Aktuality

Tohtoročnú Nobelovu cenu za literatúru udelili francúzskej spisovateľke Annie Ernauxovej „za odvahu a klinickú ostrosť, s akou objasňuje korene, odcudzenie a kolektívne obmedzenia osobnej pamäti“. Spisovateľka bola kedysi čestnou hostkou podujatia Ústavu svetovej literatúry SAV. Od polovice 80. rokov minulého storočia sa postupne objavovala v kultúre na Slovensku. Podieľala sa na tom i romanistka z Ústavu svetovej literatúry SAV Katarína Bednárová, ktorá sa jej dielom zaoberala ako literárna vedkyňa aj ako prekladateľka.  

Udelenie Nobelovej ceny za literatúru je pre francúzsku spisovateľku Annie Ernauxovú, ako povedala pre médiá, „veľká česť, ale zároveň veľká zodpovednosť, ktorá spočíva v opakovanom podávaní svedectva o spravodlivosti a čestnosti“.

Z diela Annie Ernauxovej máme v slovenskom preklade iba malú časť, no jej meno sa objavilo na stránkach Revue svetovej literatúry už v roku 1985, keď Michaela Jurovská uverejnila recenziu knihy La Place. Písal o nej aj literárny vedec Miloš Tomčík a vo viacerých štúdiách romanistka Katarína Bednárová. Jej literárna tvorba je súčasťou kurikula súčasnej francúzskej literatúry na Filozofickej fakulte UK v Bratislave už dlhé roky (prednáša profesorka K. Bednárová, pod jej vedením vznikli aj viaceré diplomové práce).

V roku 1993 sa v kaštieli v Moravanoch nad Váhom konali Dni francúzskej literatúry, ktoré usporiadal Ústav svetovej literatúry SAV. Čestnou hostkou bola práve čerstvá nobelistka Annie Ernaux.

Prvý preklad z diela Annie Ernauxovej Miesto medzi ľuďmi (La Place) z pera Kataríny Bednárovej vyšiel časopisecky (Revue svetovej literatúry, 1986), neskôr pribudol preklad Žena (Une femme, Revue svetovej literatúry, 1992). Oba preklady vyšli následne knižne vo vydavateľstve Causa editio pod názvom Miesto medzi ľuďmi. Žena (1994). Romanistka Jana Truhlářová charakterizovala prekladateľský a vydavateľský prínos K. Bednárovej pre poznávanie súčasnej francúzskej literatúry takto: „Intuíciu Kataríny Bednárovej a jej cit pre modernú literatúru si môžeme uvedomiť už pri jej prvých časopiseckých prekladoch, aj pri knižných prekladoch súdobých autoriek ako Annie Ernauxová (Žena, Miesto medzi ľuďmi, 1994) či Christiane Rochefortová (Deti storočia, 1990), ktoré vtedy ešte ani vo Francúzsku neboli natoľko známe a nevedelo sa, či v literatúre zostanú natrvalo.“

V roku 2021 vyšiel knižný preklad Roky (Les Années) z pera Márie Michálkovej vo vydavateľstve Inaque.

Annie Ernaux odteraz patrí medzi šestnástich francúzskych „nobelistov“, z ktorých boli naposledy ocenení frankofónny autor Gao Xingjian (2000), Le Clézio (2008) a Patrick Modiano (2014).

Počnúc prvými dvoma preloženými dielami Miesto medzi ľuďmi a Žena, ktoré možno pokladať za prelomové (vo Francúzsku vyšli v roku 1983 a 1987), Annie Ernaux menila podobu autobiografickej literatúry, obraz žánru autofikcie a tzv. písania o sebe. Postupne tvorila a čírila nezaujatý, neutrálny, „klinický“ štýl minimalistického písania, ktorého úlohou bolo konštatovať stav vecí tak, aby boli jasné súvislosti. Ponad individuálny pohľad na žitú skutočnosť autorka prinášala systematický záznam o spoločnosti a komponovala takmer sociologicky ladený sumár ľudského bytia druhej polovice 20. storočia, do ktorého nepochybne patrí aj skúmanie otázky ženskej identity a miesta žien „medzi ľuďmi“. Ako sama napísala na margo knihy Žena, kultivovala projekt, v ktorom chcela „vychádzať pri písaní zo skúmania skrytej životnej skúsenosti vôbec, aby som pochopila; to znamená, aby som v nej videla historické, sociálne aj individuálne dimenzie. Počuté slová, videné veci nie sú v tomto prípade zložkami výstavby fikcie, ale sú výskumným materiálom bez ohľadu na určenosť literárneho žánru“. V roku 2011 sa ešte ku knihe Miesto medzi ľuďmi vrátila v knižnom rozhovore Písať na ostrí noža (Ecriture comme un couteau): „Práve pri písaní knihy La Place (Miesto medzi ľuďmi) som si v plnej miere uvedomila politickú povahu písania a vážnosť toho, čo je v hre pri takomto podujatí: ja, rozprávačka, ktorá prišla z ovládaného sveta, a teraz patrí k svetu dominantnému, som sa podujala písať o svojom otcovi a o kultúre ovládaného sveta. Uvedomovala som si, že mi hrozí veľké nebezpečenstvo, že môžem upadnúť do mizerabilizmu či populizmu, a tak úplne zlyhať v zámere priblížiť objektívnu i subjektívnu realitu môjho otca a ovládaného sveta. Že sa môžem zaradiť k tým, ktorí tento svet považujú za cudzí, exotický, za svet ´dolu´ (ako ho bez hanby a bez úvodzoviek hodnotia pravicoví politici, ktorí sú v súčasnosti pri moci). Že môžem dvakrát zradiť spoločenskú triedu, z ktorej som vzišla: prvýkrát, za čo som v skutočnosti nemohla, prostredníctvom vzdelávacej akulturácie, a druhýkrát vedome tým, že som sa zaradila aj prostredníctvom písania na dominantnú stranu. Barthes niekde hovorí, že písať znamená vybrať si ′sociálny priestor, do ktorého sa spisovateľ rozhodne umiestniť povahu svojho jazyka′.“

Spracoval: Ústav svetovej literatúry SAV, v. v. i.

Foto: TASR/AP