Aktuality

     Knihu Makedonsko-slovački komparativni sogledbi ( Macedónsko-slovenské porovnávacie rozhľady, Skopje: Univerzitet za makedonska literatura, 2012, 366 s.) napísal Zvonko Taneski (1980) literárny kritik, básnik, esejista a redaktor, ktorý je veľmi dobre známy macedónskej kultúrnej verejnosti ako propagátor macedónsko-slovenských kultúrnych a literárnych vzťahov. Do povedomia sa zapísal množstvom textov (štúdie a interpretácie), kritikami a recenziami knižných diel macedónskych autorov vydaných na Slovensku, ako aj diel slovenských autorov vydaných v macedónskom kultúrnom priestore. Taneského aktivity na tomto poli sú impozantné tak počtom a šírkou záberu, ako vysokou odbornou úrovňou a kultivovanosťou výrazu. Skrátka, Taneski je jedinečný a výnimočný zjav v prezentácii macedónsko-slovenských vzťahov. Zvonko Taneski sa vyprofiloval na slovakistu, ktorý sa už jedno desaťročie vo svojich prácach exaktne zaoberá kultúrnymi vzťahmi, interpretuje ich s vedeckou precíznosťou a hĺbkou, ale súčasne registrujeme subjektívny a osobný vzťah, precítenosť, ktorá autenticky označuje jeho osobný vklad do sprostredkovania vzťahov medzi našimi dvoma kultúrami – macedónskou a slovenskou. Autor je vynikajúco informovaný o udalostiach, ktoré sa dotýkajú slovenského literárneho a kultúrneho prostredia aj preto, lebo svoju profesionálnu činnosť desať rokov realizoval na Slovensku. Pôsobil na Katedre slovanských filológií Univerzity Komenského v Bratislave, v Ústave pre výskum kultúrneho dedičstva sv. Cyrila a Metoda na Univerzite Konštantína filozofa v Nitre a istý čas aj v Ústave svetovej literatúry SAV v Bratislave. Taneského pôsobenie v týchto inštitúciách iste malo vplyv na prístupy a metódy, na ním vyprofilovaný model interkultúrnej identity, takže percipient tejto knihy sa môže inšpirovať i spoznávať v oboch kultúrach a literatúrach, ako aj v oboch jazykoch.

Dielo Macedónsko-slovenské porovnávacie rozhľady je ukážkou toho, ako sa duch a metodika porovnávacej literatúry a vedecké prístupy môžu vyznačovať osobným a osobitým typom intímneho vzťahu k otázkam oboch kultúr, pretože, ako autor píše v Úvode, jeho cieľom bol objektívny a úprimný prístup k literárnym hodnotám každého diela osobitne, čo vedie k existencii nestrannej kritiky a súčasne k obhajobe čistého a neanemického, plnokrvného ducha literárneho života, smeruje k vnímaniu a tvorbe kultúrnych procesov daného prostredia. Jednu takúto osobnú, až intímnu spoveď nachádzame v Úvode knihy s názvom Ako sa jazyk dostane domov? Ide o takmer biografickú spoveď autora. V tejto pasáži sa kladie jedna funkčná otázka: Kde a kedy sme doma v jazyku?, ale aj jedna, môžeme povedať, rétorická otázka: Prečo má jazyk potrebu sa prispôsobiť, byť doma, byť ako domáci? Nastoľujú sa otázky autora Zvonka Taneského, ktoré potrebuje k realizácii kategórie domov z aspektu jeho už identifikovaného udomácnenia v oboch jazykoch, oboch kultúrach a oboch literatúrach súčasne. Reč je o jednej existenčnej dynamickosti, ale aj dramatickosti, ktorá je podľa autora obsiahnutá v počiatočnom odtrhnutí od známeho a blízkeho v procese spoznávania seba samého, ako aj v hľadaní svojho miesta v jazyku. To všetko zaiste iniciuje aj pocit domova, najmä ak domov je „druhý“, rovnako ako skutočnosť, že jazyk je druhý. Ale tu sa už otvára dilema, či naozaj relatívne ponímaný „druhý“ jazyk získal vierohodné ošetrenie podmienené „druhým“ domovom. A na tomto mieste sa už objavuje pochybnosť vyjadrená v definovaní jazyka a domova ako striktných kategórií. Medzi jazyk a domov totiž niekedy (nie vždy) je možno dať znak rovnosti, nie vždy je možné hovoriť o „domácom jazyku“ . Samotná vývinová línia vo vytváraní podmienok pre relatívne ponímaný nový domov alebo novú identitu, ktorá nie je úplne slovenská, ale nie je ani (typicky) macedónska, ale je akási „vlastná“ a determinuje písanie o oboch „domácich jazykoch“ „integrálne“. A tento proces, podľa slov autora, zažil a prežil katarziu, zmierenie v sebe samom a sám so sebou, prekonal šoky vyplývajúce z osobného exilu, čo znamenalo aj zmeny komunikačných zásad, avšak najdôležitejšie je nutkanie písať a získať nové impulzy staro-nových podnetov. Dokonca multikulturalitu možno prežiť ako oslobodzujúci a povzbudzujúci komponent.

Taneského exil je súčasťou trendu tejto dynamickej doby nového milénia, podmienenej zvedavosťou prenikať do kultúry a života iných, kvôli porovnaniam, ktoré sú tie kultúrno-sociologické kategórie, čo sú také blízke, ale preto také odlišné. Nie je náhoda, že svoje dobrovoľné vyhnanstvo známy dramatik Goran Stefanovski zhrnul do niekoľkých možných záverov, ale súčasne otázok, ktoré vo svojich textoch veľmi funkčne vyjadruje Taneski: „Identita je príbeh o tom, kto sme, čo sme a čo chceme... Ja viem, že vďaka pretrvávajúcemu úsiliu som ten, čo nie som. Prečo mi neustále nanucujú svoj vlastný príbeh o tom, čo je môj príbeh?“ Čo by mohol istým spôsobom opakovať Danilo Kiš: „Nech si každý sám vyberie, čo mu je ponúknuté – to, čo mu patrí!“ Alebo, ako to zhrnul Taneski, jeho „vdomenú identitu“ a vo sfére jazyka ako doma v „pocite domova“ ostane multikultúrny alebo prinajmenšom bikultúrny, a takto potlačiť pocit prázdnoty.

V knihe Macedónsko-slovenské porovnávacie rozhľady rozpoznávame zložito, ale komplexne štruktúrované vedecké dielo, do ktorého sú zakomponované macedónsko-slovenské pohľady na témy z poézie, prózy i dramatickej literatúry, vzájomné antologické prezentácie, ako aj preklady/prebásnenia. Taneského kriticko-esejistický štýl sledujeme v jednotlivých recenziách rozličných prekladov diel mnohých autorov jednej i druhej literatúry (Blaže Koneski, Kočo Racin, Vladimir Reisel, Joran Plevneš, Milan Richter, Rudolf Sloboda, Lidia Dimkovská a ďalší). Dielo obsahuje zasvätené vedecké a literárnovedné práce, štúdie venované nadrealistickej básnickej intuícii – slovenských z dvadsiatych rokov a macedónske z päťdesiatych rokov 20. storočia. Taneski sa venuje aj dotykom poetických svetov Mateja Matevského a Milana Rúfusa, venuje sa aj poézii Tomáša Šalamuna v kontexte macedónskej a slovenskej prekladovej tvorby. Realizáciu vzájomného tvorivého zaujatia sleduje na pozadí prekladov a náš autor poskytuje osobný príspevok  prekladom prózy spisovateľa Pavla Vilikovského, ako aj prekladmi poézii mnohých slovenských básnikov. V knihe je publikovaných aj niekoľko zaujímavých článkov, recenzií literárnych diel, ako aj diel videných cez prizmu macedónsko-slovenských kritických postrehov, zaradený je aj jeden rozhovor v slovenčine a veľmi dôležitá macedónsko-slovenská bibliografia (1945 – 2011).

Veríme, že táto kniha svojím bohatým a pestrým obsahom vzbudí veľký záujem v macedónskom i slovenskom kultúrnom prostredí, lebo ju pripravil autor, ktorý sa podľa recenzenta A. Gjurćinova „migračne preklzáva z macedónskej do slovenskej literatúry a naopak, a to prostredníctvom modernej formy nomádstva, a pritom sa plynulo pohybuje z jedného jazyka do druhého, z jednej literatúry do druhej, z jednej kultúry do druhej, autor mení a neustále znova a znova buduje svoju tvorivú „identitu“. Avšak takéto označenie „identity“ je najsilnejšie zmapované práve týmto bikultúrnym, pluralitným komponentom v tvorbe, čo znamená „oslobodzujúcu otvorenosť“ a „povzbudzujúcu príslušnosť“.

Text: Prof. Dr. Maja Jakimovska–Tošić

Foto: Juraj Broš