Aktuality

V utorok 29. augusta si pripomíname vypuknutie Slovenského národného povstania, jedného z najväčších aktov protinacistického odboja v Európe počas druhej svetovej vojny.

Povstanie vypuklo 29. augusta 1944, a to ako reakcia na začiatok nemeckej okupácie slovenského územia. Pre nacistické Nemecko bola situácia v lete 1944 skutočne kritická. Nielen, že sa Spojencom podarilo vytvoriť druhý front a úspešne sa vylodiť v Normandii, ale aj sovietskym jednotkám sa darilo na východnom fronte a postupne vytláčali nacistov z juhovýchodnej a strednej Európy. Vzhľadom na blížiaci sa front bolo jasné, že slovenské územie bude hrať významnú rolu v posledných mesiacoch vojny.  Jedným z dôvodov bol aj hornatý terén, ktorý poskytoval aj vhodné možnosti bránenia sa a zdržovania postupu protivníka. Tento fakt bol jasný nielen predstaviteľom nacistického Nemecka, ale aj príslušníkom odboja v radoch slovenskej armády, ktorí pripravovali viacero verzií vypuknutia povstania.

Tým výhodnejším variantom mala byť kooperácia medzi Sovietmi a domácim odbojom, kde by sa za pomoci dvoch východoslovenských divízií umožnilo sovietskym jednotkám a jednotkám Československého armádneho zboru preniknúť na slovenské územie a vyhnúť sa tak ťažkým bojom v karpatských priesmykoch.  Význam slovenských divízií si uvedomovali aj Nemci a aj preto jedným z prvých krokov na začiatku nemeckej okupácie bol pokus o odzbrojenie týchto jednotiek. Ten sa však podaril len čiastočne, a napriek rozšírenému mýtu o tom, že sa jednotky vzdali bez boja, tak na východnom Slovensku prebiehali obmedzené boje a časť vojakov sa prebojovala až na povstalecké územie. Strata východoslovenských divízií a zlyhanie veľkej časti posádok na západnom Slovensku v kombinácii s pomerne rýchlym postupom nemeckých jednotiek limitovala povstalecké územie na priestor Stredného Slovenska.  

Povstaleckým centrom sa stala Banská Bystrica a v tomto meste sídlilo aj veliteľstvo 1. československej armády na Slovensku. Na čele povstaleckej armády stál najprv generál Ján Golian, ktorého neskôr nahradil generál Rudolf Viest, ktorý na povstalecké územie prišiel z exilu. Význam jeho príchodu zdôrazňuje aj ten fakt, že R. Viesta za jeho odbojovú činnosť v zahraničí odsúdil ľudácky režim na trest smrti in absentia. Cieľom vojenských predstaviteľov bolo ubránenie čo najväčšieho územia pred príchodom spojeneckých síl. To, že povstanie vypuklo v obrannom móde, značne komplikovalo situáciu pre 1. československú armádu na Slovensku. Jedným z hlavných problémov bol nedostatok zásob. Významnú úlohu pri riešení logistických ťažkostí zohral aj zásobovací vzdušný most, ktorý malo na starosti primárne sovietske letectvo. To dokázalo priviezť nielen zásoby, ale aj príslušníkov 2. československej paradesantnej brigády. Na povstaleckom letisku Tri duby dokázali pristáť aj americké bombardéry B-17 (Lietajúce pevnosti), a tak mohli vzniknúť dnes už ikonické zábery z tohto letiska.

Jednou z príčin nedostatku zásob bol aj personálny nárast armády v priebehu prvých týždňov bojov. Povstalecká armáda mala v prvých dňoch povstania k dispozícii len 18 000 vojakov a dôstojníkov. Vďaka dvom mobilizáciám narástol počet vojakov bojujúcich v radoch armády, ktorá sa otvorene hlásila k obnove Československa a odmietala kolaborantskú ľudácku republiku, až na 60 000 mužov. Majoritu povstaleckých bojovníkov tvorili Slováci, ale do SNP sa zapojili aj príslušníci niekoľkých ďalších desiatok národov a národností.

Povstalecké jednotky dokázali, spoločne s partizánmi, vzdorovať jednotkám nacistického Nemecka až do posledných dní októbra 1944. Ani po obsadení Banskej Bystrice však neprišlo k absolútnej porážke a časť vojakov prešla na partizánsky spôsob boja. Organizovaný boj trval až do oslobodenia slovenského územia v roku 1945. Slovenské národné povstanie je jednou z hlavných udalostí, vďaka ktorej sa aj dnešná Slovenská republika radí medzi víťazov druhej svetovej vojny.

Text: Martin Posch, Historický ústav SAV, v. v. i.

Foto: archív TASR