Aktuality

Pred nedávnom uzrela svetlo nášho slnečného sveta kniha Cesta za čiernym Slnkom, alebo, Saharský denník po polstoročí. Už len listovať v nej je zážitok, dobové fotografie či farba papiera evokujú, že čítame podrobný denník spred 50 rokov. Kniha mapuje cestu osemčlennej expedície Astronomického ústavu SAV z Tatranskej Lomnice, ktorá sa vydala za zatmením Slnka nákladnou Tatrou 148 a terénnym vozom ARO M461 rovno do afrického Nigeru. Spolu s autorom Vojtechom Rušinom, vedcom-astronómom nasadáte v piatok na Medzinárodný deň detí v roku 1973 do jedného z áut a prežívate celú expedíciu až do zvítania sa s rodinou 27. júla 1973 v Tatranskej Lomnici.

• Pán Rušin, prečo sa k výprave, a takto podrobne, deň po dni, vraciate po piatich desaťročiach?

Podobne, ako v živote človeka je päťdesiatka určitým medzníkom a hodnotením či spomienkou jeho doterajšej činnosti, tak je to aj v prípade tejto expedície. A nielen to, bola to jedinečná príležitosť zmapovať priebeh našej cesty tak, ako sa to doteraz neurobilo. K samotnému priebehu cesty som dodal ďalšie poznatky o Nigeri či ľuďoch tam žijúcich, keďže Niger som navštívil ešte raz v roku 2006 a cestu pieskom púšťou Ténéré som si zopakoval aj s nebohým kolegom Petrom Zimmermannom.

• Oprášili ste pri tom aj nejaké stretnutia z tých rokov? Doplnili spomienky?

Vďaka známostiam cez internet sa mi podarilo zistiť, že so sultánom Ibrahimom Oumarou sme sa stretli dva razy, a ani jeden z nás si na naše prvé stretnutie v roku 1973 nespomenul. Samotná expedícia a jej úspešný priebeh bola istým prelomom v mojej vedeckej kariére pri získavaní informácií o bielej koróne počas zatmení Slnka, ktoré som ukončil pri 22. pozorovaní v USA až 21. augusta 2017.

• Cesta za zatmením Slnka bola výnimočná aj tým, že ste v najhorúcejších mesiacoch prešli dvoma autami – nákladnou Tatrou a „džipom“ ARO-m – africkou Saharou. Kadiaľ, akou trasou, štátmi ste cestovali až do cieľa - do Nigeru, osady El Meki v pohorí Aïr?

Na našu cestu sme použili strednú severo-južnú trasu vedúcu z Alžíra cez Tamanrasset do Agadezu (2 800 kilometrov) a potom ešte 100 km do dediny/osady El Meki v pohorí Air (Európou sme prechádzali Rakúskom, Švajčiarskom a Francúzskom; Stredozemné more sme zdolali loďou). Každá cesta Saharou je svojím spôsobom výnimočná, no vo veľkých horúčavách osobitne. Za pohorím Atlas sa vstupuje do Sahary, ktorá je najprv pieskovo-zemitá s malou prímesou piesku, ktorý sem prenesie vietor. Súvislé pieskové duny v smere východ-západ začínajú až pri El Golei a končia v In Salahu (1 200 km od Alžíra). Cesta však nevedie priamo pieskovým terénom (dunami), len ich okrajom. Tá „pravá“ Sahara v roku 1973 sa začínala až v In Salahu, i keď nie v nekonečnom mori piesku. Definoval by som to tým, že tu sa končila asfaltová cesta (1 200 km od Alžíra). Ďalšia cesta pokračovala údoliami pomedzi kopce až za Tamanrasset. Charakter cesty sa zmenil. Pred nami bola len kamenisto-hlineno-piesková hrboľatá cesta – roleta alebo pista, miestami upravená a spevnená. Prevažne v Alžírsku. Približne od In Guezzamu v dĺžke okolo 150 kilometrov na rovinatom teréne bol len neupravený piesok a jazdilo sa, ako komu vyhovovalo. Bola to vlastne „nigerská diaľnica s množstvom jazdných prúdov v šírke asi 50 kilometrov“ (súčasťou knihy sú aj mapky trasy – pozn. aut.). Dĺžka neupravenej cesty z In Salahu do Agadezu bola 1 800 km (v súčasnosti asfaltová cesta vedie celým Alžírskom).

• A čo horúčavy? Ako ste ich, Tatranci, prežívali?

Čo sa týka teplôt, neraz sa blížili k hranici 50 °C, ale keďže zatmenie nastalo 30. júna, iná možnosť, ako cestovať v letných mesiacoch, nebola. V samotnom pohorí Air s nadmorskou výškou okolo tisíc metrov bolo o čosi „chladnejšie“, ale to bolo možno aj tým, že už sme boli dokonale aklimatizovaní. Riešením bolo aj to, že sme cestovali skoro ráno alebo k večeru, pri dobrej ceste aj do polnoci. Čas od desiatej do štvrtej sme trávili v tieni saharských stromov. Ak boli.

• Kniha je jedinečným cestopisom, denníkom výpravy astronómov. Nemali ste problém v roku 1973 vydať sa na takúto cestu? Čo všetko tomu predchádzalo? Mnohé veci sú už dnes nepredstaviteľné.

Našu cestu na pozorovanie slnečnej koróny počas tohto zatmenia sme začali realizovať v roku 1970 (zrod expedície) s tým, že program výskumu koróny sa dostal do Štátneho plánu výskumu a vyslanie expedície odobrili všetky vtedajšie relevantné zložky, odborné aj politické, od Astronomického ústavu SAV cez Kolégia SAV a ČSAV, Predsedníctvo SAV až po Ministerstvo zahraničných vecí v Prahe. Cesta sa financovala z mimoriadneho prídelu devíz, ktoré uvoľnilo ministerstvo financií Slovenska.

Samozrejme, predchádzalo tomu vypracovanie odborného programu, plánu cesty, zabezpečenie nových prístrojov, áut, lekárskych vyšetrení členov expedície a pod. Po organizačnej stránke toho bolo veľmi veľa, ale – ak sa chce – všetko sa dá zvládnuť. Chcelo to však aj pochopenie ľudí, ktorí o nás rozhodovali, a môžem zodpovedne povedať, že k nám boli naklonení. Organizácia cesty bola o to náročnejšia, že neboli také možnosti spojenia, aké sú dnes. Pri našej ceste mimoriadnu úlohu zohrala mapa Michelin 173 (1970), na ktorej boli veľmi detailne uvedené studne, vzdialenosti medzi osadami, kvalita ciest, povrchu okolitého terénu a podobne. Pomohlo aj štúdium literatúry a v neposlednom rade aj propagačné materiály po príchode do Afriky.     

• Cesta Saharou v najhorúcejších mesiacoch nie je žiadna prechádzka. Pripravovali ste sa nejako špeciálne?

Nebolo kde. S kolegom dr. Júliusom Sýkorom sme sa testovali v Calexe Zlaté Moravce (kde nám zapožičali chladničku a mrazničku). Tam nás asi na dve hodiny zatvorili do miestnosti, kde testovali odolnosť chladničiek na vonkajšiu teplotu. V miestnosti bolo asi 40 stupňov a vydržať tam asi dve hodiny bolo „peklo“. Pôvodne sme plánovali niekde v prvom úseku cesty po Sahare ostať jeden či dva na jednom mieste a aklimatizovať sa, ale vzhľadom na nepredvídané meškanie sa aklimatizácia v takom rozsahu vynechala. Takže sme sa aklimatizovali za chodu.

• Ako by vyzerala taká príprava a vôbec expedícia dnes? Bolo by to ľahšie?

Som na rozpakoch, ale asi nie. Nielen pre zložité pomery na juhu Alžírska a severe Nigeru (od Agadezu k hraniciam s Alžírskom), ale aj pre organizačno-úradnícke nároky pri vybavovaní cesty. Okrem toho, vzhľadom na vývoj astronomickej, fotografickej techniky, ako aj možnosti spracovania by ani nebolo nutné na také zatmenie cestovať autom, keďže podobné prístroje, aké sme mali my, by sa dali transportovať aj letecky. Napríklad naša montáž po dva 13/195 cm ďalekohľady vážila asi pol tony a pri súčasných vylepšeniach by to bolo menej ako 100 kilogramov a, samozrejme, menších rozmerov, ktoré sa lietadlom ľahšie prepravujú. Cesta autami by dnes bola pohodlnejšia, keďže aj auta sú kvalitnejšie a majú aj klimatizáciu, ale príprava by bola rovnako náročná. 

• S akými výsledkami ste sa vrátili?

V pláne sme mali šesť vedeckých experimentov: biela koróna s veľkým rozlíšením a do veľkých vzdialenosti od Slnka, spektrum bielej koróny, polarizácia bielej a emisnej koróny v spektrálnej čiare 530,3 nm a hľadanie intramerkuriálnych planét. Niektoré experimenty vyšli lepšie, niektoré horšie. Dôvody boli rôzne, napríklad zhoršenie priezračnosti oblohy, čo si vyžadovalo dlhšie expozície, nesymetrické nastavenie vonkajšej clony pred objektív (novinka, ktorá sa mala v budúcnosti používať ako náhrada na radiálny filter) atď. Mne osobne stala neuveriteľná vec. Na fotografickom aparáte Pentacon six TL sa medzera medzi jednotlivými zábermi začala predlžovať zo štandardných troch milimetrov až na deväť centimetrov, čo znamenalo, že niektoré expozície sa robili už mimo filmu. Intramerkuriálne planéty sa nenašli a z koróny sa publikovalo niekoľko veľmi kvalitných vedeckých článkov, ktoré poslúžili aj pre udelenie Ceny SAV v roku 1989. Okrem toho, veľkú úlohu zohrali aj vedecko-popularizačné prednášky, ktoré členovia expedície robili.  

• V knihe sú iba vaše fotografie?

Nie, sú tam aj fotografie žijúcich kolegov, Dr. Igora Mika (lekára našej expedície) a Laca Scheiricha (technika nášho ústavu, ktorého poverili dokumentáciou cesty). Ja, vzhľadom na povinnosti vedúceho som fotografoval najmenej.

• Spomenuli sme, že kniha je výnimočná aj svojou grafikou, výberom papiera, kombináciou farebných a čiernobielych fotografií. Mali ste svoju predstavu už pred zadaním knihy vydavateľovi?

Mal, ale môj grafik Lukáš Mlynárik všetko zmenil. Ukázal mi niekoľko jeho predchádzajúcich kníh, ktoré sa mi páčili, a tak som mu dal voľnú ruku, samozrejme s tým, aby určité moje predstavy splnil. A podarilo sa nám to zladiť. Myšlienka vydať knihu existovala už od roku asi 1978, nenašli sa však ani financie, ani vôľa knihu vydať. Začiatkom roka 2023 sa mi podarilo nájsť finančné zdroje a knihu vydať. Musím však dodať, že na knihe som intenzívne pracoval od polovice roka 2022 a keby sa peniaze nenašli, rukopis by ležal v šuplíku. Nemôžem nespomenúť Martinu Petránovú, ktorá rukopis po jazykovej stránke dolaďovala. Obom im veľmi pekne ďakujem.

Knihu možno kúpiť priamo od autora. Cena knihy je 30 eur + poštovné 2,60 eur prvej triedy (pri väčšom počte, napríklad 10 ks je cena o 15 percent nižšia). K dispozícii je aj vo Vydavateľstve SAV Veda.

Spracovala: Andrea Nozdrovická

Foto: Vojtech Rušin