Študenti o udržateľnom spôsobe života...
2. 11. 2010 | videné 1554-krát
Vo štvrtok 28. októbra v Kongresovom centre VEDY, vydavateľstva SAV v Bratislave slávnostne vyhlásili výsledky 9. ročníka súťaže študentských esejí na túto tému.
Súťaž organizuje Geografický ústav SAV v Bratislave v spolupráci s viacerými mimovládnymi organizáciami: Spoločnosťou pre trvalo udržateľný život v Slovenskej a Českej republike, REC Slovensko a Českou a Slovenskou asociáciou Rímskeho klubu. Tentoraz bola zameraná na pripomenutie si 10. výročia vzniku Európskeho dohovoru o krajine. Projekt podporila Agentúra na podporu výskumu a vývoja (APVV).
Predseda medzinárodnej poroty súťaže prof. Mikuláš Huba na úvod privítal podpredsedníčku SAV Vieru Rosovú, herečku Zuzanu Kronerovú, riaditeľa Geografického ústavu SAV doc. Vladimíra Iru, porotcov aj víťazov súťaže, ako aj ďalších hostí.
Ešte pred vyvrcholením podujatia jeho súčasťou bola obrazová prezentácia na tému Naša krajina vo svetle 10. výročia Európskeho dohovoru o krajine, ktorú pripravila národné koordinátorka pre implementáciu tohto dohovoru na Slovensku Pavlína Mišíková z Ministerstva životného prostredia SR. Účastníkov slávnosti vzápätí mimoriadne zaujala aj prezentácia fotografií autora viacerých publikácií o Slovensku doc. Jána Laciku z Geografického ústavu SAV, ktorý predstavil svoje najnovšie fotografie z Vysokých Tatier.
Potom sa slova ujal doc. Vladimír Ira, ktorý predstavil novú publikáciu pod názvom Krajina ako dar, s podtitulom Monografia k 10. výročiu Európskho dohovoru o krajine. Jej zostavovateľmi boli prof. Mikuláš Huba a Pavlína Mišíková. Ide o zborník príspevkov mnohých známych umelcov, filozofov, vedcov, a iných známych, nielen slovenských osobností, ktoré majú špecifický vzťah ku krajine. Cieľom knižky bolo osloviť širokú verejnosť a motivovať ju k ochrane a zveľaďovaniu krajiny. V jej záverečnej časti je aj niekoľko esejí víťazných autorov z tohtoročného, ale aj minulých ročníkov súťaže. Knihu medzi čitateľov sušenými lesnými plodmi - konkrétne sušenými hubami - slávnostne vyprevadila Zuzana Kronerová za asistencie doc. Jána Laciku a známeho folkloristu Samka Smetanu.
Vyvrcholením podujatia bolo slávnostné vyhlásenie víťazov 9. ročníka súťaže študentských esejí na tému Udržateľný spôsob života. Absolútnou víťazkou sa stala Tamara Faberová z Odboru manažmentu krajinních a zahradních úprav Masarykovy univerzity v Brne. Druhé miesto Lenka Mařincová z Pacova, poslucháčka Přírodovědecké fakulty v Olomouci za esej Nedědíme Zemi po našich předcích, nýbrž si ji půjčujeme od našich detí a na treťom mieste sa umiestnil nádejný geograf, kartograf a geoinformatik Peter Ondrejka z Banskej Bystrice, ktorý momentálne študuje na Přírodovědecké fakulte Masarykovej Univerzity v Brne.
Okrem toho udelili aj Cenu za odborný prínos, ktorú získal Atilla Tóth z Trdošoviec, poslucháč Odboru krajinnej a záhradnej architektúry Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre za esej s názvom Krajina – naše životné prostredie, ale i zodpovednosť a Cenu za angažovaný prístup, ktorú dostal Michal Huba, poslucháč Prírodovedeckej fakulty UK, za esej s názvom Krajina ako odraz kultúry.
Úryvky z víťazných esejí:
Tamara Faberová – 1. miesto:
„Měli bychom posunout naši správu krajiny o krok vpřed. Po počítačové revoluci je, zdá se, opět čas na nějakou „krajinnou“ inovaci. A měla by být ekologicky funkční, ne pouze postmodernistická reminiscence starých časů, umělé setrvávání v historii. Možností, jak rozvinout potenciál našich krajin a zároveň posílit vnímavost obyvatel vůči svému prostředí, je mnoho. Lidé musí začít spatřovat pravou hodnotu věcí, jakými jsou zdravá voda, vzduch, čisté potraviny a energie, ale i prostor a čas – všeho začíná být nedostatek, co je vzácné, má nejlepší předpoklady stát se chráněným a váženým. Čeho si člověk váží, to vždy přirozeně chrání. Naštěstí tento proces už v Evropě probíhá, dal by se přirovnat k pozvolnému probouzení. Lidé by měli poznat, že jejich život může mít smysl, že dokáží prostředí kolem sebe obohacovat, pokud jen budou chtít. Navíc je to může i bavit, protože při tom mohou uplatnit svoji kreativitu!“
Lenka Mařincová – 2. miesto:
„Nedědíme Zemi po našich předcích, nýbrž si ji půjčujeme od našich dětí.” – Vždycky, když čtu tento citát od Antoina de Saint-Exupéryho, říkám si, že naši prarodiče se tak chovali. Můj praděda František si půjčil ten „můj kousek zodpovědnosti“ a předal mi ho. Já teď cítím pocit viny…nepředám ho své vnučce, pravnučce v tak krásném stavu.
Možná je právě teď ten správný čas na změnu. Mnohdy se veškeré naděje budoucnosti světa upínají na mladé generace, na nás. Myslím, že právem jsme označováni za mobilizátory společnosti. Tak proč toho právě teď nevyužít? Krajina kolem nás a můj praděda František z dálky volají… A já? Netvrdím, že veškeré změny a vynálezy moderní doby jsou špatné a kontraproduktivní. Jsou to ale vždy jen věci, hmotné předměty, které jsou výsledkem lidského bádání, činnosti. A citové pouto k přírodě tu někdy chybí…
Tak sbírám plastovou lahev a jinou pohozenou veteš z ohniště a loučím se s virtuálním světem mého pradědečka Františka Mařince, s krajinou, kterou možná už nikdy neuvidím…a trochu se obávám, jak bude vypadat fotografie z roku 2040. Vlastně… proč se obávám? Bude to obrázek, který jako zrcadlo odrazí naši, moji a vaši, míru zodpovědnosti a úcty k přírodě.“
Peter Ondrejka – 3. miesto:
„Žijem v jednej z 650 000 tisíc domácností na Slovensku, zasadených v kultúrnej krajine panelových sídlisk. Málokto si pod pojmom kultúrne dedičstvo predstaví unifikované, monotónne rady panelových monolitov. Z hľadiska zásahov do prírodnej a kultúrnej krajiny patria ale práve tieto obytné štruktúry k fyzicky najmohutnejším pozostatkom minulého zriadenia. Ich tienisté stránky sú dobre známe (hoci niekedy zaťažené nepresnosťami a mýtmi) – z pohľadu funkčného, sociálneho, estetického či environmentálneho sú ďaleko od ideálneho stavu.
Pokiaľ teda túto krajinu nepovažujeme za vzácne dedičstvo hodné konzervácie, vyvstáva úloha ich regenerácie v súlade so zásadami trvalo udržateľného rozvoja. Ako sa doteraz, po vyše dvadsiatich rokoch od konca socialistického režimu či desiatich od vzniku Európskeho dohovoru o krajine, Slovensko vysporiadalo s touto výzvou? Aké zmeny sú potrebné a prečo? …
…Konečným cieľom je premena sídliska-spálne na zdravú, spravodlivú a úspornú mestskú časť. Inak hrozí jeho sociálna degradácia, extrémnym príkladom je košické ghetto Luník IX. Súčasní obyvatelia majú vzťah k svojim súkromným bunkám, ale z okna by niekedy radšej nevideli. Lokálpatrioti sú hrdí na historické jadrá svojich miest, na okolitú prírodu, ale k ich sídlisku ich viaže slabé puto. Za takéhoto stavu pri prvej príležitosti rozšíria počty obyvateľov prímestských zón a prispejú k “rozliezaniu sa” mesta do krajiny. Regenerácia panelových sídlisk je preto jedinečná možnosť obmedziť suburbanizáciu, extenzívny…rast miest, vytvárajúci životný štýl závislý na automobilovej doprave.“
Súťaž organizuje Geografický ústav SAV v Bratislave v spolupráci s viacerými mimovládnymi organizáciami: Spoločnosťou pre trvalo udržateľný život v Slovenskej a Českej republike, REC Slovensko a Českou a Slovenskou asociáciou Rímskeho klubu. Tentoraz bola zameraná na pripomenutie si 10. výročia vzniku Európskeho dohovoru o krajine. Projekt podporila Agentúra na podporu výskumu a vývoja (APVV).
Predseda medzinárodnej poroty súťaže prof. Mikuláš Huba na úvod privítal podpredsedníčku SAV Vieru Rosovú, herečku Zuzanu Kronerovú, riaditeľa Geografického ústavu SAV doc. Vladimíra Iru, porotcov aj víťazov súťaže, ako aj ďalších hostí.
Ešte pred vyvrcholením podujatia jeho súčasťou bola obrazová prezentácia na tému Naša krajina vo svetle 10. výročia Európskeho dohovoru o krajine, ktorú pripravila národné koordinátorka pre implementáciu tohto dohovoru na Slovensku Pavlína Mišíková z Ministerstva životného prostredia SR. Účastníkov slávnosti vzápätí mimoriadne zaujala aj prezentácia fotografií autora viacerých publikácií o Slovensku doc. Jána Laciku z Geografického ústavu SAV, ktorý predstavil svoje najnovšie fotografie z Vysokých Tatier.
Potom sa slova ujal doc. Vladimír Ira, ktorý predstavil novú publikáciu pod názvom Krajina ako dar, s podtitulom Monografia k 10. výročiu Európskho dohovoru o krajine. Jej zostavovateľmi boli prof. Mikuláš Huba a Pavlína Mišíková. Ide o zborník príspevkov mnohých známych umelcov, filozofov, vedcov, a iných známych, nielen slovenských osobností, ktoré majú špecifický vzťah ku krajine. Cieľom knižky bolo osloviť širokú verejnosť a motivovať ju k ochrane a zveľaďovaniu krajiny. V jej záverečnej časti je aj niekoľko esejí víťazných autorov z tohtoročného, ale aj minulých ročníkov súťaže. Knihu medzi čitateľov sušenými lesnými plodmi - konkrétne sušenými hubami - slávnostne vyprevadila Zuzana Kronerová za asistencie doc. Jána Laciku a známeho folkloristu Samka Smetanu.
Vyvrcholením podujatia bolo slávnostné vyhlásenie víťazov 9. ročníka súťaže študentských esejí na tému Udržateľný spôsob života. Absolútnou víťazkou sa stala Tamara Faberová z Odboru manažmentu krajinních a zahradních úprav Masarykovy univerzity v Brne. Druhé miesto Lenka Mařincová z Pacova, poslucháčka Přírodovědecké fakulty v Olomouci za esej Nedědíme Zemi po našich předcích, nýbrž si ji půjčujeme od našich detí a na treťom mieste sa umiestnil nádejný geograf, kartograf a geoinformatik Peter Ondrejka z Banskej Bystrice, ktorý momentálne študuje na Přírodovědecké fakulte Masarykovej Univerzity v Brne.
Okrem toho udelili aj Cenu za odborný prínos, ktorú získal Atilla Tóth z Trdošoviec, poslucháč Odboru krajinnej a záhradnej architektúry Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre za esej s názvom Krajina – naše životné prostredie, ale i zodpovednosť a Cenu za angažovaný prístup, ktorú dostal Michal Huba, poslucháč Prírodovedeckej fakulty UK, za esej s názvom Krajina ako odraz kultúry.
Úryvky z víťazných esejí:
Tamara Faberová – 1. miesto:
„Měli bychom posunout naši správu krajiny o krok vpřed. Po počítačové revoluci je, zdá se, opět čas na nějakou „krajinnou“ inovaci. A měla by být ekologicky funkční, ne pouze postmodernistická reminiscence starých časů, umělé setrvávání v historii. Možností, jak rozvinout potenciál našich krajin a zároveň posílit vnímavost obyvatel vůči svému prostředí, je mnoho. Lidé musí začít spatřovat pravou hodnotu věcí, jakými jsou zdravá voda, vzduch, čisté potraviny a energie, ale i prostor a čas – všeho začíná být nedostatek, co je vzácné, má nejlepší předpoklady stát se chráněným a váženým. Čeho si člověk váží, to vždy přirozeně chrání. Naštěstí tento proces už v Evropě probíhá, dal by se přirovnat k pozvolnému probouzení. Lidé by měli poznat, že jejich život může mít smysl, že dokáží prostředí kolem sebe obohacovat, pokud jen budou chtít. Navíc je to může i bavit, protože při tom mohou uplatnit svoji kreativitu!“
Lenka Mařincová – 2. miesto:
„Nedědíme Zemi po našich předcích, nýbrž si ji půjčujeme od našich dětí.” – Vždycky, když čtu tento citát od Antoina de Saint-Exupéryho, říkám si, že naši prarodiče se tak chovali. Můj praděda František si půjčil ten „můj kousek zodpovědnosti“ a předal mi ho. Já teď cítím pocit viny…nepředám ho své vnučce, pravnučce v tak krásném stavu.
Možná je právě teď ten správný čas na změnu. Mnohdy se veškeré naděje budoucnosti světa upínají na mladé generace, na nás. Myslím, že právem jsme označováni za mobilizátory společnosti. Tak proč toho právě teď nevyužít? Krajina kolem nás a můj praděda František z dálky volají… A já? Netvrdím, že veškeré změny a vynálezy moderní doby jsou špatné a kontraproduktivní. Jsou to ale vždy jen věci, hmotné předměty, které jsou výsledkem lidského bádání, činnosti. A citové pouto k přírodě tu někdy chybí…
Tak sbírám plastovou lahev a jinou pohozenou veteš z ohniště a loučím se s virtuálním světem mého pradědečka Františka Mařince, s krajinou, kterou možná už nikdy neuvidím…a trochu se obávám, jak bude vypadat fotografie z roku 2040. Vlastně… proč se obávám? Bude to obrázek, který jako zrcadlo odrazí naši, moji a vaši, míru zodpovědnosti a úcty k přírodě.“
Peter Ondrejka – 3. miesto:
„Žijem v jednej z 650 000 tisíc domácností na Slovensku, zasadených v kultúrnej krajine panelových sídlisk. Málokto si pod pojmom kultúrne dedičstvo predstaví unifikované, monotónne rady panelových monolitov. Z hľadiska zásahov do prírodnej a kultúrnej krajiny patria ale práve tieto obytné štruktúry k fyzicky najmohutnejším pozostatkom minulého zriadenia. Ich tienisté stránky sú dobre známe (hoci niekedy zaťažené nepresnosťami a mýtmi) – z pohľadu funkčného, sociálneho, estetického či environmentálneho sú ďaleko od ideálneho stavu.
Pokiaľ teda túto krajinu nepovažujeme za vzácne dedičstvo hodné konzervácie, vyvstáva úloha ich regenerácie v súlade so zásadami trvalo udržateľného rozvoja. Ako sa doteraz, po vyše dvadsiatich rokoch od konca socialistického režimu či desiatich od vzniku Európskeho dohovoru o krajine, Slovensko vysporiadalo s touto výzvou? Aké zmeny sú potrebné a prečo? …
…Konečným cieľom je premena sídliska-spálne na zdravú, spravodlivú a úspornú mestskú časť. Inak hrozí jeho sociálna degradácia, extrémnym príkladom je košické ghetto Luník IX. Súčasní obyvatelia majú vzťah k svojim súkromným bunkám, ale z okna by niekedy radšej nevideli. Lokálpatrioti sú hrdí na historické jadrá svojich miest, na okolitú prírodu, ale k ich sídlisku ich viaže slabé puto. Za takéhoto stavu pri prvej príležitosti rozšíria počty obyvateľov prímestských zón a prispejú k “rozliezaniu sa” mesta do krajiny. Regenerácia panelových sídlisk je preto jedinečná možnosť obmedziť suburbanizáciu, extenzívny…rast miest, vytvárajúci životný štýl závislý na automobilovej doprave.“