Aktuality

Úplné zatmenia Slnka poskytujú jedinečnú príležitosť pozorovať bielu korónu s veľkym rozlíšením od slnečného okraja do 3 polomerov Slnka (väčšie výšky sú pozorovateľné prístrojmi z kozmických sond, napríklad zo SOHO alebo STEREO). Svetlo bielej koróny vzniká rozptylom žiarenia fotosféry Slnka na voľných elektrónoch a jej zložité štruktúry vytvárajú magnetické polia Slnka – lokálne aj globálne. Mimoriadny záujem o takéto pozorovania vyplýva zo skutočnosti, že koróna je zdrojom častíc do slnečného vetra - neustáleho toku elektrónov a protónov, ktoré obtekajú  našu Zem rýchlosťou 400 – 800 km za sekundu a ťahajú tak siločiary magnetického poľa Slnka, ktoré reaguje s magnetickým poľom Zeme. Samotné častice slnečného vetra, ktorých hustota a rýchlosť sa mení s fázou cyklu slnečnej aktivity, reagujú so zemskou  ionosférou. Teraz sme síce na zostupnej vetve cyklu slnečnej aktivity, čo ale neznamená, že na Slnku nedochádza k obrovským výbuchom; výbuch, ktorý nastal na Slnku okolo 15. marca spôsobil, že polárna žiara bola pozorovateľná aj v našich končinách 18. marca 2015.

Výskum slnečnej koróny je súčasťou výskumných úloh Slnečného oddelenia Astronomického ústavu SAV a sa robí jednak na Lomnickom štíte pomocou koronografov s  prístrojom COMP-S a tiež počas úplných zatmení Slnka na rôznych miestach zemského povrchu. Posledné úplné zatmenie Slnka, keď na zemský povrch v obmedzenej šírke a dĺžke dopadá tieň Mesiaca,   nastalo dňa 20. marca 2015 (u nás pozorovateľné ako čiastočné) a bolo pozorovateľné od Atlantického oceána po Severný pól! Jeho výnimočnosť bola okrem iného aj v tom, že nastalo na deň jarnej rovnodennosti, mesačný tieň v blízkosti severného pólu dosiahol šírku až okolo 400 km (v priemere to je okolo 120 km) odkiaľ „odplával“ do vesmíru a len z dvoch miest na zemskom povrchu sa dalo pozorovať z pevnej zeme: na Faerských ostrovoch a na Svalbarde (Špicbergy). Pozorovaniu bielej koróny (spektrum a štruktúra) v rámci Grantu 9616-14 z National Geographic Committe on Research and Exploration (USA), sa venovala aj  americko-grécko-slovenská expedícia, ktorú viedol prof. J. M. Pasachoff (Williams College, USA) a jej súčasťou bol aj RNDr. Vojtech Rušin, DrSc. z AsÚ SAV v Tatranskej Lomnice. Pre dr. Rušina to bola už 21. expedícia za úplným zatmením Slnka. Za účelom splnenia plánovaných úloh mala sedemčlenná expedícia teleobjektívy s ohniskovu dĺžkou od 200 do 800 mm a digitalné aparáty Canon a Nikon. Spektrum koróny a chromosféry, tzv. bleskové spektrum (vzniká tesne pred druhým kontaktom a po treťom kontakte, keď úzky pásik chromosféry po krátky čas nahrádza štrbinu)   sa robilo bezštrbinovým spektrografom s ohniskovou dĺžkou 30 cm a kamerou Nikon.

Pozorovacie stanovište expedície (78º 13’ N a 15º 33’ E), asi 3 km od správneho centra Svalbardu Longyearbyen, bolo na otvorenej, zasneženej  rovine zálivu Arctic Bay, ktorá sa volá Adventdalen. Počas úplného zatmenia Slnka v čase od 11:10:43 do 11:13:10 SEČ bolo Slnko vysoko nad okolitými horami asi 5 stupňov. Počasie bolo veľmi dobré, ale mimoriadne mrazivé. Po príchode na pozorovacie stanovište o 08:30 bola teplota mínus 18º C a v čase totality až mínus 24º C! Mrzli aparáty, počítače – samozrejme aj my. Vedľa našich kvalitných ubytovacích zariadení v Longyearbyen sme nemohli pozorovať, keďže celé stredisko sa nachádzalo v tieni okolitých hôr, kde sa ťažilo alebo ťaží kvalitné čierne uhlie. I napriek hrozivej zime, expedícia získala viac ako 500 vysokokvalitných záberov s rôznými expozičnými časmi, ktoré budú podrobené detailnej analýze a ktoré v súčinnosti s pozorovaniami fotosféry a chromosféry  na iných mietach zemského povrchu, ako aj  pozorovaním koróny prístrojmi na družiciach či kozmických sondách nepochybne prispejú k lepšiemu pochopeniu  nielen fyziky Slnka, ale aj vzťahov Slnko-Zem.  

Predbežná analýza ukazuje, že koróna bola prechodného typu s veľkou koronálnou dierou nad južným pólom Slnka. Typické dlhé, tenké, polárne lúče v koronalných dierach, ešte nie sú dokonalé sformované. Intenzita emisnej zelenej koróny je podstatne slabšia, ako bola v predchádzajúcom cykle slnečnej aktivity, čo indikuje, že teplota koróny bola vo všeobecnosti nižšia (priemerná teplota je okolo 2 miliónov Kelvinov, kým fotosféry okolo 5700 Kelvinov) a tým aj menší počet častíc v slnečnom vetre. 

Text: Vojtech Rušin