Facebook Instagram Twitter RSS Feed PodBean Back to top on side

Aktuality

Prof. PhDr. Peter Žeňuch, DrSc., so svojou monografiou

Peter Žeňuch: Slovenčina je úzko prepojená s rozmanitými náboženskými tradíciami

17. 1. 2023 | zhliadnuté 261-krát

Nedávno vyšla monografia Slováci a slovenčina v jazykovo-historických a konfesionálnych súvislostiach autora prof. PhDr. Petra Žeňucha, DrSc., zo Slavistického ústavu J. Stanislava SAV, v. v. i. Publikácia ponúka prehľad doterajších výsledkov výskumu slovenčiny založený na komplexnej jazykovo-historickej a spoločensko-kultúrnej interpretácii vybraných jazykovo-kultúrnych súvislostí, ktoré tvoria súčasť celého radu písomných prameňov.

Názov vašej knihy znamená, že hovoríte o Slovákoch a ich jazyku vzhľadom na históriu a náboženstvo. Je to naozaj tak, že Slováci sú „od nepamäti“ úzko prepojení s cirkvou?

Áno, v knihe sa hovorí o tom, že kultúrny vývin Slovákov sa spája s dejinami modernej európskej kultúry a civilizácie, ktorá je vo svojej podstate založená na kresťanských hodnotách a Dekalógu. Je veľmi zaujímavé sledovať práve tie javy v národnom jazyku, ktoré predstavujú základňu pre identifikáciu človeka v súzvuku s dejinami, tradíciou a kultúrou spoločenstva. Všetky európske jazykové spoločenstvá používajú svoj vlastný komunikačný nástroj ako prostriedok dorozumievania. A každý jeden takýto jazykový nástroj obsahuje celý rad dokladov o kultúrnom vývine jeho nositeľov. Jazyk spoločenstva prezrádza pôvod a dokazuje kontinuálnosť kultúrneho myslenia spoločenstva, pričom za najvýznamnejší prejav kultivovanosti národa a jeho jazyka sa u všetkých európskych národov podnes pokladá najstarší preklad Svätého písma do reči ľudu. Hodnotový systém kresťanstva sa už pri vzniku prvého prekladu Biblie do staroslovienčiny pretavil do axiologických (súvisiacich so skúmaním hodnôt – pozn. aut.) princípov, ktoré sú obrazom o kultúre a kultivácii spoločenstva. Jazyk tieto hodnoty nielen petrifikuje, robí nemennými, ale aj revitalizuje. Jazyk je totiž „húževnatý“ antropologický vyjadrovací prostriedok, ktorým komunikujeme nielen medzi sebou, ale aj s Bohom. Poukázal na to už sv. Cyril v dišpute s trojjazyčníkmi v Benátkach, keď dôvodil, že Boh nie je bezmocný alebo závistlivý, aby nechcel, aby národy, ktoré majú písmo a svoju reč, neoslavovali Boha každý vo svojom jazyku.

V predhovore knihy sa píše, že ide o „synchrónno-diachrónny pohľad do problematiky národného a jazykovo-konfesionálneho myslenia Slovákov“. Aký to je pohľad?

Svoj výklad opieram o komparatívne hľadisko, ktoré sústreďujem na vzťah slovenského jazyka a jazyk konfesií v jednotlivých etapách slovenského kultúrneho vývinu. Táto historická perspektíva sa opiera o argumentáciu založenú na existencii takých jazykových dokladov, ktoré sa vyskytovali v rozmanitých obdobiach vývinu Slovákov. Ide o pluralitný systém slovenskej kultúry, na ktorý upozorňoval už Anton A. Baník (1900 – 1978), ktorý bol významným slovenským kulturológom a jazykovedcom. Práve on v historicko-kultúrnych kontextoch vysvetľoval úzke prepojenie každodennosti slovenčiny s rozmanitými konfesionálnymi tradíciami. Zdôrazňoval nezameniteľný vklad všetkých Slovákov nielen pri formovaní vplyvu konfesie na slovenskú identitu, ale aj v kontexte uhorskej i československej štátnosti. Zároveň tento vzťah medzi jazykom národa a jazykmi konfesií vysvetľoval aj v spojení s rozličnými vzdelaneckými prostrediami.

Prečo to bolo také dôležité? Rozumeli mu ľudia?

Tieto kultúrne varianty slovenčiny plnili dôležitú rolu pri kultúrno-konfesionálnej identifikácii Slovákov až do prijatia celonárodnej kodifikovanej podoby slovenského jazyka Antonom Bernolákom (Dissertatio philologico-critica de litteris Slavorum v roku 1787) a Ľudovítom Štúrom (Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí, 1846). V celom tomto zložitom predkodifikačnom i v samom kodifikačnom období možno na Slovensku identifikovať najmä rozmanité konfesionálne prúdenia, ktoré sa snažili o jazykové formovanie Slovákov. Predsa však jazyk každodennej komunikácie zostal určujúcim determinantom slovenskej kultúry. Nakoniec to vidno nielen z kodifikačných aktivít vzdelancov, ale aj z uplatnenia kamaldulskej slovenčiny v prvom kompletnom preklade Kamaldulskej Biblie (1756 – 1760) do kultivovanej reči Slovákov predbernolákovského obdobia. Až Ľudovít Štúr a jeho idea kodifikácie spisovnej slovenčiny ako nadkonfesionálneho atribútu Slovákov je ťažiskovým miestom nadkonfesionálnej emancipácie Slovákov, ako o tom píše aj môj učiteľ v oblasti interdisciplinárneho slavistického bádania profesor PhDr. Ján Doruľa, DrSc.

Práve interdisciplinárny výskum vzťahov jazyka a kultúry prijal do svojej koncepcie Slovenský komitét slavistov, ktorý  je štandardný v medzinárodnom slavistickom kontexte. Preto aj  slovenská slavistika zdôrazňuje komplexnosť a systematickosť výskumu jazyka a kultúry, vrátane výskumu konfesionality. Aj táto moja knižka napĺňa spomínaný výskumný program tým, že dokumentuje a analyzuje jazykovo-kultúrne vzťahy pestrého slovenského konfesionálneho kontextu, ktorý sa však vždy spoločne podieľal na formovaní spoločnej slovenskej kultúrnej identity. Táto pestrosť slovenskej kultúrno-konfesionálnej spoločnosti je pritom založená na jazykovo-kultúrnom myslení, jednotnom jazykovom a dejinnom východisku, vývine národnej integrity, identity i kultúrneho života. Hoci rozmanité písomné pamiatky i ľudová slovesnosť poukazujú na divergentné smerovanie slovenského konfesionálneho vývinu, predsa však táto konfesionálna divergencia sa nedotkla národného jazyka a ani spoločného myslenia Slovákov o dejinách a systému ich vlastnej reči.

Hovoríte, že nadväzujete na výskumy Antona A. Baníka, Jána Doruľu, Ľudovíta Haraksima a Imricha Sedláka. Čo nové prináša váš výskum?

Cieľom mojich výskumov je najmä hlbšie spoznať interkultúrny a interkonfesionálny rozmer komunikácie v kontexte s vývinom slovenskej identity a pochopiť tak základné princípy vzťahov medzi jazykom a konfesiou. Hlavným centrom tohto poznávania je preto slovenčina v rozmanitých druhoch písomností v kontexte s ostatnými jazykmi v slovanskom i neslovanskom kontexte. Svoje výskumy o vzťahu jazyka a kultúry sústreďujem na východné Slovensko, kde sa križujú tieto rozmanité jazykové kultúrno-konfesionálne prúdenia. Fascinuje ma pluralitný interkonfesionálny kontext, ktorý je pre mňa ako autochtóna (pôvodného obyvateľa) najviac badateľný práve na východnom Slovensku. Azda aj preto moje štúdium slovenskej kultúry nie je uskutočniteľné bez komplexného slavistického výskumu. V prítomnej knižnej publikácii sa teda sumarizujú a inovujú tézy o ideovo a jazykovo jednotnom vývine slovenského kultúrneho povedomia naprieč diverzifikovaným spektrom konfesionálnych tradícií, ako na to poukazovali aj práve spomínané vedecké osobnosti jazykovedného, kultúrneho, historického a literárneho života.

Aká je v histórii nášho jazyka teda úloha staroslovienčiny?

Veľkomoravské spoločenstvo a v rámci neho aj naši predkovia túžili spoznať Božiu pravdu (teda zákon) vo svojom jazyku. Vďaka húževnatosti kniežaťa Rastislava a pripravenosti sv. Cyrila a Metoda majú Slovania i my, Slováci, preklad Biblie a liturgie v zrozumiteľnom literárnom a liturgickom jazyku už od konca praslovanského obdobia vývinu slovanských jazykov, teda od 9. storočia. Už vtedy sa preklad Písma a liturgických kníh do staroslovienčiny Veľkej Moravy stal rovnocenným s gréckou (Septuaginta) i latinskou (Vulgata) prekladateľskou tradíciou. Najstarší slovanský literárny jazyk staroslovienčina je teda jazykom, ktorý vo vtedajšom západnom svete popri latinčine a gréčtine dosiahol aj formálnu úroveň kultúrneho jazyka Európy a aj preto je podnes pre všetkých Slovanov zdrojom poznania a tvorby aj súčasných prekladov Biblie. V európskych kultúrnych dejinách si Slovania týmto počinom zabezpečili pevné miesto. V tomto staroslovienskom jazyku je použitá terminológia, ktorá prezrádza hodnotovú bázu tohto protoslovanského literárneho jazyka. Ako vieme, komunikovať s Bohom v zrozumiteľnom znakovom systéme jazyka umožňuje najmä ustálená teomorfná, ale antropologická lexika.

Kde sa v tomto nachádza byzantská kultúra?

Ako vieme, byzantská kultúra sa už tradične vníma ako akýsi objekt výskumu, ktorý je zdrojom rozmanitých a často protirečivých odpovedí na otázku o kontinuite či diskontinuite dedičstva cyrilo-metodskej misie od konca veľkomoravského obdobia, ktorej dedičom je aj Slovensko. Faktom je, že literárna pôvodom južnoslovanská staroslovienčina rozvíjajúca sa na Veľkej Morave pokračuje v cirkevnoslovanskej písomnej kultúre, najmä v rozličných liturgických, právnych, literárnych, edukačných, homiletických písomných pamiatkach. Cirkevnoslovanskou písomnou kultúrou sa hrdia južní i východní Slovania, kde sa cyrilská písomná kultúra aj bohato rozvinula. Táto byzantsko-slovanská duchovná, literárna a liturgická kultúra však bola a podnes je neustále v úzkom vzťahu s occidentálnym (západným) kultúrnym prostredím a jeho vývinom. Dokazuje to celý rad cyrilských písomných pamiatok, ktoré sa uplatňovali aj na Slovensku. Cyrilská písomná kultúra je však pevne spojená s duchovným a jazykovým cyrilo-metodským dedičstvom. Slovenská kultúra pritom vznikala najmä v úzkom kontakte s latinským i protestantským kultúrno-konfesionálnym a jazykovým vývinom, no neodmysliteľnou súčasťou slovenskej kultúry je zjavne aj písomníctvo cyrilskej byzantsko-slovanskej tradície, ktoré Slovákov rovnako pevne spája s európskou civilizáciou.

Ak teda aj uvažujeme o rozmanitosti slovenskej konfesionality, uvažujeme odrazu o hodnotovej kontinuite princípov jazyka, ktoré vyjadrujú vzťahy medzi ľuďmi i medzi človekom a Bohom. Zdôrazňujeme tak nielen nepretržitosť vyznania viery, ale aj nepretržitosť biblickej a liturgickej tradície a kultúry, ktorú máme zafixovanú v lexike slovenského jazyka prostredníctvom historicko-kultúrnej pamäti. Zaiste preto sú preklady biblických textov v staroslovienčine ako literárnom a cirkevnom jazyku podnes zrozumiteľnými všetkým Slovanom i Slovákom. Dokazujú totiž kultúrnu, historickú i jazykovú kontinuitu. Aj nový preklad Písma svätého do slovenčiny si preto nevystačí bez poznania staroslovienčiny a komparácie s ďalšími slovenskými i slovanskými prekladmi. Toto musí byť nevyhnutným predpokladom pre komplexný slavistický výskum, ktorý je každému filológovi okamžite zrejmý, lebo je dôležité poznať jazykovo-kultúrne kontinuum národnej spoločnosti práve naprieč slovenskou konfesionálnou terminologickou tradíciou.

 

Spracovala: Andrea Nozdrovická

Foto: archív Petra Žeňucha

Súvisiace články