Aktuality

Nové číslo interdisciplinárneho časopisu Historického ústavu SAV publikovaného online je venované problematike komunizmu. Autori ponúkajú rôzne pohľady ako je možné skúmať túto širokú tému. Cieľom čísla je skôr „vykopnúť loptu" smerom k ďalšiemu výskumu a diskusiám o problematike.

K zostaveniu tohto čísla nás primäl aj fakt, že radikálna ľavica a komunistické hnutie sa ocitli na okraji vedeckého záujmu, pričom téma „komunizmu" predstavuje v rôznych podobách významnú súčasť verejných diskusií. V posledných rokoch vyrástla nová generácia bádateľov, ktorí sa dlhodobo venujú tejto problematike. Prinášajú reflexiu, ktorá ponúka iné východiská a metódy práce, než na aké sme zvyknutí v rámci doteraz stále dominujúceho tradičného dejepisectva.

Predložené texty sú inšpirované predovšetkým kultúrnymi štúdiami a spoločenskovednými prístupmi, pričom sa zameriavajú na dva široké tematické okruhy: na dejiny populárnej kultúry a intelektuálne dejiny (v rámci ktorých sa venujú predovšetkým vzťahom politiky a produkcie historických naratívov).

Jakub Rákosník uvažuje o možnostiach interpretácie výsledkov Komunistickej strany Československa v prvorepublikových voľbách. Upozorňuje, že pri hľadaní odpovede je potrebné hľadať hlbšie príčiny skúmaných javov. Aplikovaním konceptu historického času Fernanda Braudela ponúka pestrú paletu vzťahov, ktoré môžu spoločne dotvárať zložitú sieť medzi zásadnými štrukturálnymi podmienkami a politickými aktivitami členov komunistickej strany.

Michal Kopeček sa venuje výskumu národných hnutí v prostredí socialistickej vedy, predovšetkým v československej a maďarskej historiografii v rokoch 1956 – 1970. Sleduje, do akej miery sa v danom prostredí presadzoval projekt socialistického patriotizmu, v rámci ktorého došlo k prepájaniu niektorých cielene vybraných národných tradícií s marxisticko-leninskou filozofiou dejín.

V problematike výskumu historiografie pokračuje aj Vítězslav Sommer, ktorý sa sústredil na oblasť výskumu fenoménu budúcnosti v ére štátneho socializmu. Poukazuje na dve možné pojatia problematiky – budúcnosť vnímanú ako utópia či horizont očakávania a budúcnosť ako predmet expertízy a vládnutia. Tento krátky text ukazuje, že ide o opomínanú tému, so zaujímavým explanačným potenciálom.

Nasledujúce príspevky sa týkajú populárnej kultúry a každodenného života počas neskorého socializmu, čo je ďalšia sľubne sa rozvíjajúca oblasť výskumu s veľkým potenciálom prispieť do diskusie o charaktere socialistickej diktatúry.

Juraj Podoba poukazuje na to, že pre slovenských vidiečanov druhej polovice 20. storočia znamenalo konštruovanie modernity v ich každodennom živote napodobovanie meštianskeho salónu 19. a raného 20. storočia. „Svetlými zajtrajškami" sa stal socialistický dnešok zosobnený malomestským blahobytom. Prebudovaný slovenský vidiek sedemdesiatych a osemdesiatych rokov 20. storočia, znamenal de facto likvidáciu vidieka ako špecifického socio-kultúrneho fenoménu, sa stal výkladnou skriňou režimu.

Štúdia Jakuba Macheka ponúka predovšetkým teoretický úvod do štúdia populárnej kultúry v období normalizácie. Upozorňuje, že jej najúspešnejšie produkty, ako napríklad televízne seriály sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, sa vplyvom svojej popularite stali dôležitým nástrojom vytvárania spoločenského konsenzu. Populárnu  kultúru predstavuje ako miesto konfliktu a zápasu o významy, pričom jej produkty v sebe odrážajú vyjednanú hegemóniu ako istý druh vedomého kompromisu, na ktorom je postavený súhlas väčšiny spoločnosti s vládnucim režimom.

Ondřej Daniel a Jan Lomíček sa venujú reprezentáciám nástupu komunistickej strany k moci v období rokov 1945 – 1948. Prostredníctvom komparácie dvoch seriálov Rodáci (1988) a Zdivočelá země (1997) upozorňujú na ideologický a legitimizačný rozmer týchto populárnych diel, natočených pre zábavu pred a po páde štátneho socializmu. Autori poukazujú na zaujímavú zhodu v niektorých typologických atribútoch obrazu hrdinov, tak ako ich definoval Jacques Ellul.

Štúdia Adama Hudeka je venovaná analýze kontinuity historiografických postupov charakteristických pre tzv. totalitno-historický a nacionalistický výklad dejín. Upozorňuje na (vedomý alebo nevedomý) vzťah týchto interpretácií a postupov marxistickej historiografie z obdobia socialistickej diktatúry, čím otvára priestor pre novú konceptualizáciu vývoja slovenskej historiografie po roku 1989.

Posledný z autorov, Ondřej Slačálek sa prostredníctvom diskurzívnej analýzy vybraných textov a politických prejavov venuje miestu Komunistické strany Čech a Moravy a Ústavu pro studium totalitních režimů v českom antikomunistickom diskurze. Využitím teoretického konceptu miest pamäti (Pierre Nora) dochádza k záverom, že protikomunistický diskurz o minulosti je postavený na predstave dlhej vzdialenosti medzi objektom spomínania a súčasnosťou. Spomienky sú pritom vnímané ako objektívne pravdy a východiská pre budovanie nového politického poriadku a vedeckého poznania. Zároveň je v diskusiách o socialistickej diktatúre prítomná aj predstava určitého morálneho dlhu, ktorý musí byť spoločnosti neustále pripomínaný, je ho potrebné „splácať".

Za štúdiami nasledujú ešte tri tematické recenzie.

Bližšie informácie nájdete na: http://www.forumhistoriae.sk/

Miroslav Michela, Historický ústav SAV