Sú dnešné polemiky iba o divadle?
26. 1. 2005 | videné 1998-krát
Najstaršia novostavba na Slovensku sa prepiera v médiách už dobré dva týždne a všetky otázky sa točia predovšetkým okolo peňazí:
... kto bude majiteľom a prevádzkovateľom budovy, koľko bude stáť ročná réžia, či si budú herci musieť prenajímať na predstavenia svoju vlastnú scénu, a najmä – ako k tomu príde ostatná kultúra, aby „jej“ peniaze zožral bratislavský moloch?
Sama kultúrna scéna donedávna rozpačito mlčala. Nečudo: veď kto vlastne zodpovedne vidí do všetkých projektových a investičných detailov? Herci a diváci – tí určite nie. Vieme len to, že rezort kultúry má na toto všetko akúsi pomerne smiešnu sumu, zlomok percenta HDP. Ak sa má z toho mála pridať jedným, zákonite si to odskáču tí druhí.
Ale čo keby sme na to išli z druhej strany? Keď sa položí Devín banka a jej iné podarené sestry, na ich dlhy sa v štátnom rozpočte nájde aj 100 miliárd. Keď sa položia filmové ateliéry na Kolibe, nenájde sa na záchranu národnej filmovej tvorby ani koruna (ozaj, kde ste vy, tzv. národne cítiace strany a váš rozrobený Jánošík?). Režiséri ako Jakubisko či Trančík dávno odišli do Prahy, Hanák už nenakrúca. Milana Sládka najprv vyštvali normalizátori, ale za jeho nedávny druhý odchod už môžu súčasné pomery a nesplnené sľuby.
A sme doma: všetci si akosi zvykáme, že kultúra, nielen tá vysoká, je dnes už automaticky na chvoste priorít! Učitelia, ktorí kedysi utierali sopeľ dnešným poslancom, ministrom či manažérom, čo ich učili počty a prvé písmenká, čo ich učili poznávať svet, nenosia domov platy, ale almužny. Ak teraz majú dostať smiešne dve tisícky naviac, ešte stále budú v celoštátnom rebríčku príjmov niekde celkom vzadu. Knižnice a základné umelecké školy sú existenčne ohrozené, naše deti budú už len z gauča prepínať televízne Superstars, Dievčatá za milión a budú sa predbiehať, kto sa s najväčším rozbehom vopchá manželom Mojsejovcom do .... – prepáčte, do pozornosti.
A kde sme my? Technicky vyspelé krajiny dávajú na vedu a výskum 3 % HDP a ďalšie peniaze pritečú zo súkromných zdrojov. My dávame chabú pätinu tohto podielu, 0,6 %! Akú šancu majú mladí vedeckí pracovníci, ak chcú mať v laboratóriu potrebné prístroje a priniesť rodine aj pár korún naviac? Ostáva im jedine odísť von? A kto potom ostane tu, aby zhasol svetlo? Je podiel financovania vedy z celkového HDP dôstojný, je úmerný významu vzdelania a odbornej skúsenosti, alebo sa učiteľom a vedcom budú aj naďalej posmievať murárski učni, automechanici či ligoví futbalisti? Už prijali ohlodanú kosť, ktorá naznačuje, že sú len pätinoví oproti kolegom vo svete? Budú sa na to iba neveriacky a pasívne dívať?
A tu je tá otázka, ktorá je už vlastne v titulku: nie je čas opýtať sa ministra financií, ak „nemá problém zaplatiť 25 miliárd za ČSOB“, kedy vláda pridelí kultúre, vzdelaniu a vede dôstojnejší podiel na verejných zdrojoch? Kedy si všimne, že generácia, ktorá by mala postaviť tento štát z hlavy na nohy, nemá na vlastný byt? Že väčšina týchto ľudí ešte stále cestuje do práce i domov hromadnou dopravou, lebo nemajú nielen na auto, ale nemali by ani na benzín?
Vladimír Hák
Poznámka: tento názor autora nie je oficiálnym stanoviskom SAV.
... kto bude majiteľom a prevádzkovateľom budovy, koľko bude stáť ročná réžia, či si budú herci musieť prenajímať na predstavenia svoju vlastnú scénu, a najmä – ako k tomu príde ostatná kultúra, aby „jej“ peniaze zožral bratislavský moloch?
Sama kultúrna scéna donedávna rozpačito mlčala. Nečudo: veď kto vlastne zodpovedne vidí do všetkých projektových a investičných detailov? Herci a diváci – tí určite nie. Vieme len to, že rezort kultúry má na toto všetko akúsi pomerne smiešnu sumu, zlomok percenta HDP. Ak sa má z toho mála pridať jedným, zákonite si to odskáču tí druhí.
Ale čo keby sme na to išli z druhej strany? Keď sa položí Devín banka a jej iné podarené sestry, na ich dlhy sa v štátnom rozpočte nájde aj 100 miliárd. Keď sa položia filmové ateliéry na Kolibe, nenájde sa na záchranu národnej filmovej tvorby ani koruna (ozaj, kde ste vy, tzv. národne cítiace strany a váš rozrobený Jánošík?). Režiséri ako Jakubisko či Trančík dávno odišli do Prahy, Hanák už nenakrúca. Milana Sládka najprv vyštvali normalizátori, ale za jeho nedávny druhý odchod už môžu súčasné pomery a nesplnené sľuby.
A sme doma: všetci si akosi zvykáme, že kultúra, nielen tá vysoká, je dnes už automaticky na chvoste priorít! Učitelia, ktorí kedysi utierali sopeľ dnešným poslancom, ministrom či manažérom, čo ich učili počty a prvé písmenká, čo ich učili poznávať svet, nenosia domov platy, ale almužny. Ak teraz majú dostať smiešne dve tisícky naviac, ešte stále budú v celoštátnom rebríčku príjmov niekde celkom vzadu. Knižnice a základné umelecké školy sú existenčne ohrozené, naše deti budú už len z gauča prepínať televízne Superstars, Dievčatá za milión a budú sa predbiehať, kto sa s najväčším rozbehom vopchá manželom Mojsejovcom do .... – prepáčte, do pozornosti.
A kde sme my? Technicky vyspelé krajiny dávajú na vedu a výskum 3 % HDP a ďalšie peniaze pritečú zo súkromných zdrojov. My dávame chabú pätinu tohto podielu, 0,6 %! Akú šancu majú mladí vedeckí pracovníci, ak chcú mať v laboratóriu potrebné prístroje a priniesť rodine aj pár korún naviac? Ostáva im jedine odísť von? A kto potom ostane tu, aby zhasol svetlo? Je podiel financovania vedy z celkového HDP dôstojný, je úmerný významu vzdelania a odbornej skúsenosti, alebo sa učiteľom a vedcom budú aj naďalej posmievať murárski učni, automechanici či ligoví futbalisti? Už prijali ohlodanú kosť, ktorá naznačuje, že sú len pätinoví oproti kolegom vo svete? Budú sa na to iba neveriacky a pasívne dívať?
A tu je tá otázka, ktorá je už vlastne v titulku: nie je čas opýtať sa ministra financií, ak „nemá problém zaplatiť 25 miliárd za ČSOB“, kedy vláda pridelí kultúre, vzdelaniu a vede dôstojnejší podiel na verejných zdrojoch? Kedy si všimne, že generácia, ktorá by mala postaviť tento štát z hlavy na nohy, nemá na vlastný byt? Že väčšina týchto ľudí ešte stále cestuje do práce i domov hromadnou dopravou, lebo nemajú nielen na auto, ale nemali by ani na benzín?
Vladimír Hák
Poznámka: tento názor autora nie je oficiálnym stanoviskom SAV.