Aktuality

Vo Vydavateľstve SAV VEDA vyšla nedávno monografia Bohumily Ferenčuhovej Bohdan Pavlů, politická biografia 1883 – 1938. Ide o pútavý životopis významného československého politika a diplomata, ktorý sa v troch častiach venuje inému historickému obdobiu spätým so životom B. Pavlů. „Touto knihou by som chcela vrátiť Bohdana Pavlu do historickej pamäti Slovenska a pripomenúť v Čechách aj na Morave jeho mnohorozmernosť a historický význam,“ hovorí autorka, s ktorou sme sa o jej novej monografie porozprávali.

O Bohdanovi Pavlů nevie zatiaľ nič ani Wikipédia. Zväzky Dejín Slovenska či Slovenska v 20. storočí sa o ňom zmieňujú viac-menej heslovite. Prečo bolo okolo tohto muža doteraz tak ticho?

No asi preto, že si zatiaľ nikto nedal prácu so základným výskumom týkajúcim sa tejto osobnosti. Bola to zdĺhavá práca – popri iných výskumných úlohách som jej venovala viac ako desať rokov. Štúdiu Neznámy Bohdan Pavlů a jeho doba (3. marca 1883 – 12. mája 1938) som publikovala v roku 2012 v kolektívnej práci Biografia a historiografia. Slovenský, český a francúzsky pohľad, ktorá bola výstupom medzinárodného projektu SAV/CNRS s Francúzskom 2011/2012. V tejto publikácii nájdu spoločenskí vedci bližšie zdôvodnenie teoretických východísk výskumu, interpretácií a písania biografií – čiže analýzu témy Biografia ako historiografický problém. Už vtedy mi bolo jasné, ako pristúpim k spracovaniu životopisu Bohdana Pavlů. Politické dôvody na zamlčiavanie významu tejto historickej osobnosti v čase, keď sa už viac ako tridsať rokov tešíme zo slobody vedeckého výskumu, nemôžu byť ani ospravedlnením, ani zdôvodnením nezáujmu. Komunista Bohumír Šmeral ako svedok na procese s esermi v Moskve v júni 1922 označil Bohdana Pavlů ako politického vodcu československej armády, krajne konzervatívneho nepriateľa vlády sovietov a od samého začiatku aktívneho stúpenca intervencie. Urobiť z pokrokára a demokrata krajného konzervatívca bolo, pravdaže, úplne pomýlené, ale dnes to už nikto neopakuje. Dnešní slovenskí a českí historici majú skôr problém s tým, či si ho môžu privlastniť. Bol Čech či Slovák? Alebo dokonca, prvý a najlepší Čechoslovák? 

Rodičia Bohdana Jan a Marie Pavlů, pôvodom zo Spešova pri Blansku, mu dali meno Theodor. Prečo potom neskôr poslovančený Bohdan?

To meno si vybral sám. Mal vtedy len pätnásť rokov, študoval na vyššom českom štátnom gymnáziu v Uherskom Hradišti, kde okrem solídneho klasického vzdelania a dobrej znalosti latinčiny, gréčtiny a nemčiny získal od učiteľov češtiny slovanské povedomie. V škole pôsobil spevokol Svatopluk, študenti sa učili o Veľkej Morave, chodili na každoročnú púť do Velehradu. Bohdan sa cítil aj Slovákom, jeho rodičia si prenajali statok v Dolných Držkovciach v okrese Bánovce nad Bebravou. Navyše meno Bohdan bolo na prelome 19. a 20. storočia medzi moravskými vzdelancami tak trochu v móde – niekoľko z tých, ktorých pokrstili ako Theodor či Izidor, dalo prednosť menu Bohdan aspoň v literárnej tvorbe. Ale vrátim sa k podstate – formovanie osobnosti, vzdelanie, hľadanie intelektuálnych zdrojov a vplyvov má pri spracovaní biografie historickej postavy mimoriadny význam. Bohdan Pavlů sa počas štúdií na Právnickej fakulte Karlo-Ferdinandovej Univerzity v Prahe, počas pôsobenia v slovenskom spolku Detvan, v Českoslovanskej jednote či v spoločenskom živote v Českých krajinách i na Slovensku stretol s mnohými známymi osobnosťami, ktoré ho poznačili. Určitý čas ho zaujal i český neoslavizmus.

O niekoľko rokov sa dostal k tzv. titulu Bohdan I. Veľký – Cár Sibírsky. To je dosť zvláštne titulovanie diplomata v roku 1919. Čím si to „zaslúžil“?

Pravdaže to nebol titul, bola to prezývka, ktorú nenachádzame v úradných dokumentoch, ale v satirických periodikách príslušníkov československého vojska v Rusku, v jedovatých rečiach, ktoré im pomáhali prekonať frustráciu z nebezpečenstva na Sibíri, a tiež nájsť vinníka, že ešte nie sú doma na území Československej republiky, že nepochodujú po Václavskom námestí ako víťazní blanícki rytieri, a kým sa domov vrátia, iní rozhodnú o ústave, zaujmú rozhodujúce politické posty či lukratívne miesta v hospodárskom živote nového štátu. Boli presvedčení o tom, že admirál Kolčak sa dlho držal pri moci len vďaka ich nedobrovoľnej podpore z iniciatívy Bohdana Pavlů. V roku 1919 ho nevnímali ako diplomata, ale ako predsedu Zvláštneho zboru – čiže najvyššieho politického predstaviteľa československého vojska v Rusku.

Vaša kniha má tri časti: Mladosť, Mužnosť a Múdrosť. Znamená to, že múdrosť prišla až vekom? Alebo názvy častí súvisia s niečím iným v živote Bohdana Pavlů?

Historická biografia ako žáner stojí na pomedzí historiografie a literatúry. Názvy častí som zvolila v prvom rade z estetického hľadiska – páčili sa mi tie tri M za sebou, ktoré oddeľujú tri úplne rozdielne historické obdobia. Mladosť prežil Pavlů v habsburskej monarchii, jeho odvahu (mužnosť) vyskúšala prvá svetová vojna v Rusku, v medzivojnovom období bol diplomatom. Na takom poste potreboval rozvážnosť, rozhľad, múdrosť ako protiklad unáhlenosti či impulzívneho konania. Pavlů bol výborný žiak, a hoci právnickú fakultu neukončil, aj výborný študent. Nenašla som svedectvá o tom, že by sa v tom čase dopúšťal nejakých výrazných mladíckych nerozvážností.  

Pavlů bol koncom roka 1918 na Sibíri s Milanom Rastislavom Štefánikom. Trojka výrazných osobností československého odboja – Masaryk, Štefánik, Beneš – je všeobecne známa. Vy zaraďujete Bohdana Pavlů do tesného závesu. Prečo sa však tak málo spomínajú jeho zásluhy?

So Štefánikom spájalo Bohdana Pavlů celoživotné priateľstvo. Od zoznámenia v spolku Detvan v Prahe roku 1902 cez stretnutie v Paríži na jar 1916 a spoluprácu v Rusku v rokoch 1916 – 1917 až po prevzatie Štefánikových plných mocí v januári 1919.  Príčiny jeho zabudnutia v širokej verejnosti sú mnohoraké. V dejinách nájdeme oslavovaných aj opomínaných. Počas celej prvej Československej republiky prebiehal boj o uznanie zásluh na jej vzniku. Činitelia zahraničnej revolúcie sa sporili s domácimi „Mužmi októbra“. Diplomati stavali vlastný význam nad hmatateľné vojenské výsledky dosiahnuté za sibírskej anabázy. Predstavitelia politických elít nie vždy doceňovali demokratické hnutie zdola. Výrok „Ak by sme hodnotili poradie osobností československej zahraničnej revolúcie podľa ich významu, po trojhviezdí Masaryk, Štefánik a Beneš nasleduje Bohdan Pavlů“, som prevzala od Ivana Markoviča, jeho priateľa z generácie časopisu Prúdy, ktorej príslušníci zohrali významnú úlohu pri zapojení Slovákov do československého hnutia a českolsovenského vojska v Rusku. Po dôkladnom preskúmaní činnosti Bohdana Pavlů od decembra 1914 do novembra 1919 sa s Markovičovým hodnotením môžem stotožniť. Nechcela som zasahovať do zaužívaných predstáv vyrábaním ďalšieho „národného hrdinu“. Chcela som pripomenúť, že za vznik Československej republiky vďačíme množstvu nemenovaných a zabudnutých ľudí, v prvom rade Bohdanovi Pavlů.

Vaša monografia je najmä politickou biografiou. Nemožno však nespomenúť že Bohdan Pavlu bol jedným z troch zakladateľov literárneho časopisu Prúdy, časopisu “od mládeže, o mládeži, pre mládež", redaktorom slovenskej časti v novinách Čas, šéfoval (1920 – 1922) Slovenskému denníku. Ako sa dostal k tejto činnosti?

Pavlů vznik časopisu Prúdy inicioval. Ako literárny kritik a jeho redaktor je na Slovensku pomerne známy. Za svoje povolanie však považoval novinárstvo a politiku, kým diplomacia mu bola len zamestnaním. Novinárom sa stal už počas štúdií. Písal o slovenskej problematike najprv do Času, neskôr pracoval ako  zahraničný korešpondent liberálnych pražských Národných listov v Berlíne a v Rusku (Peterburg, Kyjev). Čo sa týka osobného života, bol Pavlů diskrétny; nechcela som domýšľať náznaky. Písala som vedeckú prácu, prístupnú širokej verejnosti, ide teda o literatúru faktu, nie o historický román. Život sám ho postavil do takých nebezpečných a dobrodružných situácií, že fabulácia sa zdá nadbytočná.

Píšete, že vrchol diplomatickej kariéry dosiahol v rokoch v rokoch 1934 až 1937 počas pôsobenia v Sovietskom zväze, v tom čase v Nemecku silnel vplyv Adolfa Hitlera. Zároveň aj kulminovali debaty okolo zmluvy Československa so ZSSR. Aká bola úloha B. Pavlů v tomto procese či období?

Je to naozaj kľúčové obdobie v dejinách československej zahraničnej politiky, keď sa na medzinárodnej úrovni pripravoval Východný pakt a zmluvy o kolektívnej bezpečnosti – ich súčasťou bola aj československo-sovietska zmluva o vzájomnej pomoci, v podstate identická s francúzsko-sovietskou zmluvou z roku 1935. Pavlů bol prvým československým vyslancom v Moskve od nadviazania diplomatických stykov so ZSSR. Zmluvy však boli dohodnuté v Paríži, Ženeve a v Prahe, tam treba hľadať ich silné i slabé stránky. V knihe sledujem sovietsku vnútornú i zahraničnú politiku kritickými očami Bohdana Pavlů, ktorý bol skutočným znalcom imperiálneho Ruska, ako aj Zväzu sovietskych socialistických republík. Rovnako zaujímavé však bolo aj jeho pôsobenie vo funkcii vyslanca Československej republiky v Bulharsku a Dánsku.     

Bohdan Pavlů zomrel predčasne, tragicky, na následky dopravnej nehody. V knihe si však kladiete niekoľko znepokojivých otázok okolo jeho smrti. Mal by niekto záujem na jeho predčasnej smrti?

Nemyslím. Nové nezabehané auto aj vynikajúcej kvality neraz má svoje muchy. Na vodiča môže neblaho pôsobiť stres – z Prahy prišli bezprostredne pred cestou mimoriadne znepokojivé správy o medzinárodnej politickej situácii, ktoré krátko po nehode vyústili do májovej krízy roku 1938 a čiastočnej mobilizácie československej armády. Zaznamenať nevysvetliteľný fakt je znepokojujúcejšie, ako uviesť nejakú hypotézu či pokúsiť sa rozriešiť záhadu.

Spracovala: Andrea Nozdrovická