Aktuality

V nemeckom vydavateľstve IBIDEM nedávno vyšla nová publikácia Ústavu politických vied SAV, v. v. i., "POLITISCHES DENKEN IM TSCHECHOSLOWAKISCHEN DISSENS. Egon Bondy, Miroslav Kusý, Milan Šimečka und Petr Uhl (1968-1989)“. Ide o habilitačnú prácu na Filozofickej fakulte Technickej univerzity Chemnitz vedeckého pracovníka Ústavu politických vied SAV, v. v. i., Dirka Dalberga, ktorou sa pokúša zaplniť medzeru v slovenskej historiografii týkajúcu sa politického myslenia v stredovýchodnej Európe.

• Skúmali ste osobnosti českého a slovenského disentu, ako sú Egon Bondy, Petr Uhl, Miroslav Kusý a Milan Šimečka. Prečo práve títo štyria?

Tieto štyri osobnosti sú v istom zmysle disidentmi ´druhého radu´. V žiadnom prípade však nie sú druhoradými mysliteľmi. Spomínanou druhou triedou chcem skôr vyjadriť, že stoja v tieni Václava Havla. Havel je stále vrcholnou postavou československého disidentského hnutia alebo aspoň sa tak vykresľuje. Bádateľská literatúra o ňom je sotva zvládnuteľná. Nechcel som však písať ďalšie state o Havlovi. Najmä preto, že som tak už urobil...

Politické myslenie Miroslava Kusého, Milana Šimečku, Petra Uhla alebo Egona Bondyho sa doteraz študovalo len v Česku a/alebo na Slovensku, ak vôbec. Okrem toho sa (medzinárodný) výskum československého disentu väčšinou zameriava na českých disidentov. Slovenskí disidenti zohrávajú mimo slovenskej vedy len vedľajšiu úlohu alebo sa vôbec neberú do úvahy. Z tohto dôvodu som chcel preskúmať českých i slovenských disidentov alebo aspoň disidentov pôsobiacich na Slovensku.

Okrem toho som hľadal marxisticky orientovaných disidentských mysliteľov.

• Dôvod? A aké boli ďalšie kritériá pre výber?

V Československu bol marxizmus záväznou štátnou ideológiou. Marxistickí disidentskí myslitelia teda kritizovali marxizmom inšpirovaný spoločenský systém. Táto kritika je potenciálne zaujímavejšia ako kritika buržoázne alebo kresťansky orientovaných disidentov, ktorí sú k marxistickým modelom akoby vnútorne kritickí.

S tým súviselo aj ďalšie kritérium výberu. Zvažovaní autori vyjadrujú nielen nesúhlas so súčasnou vládou a kritizujú prevládajúce konvencie, ale aj formulujú myšlienky nového spoločenského poriadku. Štvrtým kritériom bolo zohľadnenie svetovej politickej situácie. Autori sa nemali zaoberať len Československom, ale aj celosvetovým vývojom. Posledným – takpovediac nepovinným – kritériom výberu bolo, či autori uvažujú aj o západných demokraciách. Tieto požiadavky splnili práve tieto štyria disidenti.

Od konca 60. rokov do konca 80. rokov Bondy, Uhl, Kusý a Šimečka sledovali a analyzovali svetovú politickú situáciu. Problematizovali spoločenskú prax v Československu a kritizovali politiku československého štátu a straníckeho vedenia. Nechceli prijať pravdu hlásanú vedením, ale vyjadriť svoj názor. Sami sa rozhodli, že sa nechcú podriadiť požiadavkám podľa nich nespravodlivých vládcov. Zaradili sa do tej tradície marxistického myslenia, ktorá sa snažila vyriešiť otázku podstaty sovietskeho modelu socializmu (v Československu). Egon Bondy a Petr Uhl, ako aj Milan Šimečka do istej miery reflektovali, opisovali a analyzovali nielen prax československej normalizačnej spoločnosti, ale aj západných spoločností.

• Uvádzate, že Bondy a Uhl zostali verní svojim marxistickým postojom, Kusý a Šimečka potom inklinovali k liberálnej demokracii. Čo ich v zásade (vzhľadom na ich odboj voči vládnucej diktatúre) odlišovalo?

Predovšetkým by som nehovoril o boji proti vládnucej diktatúre. V skutočnosti to vôbec nerobili. Nepoužívali násilie. Skôr praktizovali vedomý a aktívny politický nesúhlas s vtedajšou vládou a prevládajúcimi konvenciami. Ich zámerom bolo poučiť o sebe československú normalizačnú spoločnosť. Sami sa považovali za zaviazaných k nezaujatému opisu empiricky pozorovateľnej pravdy. Východiskom ich uvažovania sú jednotlivci a reálne životné podmienky. Bondyho, Uhlova, Šimečkova a Kusého diagnóza problému sa týka konania vládnucich a ovládaných a pravidiel, ktoré medzi nimi platia. Ich myslenie nesie znaky štrukturálnej analýzy súvisiacej so súčasnosťou, ako aj viacrozmernej revízie výkonnosti československého, ale aj západného spoločenského systému.

• Mali aj nejaké konkrétne predstavy o budúcom živote, o „tvári“ štátu či spoločnosti?

Áno. Uhl, Bondy, Šimečka a Kusý formulovali aj predstavy o budúcom politickom, hospodárskom a sociálnom usporiadaní Československa a o jeho inštitucionálnej podobe. Tieto predstavy mali takpovediac riešiť problémy existujúceho poriadku. V tomto zmysle ich diagnózy stavu československej spoločnosti slúžili ako východisko pre otázky, čo je to dobrý politický poriadok. V rôznej miere a s nerovnakou intenzitou formulovali predstavy o novej a v ich chápaní aj lepšej spoločnosti. Tieto predstavy predstavujú reakciu na to, čo považovali za štrukturálne problémy normalizačnej spoločnosti reálneho socializmu a v prípade Egona Bondyho a Petra Uhla aj západných liberálnych demokracií. Samozrejme, nie každá myšlienka súvisiaca s budúcnosťou je priamou odpoveďou na každú opísanú výzvu alebo sa ponúka riešenie každého problému. Ich afirmácia (uistenie/ubezpečenie) alternatívneho lepšieho stavu je teda postavená na negativite. Naznačili, že svet by mohol byť iný, lepší, ako je.

Rozdiely nie sú ani tak v kritike československej súčasnosti v čase normalizácie. Tu do veľkej miery panuje zhoda. Ich kritika sa navzájom dopĺňa a často je totožná.

• Takže, v čom sa zhodovali a kde boli rozdiely?

Bondyho, Uhlovej, Kusého a Šimečkovej empiricko-pozitivistická problémová diagnostika politického, ekonomického a sociálneho stavu Československa sa týka označenia systémov, sociálnej štruktúry spoločností, vzťahov medzi triedami či vrstvami, t. j. „pravidiel hry“ medzi vládcami a ovládanými, a ich konania. Zhodli sa, že československá spoločnosť v zmysle Leona Trockého a Ernesta Mandela bola (stabilnou) prechodnou spoločnosťou medzi kapitalizmom a socializmom, v ktorej proti sebe antagonisticky stáli dve triedy (Bondy) alebo vrstvy (Uhl), resp. skupiny (Kusý a Šimečka): vládnuca elita spojená s byrokraciou a komunistickými stranami a ovládaní alebo bezmocní. Podľa Bondyho a Uhla sa vzťahy medzi nimi vyznačovali útlakom, vykorisťovaním a manipuláciou. Kusý a Šimečka tvrdili, že vládnuci a ovládaní sa navzájom vnímali s podozrením a uzavreli „zmluvu“ o vzájomnom prospechu. Tá bola založená na "ideológii akoby". Podľa nej sa bezvládni nemuseli stotožniť s reálnym socializmom. Boli však povinní správať sa tak, akoby to tak bolo. Podľa Šimečku a Kusého kombinácia „zmluvy“ a „ideológie akoby“ viedla k morálne zdegenerovanej spoločnosti. Charakterizuje ju lož, pokrytectvo a konzumný spôsob života. Bondy a Uhl uvádzali podobné argumenty, aj keď menej dôrazne. Všetci štyria autori sa zhodujú, že vládcovia sa snažili zachovať hospodársky a politický status quo, t. j. svoje vedúce postavenie v politike, a tým aj v hospodárstve. Šimečka a Kusý išli ešte o krok ďalej. Podľa nich bol vládnuci režim v Československu stabilným konzervatívnym režimom.

Rozdiely spočívajú skôr v pomenovaní potenciálnych alternatív. Všetci štyria autori mali predstavy, ako by mal alebo mohol vyzerať demokratický systém. V rôznej miere sa zaujímali o jeho normy a inštitúcie.

Zároveň však túžili po demokracii. Demokracia opisuje princíp poriadku, ktorý znamená „všetky tie formy organizácie a metódy regulácie konfliktov súvisiace s vládnutím“, ktoré „zodpovedajú požiadavke“, podľa ktorej musia byť vládnuci „zásadne k dispozícii vládnucim“. Demokracia tak dáva platnosť „požiadavke kontrolovaného vládnutia“. Túto základnú požiadavku interpretovali odlišne Bondy a Uhl na jednej strane a Šimečka a Kusý na strane druhej. Ich koncepcie demokracie sa pohybujú od samosprávnej socialistickej demokracie s radovým systémom (Uhl, Bondy a spočiatku aj Kusý) až po liberálnu demokraciu (Šimečka a neskôr Kusý).

Československému normalizačnému režimu sa však podarilo postaviť okolo disidentov akýsi múr, ktorý ich oddelil od väčšinovej spoločnosti. V Československu boli takpovediac vylúčení zo spoločnosti. Ako "zakázaní spisovatelia" nemali ani oficiálne možnosti publikovania. V dôsledku toho mohli svoje úvahy publikovať len v samizdate a/alebo v zahraničí. Ich opisy súčasnosti a vízie budúcnosti boli preto obyvateľstvu známe len v rudimentárnej podobe, ak vôbec.

• Najmä Egon Bondy, vlastným menom Zbyněk Fišer, bol známy bohém a člen undergroundu. Dočítame sa v publikácii aj o tejto stránke jeho osobnosti?

Nie, mojím cieľom nebolo písať biografiu Bondyho, resp. analýzu jeho pôsobení v undergrounde, ale jeho (politické) myslenie, preto som sa tejto témy dotkol len stručne. Na túto tému existuje aj iná literatúra. Mimochodom, to platí pre všetkých autorov, ktorým som sa venoval. Sústredil som sa na ich myslenie, nie na ich skutočnú prácu. Bondyho pôsobenie v undergrounde sa však určite odráža v jeho politickom myslení, najmä tam, kde bol kritický k západnému spoločenskému poriadku a tiež k západnému kultúrnemu životu.

Len na okraj: v prípade Bondyho je podľa mňa potrebné striktne oddeliť jeho umeleckú činnosť v undergrounde od jeho politického myslenia. Už Václav Havel na to upozorňoval. „Sú to dvaja ľudia v jednom. Jeden je geniálny umelec, skvelý básnik a tiež prozaik [...] a druhý je ideológ, ktorý akosi – prišiel trochu neskoro – vysvetľuje ideologické recepty na lepší svet, ktorým ľudia dnes už nerozumejú.“

• O knihe sa píše, že sa zaoberá politickým myslením českých a slovenských disidentov. Čo teda znamená politické myslenie?

Podľa nemeckého politológa Henninga Ottmanna stojí politické myslenie "medzi obyčajnou mienkou a exaktnou teóriou". Je viac ako len obyčajný názor, pretože to, čo sa myslí, sa zakladá na dôvodoch a je odôvodnené. Zároveň však nie je teoreticky "presvedčivé", a preto je menej ako exaktná teória. Politické myslenie, resp. myslenie o politike a existujúcom spoločenskom poriadku, ale aj myslenie o lepšom poriadku preto v žiadnom prípade nepredpokladá vytváranie (politických) vedeckých teórií. Myslenie o politike nie je záležitosťou osvedčených vedcov a teoretikov. Politické myslenie môžeme nájsť v každom z nás, vrátane básnikov a spisovateľov a, samozrejme, disidentov. Práve tí o politike a spoločnosti premýšľali, uvažovali o nich a rozhodovali sa, akú politiku a spoločnosť chcú a akú nie. Navyše svoje názory zverejňovali.

• Ako sa postupne menilo – ak sa menilo?

Už som to naznačil. Všetci štyria autori boli pôvodne marxisti. Odklon od marxizmu najprv pozorujeme v Šimečkovom diele, začal sa v 70. rokoch a čoraz zreteľnejšie sa prejavoval v 80. rokoch. Asi od roku 1987 sa od marxizmu odvrátil aj Miroslav Kusý. Boli tiež priateľmi. Na druhej strane Uhl a Bondy zostali verní svojim marxistickým postojom.

Milan Šimečka a Miroslav Kusý argumentovali v prospech prijatia západného liberálneho a parlamentného modelu demokracie, lebo je podľa nich ekonomicky úspešný a politicky a sociálne stabilný. Liberálnodemokratický model však nepovažovali za všeliek, ale za osvedčený a relatívne dobre fungujúci systém, ktorý zabezpečuje (občiansku) slobodu a ekonomickú prosperitu. K tomuto názoru dospeli na základe pozorovania praxe (liberálno-demokratických) politických systémov na Západe.  Najmä Šimečka uznával kauzálne politické súvislosti. Základom úspechu Západu bola podľa neho úroveň hospodárskeho rozvoja Západu, ako aj existujúce kultúrne dispozície, ako napríklad pragmatizmus a pluralizmus. Hospodársky úspech, pragmatizmus a pluralizmus boli pre neho dôležitými predpokladmi na vytvorenie a zachovanie demokracie vo všeobecnosti a najmä pluralitnej zastupiteľskej parlamentnej demokracie. Preto obhajoval trhové hospodárstvo. Šimečka sa teda zaoberal základmi alebo funkčnými predpokladmi demokracie.

Uhlov a Bondyho sklon k socializmu zodpovedá ich ľavicovo-opozičnému svetonázoru. O myšlienke socializmu nepochybovali. Podľa nich vládcovia v Československu (od roku 1948) socializmus deformovali. V ich chápaní bolo preto skôr potrebné vrátiť sa k prameňom, „aby sa oživila prax“. Touto praxou mala byť socialistická demokracia. Išlo o pozitívny protiklad k reálnemu socializmu normalizačného systému, ako aj k západným liberálnym demokraciám. Pre Uhla a Bondyho predstavuje socialistická demokracia spoločenský poriadok alebo politický systém, ktorý mal odstrániť ich nedostatky a problémy.

• Pri niektorých disidentoch sa spomína aj spolupráca so Štátnou bezpečnosťou. Dotkli ste sa aj tejto oblasti?

To je samozrejme zaujímavý a dôležitý aspekt. Spomedzi disidentov, ktorých som skúmal, sa to týkalo len Egona Bondyho. Krátko som sa toho dotkol v poznámke pod čiarou, ale ďalej som to nerozvíjal, najmä preto, že jeho spolupráca so Štátnou bezpečnosťou pre ňu nebola zvlášť plodná.

• Šimečka, Uhl, ale aj Kusý skúsili po Novembri 1989 aj politiku. Bolo to podľa vás správne rozhodnutie?

Nemôžem a ani nechcem hodnotiť, či to bolo správne rozhodnutie. Mali svoje dôvody, prečo to urobili alebo nie. Museli si to vyriešiť sami so sebou. Väčšina disidentov sa však pomerne rýchlo stiahla z aktívnej politiky, z čoho ich z času na čas obviňovali. Prechod od disidenta k skutočnému politikovi bol, samozrejme, veľký krok, ktorý väčšina disidentov pravdepodobne ani nechcela urobiť. Skôr mám dojem, že ich do politiky nejako dotlačili. To bolo zase celkom pochopiteľné. Boli to známi disidenti a na konci roka 1989 svojím spôsobom niečo ako opozícia (spomeniem VPN a OF) a úlohou opozície je v prípade potreby vymeniť vládu.

Neverím, že disidenti mali nejaké politické ambície, Petr Uhl možno najviac, Bondy najmenej. Ale ten to ani neskúsil. Ako som povedal, išlo im skôr o „vzdelávanie“ obyvateľstva o systéme, v ktorom žili. Šimečka zomrel pomerne náhle v roku 1990. Takže nevieme, čo by robil ďalej.

Spracovala: Andrea Nozdrovická

Foto: Martin Bystriansky