Slovenský sinológ na kultúrnom fóre EÚ-Čína
25. 10. 2010 | videné 646-krát
Marián Gálik z Ústavu orientalistiky SAV sa ako zúčastnil 6. a 7. októbra v bruselskom sídle EK na 13. summite EÚ a Číny s cieľom diskutovať o európsko-činskom kultúrnom porozumení a spolupráci.
Za členské krajiny EÚ sa na ňom zúčastnilo 13 a z Číny 10 odborníkov na niektoré kultúrne oblasti. Európsku časť zorganizovala francúsko-talianska asociácia Transcultura na čele s talianskym semiotikom a spisovateľom Umbertom Ecom a francúzskym antropológom Alainom le Pichonom, čínsku časť najprv jej čínska sesterská organizácia, ale ešte počas prípravy sa veci ujalo Ministerstvo kultúry ČĽR a poverilo organizačnými otázkami i výberom členov delegácie Čínsku akadémiu spoločenských vied. Zmenilo sa jej zloženie a posilnila sa jej politická zložka. Kým medzi európskymi účastníkmi boli dvaja, na čínskej strane boli traja politológovia. Alebo kým o otázkach umenia z európskej strany hovorili štyria, z čínskej iba jeden, hoci podľa pôvodného čínskeho plánu mali sa rokovania zúčastniť traja.
Hlavnou témou fóra bola: "Globalizácia – nedostatky, taviaci kotol alebo nová hra." To bol aj názov úvodnej prednášky Umberta Eca, kde tento svetoznámy maestro ukázal, že veľa vie, ale nie vždy presne. Bolo by iste lepšie keby si bol vybral tretiu subtému fora: pojmy krásy, čo je jeho celoživotná doména. Druhý vedec, ktorý mal o globalizácii hovoriť bol prvý čínsko-americký laureát Nobelovej ceny za fyziku za rok 1957 prof. Jang Čeng-ning, ktorý však na fórum neprišiel. Na jeho mieste hovoril nie o globalizácii, ale o porovnaní filozofických názoroch čínskeho taoistického filozofa Čuang-c’ho (3. stor. pred Kr.) s Friedrichom Nietzscheom najstarší člen čínskej delegácie paleograf Čchiu Si-kuej zo Šanghaja.
Druhá podtéma: najprv formulovaná ako svetonázor a neskoršie svetonázory, nebola vybraná najvhodnejšie. Dosiahnutie jedného alebo i niekoľko podobných svetonázorov v dnešnom globalizovanom svete (a ani na takom priestore ako je Európa a Čína) je nemožné. Filozof Čao Tching-jang hovoril o tzv. harmonickej spoločnosti (che-sie še-chuej), ktorá je v Číne veľmi populárna, ale natoľko idealistická, že je v dnešnom ani v budúcom svete, neuskutočniteľná. Politologička Čou Chung sa najbližšie dostala k jadru problému. Štúdium európskej i čínskej kultúrnej histórie jej umožnila podať stručný porovnávací prehľad hlavých čŕt svetonázorov od Platónovej Republiky po Campanellov (1568-1639) Slnečný štát a od staročínskeho filozofa Mo-c‘a (5.- 4. stor. pred Kr.) po Ku Jen-wua (1613-1682), ale nepokračovala do dnešnej doby a keď niečo naznačila, bola to opäť nádej v budúcu harmonickú spoločnosť.
Ďalšia podtéma konferencie: modernosti (modernities) v súčasnej spoločnosti, bola najvydarenejšia. Pravdepodobne najlepší referát predniesol švédsky sociológ Bjőrn Wittrock. Ako žiak vynikajúceho izraelského vedca Shmuela N. Eisenstadta , ktorý zomrel mesiac pred konferenciou, pochopil modernosti v ich historických súvislostiach ako jeho učiteľ. Začal industriálnou, pokračoval demokratickou a tzv. výchovnou (educational) revolúciou, ktoré nás za posledné dve storočia doviedli do globálnej epochy. Poukázal na to, že rôzne formy modernosti v spoločenskom, politickom a kultúrnom živote sa v jednotlivých krajinách Európy, ale aj Ázie vyvíjali rôzne. Pozoruhodné boli jeho znalosti orientalistiky a bol prvý, ktorý upozornil, že na tieto konferencie by sa malo pozývať viacej sinológov. Najzaujímavejší bol príspevok holandského architekta Rema Koolhaasa, ktorý hovoril o svojich návrhoch i o ich prevedení v prípade stavieb pre pekinskú olympiádu a pre novu budovu Centrálnej čínskej televízie.
V časti, ktorá sa týkala pojmu krásy, vystúpili traja pracovníci parížskeho Louvru, z ktorých kunsthistorik Vincent Pomarède podal komparatívnu analýzu teoretických názorov Rogera de Pilesa (1635-1709) a čínskeho maliara Š’-tchaa (asi 1641-1707). Jeden z najvýznamnejších maliarov ČĽR Sü Ping prednášal hlavne o svojom diele, ktoré sa teraz najčastejšie vystavuje vo svetových výstavach a najvyššie hodnotí v aukčných sieňach. Marián Gálik, ako jediný sinológ z krajín Európskej únie, sa zameral na vzájomné ovplyvňovanie európskeho i čínskeho umenia od dôb Hodvábnej cesty (prvé storočia nášho letopočtu) až po súčasnosť. Zdá sa, že to boli úspechy na umeleckom poli, ktoré podnietili čínsku stranu iniciovať toto stretnutie. Podobné stretnutia sa majú opakovať každý rok striedavo v Číne i v Európe.
V poslednej časti fóra vystúpili dvaja rečníci: Alain le Pichon, jeden zo zakladateľov európskej Transcultury a vedúci čínskej delegácie prof. Huang Pching. Prvý na základe dlhoročnej spolupráce v krajinách Afriky a Ázie hovoril o tzv. trans-subjektívnej metodológii medzikultúrnej komunikácie v aplikácii na Čínu a Európu. Prof. Chuang Pching spomenul výzvy a možnosti globalizácie pre Čínu v oblasti modernizácie v rôznych oblastiach spoločenskeho, ekonomickeho i politického života. Zmienil sa aj o výhodách i nevýhodách svetového globalizačného procesu a potrebe vzájomného dialógu a spolupráce.
Krátko pred skončením konferencie predvečerom 7. októbra predniesol jeden čínsky účastník chválospev na súčasný politický systém ČĽR. Odpoveď na ňu nepriamo dal Nobelov výbor v Oslo, keď sa celý svet nasledujúceho rána dozvedel o udelení Nobelovej ceny mieru čínskemu disidentovi Liu Siao-poovi a o súhlase s ňou z úst najpoprednejších svetových politikov.
Text: M.G.
Foto: archív autora
Za členské krajiny EÚ sa na ňom zúčastnilo 13 a z Číny 10 odborníkov na niektoré kultúrne oblasti. Európsku časť zorganizovala francúsko-talianska asociácia Transcultura na čele s talianskym semiotikom a spisovateľom Umbertom Ecom a francúzskym antropológom Alainom le Pichonom, čínsku časť najprv jej čínska sesterská organizácia, ale ešte počas prípravy sa veci ujalo Ministerstvo kultúry ČĽR a poverilo organizačnými otázkami i výberom členov delegácie Čínsku akadémiu spoločenských vied. Zmenilo sa jej zloženie a posilnila sa jej politická zložka. Kým medzi európskymi účastníkmi boli dvaja, na čínskej strane boli traja politológovia. Alebo kým o otázkach umenia z európskej strany hovorili štyria, z čínskej iba jeden, hoci podľa pôvodného čínskeho plánu mali sa rokovania zúčastniť traja.
Hlavnou témou fóra bola: "Globalizácia – nedostatky, taviaci kotol alebo nová hra." To bol aj názov úvodnej prednášky Umberta Eca, kde tento svetoznámy maestro ukázal, že veľa vie, ale nie vždy presne. Bolo by iste lepšie keby si bol vybral tretiu subtému fora: pojmy krásy, čo je jeho celoživotná doména. Druhý vedec, ktorý mal o globalizácii hovoriť bol prvý čínsko-americký laureát Nobelovej ceny za fyziku za rok 1957 prof. Jang Čeng-ning, ktorý však na fórum neprišiel. Na jeho mieste hovoril nie o globalizácii, ale o porovnaní filozofických názoroch čínskeho taoistického filozofa Čuang-c’ho (3. stor. pred Kr.) s Friedrichom Nietzscheom najstarší člen čínskej delegácie paleograf Čchiu Si-kuej zo Šanghaja.
Druhá podtéma: najprv formulovaná ako svetonázor a neskoršie svetonázory, nebola vybraná najvhodnejšie. Dosiahnutie jedného alebo i niekoľko podobných svetonázorov v dnešnom globalizovanom svete (a ani na takom priestore ako je Európa a Čína) je nemožné. Filozof Čao Tching-jang hovoril o tzv. harmonickej spoločnosti (che-sie še-chuej), ktorá je v Číne veľmi populárna, ale natoľko idealistická, že je v dnešnom ani v budúcom svete, neuskutočniteľná. Politologička Čou Chung sa najbližšie dostala k jadru problému. Štúdium európskej i čínskej kultúrnej histórie jej umožnila podať stručný porovnávací prehľad hlavých čŕt svetonázorov od Platónovej Republiky po Campanellov (1568-1639) Slnečný štát a od staročínskeho filozofa Mo-c‘a (5.- 4. stor. pred Kr.) po Ku Jen-wua (1613-1682), ale nepokračovala do dnešnej doby a keď niečo naznačila, bola to opäť nádej v budúcu harmonickú spoločnosť.
Ďalšia podtéma konferencie: modernosti (modernities) v súčasnej spoločnosti, bola najvydarenejšia. Pravdepodobne najlepší referát predniesol švédsky sociológ Bjőrn Wittrock. Ako žiak vynikajúceho izraelského vedca Shmuela N. Eisenstadta , ktorý zomrel mesiac pred konferenciou, pochopil modernosti v ich historických súvislostiach ako jeho učiteľ. Začal industriálnou, pokračoval demokratickou a tzv. výchovnou (educational) revolúciou, ktoré nás za posledné dve storočia doviedli do globálnej epochy. Poukázal na to, že rôzne formy modernosti v spoločenskom, politickom a kultúrnom živote sa v jednotlivých krajinách Európy, ale aj Ázie vyvíjali rôzne. Pozoruhodné boli jeho znalosti orientalistiky a bol prvý, ktorý upozornil, že na tieto konferencie by sa malo pozývať viacej sinológov. Najzaujímavejší bol príspevok holandského architekta Rema Koolhaasa, ktorý hovoril o svojich návrhoch i o ich prevedení v prípade stavieb pre pekinskú olympiádu a pre novu budovu Centrálnej čínskej televízie.
V časti, ktorá sa týkala pojmu krásy, vystúpili traja pracovníci parížskeho Louvru, z ktorých kunsthistorik Vincent Pomarède podal komparatívnu analýzu teoretických názorov Rogera de Pilesa (1635-1709) a čínskeho maliara Š’-tchaa (asi 1641-1707). Jeden z najvýznamnejších maliarov ČĽR Sü Ping prednášal hlavne o svojom diele, ktoré sa teraz najčastejšie vystavuje vo svetových výstavach a najvyššie hodnotí v aukčných sieňach. Marián Gálik, ako jediný sinológ z krajín Európskej únie, sa zameral na vzájomné ovplyvňovanie európskeho i čínskeho umenia od dôb Hodvábnej cesty (prvé storočia nášho letopočtu) až po súčasnosť. Zdá sa, že to boli úspechy na umeleckom poli, ktoré podnietili čínsku stranu iniciovať toto stretnutie. Podobné stretnutia sa majú opakovať každý rok striedavo v Číne i v Európe.
V poslednej časti fóra vystúpili dvaja rečníci: Alain le Pichon, jeden zo zakladateľov európskej Transcultury a vedúci čínskej delegácie prof. Huang Pching. Prvý na základe dlhoročnej spolupráce v krajinách Afriky a Ázie hovoril o tzv. trans-subjektívnej metodológii medzikultúrnej komunikácie v aplikácii na Čínu a Európu. Prof. Chuang Pching spomenul výzvy a možnosti globalizácie pre Čínu v oblasti modernizácie v rôznych oblastiach spoločenskeho, ekonomickeho i politického života. Zmienil sa aj o výhodách i nevýhodách svetového globalizačného procesu a potrebe vzájomného dialógu a spolupráce.
Krátko pred skončením konferencie predvečerom 7. októbra predniesol jeden čínsky účastník chválospev na súčasný politický systém ČĽR. Odpoveď na ňu nepriamo dal Nobelov výbor v Oslo, keď sa celý svet nasledujúceho rána dozvedel o udelení Nobelovej ceny mieru čínskemu disidentovi Liu Siao-poovi a o súhlase s ňou z úst najpoprednejších svetových politikov.
Text: M.G.
Foto: archív autora