom zásahu však už bolo vedenie KSČ rozhodnuté razantne zasiahnuť voči všetkým prejavom kritiky zo strany študentov a intelektuálov. Rok 1956 tak predznamenal udalosti roku 1968. „Mnohí z tých, ktorí sa angažovali v prostredí intelektuálov a študentov v tomto čase, spoluvytvárali atmosféru ´obrodného procesu´ v roku 1968, ktorý tak bol nielen Pražskou, ale aj Bratislavskou jarou,“ uzatvára Juraj Marušiak ku knihe Príliš skoré predjarie... Slovenskí študenti v roku 1956.

Spracovala: Andrea Nozdrovická

Súvisiace články