Aktuality

Publikácia Bratislava (ne)plánované mesto autorov Henriety Moravčíkovej, Petra Szalaya, Kataríny Haberlandovej, Laury Krištekovej a Moniky Bočkovej (Slovart 2020) predkladá komplexnú analýzu mestského plánovania Bratislavy ako príkladu mesta formujúceho sa rozhodujúcim spôsobom ideami 20. storočia. Dve tretiny súčasnej plochy Bratislavy zastavali v zmysle princípov modernej architektúry a urbanizmu. Súčasne však mnohé z urbanistických a architektonických koncepcií ovplyvnili mestské tkanivo paradoxne nie v zmysle, ale skôr proti zmyslu ich pôvodného zámeru. Uvádza do problematiky jedna z autoriek publikácie prof. Dr. Ing. arch. Henrieta Moravčíková.

Jedna z úvah o plánovaní v Bratislave konštatuje, že mesto je rovnako výsledkom uplatnenia veľkých plánov, ako aj realizácie spontánnych prejavov stavebných zámerov. Ktorý z týchto dvoch princípov podľa vás prevláda? U laikov prevláda skôr názor, že Bratislava je stavaná akoby náhodne či živelne. „Územie Bratislavy bolo od konca 19. storočia opakovane predmetom navrhovania celého radu plánovacích dokumentov od celomestských územných plánov cez urbanistické súťaže na rozlične veľké časti mesta až po regulačné úpravy štvrtí a ulíc. Každý z týchto dokumentov mal pritom inú časovú perspektívu realizácie. Tak sa stalo, že niektoré z dokumentov na seba nadväzovali, ale iné už vzhľadom na zmenu spoločenskej situácie stáli v protiklade,“ vysvetľuje Henrieta Moravčíková. Výsledný stav mestskej zástavby tak priamo ovplyvňovali spoločenské zmeny, na ktoré bolo uplynulé storočie mimoriadne bohaté. Bratislava v priebehu tohto obdobia niekoľkokrát zmenila svoje postavenie. „Z mesta na okraji Uhorskej monarchie sa najprv stala centrom slovenskej časti novej Československej republiky, v roku 1939 hlavným mestom vojnového slovenského štátu, neskôr hlavným mestom federatívnej Slovenskej republiky až na koniec, na sklonku 20. storočia hlavným mestom nového štátu Slovenskej republiky,“ uvádza fakty historička. Každá z týchto zmien pritom podľa nej priamo zasiahla do procesov plánovania a výstavby mesta v koncepčnej aj realizačnej rovine. Dodáva však, že minimálne vo východoeurópskom kontexte nejde o výnimočnú situáciu. „V našom regióne je plánovanie mesta zvlášť zložitý a často pretržitý proces. Práve preto, že nie je možné jednoznačne určiť, ktorý z tých dvoch princípov prevláda, používame pojem (ne)plánovaný,“ objasňuje vedkyňa.

Kniha sa skladá z dvoch častí: História plánovania mesta a Typológia mestských situácií. Prvá časť sumarizuje plánovanie a výstavbu mesta prakticky od jeho vzniku až po súčasnosť. Zvláštnu pozornosť venuje práve vzťahu medzi plánom a jeho realizáciou, okolnostiam plánovania a výstavby a zmenám paradigmy v oblasti plánovania mesta. „V tejto časti súčasne objasňujeme metodologické východiská nášho výskumu a predstavujeme hybridnú metódu skúmania, ktorú sme v procese skúmania vyvinuli. Ide o nový metodologický prístup, ktorý je spojením metód architektonického, urbanistického a architektonicko-historického kvalitatívneho skúmania a zobrazovacích nástrojov architektúry a urbanizmu.“ Dokladá, že pre lepšie pochopenie vzťahu medzi plánovanou a realizovanou výstavbou mesta a mechanizmu jeho fungovania faktografické poznatky o histórii plánovania a výstavby konfrontovali s vizualizáciou plánovaných aj realizovaných zásahov do mestskej štruktúry.

Výsledkom uplatnenia týchto postupov je druhá časť knihy, ktorá predstavuje 12 urbanistických situácií, ktoré sú pre Bratislavu charakteristické a ktoré determinovalo práve moderné plánovanie. Tieto situácie zahŕňajú podľa H. Moravčíkovej určité napätie vyplývajúce z konfrontácie organického vývoja mestskej štruktúry a moderného plánovania a zo vzťahu tradičných historických mestských priestorov a prvkov moderného urbanizmu. „Sú na jednej strane určené morfológiou terénu a prírodnými danosťami, na druhej strane odrážajú historický vývoj miesta a medzníky v jeho výstavbe. Základná charakteristika aj pomenovanie jednotlivých typov situácií vychádza z urbánnej morfológie, zahŕňa však aj fenomenologický pohľad, to, ako sa tieto časti mestskej štruktúry javia z perspektívy dnešného pozorovateľa,“ konštatuje.

Kapitola o najstarších koncepčných zásahoch do výstavby mesta sa začína tým, že Bratislava nebola založená podľa plánu. V súčasnosti už existuje nejaký koncepčný plán? „Prvé moderné celostné koncepčné plány vznikli na sklonku 19. storočia. Za najstarší taký plán možno považovať plán regulácie a rozšírenia mesta, ktorí  pripravili pracovníci technického oddelenia mesta v rokoch 1896 až 1898,“ opisuje historička. Od tých čias predstavitelia mesta pravidelne objednávali prípravu takých koncepčných plánov. „Často sa však stávalo, že tieto plány mestské zastupiteľstvo neschválilo. V takom prípade sa o výstavbe v meste rozhodovalo ad hoc,“ dokresľuje. Od polovice päťdesiatych rokov minulého storočia má Bratislava relatívne kontinuálnu tradíciu územných plánov mesta. V súčasnosti platný územný plán mesta, ktorý schválili v roku 2007, je už podľa vedkyne desiatym takým plánom v poradí. „Zároveň však treba pripomenúť, že ponímanie územného plánovania sa po roku 1989 zmenilo. Zmenil sa jeho spoločenský rámec a zmenila sa aj paradigma v oblasti plánovania a regulácie výstavby v meste,“ charakterizuje prelom H. Moravčíková. V praxi to podľa nej znamenalo odmietnutie modernistickej urbanistickej praxe a zrušenie celého radu inštitúcií, ktoré sa plánovaním mesta zaoberali. „Paralelne s rozpadom inštitúcií sa zvyšoval tlak na rozhodovacie procesy v súvislosti s novou výstavbou. Súkromní investori požadovali rýchle rozhodnutia a jasné usmernenia výstavby, ktorých sa im však zo strany mestského zastupiteľstva a oddelenia plánovania mesta nedostávalo,“ opisuje fungovanie historička. „V prvých rokoch 21. storočia síce vznikol rad územných plánov zón, čo sa usilovali podrobnejšie regulovať výstavbu v exponovaných častiach mesta, často však boli priamou reakciou na bezprostredný záujem investorov a nereflektovali verejný záujem obyvateľov Bratislavy, ktorý ostával skrytý v príliš abstraktnom a dvojznačne interpretovateľnom územnom pláne mesta.“ Tento proces sa podľa nej nepodarilo zvrátiť ani zriadením funkcie hlavného architekta v roku 2009. „Aj na prahu nového milénia tak Bratislava stále bola ne-plánovaným mestom,“ konštatuje H. Moravčíková a dáva si rečnícku otázku, do akej miery sa podarí tento stav zmeniť súčasnej reprezentácii mesta, ktorá v tomto smere podnikla už viacero krokov, okrem iného napríklad založila Metropolitný inštitút Bratislavy, ktorého kompetenciou je aj plánovanie a regulácia výstavby.

Z hľadiska histórie aké boli teda najstaršie koncepčné zásahy? Podľa H. Moravčíkovej prvé koncepčné zásahy do zástavby mesta, ktoré by sa mohli nazvať plánovaním, sa uskutočnili na prelome 13. a 14. storočia, po tom ako Bratislava získala výsady kráľovského mesta. „V tom čase vytýčili priebeh mestského opevnenia a de facto definovali polohu a obvod mesta. Na základe plánu vzniklo aj dnešné Hlavné námestie, ktoré vytýčili v polovici 13. storočia.  Za prvý historický pokus o celostnú reguláciu a usmernenie výstavby v meste treba považovať iniciatívu Márie Terézie, ktorá v polovici sedemdesiatych rokov 18. storočia poverila vedúceho viedenského dvorného stavebného úradu architekta Franza Antona Hillebrandta prípravou vôbec prvého regulačného plánu mesta.  Cieľom bolo zjednotiť vnútorné mesto s predmestiami, vytýčiť nové ulice a stavebné čiary na území predmestí,“ konkretizuje historička.

V kapitole Od lineárnej ulice k zložitému mestskému priestoru sa publikácia venuje Obchodnej ulici. Prečo práve táto ulica? „Obchodná ulica je typickou mestskou radiálou, ktorá bola pôvodne tradičným predmestským prostredím, príjazdovou cestou do mesta vymedzenou dvoma líniami jedno- až dvojpodlažných budov s dlhými úzkymi hospodárskymi prístavbami siahajúcimi hlboko do pomerne úzkych parciel, ktoré využívali najmä remeselníci,“ objasňuje vedkyňa. Táto malomestská podoba ulice sa začala rozpadať na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov 20. storočia pod vplyvom modernizácie, keď sa menil nielen spôsob výroby, predaja či dopravy, ale aj celková predstava o podobe a fungovaní mesta, historička ďalej opisuje a dodáva, že túto premenu pritom podmienila nedokončená regulácia z polovice 30. rokov. „Obchodná ulica je tak exemplárnym príkladom mestskej situácie, ktorá sa prejavuje postupnou zdanlivo náhodnou premenou lineárnej ulice na zložitý mestský priestor, pričom táto premena zodpovedá postupnej realizácii takmer zabudnutej prvej regulačnej štúdie. Tento typ premeny nazývame urbánnou mutáciou. V našom ponímaní ju chápeme ako taký zásah do urbánnej štruktúry, ktorý napriek svojej zdanlivej náhodnosti či nedokončenosti zásadne ovplyvnila morfológiu aj typológiu nielen konkrétnych parciel, ale aj celej ulice a jej okolia,“ vysvetľuje H. Moravčíková. Tento typ mestskej situácie autori v publikácii síce opísali na príklade Obchodnej ulice, ale ako hovorí H. Moravčíková, charakterizuje aj ďalšie mestské radiály, ako je Špitálska či Dunajská ulica.

Nábrežie – aspoň podľa názvu kapitoly – označujete za problém. Prečo? S jeho súčasnou podobou ste už ako architekti spokojní? „Problém nábrežia sa týka každého mesta, ktoré je konfrontované s vodným živlom. V priebehu ostatných viac ako sto rokov sa vzťah mesta a rieky pritom radikálne menil prostredníctvom procesu regulácie vodného toku aj regulácie mestskej výstavby. Je súčasne mestskou situáciou, ktorú charakterizuje kategória toku. Chápeme ju ako komplex mnohorakých tokov, neustály pohyb ľudí, tovarov, služieb a dát,“ vykresľuje odborníčka. „Na nábrežie sa však v určitej miere vzťahuje aj kategória, ktorú sme nazvali terrain vague. Nábrežie Dunaja bolo až do konca 18. storočia územím mimo mesta, za mestským opevnením. Jeho teritoriálnu a významovú marginálnosť vo vzťahu k mestu sa nepodarilo preklenúť ani po zbúraní hradieb. Prakticky celé 19. aj 20. storočie sa síce na ľavom brehu Dunaja testovalo viacero urbanistických a architektonických koncepcií, ktoré mali toto územie integrovať do mestskej štruktúry, ani jednu z nich sa však nepodarilo celostne realizovať.“ Podľa H. Moravčíkovej sa stal práve opak, fragmentárne zásahy spôsobovali, že územie chátralo. „Nábrežie v Bratislave tak až do dnes predstavuje tak trochu územie nikoho a súčasne privatizované územie novodobého kapitálu. Z pozície historičky hodnotím aktuálny stav ako vzrušujúci objekt skúmania. Z pozície architektky ako takmer premárnenú šancu poskytnúť obyvateľom a návštevníkom mesta kvalitný verejný priestor v kontakte s riekou,“ zdôrazňuje vedkyňa.

Nemenej diskutovaným je nový „dowtown“. Publikácia zachytáva jeho zmenu od niekdajšej továrenskej časti. Na túto časť sú tiež dva výrazne odlišné názory. Potrebovala Bratislava také niečo?

„Tu by som opäť nadviazala na predchádzajúcu odpoveď. Z pozície historičky architektúry ide o vzrušujúci objekt skúmania, na ktorom možno sledovať typický jav premeny industriálnych areálov na štandardnú mestskú štruktúru. V procese nášho výskumu sa nám podarilo odhaliť viaceré doteraz neznáme skutočnosti o plánovaní prestavby tejto časti mesta, ktoré ovplyvnili jej dnešnú podobu. Zámer, zmeniť túto štvrť z industriálnej zóny na regulárnu časť mesta, predostrel budapeštiansky urbanista a autor plánu regulácie a rozšírenia mesta Antal Palóczi už v roku 1907. K myšlienke vymiestniť priemyselnú výrobu na okraj mesta sa potom plánovači opakovane vracali, až začala v druhej polovici minulého storočia nadobúdať reálnejšie kontúry. Na konci šesťdesiatych rokov sa už začala črtať podoba novej kultúrno-spoločenskej štvrte. V zmysle tohto plánu postavili budovy Presscentra a tlačiarne. Neskôr, už podľa zmenenej urbanistickej vízie, realizovali budovu Slovenského národného divadla,“ vysvetľuje H. Moravčíková. Zlom v uvažovaní o tejto časti mesta podľa nej priniesol rok 1989. Privatizácia a presun ťažiska investičnej výstavby do rúk súkromného sektora spôsobili, že v území ubudlo kultúrno-spoločenských funkcií a pribudlo bývania a kancelárií. Ešte radikálnejšie sa však zmenil objem novej výstavby. „Výška zástavby v územnom pláne zóny z roku 1982, ktorá kopírovala situáciu v susednej Dunajskej štvrti sa viac ako zdvojnásobila. Táto výstavba pritom nesledovala platný územný plán zóny, ale ho menila v zmysle svojich požiadaviek. Dnes je táto štvrť charakteristickým obrazom vitality trhového hospodárstva v oblasti výstavby. Otázne je, či sa plánované objemy dokážu v budúcnosti naplniť reálnymi funkciami,“ dodáva Henrieta Moravčíková z Historického ústavu SAV.

Spracovala: Andrea Nozdrovická

Foto: archív