Facebook Instagram Twitter RSS Feed PodBean Back to top on side

Aktuality

V Rytierskej sieni na Bratislavskom hrade slávnostne podpísali 3. septembra 1992 Ústavu Slovenskej republiky. Na snímke Ústava, štátny znak, pečať, štátna vlajka a historická zástava Slovenskej republiky v predsáli Sály ústavy

Deň Ústavy SR: Úcta k ústave je znakom našej demokratickej vyspelosti

1. 9. 2023 | videné 625-krát

Dnes, 1. septembra si pripomíname Deň Ústavy Slovenskej republiky – výročie jej prijatia Slovenskou národnou radou.

Prijatie nových ústav možno označiť za zavŕšenie štrukturálnej, resp. konštitucionálnej dimenzie demokratickej konsolidácie. Paradoxne, v roku 1992 to v prípade Českej a Slovenskej federatívnej republiky prebiehalo ako súčasť procesu jej rozpadu a vzniku dvoch samostatných štátov – Slovenskej republiky a Českej republiky. Po prijatí Deklarácie o zvrchovanosti SR v júli 1992 už nebolo prekvapením, že nová Ústava SR mala charakter ústavy samostatného štátu a v jej texte sa už existencia spoločného štátu nespomínala.

Zánik federácie bol jedným z krokov, ktorý slovenskú spoločnosť rozdelil na dva tábory, medzi ktorými prakticky absentoval dialóg. To ovplyvnilo aj postoj jej značnej časti k samotnej ústave. Dôsledkom vtedajších konfliktov je, že ešte aj v súčasnosti má značná časť slovenskej politickej reprezentácie prinajmenšom zdržanlivý postoj k oslavám dňa jej vzniku. Súvisí to aj s tým, že v krátkom čase po jej prijatí sa začali v správaní vtedajšej vládnej garnitúry na čele s niekoľkonásobným premiérom Vladimírom Mečiarom (1990-1991, 1992 – 1994 a 1994 – 1998) prejavovať autoritárske tendencie a Slovensko sa ocitlo na prahu medzinárodnej izolácie, keď v roku 1997 nebolo, na rozdiel od svojich vyšehradských susedov Česka, Poľska a Maďarska prizvané k rokovaniam o vstupe do NATO a EÚ. Napriek tomu, že v postmečiarovskej ére niekoľkokrát (v roku 1998 a 2020) vznikli koalície s ústavnou väčšinou, dokázali presadiť iba zmeny niektorých čiastkových ustanovení, ale nedokázali nájsť zhodu na prijatie ústavy novej, ktorá by platnú Ústavu SR nahradila.

Ústava každej krajiny odzrkadľuje nielen správu o spoločnosti v čase jej prijatia a jej tvorcoch, teda momentálne vládnucich politických elitách, ale stelesňuje aj históriu krajiny a projektuje jej budúcnosť. Podľa Edmunda Burkea predstavuje zmes politických ašpirácií a záväzkov, vyjadrujúcich národnú minulosť, ako aj odhodlanie túto minulosť prekročiť. Ústava takisto definuje podobu a hranice politického národa, na reprezentáciu ktorého si nárokuje. Identifikuje, kto doň patrí a kto už nie.

Hoci vznik samostatného Slovenska predstavuje rozchod s česko-slovenskou štátnosťou, zároveň ústavy oboch nástupníckych štátov bývalej ČSFR si ponechali viaceré elementy, ktorými na jej ústavnoprávnu tradíciu nadväzujú. Slovenskú ústavu možno zmeniť trojpätinovou väčšinou, explicitne nedefinuje žiadne prvky, ktoré nesmú zostať zmenené. Napriek tomu však za jej materiálne jadro možno označiť ustanovenia týkajúce sa ľudských práv a charakteru SR ako demokratického a národného štátu. Ústava SR už v čase jej prijatia obsahovala ustanovenia, umožňujúce Slovensku vstúpiť do štátneho zväzku s inými štátmi, bolo ich však nutné pred vstupom do EÚ posilniť. Transnacionálnym elementom je začlenenie Listiny základných práv a slobôd do ústavy. Uznanie nadradenosti medzinárodného práva nad domácim však pred veľkou novelou Ústavy SR v roku 2001 platilo iba v ľudskoprávnej dimenzii.

Tým Ústava SR pripomína španielsky model, prítomnosť etnocentrických prvkov zas nemecký model konštitucionalizmu. Pri formovaní politického systému SR sa viackrát prejavilo napätie medzi deklarovaným národným charakterom štátu, ktorý sa snažia jeho oficiálne dokumenty zdôrazňovať a jeho reálnym multietnickým charakterom s vysokým zastúpením národnostných menšín (podľa sčítania obyvateľstva z roku 2011 sa k slovenskej národnosti prihlásilo 80,7 percenta obyvateľov).

Preambula ústavy SR definuje ako štátotvorného činiteľa „národ slovenský“, ktorý je chápaný ako monolitný kolektív, až na ďalšom mieste sú spomínaní príslušníci národnostných menšín a etnických  skupín, ale už ako jednotlivci. Spoločne tieto dve rôzne entity vytvárajú „občanov Slovenska“. Pritom oproti pôvodnému návrhu bol etnický faktor vnesený do Ústavy SR dodatočne v procese jeho schvaľovania, preambula sa pôvodne mala začínať slovami „My občania Slovenskej republiky“. Táto veta preambuly Ústavy SR bola predmetom kritiky zo strany maďarských menšinových politikov, po roku 2011 však veľmi podobnú dikciu má aj Základný zákon Maďarska. Prejavom kontinuity so štátoprávnou tradíciou prvej ČSR je však odvolávanie sa na právo národov na sebaurčenie ako konštitutívny princíp slovenskej štátnosti, ktoré bolo prítomné aj v preambule Ústavnej listiny ČSR z roku 1920. v rozpore s  československou štátoprávnou tradíciou po druhej svetovej vojne je ustanovenie, podľa ktorého štátnym jazykom SR je slovenský jazyk.

Pojem štátny jazyk v tejto súvislosti implikuje nielen dominanciu slovenského jazyka, ale aj jeho privilegované postavenie a osobitnú ochranu zo strany štátu. V tejto súvislosti Slovensko prevzalo politickú a štátoprávnu terminológiu Uhorska, v ktorom maďarčina mala postavenie „národného jazyka“. Používanie menšinových jazykov sa tak stalo predmetom sporov a konfliktov, čo viedlo k častým novelizáciám jazykovej legislatívy. Na druhej strane Ústava SR na rozdiel od ústav ostatných štátov V4 venuje veľkú pozornosť taxatívnemu definovaniu práv národnostných menšín a etnických skupín.

Ústava SR teda kombinuje etnický princíp s občianskym. Napriek početným nedostatkom, ktoré sa prejavili počas 31 rokov jej platnosti a častým novelizáciám, je moderným dokumentom, čerpajúcim z právnej tradície demokratických štátov západnej Európy i z demokratických tradícií Československej republiky. Jej úpravy sú nielen dôsledkom turbulentného vývoja počas troch desaťročí a nových výziev, ale aj hlbokých konfliktov v slovenskej spoločnosti, ktoré sa neraz dotýkajú jej základného smerovania. Pripravenosť politických aktérov konať ak nie priamo v rozpore s platnou Ústavou SR, tak s jej duchom, zas svedčí o tom, že konštitucionálna dimenzia demokratickej konsolidácie bola relatívne ľahkým krokom, omnoho ťažšie je však dosiahnuť konsolidáciu demokraciu na úrovni politickej reprezentácie, politického správania a občianskej spoločnosti. Súčasná Ústava SR je teda možno nedokonalá, je však základným právnym rámcom našej existencie a reflektuje naše dejiny i našu súčasnosť. Úcta k ústave je znakom našej demokratickej vyspelosti a aj preto by sme si mali výročie jej vzniku pravidelne pripomínať.

 

Text: Juraj Marušiak, Ústav politických vied SAV

Foto: archív TASR/Vladimír Benko

Súvisiace články