Aktuality

V denníku Sme vyšiel 6. apríla rozhovor Dušana Tarageľa s literárnym vedcom Mgr. Pavlom Matejovičom, PhD., ktorý pracuje ako vedecký pracovník v Ústave slovenskej literatúry SAV a pôsobí aj ako pedagóg na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity. Témou rozhovoru je tvorba Vladimíra Mináča, osobitne jeho zakázané texty z roku 1957.

„Ako prvý sa o nich vo svojich prácach zmienil politológ Juraj Marušiak, ktorý sa zaoberal výskumom literárnych procesov v druhej polovici päťdesiatych rokov. Tiež o nich vedeli aj niektorí kolegovia z Ústavu slovenskej literatúry SAV. Nevedelo sa však presne, o aké texty vlastne ide, až na základe ďalších indícií som zistil, že ide o cenzúrou zakázané prózy. Ich existencia však nebola celkom až taká tajná, sám Mináč ich totiž spomínal vo svojom referáte, ktorý predniesol na konferencii slovenských spisovateľov v apríli 1968, kde sa priamo zmieňuje o tom, že mu v druhej polovici päťdesiatych rokov zakázali knižku,“ vysvetľuje Pavel Matejovič..

Texty, ale aj iné materiály, ktoré súvisia s cenzorskou aférou, našiel v Slovenskom národnom archíve, kde sú uložené.

„Keď mi ich priniesli do študovne, neveril som vlastným očiam, začal som si ich všetky fotiť mobilom, pretože čo ak by sa v archíve záhadne stratili alebo by vyhorel a s ním aj Mináčove zakázané texty? Cenzorom najviac na Mináčových poviedkach prekážala príliš otvorená kritika politických pomerov spojených s obdobím stalinizmu. Tam je však otázne, do akej miery šlo o vyjadrenia cenzorov a do akej miery Mináčove prózy prekážali niekomu inému. Cenzori boli vlastne len úradníkmi, ktorí sa riadili pokynmi zhora. Treba si uvedomiť, že vedúcu úlohu mala v štáte komunistická strana a tá cez rôzne prevodové páky riadila a kontrolovala celú spoločnosť.“ 

Prečo sa Mináč k zakázaným textom už nikdy nevrátil a nepokúsil sa ich vydať? 

„Pokúšal sa o to v prvej polovici šesťdesiatych rokov, našiel som o tom nejaké záznamy. Napríklad poviedka Ako ma na recepcii pokúšal diabol mala vyjsť v roku 1963 v českom literárnom časopise Plamen v jeho 6. čísle. Dokonca je uvedená aj v obsahu, no namiesto nej vyšiel iný text. Mináčova poviedka teda bola odstránená v poslednej chvíli.“

O Mináčovi ste napísali dve knihy. Môžete nám priblížiť, o čom sú? 

„Prvou je odborná monografia, ktorú som nazval Vladimír Mináč a podoby literárneho diskurzu druhej polovice 20. storočia. Nie je však výlučne len o ňom, ale aj o tom, ak sa menili dobové názory na literatúru a akú súvislosť to malo s Mináčovou tvorbou. Druhá kniha na prvú nadväzuje, je to vydanie Mináčových zakázaných próz z druhej polovice päťdesiatych rokov, vyšla pod názvom Zakázané prózy. No nešlo mi len o ich vydanie, ale v podstate aj o ich literárnohistorickú rekonštrukciu.“

Dozvedeli ste sa niečo o Mináčovi, čo sme doteraz nevedeli? Niečo, čo aj vás zaskočilo? 

„Mináč sa okrem iného zaoberal náhodou, motív náhody sa často objavuje v jeho prozaických textoch a esejach a vyslovene sa o nej aj zmieňuje. Viackrát sa vyjadril, že vlastne prežil len náhodou. Čiže napriek svojmu materialistickému presvedčeniu bol aj trocha fatalistom, teda veril, že jestvuje niečo, čo nás presahuje, aj keď to nemusí mať podobu nejakej uchopiteľnej transcendencie. Téma náhody je aj mojou obľúbenou témou, možno práve preto ma u Mináča oslovila.“  (spn)