Aktuality

 

Historický ústav SAV s hlbokým zármutkom oznamuje vedeckej obci i širšej verejnosti, že vo veku 67 rokov v sobotu 24. septembra navždy opustil rady slovenských historikov PhDr. Milan Podrimavský, CSc.

 

Narodil sa 8. novembra 1943 v malej gemerskej obci Teplý Vrch, v okrese Rimavská Sobota. Po absolvovaní jedenásťročnej strednej školy v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. V roku 1980 získal na pôde Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave titul doktora filozofie (PhDr.) a v roku 1986 sa stal kandidátom vied (CSc.). Profesionálne zakotvil v Historickom ústave SAV v Bratislave, pričom tomuto pracovisku zostal verný až do svojej smrti.

 

Bol vedúcim vedeckým pracovníkom, v rokoch 1990 – 1993 pôsobil ako vedúci oddelenia dejín 19. storočia a v nasledujúcich rokoch ako vedecký tajomník a zástupca riaditeľa Historického ústavu SAV. Pôsobil vo viacerých vedeckých štruktúrach, bol vedeckým tajomníkom Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV, podpredsedom Vedeckého kolégia SAV pre historické vedy, pôsobil aj ako člen zmiešanej Slovensko-maďarskej komisie historikov. Patril k tým historikom, ktorí zasahovali do každodenného života občanov Slovenska bez toho, aby si to ľudia uvedomovali: svoje znalosti a odbornú erudíciu totiž uplatňoval aj na pôde Komisie Národnej banky Slovenska pre výber námetov slovenských bankoviek, mincí a pamätných mincí.

 

Dôležitá bola nielen jeho vedecko-organizačná práca, ale napríklad aj výchova najmladšej generácie historikov: viedol nespočetné množstvo diplomových prác, stál pri zrode mnohých zaujímavých doktorských dizertácií.

 

M. Podrimavský sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov, resp. konfesionálna stránka národného hnutia. V mnohých vedeckých študiách a popularizačných článkoch venoval pozornosť predstaviteľom politického a kultúrneho života (J. Farncisci, Š. M. Daxner, V. Pauliny-Tóth, S. Hurban-Vajanský a i.). V poslednom období sa zameral aj na netradičné témy ako boli napríklad predstavy o emancipácii žien v slovenskom prostredí, či problematika dejín školstva a školskej politiky.

 

Spomedzi jeho prác treba spomenúť v prvom rade monografiu Slovenská národná strana v druhej polovici XIX. storočia (1983). Bol spoluautorom a (spolu)zostavovateľom takých publikácií, ako je III. zväzok akademických Dejín Slovenska (1992), Kroniky Slovenska, zv. 1 (1998), Dokumentov slovenskej národnej identity a štátnosti, zv. 1 (1998), či priekopníckej syntetizujúcej publikácie Slovensko v 20. storočí. 1. Na začiatku storočia (2004).

 

Ocenením jeho celoživotných zásluh bola skutočnosť, že v roku 2004 získal cenu Daniela Rapanta za osobitný prínos v oblasti historických vied.