V SAVinci o súkromí uhorskej šľachty
Bol život uhorskej šľachty taký, ako ho poznáme z rozprávok? Hýrilo záhaľčivé panstvo utláčajúce poddaných, alebo to bola elita vtedajšej spoločnosti? Každodenné rituály a súkromie uhorskej šľachty vysvetľovala vo štvrtok 31. marca 2016 v kaviarni SAVinci historička Mgr. Diana Duchoňová, PhD. Kaviareň sa prvýkrát konala v priestoroch Malého kongresového centra SAV na Štefánikovej ul. 3 v Bratislave.
O živote uhorskej šľachty v 16. a 17. storočí sa toho veľa nevie. Je to obdobie, keď sa naše územie dostalo po bitke pri Moháči pod takmer štyristoročnú nadvládu Habsburgovcov a uhorská šľachta sa presunula do troch pôsobísk: na dvor do Viedne, do Sedmohradského kniežatstva a na dvory uhorských aristokratov. Diana Duchoňová sa vo svojej prednáške venovala výlučne aristokracii a jej každodenným rituálom, ktoré mali veľmi prísne stanovené a súčasne boli veľmi nákladné pravidlá. Vychádzali z tradícii, no zároveň sa prispôsobovali situácii.
Návštevníkov kaviarne zaujal hneď prvý z rituálov šľachty – pôrod. Nešlo však o samotný „úkon“, ale o to, čo tento rituál znamenal. V prvom rade to bolo plánovanie rodiny: zachovanie rodu, majetku, upevnenie (nadviazanie) politických kontaktov. Podľa toho sa vyberala aj manželka (neskôr matka potomkov) pre ženícha či naopak. Samotný pôrod mali na starosti babice. V tom období bola úmrtnosť novorodencov veľmi vysoká. Ženy často rodili, no deti často aj umierali, pričom v rodine sa to nebralo ako tragédia. „Navštívil nás Boh, zdôvodňovali úmrtie,“ objasňuje historička. Vysoký počet pôrodov mal za následok aj úmrtnosť žien, mnohé zomierali pre vyčerpanosť organizmu (napr. Uršula Esterházy, ktorá zomrela v spánku, porodila za život až 19 potomkov).
Krst bol v živote šľachty reprezentatívnou udalosťou, na ktorej sa zišla spoločenská smotánka. Konal sa pomerne rýchlo po pôrode. Dôvod bol prozaický: tým, že deti často a rýchlo umierali, bolo treba dieťa pokrstiť čo najskôr, aby bola „duša spasená“.
Obdobie 16. a 17. storočia sa označuje aj ako obdobie objavenia detského veku. Je to tiež obdobie, keď sa kládol veľký dôraz na vzdelanie. Od detí sa zhruba od šiesteho roku už požadovalo správanie dospelých. Mali napríklad zákaz šomrať či „blázniť sa“. Dôraz sa kládol na znalosť jazykov. Diana Duchoňová zdôrazňuje, že dieťa bolo dieťaťom vlastne len do svojich piatich či šiestich rokov. Módou sa stalo spisovanie rád a inštrukcií (napr. napomínania Mikuláša Esterházyho synovi Štefanovi: Treba sa vyhýbať zlej spoločnosti, klamstvu, lichoteniu, opilstvu, nevestincu. Dbaj na svoj výzor! Atď.) Výchova chlapcov sa oddelila od dievčenskej, ktorá sa zamerala najmä na výchovu pre úlohu manželky a matky. Chlapci sa venovali štúdiám.
Svadby boli v živote aristokracie významným rituálom a výrazným prvkom reprezentácie a demonštrovania postavenia rodu. Bol to veľmi nákladný rodový rituál. Pri neveste sa požadovali dve základné veci: bohaté veno a dobrý zdravotný stav. Pri rodoch, kde bolo na vydaj viac dcér, sa väčšinou nevydávali všetky, objasňuje historička. Záležalo na majetku. Bolo nepísaným pravidlom, že prvý sobáš bol väčšinou dohodnutý, až tie ďalšie bývali z lásky. Rozvody či odluky existovali. Dievčatá, dámy, mohli vstupovať do manželstva od 14 rokov. Diana Duchoňová pri výskume natrafila aj na niekoľko pozoruhodných písomností, medzi ne určite patrí „tajomstvo dobrého manželstva podľa Mikuláša Esterházyho“ z roku 1638 – gróf v ňom odporúča: „manžel má byť dobrý a rozumný, aby neurobil z manželky zlú ženu“, „nie je dobré byť v manželstve ani služobníkom, ani neobmedzeným vladárom“ či „je mimoriadne dôležité precvičovať telesnú, ale aj svetskú lásku, lebo inak spôsobí obom stranám nudu a nuda zasa pohŕdanie, a pohŕdanie zatratenie“.
Starostlivosť o zdravie nepatrila v tomto období medzi priority dvora. Na zdravotnom stave sa odzrkadľovala zlá životospráva, ktorá bola príčinou častých chorôb (dna, ochorenie zažívacieho traktu...). Posledným rituálom v živote uhorského šľachtica bol pohreb. Opäť okázalý, rituálny.
Diskutujúcich zaujímalo aj vnímanie uhorskej šľachty zo súčasného pohľadu. Podľa Diany Duchoňovej ju nemožno vnímať len ako časť spoločnosti, ktorá zdierala poddaných. Mnohí boli vzdelaní, rozhľadení, podporovali kultúru.
Cieľom vedeckých kaviarní SAVinci je priblížiť verejnosti výskum všetkých svojich ústavov z troch oddelení – vied o neživej prírode, vied o živej prírode a chemických vied a vied o spoločnosti a kultúre. Dalšia SAVinci kaviareň sa uskutoční koncom mája.
Andrea Nozdrovická