Prednáška o autorskom preklade Vladimira Nabokova
18. 5. 2010 | videné 719-krát
V Ústave svetovej literatúry SAV odznela 5. mája v rámci prekladového grantu Preklad a národná kultúra hosťovská prednáška profesorky Isabelle Poulin z Francúzska.
Isabelle Poulin pôsobí ako profesorka komparatívnej literatúry na Université Michel de Montaigne - Bordeaux 3 a v rámci skupiny TELEM (Textes, Littératures, Ecritures et Modèles) ako vedúca riešiteľka výskumného programu Translations. Počas diskusie prezentovala aj jeden z výsledkov tohto programu, ktorý skúma kritický diskurz vo vzťahu k mnohojazyčnosti, a to mnohojazyčný preklad Hamletovho slávneho monológu Byť či nebyť s komentárom. Jej prednáška Vladimir Nabokov – originál, autorský preklad a incipit obohatila translatologickú diskusiu, konkrétne veľmi špecifickú oblasť tejto diskusie týkajúcu sa autorského prekladu, o podnety z diela Vladimira Nabokova, ktorému sa Poulin venovala aj vo svojich knižných publikáciách. Na analýze ruského, anglického a francúzskeho textu Nabokovových románov Lolita, Speak, Memory a Camera obscura / Laughter in the dark ukázala kľúčové momenty vzťahu originálu a autorského prekladu s prihliadnutím na preklad diela do tretieho jazyka.
Isabelle Poulin tému svojej prednášky rámcovala zdôraznením skutočnosti, že 20. storočie "prispelo k nevídanej migrácii obyvateľstva, čo malo v oblasti literatúry za následok, že sa objavili bilingválni spisovatelia, alebo spisovatelia, ktorí prijali vo svojej tvorbe iný jazyk než materinský,"* pričom s odvolaním na Edwarda W. Saida považuje osobitnú naliehavosť a neistotu výpovede v dôsledku presúvania a vykoreňovania za podnet k zaujímavejšiemu a zároveň provizórnejšiemu používaniu jazyka. Poukázala na mimoriadny prínos autorských prekladov k translatologickej reflexii, predovšetkým v otázke „vernosti“ prekladu a otázke originálu, ktorá bola podľa jej názoru pre Nabokova existenciálnou. Otázku originálu skúmala na základe incipitov/začiatkov textu, keď tento začiatok má byť akýmsi prechodom medzi skutočnosťou a fikciou. Autorské preklady Nabokova si teda všímala "zo strategického bodu, ktorým sú prahy príbehov". Tento prístup bol v prípade Nabokovových prekladov vlastného diela mimoriadne produktívny, pretože "(k)eď Vladimir Nabokov prekladá sám seba, veľmi často modifikuje úvod originálneho textu, akoby sa tu pri každom (znovu)začatí vnucovala spomínaná situácia naliehavosti a neistoty v jazyku, ktorá charakterizuje ´prekladaných ľudí´ (podľa výrazu, ktorý používa Salman Rushdie na označenie exulantov)". Nabokov si sám preložil len niekoľko diel (z ruštiny do angličtiny, z angličtiny do ruštiny), no zvykol autorizovať ruské, anglické a francúzske preklady svojich diel. Hoci sa napríklad v prípade prekladu Lolity neobjavuje veľa rozdielov medzi anglickým originálom a prekladom do ruštiny, "(p)redsa však sa tu vynára istá koncepcia fungovania jazyka v zotretí medzitextu, ktorý je prítomný na začiatku Lolity". Výrazným zmenám podľa Poulin, naopak, podlieha začiatok ruského textu Camera Obscura s novým anglickým názvom Laughter in the Dark; tu totiž "(š)ialený príbeh laboratórneho zvieraťa (...) nahradilo resumé banálneho príbehu podvádzaného muža. Úvod – otvorenie ruského rozprávania, ktoré ako zámienku na evokovanie celého sveta využije úspech zvieraťa (od Aljašky po Patagóniu) sa prekrýva s koncentráciou anglického rozprávania v jednom bode na mape (Berlín)." Zdá sa teda, že v centre zvažovania rozdielnych jazykových variácií stojí u Nabokova predovšetkým čítanie, presnejšie predstava o čitateľovi v kultúrnom okruhu, do ktorého dielo v danom jazyku a v danom okamihu nasmeruje; táto predstava "diktuje zmeny mena a tónu, ako aj nové umiestnenie rozprávania (Berlín pre anglofónne publikum 30. rokov; priestor celého sveta pre ruského čitateľa paradoxne izolovaného mimo svojho domova)."
Diskusia sa okrem špecifík Nabokovovho diela venovala najmä problematike originálu diela u ďalších bilingválnych autorov, autorskému konštruovaniu čitateľa či otázkam modifikovania diela v (autorskom) preklade na základe predchádzajúcej alebo predpokladanej recepcie a ďalším otázkam, ktoré problematika autorského prekladu ako pomedznej situácie medzi prepisom a prekladom generuje.
Tex: Jana Cviková
Foto: Gabriela Magová
*Citáty v texte pochádzajú z rukopisného prekladu prednášky Isabelle Poulin z francúzštiny do slovenčiny, ktorý pripravila Katarína Bednárová.
Isabelle Poulin pôsobí ako profesorka komparatívnej literatúry na Université Michel de Montaigne - Bordeaux 3 a v rámci skupiny TELEM (Textes, Littératures, Ecritures et Modèles) ako vedúca riešiteľka výskumného programu Translations. Počas diskusie prezentovala aj jeden z výsledkov tohto programu, ktorý skúma kritický diskurz vo vzťahu k mnohojazyčnosti, a to mnohojazyčný preklad Hamletovho slávneho monológu Byť či nebyť s komentárom. Jej prednáška Vladimir Nabokov – originál, autorský preklad a incipit obohatila translatologickú diskusiu, konkrétne veľmi špecifickú oblasť tejto diskusie týkajúcu sa autorského prekladu, o podnety z diela Vladimira Nabokova, ktorému sa Poulin venovala aj vo svojich knižných publikáciách. Na analýze ruského, anglického a francúzskeho textu Nabokovových románov Lolita, Speak, Memory a Camera obscura / Laughter in the dark ukázala kľúčové momenty vzťahu originálu a autorského prekladu s prihliadnutím na preklad diela do tretieho jazyka.
Isabelle Poulin tému svojej prednášky rámcovala zdôraznením skutočnosti, že 20. storočie "prispelo k nevídanej migrácii obyvateľstva, čo malo v oblasti literatúry za následok, že sa objavili bilingválni spisovatelia, alebo spisovatelia, ktorí prijali vo svojej tvorbe iný jazyk než materinský,"* pričom s odvolaním na Edwarda W. Saida považuje osobitnú naliehavosť a neistotu výpovede v dôsledku presúvania a vykoreňovania za podnet k zaujímavejšiemu a zároveň provizórnejšiemu používaniu jazyka. Poukázala na mimoriadny prínos autorských prekladov k translatologickej reflexii, predovšetkým v otázke „vernosti“ prekladu a otázke originálu, ktorá bola podľa jej názoru pre Nabokova existenciálnou. Otázku originálu skúmala na základe incipitov/začiatkov textu, keď tento začiatok má byť akýmsi prechodom medzi skutočnosťou a fikciou. Autorské preklady Nabokova si teda všímala "zo strategického bodu, ktorým sú prahy príbehov". Tento prístup bol v prípade Nabokovových prekladov vlastného diela mimoriadne produktívny, pretože "(k)eď Vladimir Nabokov prekladá sám seba, veľmi často modifikuje úvod originálneho textu, akoby sa tu pri každom (znovu)začatí vnucovala spomínaná situácia naliehavosti a neistoty v jazyku, ktorá charakterizuje ´prekladaných ľudí´ (podľa výrazu, ktorý používa Salman Rushdie na označenie exulantov)". Nabokov si sám preložil len niekoľko diel (z ruštiny do angličtiny, z angličtiny do ruštiny), no zvykol autorizovať ruské, anglické a francúzske preklady svojich diel. Hoci sa napríklad v prípade prekladu Lolity neobjavuje veľa rozdielov medzi anglickým originálom a prekladom do ruštiny, "(p)redsa však sa tu vynára istá koncepcia fungovania jazyka v zotretí medzitextu, ktorý je prítomný na začiatku Lolity". Výrazným zmenám podľa Poulin, naopak, podlieha začiatok ruského textu Camera Obscura s novým anglickým názvom Laughter in the Dark; tu totiž "(š)ialený príbeh laboratórneho zvieraťa (...) nahradilo resumé banálneho príbehu podvádzaného muža. Úvod – otvorenie ruského rozprávania, ktoré ako zámienku na evokovanie celého sveta využije úspech zvieraťa (od Aljašky po Patagóniu) sa prekrýva s koncentráciou anglického rozprávania v jednom bode na mape (Berlín)." Zdá sa teda, že v centre zvažovania rozdielnych jazykových variácií stojí u Nabokova predovšetkým čítanie, presnejšie predstava o čitateľovi v kultúrnom okruhu, do ktorého dielo v danom jazyku a v danom okamihu nasmeruje; táto predstava "diktuje zmeny mena a tónu, ako aj nové umiestnenie rozprávania (Berlín pre anglofónne publikum 30. rokov; priestor celého sveta pre ruského čitateľa paradoxne izolovaného mimo svojho domova)."
Diskusia sa okrem špecifík Nabokovovho diela venovala najmä problematike originálu diela u ďalších bilingválnych autorov, autorskému konštruovaniu čitateľa či otázkam modifikovania diela v (autorskom) preklade na základe predchádzajúcej alebo predpokladanej recepcie a ďalším otázkam, ktoré problematika autorského prekladu ako pomedznej situácie medzi prepisom a prekladom generuje.
Tex: Jana Cviková
Foto: Gabriela Magová
*Citáty v texte pochádzajú z rukopisného prekladu prednášky Isabelle Poulin z francúzštiny do slovenčiny, ktorý pripravila Katarína Bednárová.