Vo vedeckej kaviarni SAVinci sa polemizovalo, či možno porovnávať ľudskú a umelú inteligenciu
„Keď v roku 1997 super počítač Deep Blue porazil v šachu veľmajstra Garryho Kasparova, ľudia si mysleli, že stroje povstanú a bude koniec,“ priblížil historické vnímanie umelej inteligencie neurovedec MUDr. Mgr. Tomáš Hromádka, PhD., z Neuroimunologického ústavu SAV, v. v. i., počas svojej prednášky v rámci vedeckej kaviarne SAVinci, ktorá sa 10. októbra opäť konala v nových priestoroch obchodného centra Eurovea II.
Ľudský mozog sa skladá z približne 80 miliárd neurónov. Tieto bunky spolu komunikujú – zbierajú informácie od ostatných buniek, spracujú ich a posielajú ostatným bunkám. Podľa Tomáša Hromádku sa tvorcovia umelej inteligencie v 50. rokoch minulého storočia inšpirovali práve týmto biologickým prístupom – vytvorili neuróny, resp. výpočtové jednotky, ktoré takisto zbierajú informácie. So vznikom nových technológií a s rozvojom internetu sa navyše objavilo obrovské množstvo dát, ktorými bolo možné tieto neurónové siete nakŕmiť.
Práve množstvo dát a úspech jazykových modelov ako Chat GPT vzbudzujú v súčasnosti dojem, že umelá inteligencia dokáže to, čo človek a trochu neprávom sa jej pripisujú vlastnosti ľudskej inteligencie. Aj keď sú možnosti umelej inteligencie stále limitované, ľudia majú pocit, že výstupy, ktoré nám ponúka, na prvý pohľad dávajú zmysel. A to je problém. „Neurónovým sieťam je jedno, či je ich výstup pravdivý alebo nie,“ upozornil doktor Hromádka. „Tieto systémy sú stále veľmi krehké. Akonáhle ich postavíte pred nepredvídateľné situácie, pred niečo, s čím sa ešte nestretli, môžu zlyhať,“ reagoval aj na limity automobilov s najvyšším stupňom autonómnej jazdy.
Aj keď T. Hromádka tvrdí, že umelá inteligencia je fantastický nástroj, ktorý nám môže v mnohých ohľadoch pomôcť, nemyslí si, že umelá inteligencia dokáže človeka nahradiť. „Keď v 19. storočí mechanické krosná nahradili ľudskú prácu, neviedlo to ku kvalitatívnej zmene. Bola to kvantitatívna zmena. Presne tak je to aj dnes s umelou inteligenciou. Výsledky síce máme rýchlejšie a máme ich viac, ale nevieme, ako ich interpretovať. Na rozdiel od mechanických krosien, kde bolo veľmi ľahké overiť výsledok.“
V súčasnosti dokážeme pochopiť, ako fungujú niektoré časti mozgu, vieme popísať, z čoho sa mozog skladá. Stále však nevieme, ako funguje v rámci celku. Činnosťou mozgu je podmienená aj inteligencia. Práve tá nám umožňuje pochopiť svet okolo nás. Pomáha nám zistiť, ako veci fungujú. Do akej miery však možno porovnávať ľudskú a umelú inteligenciu? A môžeme v prípade strojov vôbec hovoriť o inteligencii? Tým si T. Hromádka nie je úplne istý. „Človek má intuitívnu predstavu o tom, ako funguje fyzika a psychológia a na tom staviame. Vieme, že objekty trvajú v čase. Ak napríklad hodím cukrík, jednoducho viem, že odrazu nezabočí doprava a preto to nepotrebujem vôbec skúmať. Umelé systémy to však zatiaľ nevedia.“
Počas prednášky, po ktorej aj v rámci ktorej prebiehala mimoriadne živá diskusia, upozornil T. Hromádka ešte na iný dôležitý fakt. „Zväčšujúce sa množstvo dát vyžaduje obrovské množstvo elektrickej energie. Takže v tomto prípade prispieva umelá inteligencia nepriaznivo aj ku klimatickej zmene.“
Spracovala: Stanislava Longauerová
Foto a video: Martin Bystriansky