Literárna veda "po ľudsky"
5. 6. 2007 | videné 1564-krát
V utorok 24. mája Ústav svetovej literatúry SAV privítal významného francúzskeho literárneho teoretika Antoina Compagnona.
Prof. Antoine Compagnon pôsobí na slávnej Collège de France v Paríži. Návšteva v ÚSvL SAV organicky a koncepčne doplnila minuloročný preklad jeho diela Démon teórie z pera pracovníčky tohto ústavu PhDr. Jany Truhlářovej, CSc. (Le Démon de la théorie, Seuil: 1998).
Profesor Compagnon sa aj preto v prvej časti svojej prednášky venoval danému dielu, hoci o ňom tvrdil, že je od neho vzdialené minimálne tých desať rokov, ktoré od jeho francúzskeho vydania prešli. Pristavil pri samotnom názve – koncepte tohto teoretického diela. Hovoril o teórii literatúry ako o uzavretej a ťažko prístupnej kapitole myslenia o literatúre, ktorá v súčasnosti vyžaduje rebelantský prístup. Literárny teoretik by teda, podľa autora prednášky, nemal tvrdiť, afirmovať v súlade s barthesovskou doxou, ale rebelovať, protestovať proti jednoznačnosti vecí, proti bežnému mysleniu. Teória literatúry by mala byť červíkom v hlave mysliteľa, mala by mu zabraňovať v rutine, mala by odháňať démona doktríny, ktorý dotláča kritické myslenie k dogmatickému, k tvorbe predsudkov, ktoré sa napokon dajú konštruovať aj bez teórie literatúry. Compagnon preto vo svojej knihe Démon teórie predostrel dialektické myslenie v paradoxoch, respektíve apóriách. V siedmich kapitolách sa pohybuje po čo najširšej škále názorov, aby z nich nehľadal východisko, skôr aby ich postavil vedľa seba pre samotné zamyslenie, zmätenie jednoznačnosti a „pravdivosti“ daných tvrdení. Preto aj nepodsunul v jednotlivých kapitolách svoje riešenia, ale pristúpil k problematizovaniu tvrdení a teórií.
Compagnon svoje dialektické myslenie o teórii literatúry manifestoval aj tým, že sa k svojej knihe Démon teórie postavil okrem iného kriticky. Upozornil na fakt, že teória literatúry je teóriou okamihu, vyslovil myšlienku, že využívanie nových teórií na staré diela jej takmer ich zneužitím. Ak by písal knihu Démon teórie dnes, doplnil by ju o také aktuálne otázky, akými sú téma žánru, fikcie aj funkcie literatúry. Ako priznal, téma žánru sa v dobe vzniku jeho diela vo Francúzsku "nenosila", bola nekompatibilná s avantgardnosťou vtedajšieho prístupu, ba až kompromitujúca, zaváňajúca komparatistickým prístupom 19. storočia. Dnes je však žáner vo francúzskom myslení o literatúre rehabilitovaný a znovu prítomný. Ďalšou otázkou vo francúzskych literárno-teoretických kruhoch je fikcia, či fikčnosť literárnych diel, ktorá stojí v opozícii k ich autentickosti, historickosti, aktuálnosti. Touto témou sa v súčasnosti zaoberajú najmä historici, ale rovnako literárni teoretici, ktorí sa musia porátať i s existenciou literatúry faktu, spomienok, denníkov...
Autor staval prednášku aj na vlastnej odbornej skúsenosti, vedeckom raste. Hovoril o postupnom rozširovaní obzorov, ktoré by nemali zostávať len v "zajatí" jedného smerovania. Ako dokazoval, pri svojej čisto teoretickej práci sa nevedel zaobísť bez dejín literatúry, ktoré si vyžadoval napríklad historicko-teoretický projekt Tretia literárna republika. Postupne však pristúpil aj k filologickému bádaniu, ktoré si vynútila zasa kritická redakcia kanonizovaných diel a ich zrozumiteľné vydávanie pre súčasného čitateľa. Dnes sa Antoine Compagnon charakterizuje ako kritik, vracia sa ku kritike, čiže k literatúre samotnej. Ako v prednáške niekoľkokrát zopakoval, bola by zbytočná akákoľvek teória literatúry, naratológia, hermeneutika a iné, keby nebolo samotnej literatúry. Preto sa momentálne venuje aj nadmieru aktuálnym otázkam prítomnosti literatúry vo verejnej sfére, otázkam, ktoré sa pýtajú na užitočnosť, použitie literatúry. Dodal, že stále má čo povedať po-foucaultovské či bourdieuovské pýtanie sa na moc literatúry.
Záverečná časť prednášky narábala s termínom úlohy literatúry v súčasnom svete. Posolstvo, či funkcia literatúry nespočíva len v jej analyzovateľnosti, ale najmä v jej prínose pre etiku, morálku. Compagnon túto úlohu nazval politikou literatúry, pretože literatúra by mala vstupovať do vzťahu so životom. Tento fakt implikuje jej použiteľnosť v školách, verejnom živote. Ak prednášajúci viackrát apeloval na prvoradosť literatúry pred teóriou, robil to so zreteľom na už existujúce výskumy vo filozofii, pretože súčasní, najmä americkí filozofi takto s literatúrou narábajú. Uviedol aj príklady z literárnej vedy, napríklad prácu Tzvetana Todorova Literatúra v nebezpečenstve; jej autor poukazuje na zodpovednosť literárnej vedy za zničenie literatúry, ktorá viac nesmeruje k životu, k etike. Teória podľa neho nahradila objekt výskumu a aj mnohé literárne diela sa stali skôr ukážkou techniky ako života. Toto zmätenie prostriedkov a dôsledkov, či cieľov vedie k solipsizmu, nihilizmu v literatúre a tým i k odklonu študujúcej mládeže a verejnosti od literatúry vo všeobecnosti. Preto sa sám Compagnon pýta: načo študovať literatúru, keď jej obsahom sú zasa len prostriedky jej výskumu?
Z tohto vyplynul i nadmieru humánny záver Compagnonovej prednášky, v ktorom apeloval na občiansku solidárnosť literatúry. Napriek tomu, že to môže znieť utopicky, hovoril Antoine Compagnon, román nás učí niečo nové, čo však nemá byť iba poznaním, či dokonca vedou, ale láskou ako najvyššou inštanciou literatúry. Prednášajúci v tomto zmysle parafrázoval Rortyho: literatúra by mala byť nájdením lieku na náš egocentrizmus a zakončil konštatovaním, že ešte nemáme literatúru, ktorá by zdôvodňovala etiku literatúry, no treba apelovať na románopiscov a ostatných spisovateľov, aby takéto knihy písali, nech nemusia obviňovať teoretikov za vyprázdnenosť a náročnosť ich teórií.
Antoine Compagnon nás prekvapil civilnosťou a úprimnosťou svojho myslenia, ktoré v rozprávaní a popisovaní vlastného stretu s "démonom teórie" odhalilo množstvo múdrosti a skromnosti zároveň. Hoci jeho Démon teórie často až „frivolne“ pristupuje k oproti sebe stojacim stranám, poukázal, že ustrnutie na vlastných pozíciách nie vždy vyjadruje "ducha doby" a jeho literatúru. Nuž: beda teórii bez literatúry!
Eva Ťapajnová
Ústav svetovej literatúry SAV v Bratislave
Prof. Antoine Compagnon pôsobí na slávnej Collège de France v Paríži. Návšteva v ÚSvL SAV organicky a koncepčne doplnila minuloročný preklad jeho diela Démon teórie z pera pracovníčky tohto ústavu PhDr. Jany Truhlářovej, CSc. (Le Démon de la théorie, Seuil: 1998).
Profesor Compagnon sa aj preto v prvej časti svojej prednášky venoval danému dielu, hoci o ňom tvrdil, že je od neho vzdialené minimálne tých desať rokov, ktoré od jeho francúzskeho vydania prešli. Pristavil pri samotnom názve – koncepte tohto teoretického diela. Hovoril o teórii literatúry ako o uzavretej a ťažko prístupnej kapitole myslenia o literatúre, ktorá v súčasnosti vyžaduje rebelantský prístup. Literárny teoretik by teda, podľa autora prednášky, nemal tvrdiť, afirmovať v súlade s barthesovskou doxou, ale rebelovať, protestovať proti jednoznačnosti vecí, proti bežnému mysleniu. Teória literatúry by mala byť červíkom v hlave mysliteľa, mala by mu zabraňovať v rutine, mala by odháňať démona doktríny, ktorý dotláča kritické myslenie k dogmatickému, k tvorbe predsudkov, ktoré sa napokon dajú konštruovať aj bez teórie literatúry. Compagnon preto vo svojej knihe Démon teórie predostrel dialektické myslenie v paradoxoch, respektíve apóriách. V siedmich kapitolách sa pohybuje po čo najširšej škále názorov, aby z nich nehľadal východisko, skôr aby ich postavil vedľa seba pre samotné zamyslenie, zmätenie jednoznačnosti a „pravdivosti“ daných tvrdení. Preto aj nepodsunul v jednotlivých kapitolách svoje riešenia, ale pristúpil k problematizovaniu tvrdení a teórií.
Compagnon svoje dialektické myslenie o teórii literatúry manifestoval aj tým, že sa k svojej knihe Démon teórie postavil okrem iného kriticky. Upozornil na fakt, že teória literatúry je teóriou okamihu, vyslovil myšlienku, že využívanie nových teórií na staré diela jej takmer ich zneužitím. Ak by písal knihu Démon teórie dnes, doplnil by ju o také aktuálne otázky, akými sú téma žánru, fikcie aj funkcie literatúry. Ako priznal, téma žánru sa v dobe vzniku jeho diela vo Francúzsku "nenosila", bola nekompatibilná s avantgardnosťou vtedajšieho prístupu, ba až kompromitujúca, zaváňajúca komparatistickým prístupom 19. storočia. Dnes je však žáner vo francúzskom myslení o literatúre rehabilitovaný a znovu prítomný. Ďalšou otázkou vo francúzskych literárno-teoretických kruhoch je fikcia, či fikčnosť literárnych diel, ktorá stojí v opozícii k ich autentickosti, historickosti, aktuálnosti. Touto témou sa v súčasnosti zaoberajú najmä historici, ale rovnako literárni teoretici, ktorí sa musia porátať i s existenciou literatúry faktu, spomienok, denníkov...
Autor staval prednášku aj na vlastnej odbornej skúsenosti, vedeckom raste. Hovoril o postupnom rozširovaní obzorov, ktoré by nemali zostávať len v "zajatí" jedného smerovania. Ako dokazoval, pri svojej čisto teoretickej práci sa nevedel zaobísť bez dejín literatúry, ktoré si vyžadoval napríklad historicko-teoretický projekt Tretia literárna republika. Postupne však pristúpil aj k filologickému bádaniu, ktoré si vynútila zasa kritická redakcia kanonizovaných diel a ich zrozumiteľné vydávanie pre súčasného čitateľa. Dnes sa Antoine Compagnon charakterizuje ako kritik, vracia sa ku kritike, čiže k literatúre samotnej. Ako v prednáške niekoľkokrát zopakoval, bola by zbytočná akákoľvek teória literatúry, naratológia, hermeneutika a iné, keby nebolo samotnej literatúry. Preto sa momentálne venuje aj nadmieru aktuálnym otázkam prítomnosti literatúry vo verejnej sfére, otázkam, ktoré sa pýtajú na užitočnosť, použitie literatúry. Dodal, že stále má čo povedať po-foucaultovské či bourdieuovské pýtanie sa na moc literatúry.
Záverečná časť prednášky narábala s termínom úlohy literatúry v súčasnom svete. Posolstvo, či funkcia literatúry nespočíva len v jej analyzovateľnosti, ale najmä v jej prínose pre etiku, morálku. Compagnon túto úlohu nazval politikou literatúry, pretože literatúra by mala vstupovať do vzťahu so životom. Tento fakt implikuje jej použiteľnosť v školách, verejnom živote. Ak prednášajúci viackrát apeloval na prvoradosť literatúry pred teóriou, robil to so zreteľom na už existujúce výskumy vo filozofii, pretože súčasní, najmä americkí filozofi takto s literatúrou narábajú. Uviedol aj príklady z literárnej vedy, napríklad prácu Tzvetana Todorova Literatúra v nebezpečenstve; jej autor poukazuje na zodpovednosť literárnej vedy za zničenie literatúry, ktorá viac nesmeruje k životu, k etike. Teória podľa neho nahradila objekt výskumu a aj mnohé literárne diela sa stali skôr ukážkou techniky ako života. Toto zmätenie prostriedkov a dôsledkov, či cieľov vedie k solipsizmu, nihilizmu v literatúre a tým i k odklonu študujúcej mládeže a verejnosti od literatúry vo všeobecnosti. Preto sa sám Compagnon pýta: načo študovať literatúru, keď jej obsahom sú zasa len prostriedky jej výskumu?
Z tohto vyplynul i nadmieru humánny záver Compagnonovej prednášky, v ktorom apeloval na občiansku solidárnosť literatúry. Napriek tomu, že to môže znieť utopicky, hovoril Antoine Compagnon, román nás učí niečo nové, čo však nemá byť iba poznaním, či dokonca vedou, ale láskou ako najvyššou inštanciou literatúry. Prednášajúci v tomto zmysle parafrázoval Rortyho: literatúra by mala byť nájdením lieku na náš egocentrizmus a zakončil konštatovaním, že ešte nemáme literatúru, ktorá by zdôvodňovala etiku literatúry, no treba apelovať na románopiscov a ostatných spisovateľov, aby takéto knihy písali, nech nemusia obviňovať teoretikov za vyprázdnenosť a náročnosť ich teórií.
Antoine Compagnon nás prekvapil civilnosťou a úprimnosťou svojho myslenia, ktoré v rozprávaní a popisovaní vlastného stretu s "démonom teórie" odhalilo množstvo múdrosti a skromnosti zároveň. Hoci jeho Démon teórie často až „frivolne“ pristupuje k oproti sebe stojacim stranám, poukázal, že ustrnutie na vlastných pozíciách nie vždy vyjadruje "ducha doby" a jeho literatúru. Nuž: beda teórii bez literatúry!
Eva Ťapajnová
Ústav svetovej literatúry SAV v Bratislave