Teatrológovia o problémoch národných divadiel
14. 6. 2010 | videné 1033-krát
Konferencia Idea "národného divadla" v 21. storočí bola 3. až 5. júna v Domove slovenských spisovateľov v Budmericiach pre teatrológov, divadelných kritikov, manažérov divadiel a študentov.
Túto medzinárodnú vedeckú konferenciu zorganizovali Združenie slovenských divadelných kritikov a teoretikov (ZSDKT) a Kabinet divadla a filmu Slovenskej akadémie vied (KDF SAV) v roku, keď si pripomíname 90. rokov od vzniku Slovenského národného divadla Bratislava. Organizátori ju orientovali na podnietenie úvah o mieste a poslaní inštitúcie takéhoto typu v štruktúre kultúrnych zariadení, ktoré poskytujú kultúrne služby obyvateľom v Európe na začiatku tretieho tisícročia.
Zúčastnil sa na nej generálny riaditeľ sekcie umenia a štátneho jazyka Ministerstva kultúry SR Peter Kováč, predsedajúci konferencie prof. Miloš Mistrík, riaditeľka KDF SAV Dagmar Podmaková, predsedníčka ZSDKT Katarína Ducárová. Pozvanie vystúpiť na tomto vedeckom fóre prijali odborníci z Českej republiky, Chorvátska, Maďarska, Poľska a Ukrajiny, ako i predstavitelia všetkých prúdov a generácií slovenského teatrologického myslenia, významní predstavitelia slovenských divadiel a odborníci z príbuzných profesií.
Vstupný príspevok pod názvom Konzumný vek a idea? predniesol vedecký tajomník konferencie Andrej Maťašík. Na úvod sa zamýšľal: "Ako docieliť, aby divadlá mali aj skvelú povesť a výsledky, ale aj aby to veľa nestálo – to trápi mnohých ministrov, intendantov i predsedov správnych a iných komisií a rád. Nepochybne aj okruhy týchto problematík prídu na našej konferencii na pretras, peniazom na ten či onen spôsob sa dnes asi vyhnúť nedá. Heslo Národ sebe dodnes pekne znie, ale podpísaná zmluva je istejšia ako krásny slogan. Preto sa v našej pozvánke vyskytlo slovo idea. Nie je dnes v móde, ale to som možno nepoučiteľne staromilský; nazdávam sa že bez zohľadnenia pojmu idea, nemôžeme vôbec o národných divadlách diskutovať."
„Ak totiž ideu budeme považovať za čosi nepodstatné, zbytočné alebo zaťažujúce," pokračoval, "potom sa môžeme baviť o divadlách možno síce umelecky zaujímavých, dramaturgicky profilovaných, alebo trebárs herecky príťažlivých a komerčne úspešných, ale o divadelných inštitúciách iného typu, nie o divadlách národných. Ak sa zhodneme na tom, že v 19. storočí inštitúcie typu národného divadla vznikali, hrali v tomto procese dôležitú ba prvotne iniciačnú úlohu faktory mimoumelecké. Národné divadlo sa v našich zemepisných šírkach objavilo ako fenomén jednoznačne dokumentujúci predovšetkým sebauvedomenie si vlastne národne identity a stali sa výrazom vôle moderných európskych národov zreteľne artikulovať aj svoju kultúrnu originalitu a pôvodnosť."
Ďalej hovoril, že Európa na začiatku 21. storočia nie je kontinentom vlastnú identitu objavujúcich a utužujúcich národov. Dominantnými heslami súčasného sveta je integrácia a globalizácia. Podľa neho, vyspelosť európskych národov vnímame cez ich zainteresovanosť, cez schopnosť zosúladiť individuálne potreby štátov a národov s potrebami Európy ako celku. Pre našich politikov, ktorí kriesili národné divadlá k životu, bola dôležitá a určujúca osobitosť a kvalitou pôvodná inakosť. Dnes je preferovaná schopnosť presadiť sa v homogenizovanom pelotóne.
"Národné divadlá ako vrcholné kultúrne ustanovizne svojich čias, sa stali pre tvorivé individuality métou a členstvo v nich vyznamenaním," povedal ďalej A. Maťašík. "Napísať pôvodnú hru pre národné divadlo považoval za svoju morálnu povinnosť vari každý obrodenecký spisovateľ a ten, ktorého text aj národné divadlo uviedlo, mal otvorené dvere minimálne na národný literárny Parnas. Nazdávam sa, že by sme nemali podceňovať ani vcelku triviálny fakt, že pôvab a riziko divadla je v autenticite kontaktu živého človeka v hľadisku, so živými ľuďmi - umelcami na javisku. Ak národné divadlá nebudú schopné večer čo večer prilákať do svojich sál divákov zvedavých na tvorbu týchto vlajkových lodí národných kultúr, stratia ako inštitúcie zmysel."
Predsedajúcim konferencie bol prof. Miloš Mistrík, na úvod o. i. povedal, že na podujatí sa stretli osobnosti, ktoré majú dôležité miesto v divadelnej teórii i praxi, o čom svedčia aj témy, ktoré si pripravili.
Príspevky slovenských i zahraničných odborníkov odzrkadlili prínos týchto osobností do európskeho myslenia o divadle a divadelnej praxi. Preto ich referáty boli orientované na rozhodujúce aspekty situácie v národných divadlách na prelome tisícročí. Prof. Mária Bátorová z Ústavu slovenskej literatúry SAV v príspevku nazvanom Divadlo ako diagnostik svojho času sústredila svoj pohľad na situácie, pred ktorými stojí celá slovenská divadelná scéna.
Hostia z Českej republiky prof. Jan Vedral z Českého rozhlasu v Prahe a Bohumil Nekolný z Inštitútu umenia, Divadelný ústav v Praha veľmi podrobne hovorili o aktuálnych úlohách a problémoch Národného divadla v Prahe, o jeho tvorbe a tvorcoch v širších súvislostiach.
Judith Csáki z Univerzity Kaposvár v Maďarsku v referáte nazvanom Primus Inter Pares alebo Ako byť národným divadlom, uviedla, že dnes sú podmienky pre divadlo tohto typu iné ako pri jeho zakladaní, existuje iný systém divadiel a aj iná kultúra. V Maďarsku preto vznikla otázka, či sa politika dostatočne a vhodne stará o umenie? Podľa Judith Csáki asi nie.
O zmysle divadla hovorila prof. Dagmar Inštitorisová z Filozofickej fakulty Univerzity Konštatína filozofa v Nitre a doc. Ján Sládeček z Akadémie umení v Banskej Bystrice sa v referáte zaoberal témou či je idea národného divadla v 21. storočí na Slovensku mŕtva. Prof. Zuzana Bakošová-Hlavenková z Divadelnej fakulty VŠMU v Bratislava sa zaoberala problematikou národného divadla ako konceptu či modelu pre celú divadelnú scénu na Slovensku.
V ďalších dňoch s referátmi vystúpili poprední domáci i zahraniční teatrológovia, napríklad riaditeľka KDF SAV Dagmar Podmaková, s prvými dojmami a skúsenosťami na poste nového generálneho riaditeľa Slovenského národného divadla sa podelil Ondrej Šoth v príspevku "Čo s národným divadlom"? Zaujímavé boli aj referáty divadelných kritikov Antona Kreta, Ladislava Čavojského, Milana Poláka, Tibora Ferka a ďalšie.
Divadelní odborníci zo zahraničia sa zväčša orientovali na predstavenie problémov ich národných divadiel a divadelne tvorby nielen v súvislosti s nimi. Napríklad o žánrových súvislostiach moderného ukrajinského hudobnodramatického divadla hovorila Olga Berkiy z Hudobnej akadémie M.V. Lysenka vo Ľvove, prof. Snježana Banović z Akadémie dramatických umení v Záhrebe predniesla tému "Národné divadlo a národná identita v Chorvátsku dnes", Magdalena Raszewska z Akadémie umení vo Varšava nazvala svoj referát: "Dvesto rokov poľského národného divadla a tretie tisícročie".
Trojdňové rokovanie slovenskí i zahraniční teatrológovia zakončili návštevou a prehliadkou novej budovy Slovenského národného divadla v Bratislave.
Túto medzinárodnú vedeckú konferenciu zorganizovali Združenie slovenských divadelných kritikov a teoretikov (ZSDKT) a Kabinet divadla a filmu Slovenskej akadémie vied (KDF SAV) v roku, keď si pripomíname 90. rokov od vzniku Slovenského národného divadla Bratislava. Organizátori ju orientovali na podnietenie úvah o mieste a poslaní inštitúcie takéhoto typu v štruktúre kultúrnych zariadení, ktoré poskytujú kultúrne služby obyvateľom v Európe na začiatku tretieho tisícročia.
Zúčastnil sa na nej generálny riaditeľ sekcie umenia a štátneho jazyka Ministerstva kultúry SR Peter Kováč, predsedajúci konferencie prof. Miloš Mistrík, riaditeľka KDF SAV Dagmar Podmaková, predsedníčka ZSDKT Katarína Ducárová. Pozvanie vystúpiť na tomto vedeckom fóre prijali odborníci z Českej republiky, Chorvátska, Maďarska, Poľska a Ukrajiny, ako i predstavitelia všetkých prúdov a generácií slovenského teatrologického myslenia, významní predstavitelia slovenských divadiel a odborníci z príbuzných profesií.
Vstupný príspevok pod názvom Konzumný vek a idea? predniesol vedecký tajomník konferencie Andrej Maťašík. Na úvod sa zamýšľal: "Ako docieliť, aby divadlá mali aj skvelú povesť a výsledky, ale aj aby to veľa nestálo – to trápi mnohých ministrov, intendantov i predsedov správnych a iných komisií a rád. Nepochybne aj okruhy týchto problematík prídu na našej konferencii na pretras, peniazom na ten či onen spôsob sa dnes asi vyhnúť nedá. Heslo Národ sebe dodnes pekne znie, ale podpísaná zmluva je istejšia ako krásny slogan. Preto sa v našej pozvánke vyskytlo slovo idea. Nie je dnes v móde, ale to som možno nepoučiteľne staromilský; nazdávam sa že bez zohľadnenia pojmu idea, nemôžeme vôbec o národných divadlách diskutovať."
„Ak totiž ideu budeme považovať za čosi nepodstatné, zbytočné alebo zaťažujúce," pokračoval, "potom sa môžeme baviť o divadlách možno síce umelecky zaujímavých, dramaturgicky profilovaných, alebo trebárs herecky príťažlivých a komerčne úspešných, ale o divadelných inštitúciách iného typu, nie o divadlách národných. Ak sa zhodneme na tom, že v 19. storočí inštitúcie typu národného divadla vznikali, hrali v tomto procese dôležitú ba prvotne iniciačnú úlohu faktory mimoumelecké. Národné divadlo sa v našich zemepisných šírkach objavilo ako fenomén jednoznačne dokumentujúci predovšetkým sebauvedomenie si vlastne národne identity a stali sa výrazom vôle moderných európskych národov zreteľne artikulovať aj svoju kultúrnu originalitu a pôvodnosť."
Ďalej hovoril, že Európa na začiatku 21. storočia nie je kontinentom vlastnú identitu objavujúcich a utužujúcich národov. Dominantnými heslami súčasného sveta je integrácia a globalizácia. Podľa neho, vyspelosť európskych národov vnímame cez ich zainteresovanosť, cez schopnosť zosúladiť individuálne potreby štátov a národov s potrebami Európy ako celku. Pre našich politikov, ktorí kriesili národné divadlá k životu, bola dôležitá a určujúca osobitosť a kvalitou pôvodná inakosť. Dnes je preferovaná schopnosť presadiť sa v homogenizovanom pelotóne.
"Národné divadlá ako vrcholné kultúrne ustanovizne svojich čias, sa stali pre tvorivé individuality métou a členstvo v nich vyznamenaním," povedal ďalej A. Maťašík. "Napísať pôvodnú hru pre národné divadlo považoval za svoju morálnu povinnosť vari každý obrodenecký spisovateľ a ten, ktorého text aj národné divadlo uviedlo, mal otvorené dvere minimálne na národný literárny Parnas. Nazdávam sa, že by sme nemali podceňovať ani vcelku triviálny fakt, že pôvab a riziko divadla je v autenticite kontaktu živého človeka v hľadisku, so živými ľuďmi - umelcami na javisku. Ak národné divadlá nebudú schopné večer čo večer prilákať do svojich sál divákov zvedavých na tvorbu týchto vlajkových lodí národných kultúr, stratia ako inštitúcie zmysel."
Predsedajúcim konferencie bol prof. Miloš Mistrík, na úvod o. i. povedal, že na podujatí sa stretli osobnosti, ktoré majú dôležité miesto v divadelnej teórii i praxi, o čom svedčia aj témy, ktoré si pripravili.
Príspevky slovenských i zahraničných odborníkov odzrkadlili prínos týchto osobností do európskeho myslenia o divadle a divadelnej praxi. Preto ich referáty boli orientované na rozhodujúce aspekty situácie v národných divadlách na prelome tisícročí. Prof. Mária Bátorová z Ústavu slovenskej literatúry SAV v príspevku nazvanom Divadlo ako diagnostik svojho času sústredila svoj pohľad na situácie, pred ktorými stojí celá slovenská divadelná scéna.
Hostia z Českej republiky prof. Jan Vedral z Českého rozhlasu v Prahe a Bohumil Nekolný z Inštitútu umenia, Divadelný ústav v Praha veľmi podrobne hovorili o aktuálnych úlohách a problémoch Národného divadla v Prahe, o jeho tvorbe a tvorcoch v širších súvislostiach.
Judith Csáki z Univerzity Kaposvár v Maďarsku v referáte nazvanom Primus Inter Pares alebo Ako byť národným divadlom, uviedla, že dnes sú podmienky pre divadlo tohto typu iné ako pri jeho zakladaní, existuje iný systém divadiel a aj iná kultúra. V Maďarsku preto vznikla otázka, či sa politika dostatočne a vhodne stará o umenie? Podľa Judith Csáki asi nie.
O zmysle divadla hovorila prof. Dagmar Inštitorisová z Filozofickej fakulty Univerzity Konštatína filozofa v Nitre a doc. Ján Sládeček z Akadémie umení v Banskej Bystrice sa v referáte zaoberal témou či je idea národného divadla v 21. storočí na Slovensku mŕtva. Prof. Zuzana Bakošová-Hlavenková z Divadelnej fakulty VŠMU v Bratislava sa zaoberala problematikou národného divadla ako konceptu či modelu pre celú divadelnú scénu na Slovensku.
V ďalších dňoch s referátmi vystúpili poprední domáci i zahraniční teatrológovia, napríklad riaditeľka KDF SAV Dagmar Podmaková, s prvými dojmami a skúsenosťami na poste nového generálneho riaditeľa Slovenského národného divadla sa podelil Ondrej Šoth v príspevku "Čo s národným divadlom"? Zaujímavé boli aj referáty divadelných kritikov Antona Kreta, Ladislava Čavojského, Milana Poláka, Tibora Ferka a ďalšie.
Divadelní odborníci zo zahraničia sa zväčša orientovali na predstavenie problémov ich národných divadiel a divadelne tvorby nielen v súvislosti s nimi. Napríklad o žánrových súvislostiach moderného ukrajinského hudobnodramatického divadla hovorila Olga Berkiy z Hudobnej akadémie M.V. Lysenka vo Ľvove, prof. Snježana Banović z Akadémie dramatických umení v Záhrebe predniesla tému "Národné divadlo a národná identita v Chorvátsku dnes", Magdalena Raszewska z Akadémie umení vo Varšava nazvala svoj referát: "Dvesto rokov poľského národného divadla a tretie tisícročie".
Trojdňové rokovanie slovenskí i zahraniční teatrológovia zakončili návštevou a prehliadkou novej budovy Slovenského národného divadla v Bratislave.