Aktuality

Prof. MUDr. Branislav Lichardus DrSc. ,lekár, v minulosti pôsobiaci  na Ústave experimentálnej endokrinológie SAV, bývalý predseda SAV,  v súčasnosti rektor Vysokej školy manažmentu. Vo vedení Slovenskej akadémie vied pôsobil v rokoch 1992 – 1995.  Aj s ním sme hodnotili uplynulé roky akadémie.

SAV oslavuje 60. výročie od svojho vzniku. Čo sa podľa Vás zmenilo za to nie krátke obdobie? Kam sa SAV posunula?

B. L.:  Od roku 1953 až do zániku spoločnej republiky Čechov a Slovákov bola ČSAV privilegovanejšou, nadradenou inštitúciou Slovenskej akadémie vied.  Prekážkou rozvoja vedy a výskumu    v tej dobe u  nás  bola izolovanosť od vyspelejšej vedy v kapitalistickej cudzine, spolitizované kritéria plánovania a hodnotenia vedeckej práce i vedeckých pracovníkov, nedostatok devízových prostriedkov, ťažkopádne a skromné možnosti dovozu výskumnej techniky, chemikálii a odbornej literatúry.  Napriek tomu sa dosiahli výsledky a nadobudli skúsenosti, ktoré po ústupe totality umožnili SAV  zapojiť sa do svetového vedecko-výskumného priestoru. Na jednej strane sa  otvorili možnosti uchádzať sa o granty Európskej komisie i z iných medzinárodných zdrojov, avšak veda a výskum u nás trvale trpí poddimenzovanou podporou zo strany štátu, čím sa v rebríčku Eurostatu zaraďujeme na európske dno, o svetovom ani nehovoriac. Subsidiarita v rámci Európskej únie sa vo vede a vzdelávaní nejaví doteraz pre Slovensko ako šťastné riešenie.

Ako si spomínate na obdobie svojho pôsobenia vo vedení SAV?

B. L.:  Do vedenia SAV som bol zapojený od roku 1990, keď sme začali budovať s kolektívom odborníkov, najmä s prof. Tiňom (SAV) a z Ministerstva školstva s   prof. Krausom Grantovú agentúru pre vedu (GAV) a pre techniku (GAT) s pôsobnosťou pre SAV a vysoké školy.  Rezortný výskum sa k navrhovanému grantovému systému nepridal. GAV a GAT sa v r. 1996 transformovali na VEGU a KEGU a pôsobia doteraz principiálne na pôvodných organizačných základoch a pravidlách, ako boli vytvorené začiatkom deväťdesiatich rokov. V tej dobe ma minister školstva prof. Pišút poveril aj vedením pracovnej skupiny, ktorá dostala za úlohu vypracovať koncepciu vedy a výskumu na Slovensku. Po troch   dňoch práce (pričom sme sa odborne i ľudsky zblížili najmä s prof. M.Urbanom), sme návrh koncepcie vypracovali a bol predložený vláde. V r. 1992 som bol zvolený za predsedu SAV. To už bolo obdobie silnejúcich tlakov a útokov na SAV najmä zo strany vysokých škôl a rezortného výskumu ako na prežitok z obdobia totality a navrhovalo sa jej zlúčenie s vysokými školami, prípadne i zrušenie.   Rozpočet pre SAV bol skrátený o 70%. Našou reakciou na túto krajne nepriaznivú situáciu bolo previesť v SAV transparentnú evaluáciu a akreditáciu pracovísk. Zvládli sme to do konca r. 1992 s použitím medzinárodných kritérií pre hodnotenie efektivity vedecko-výskumnej práce. Predsedom skupiny evaluátorov bol prvý podpredseda SAV dr. Ján Stohl. Výsledkom tohto procesu bolo zmenšenie počtu pracovníkov SAV asi o 40% a zaradenie ústavov do štyroch kvalitatívnych skupín (A,B,C.D). Ústavy v D skupine sa zrušili.  Rozpočtové prostriedky sa potom delili podľa kvalitatívneho zaradenia ústavov. Zoštíhlenie SAV sa neprejavilo negatívne na jej produktivite, čo nasvedčuje, že evaluačné kritéria boli zvolené primerane. Proces evaluácie a akreditácie sa od tej doby  úspešne opakuje a  interná súťaživosť podporuje   kvalitatívny rast SAV. K 31.12.1992 sme s akademikom Wichterle podpísali zánik ČSAV. Svoju činnosť v SAV som prerušil v r. 1994, keď ma prezident SR a vláda vyslali do USA vo funkcii prvého veľvyslanca SR. Po návrate z diplomatickej misie (1998) som bol zvolený za prvého predsedu Učenej spoločnosti SAV.

Čo je pre takú inštitúciu dôležité, aby fungovala bez väčších problémov?

B. L.:  Pre chod inštitúcie je potrebná komunikatívnosť, transparentnosť riadenia a flexibilita nielen na úrovni vedenia, ale aj na úrovni ďalších  zložiek,  aby sa každý mohol uvedomele zapojiť do spoločného diela. Služobné  povinnosti treba kontrolovať a vyžadovať ich presné a včasné plnenie. Tak ako v živom organizme je nevyhnutné analyzovať a rešpektovať spätnoväzobné mechanizmy a predpokladať dopady prijatých opatrení, inak hrozí poškodenie až zánik jedinca či organizácie.

Ako by ste zhrnuli prácu slovenských vedcov, ich výsledky práce? Ktorý z výsledkov slovenskej vedy považujete za prevratný?

B. L.:  V začiatkoch SAV považujem za najvýznamnejší výsledok  komplexné vyšetrenie jódového deficitu na Slovensku a zavedenie jodidácie kuchynskej soli, čím radikálne poklesol výskyt  chorôb  štítnej žľazy a celoplošne stúpol u školákov IQ  (Endokrinologický  ústav SAV).   Neskôr na tom istom pracovisku (už pod názvom Ústav experimentálnej endokrinológie SAV),  boli dosiahnuté výsledky, ktoré dokazujú, že endokrinná odpoveď na stresové podnety u experimentálnych zvierat i u ľudí nie je nešpecifická, ako učil svetoznámy zakladateľ náuky o strese Hans Selye,  ale že špecificky závisí  od charakteru stresových podnetov.   

Spracovala: Michaela Španková, SAV