Facebook Instagram Twitter RSS Feed Back to top on side

Aktuality

Vedecké manželstvá v SAV

Keď vedec raňajkuje s vedkyňou...

14. 2. 2022 | zhliadnuté 1461-krát

Môže to byť o vede, ale aj o úplne bežných problémoch – ako deti, čo treba nakúpiť... A možno raňajky aj nestíhajú. Predstava vedca či vedkyne „v civile“ býva často mylná, ba často sa mnohým ľuďom vedci s civilným životom ani nespájajú. Nuž, nie je to obvyklé povolanie, no aj oni majú svoje kuchyne, obývačky, a dokonca aj spálne – zamilovávajú sa a uzatvárajú manželstvá.

Nakukli sme poza skúmavky, mikroskopy, encyklopédie či herbáre a spýtali sa niektorých vedeckých manželstiev zo SAV, ako to u nich mimo akadémie chodí a hlavne – ako sa to celé začalo: bola za tým chémia, matematický výpočet alebo čistá romantika? A, samozrejme, ako je to s tou prácou pri raňajkách či nedeľnom obede. 

Chémia, silná čarodejnica

Romantická zimná rozprávka ako z knihy – úplne nevedecky zarezonuje, ak niekto počuje o zoznámení manželov Ukropcovcov z Biomedicínskeho centra SAV, v. v. i. „Bolo to na zimnom výlete neďaleko Banskej Štiavnice, kam som prišiel po skúškovom období s bežkami a batohom, netušiac, čo ma čaká. Bol to týždeň uvoľnenia, radosti, bežkovania a spoznávania,“ hovorí Jozef Ukropec a manželka Barbara jedným dychom dodáva: „Bolo to určite nezabudnuteľné – aj preto, že sme ako študenti šetrili na kúrení. Vnútri bola taká zima, že stuhol krém aj zubná pasta. Vonku zase bola zima rozprávkovo krásna, akej sa dnes v Bratislave už nedočkáme.“ Pre Jozefa to bola láska na prvý pohľad, „naplnila celé moje bytie a v rovnakom stave šťastia som aj dnes po 25 rokoch“. A „ťažkú“ romantiku cítiť aj zo slov Barbary: „Bolo to krásne nečakané, nevypočítateľné a romantické,“ hovorí, akoby to znelo „vysoko nad vedou“.

Štart svojej lásky v ozajstných nadmorských výškach si zažili – a dodnes trvá aj v bratislavských nížinách – manželia Šibíkovci, obaja z Botanického ústavu CBRB SAV, v. v. i. „Nastúpila som na doktorandské štúdium, manžel bol v tom čase samostatným vedeckým pracovníkom,“ spomína Mária Šibíková. „Dlho sme o sebe vedeli len ako kolegovia a priamo sme nespolupracovali, aj naše témy boli dosť odlišné. Manžel sa venoval, a aj venuje, hlavne vysokohorskej a arktickej vegetácii, mojou témou sú nížinné lužné lesy.“ Jediným spoločným terénom bol výskum na Lomnickom štíte. Mária sa tam dostala vďaka predchádzajúcim skúsenostiam s lezením a zabezpečovala tímu s jej budúcim manželom Jozefom istenie pri pohybe v exponovanom teréne.

Exponované – hoci inak – bolo aj miesto, kde sa zoznámili manželia Kenderessyovci. A tu, na študentsky prozaickom mieste, na pive v Bistre Patrónka, zaúčinkovala chémia hneď dvakrát. „Na podnet kamaráta historika som sa s bratom elektrotechnikom išla stretnúť s kamarátom chemikom, ktorý na pivo zasa pozval kamaráta krajinného ekológa, môjho budúceho muža... Mimochodom, všetko vtedy aktuálni a jeden bývalý pracovník SAV,“ usmeje sa Eva Kenderessy z Ústavu svetovej literatúry SAV, v. v. i. „Keďže sme v tom období obaja bývali na ubytovni v Devínskej Novej Vsi, príležitostí na stretnutie sme mali dosť a chémia mohla postupne prerásť aj do romantiky,“ pridáva spomienky manžel Pavol z Ústavu krajinnej ekológie SAV, v. v. i. „K ubytovni v Devínskej nás viažu veľmi pekné spomienky, boli sme tam spolu asi rok a pol, no spôsob ubytovania veľmi nepodporoval partnerské spolužitie (možno by s tým predsedníctvo mohlo niečo spraviť a myslieť aj na osobný a primeraný život mladých vedcov), našli sme si spoločné bývanie s manželkiným bratom a jeho vtedajšou priateľkou.“

Chémia v dvojrole bola pri zoznámení aj u Záhradníkovcov z BMC SAV, v. v. i. Hrala úlohu osobnej chémie aj úlohu predmetu štúdia. „Pozitívna chémia v oboch smeroch sa ukázala ako rozhodujúca, pretože štúdium bolo pomerne náročné, vyžadovalo si veľa osobného času,“ vysvetľujú Alexandra a Ivan. O štúdiu sa preto mohli rozprávať bez toho, aby to narúšalo rozvoj ich osobného vzťahu. Ba naopak. „Pomohlo nám to zbližovať osobné záujmy a aktivity, formovať predstavu o spoločnej budúcnosti. Obaja sme chceli mať kvalitný rodinný život a robiť dobrú vedu.“

Chémia, silná čarodejnica z laboratórií, bola pri zoznámení aj u Balážovcov z Biomedicínskeho centra SAV, v. v. i. My sme sa zoznámili vďaka vede. Obaja sme študovali na Prírodovedeckej fakulte UK, no v iných ročníkoch, takže sme na seba narazili až počas experimentálnej práce na Ústave experimentálnej endokrinológie BMC SAV, v. v. i. A bola to jednoznačne chémia. Obaja sme v laboratóriu trávili prakticky všetok náš voľný čas a po tom, ako sme sa spoznali, sme na to mali o dôvod viac,“ vykresľujú svoje zoznámenie Lucia a Miroslav Balážovci.

Bez chémie to dokonca nešlo ani u historikov. Gabriela Dudeková Kováčová a Dušan Kováč sú však dlhoroční kolegovia, pracujú na spoločných projektoch. „A máme aj zhodné názory na život i spoločnosť,“ dodávajú.

No a tam, kde sa úloha chémie možno čaká, bolo všetko inak. „Technika!“  charakterizujú jednoslovne svoje zoznámenie manželia Zuzana a Juraj Kronekovci z Ústavu polymérov SAV, v. v. i. Bývali sme ako študenti Prírodovedeckej fakulty UK na spoločnom internáte a spojil nás, budete sa smiať, vysávač. Žiadna chémia, ale technika. Na chlapčenskej izbe bolo privilégium požičiavať vysávač celej chodbe, a s radosťou sme vítali na svojej izbe dievčatá chtivé upratovania,“ opisuje Juraj, ktorý tak spoznal zmysel pre poriadok vo svojej budúcej manželke. Po prvotných stretnutiach došlo aj na „spoločnú chémiu“. „Zistili sme, že naše rozhovory čoraz častejšie vypĺňajú chémia a biológia, a že nás to bude stále sprevádzať.“ Dnes už žijú vedou a stala sa ich súčasťou. „Dokonca aj naše deti už vedia veľa zo zákutí vedy a pochytili od nás veľkú zvedavosť, na všetko chcú vedieť odpovede. Veľa našich nápadov vzniklo práve doma alebo počas cestovania v aute,“ prejdú zo spomienok do súčasnosti. Nosia si teda prácu domov? „V prvom rade si nosím domov svoju manželku z práce,“ usmieva sa Juraj Kronek, ale je nad slnko jasné, že pribalia aj prácu. „Niekedy to inak nejde, ale na druhej strane nám to poskytuje efektívnejšie vyriešenie úloh v uvoľnenejšej atmosfére. Využívame aj fakt, že pracujeme na rovnakých témach. Snažíme sa však o to, aby to nebolo na úkor rodinného života,“ no – ako vravia – práca vlezie aj do obývačky. „V súčasnosti sme aj spoločne vo Vedeckej rade Ústavu polymérov SAV, v. v. i., takže veľa online rokovaní prebieha z našej obývačky, kde sem-tam vstúpi do obrazu aj náš pes Biggy.“ Byt Kronekovcov však má zrejme naozaj vedecké čaro. „Ak máme doma chvíľu času na spoločnú vedeckú prácu, väčšinou to využívame na spoločnú stratégiu pri návrhu projektov alebo písaní vedeckých článkov,“ a s úsmevom konštatujú, že „home office“ praktizovali už pred pandémiou COVID-19. „Myslíme si však, že naša súčasná téma rezonujúca aj v spoločnosti, zameraná na imunoterapiu nádorových ochorení, vznikla práve u nás doma.“ O veľkom súzvuku vedeckých duší hovorí aj to, že sú si navzájom najväčšími kritikmi, no aj poslucháčmi. „Vieme sa o veciach baviť otvorene a bez obáv z kritiky. Našou výhodou je kombinácia chemik-biologička, čo nám dáva veľkú výhodu pri pochopení a formulovaní vedeckých hypotéz v našom odbore,“ opisujú Kronekovci svoj život vo vedeckej dvojici.

Rodinné minikolokviá

Ešte rodinne premyslenejšie to majú Bátorovci. Kým sa dostali k dnešným rodinným vedeckým minikolokviám, boli z nich študenti bývajúci na „Suvoráku“ (bratislavskom internáte), ktorí sa zoznámili – a vyberte si: „Vďaka Prozreteľnosti alebo úplnou náhodou.“ „Predpokladá sa, že dobré manželstvo je, ´jedno telo a jeden duch´. Pravda je, že sme každý výrazne iný, takže prvé, čo sme si museli uvedomiť, že máme nechať toho druhého existovať a robiť si svoje. To je aj najlepšia cesta robiť spoločne,“ vysvetľujú Mária Bátorová z Ústavu svetovej literatúry SAV, v. v. i., a Jozef Bátora z Archeologického ústavu SAV, v. v. i. A tak sa už 50 rokov rozprávajú nielen o svojich disciplínach, ale aj o všetkom možnom, čo musia robiť a aj o tom, čo im robí radosť. „Napríklad pomerne zavčasu sme intenzívne diskutovali otázku interdisciplinarity a aj sme ju používali a používame vo výskume, pretože veci súvisia, vzájomne sa podmieňujú v užších aj širokých súvislostiach,“ hovoria svorne o vedeckom manželskom spolunažívaní. „Takže v archeológii sú často prítomné v štúdiách a monografiách apendixy v podobe antropologických, paleozoologických, paleobotanických analýz, ale aj metalografických analýz kovov atď., a v literárnej vede sú to kontexty: historický, sociologický, filozofický a iné,“ dopĺňajú. „Najlepšie však sú v súčasnosti naše rozhovory vo štvorici, voláme to ´minikolokviá´, keď si vymieňame vedecké poznatky s našimi deťmi, ktoré sa evidentne nevyhli nášmu rodinnému prostrediu. Sú tiež spoločenskovední a humanitní vedci.“ Niet sa čo čudovať, že práca zaznie u Bátorovcov niekedy aj pri dobrom jedle. „Vo vede neexistuje slovo ´padla´. Je to stále prebiehajúci – nekončiaci proces rozmýšľania nad skúmanou problematikou. Doma zdieľame spoločnú pracovňu a v nej sme oddelení iba malým ´paravánom´, policou s knihami, a tak sa občas počas štúdia a písania obrátime na jeden druhého s nejakými otázkami a vedeckými problémami, ktoré práve riešime.“ A rozhovory pokračujú aj na prechádzkach v prírode v blízkom Horskom parku a najmä na Železnej studničke. „Dokonca tam, zrejme vďaka tomu relaxačnému prostrediu, kde sa nám ´resetuje´ mozog, prostredníctvom týchto rozhovorov prichádzame aj na nové myšlienky a inšpirácie, ktoré potom po návrate domov, do našej pracovne, sa snažíme začleniť do svojich štúdií a monografií.“

Obed-neobed, „čo povieš na toto?“

O niečo kratšie, „len“ 40 rokov sa o dobré a zlé delia – napríklad aj pri nedeľnom obede – Záhradníkovci. Prácu si domov nosia roky rokúce. „Vždy sme to tak robili, aj keď sme vychovávali deti. Vedecká práca je pre nás spôsob života, niečo ako rodinná farma,“ opisujú svoje vedecké manželstvo. Okolie si na to postupne zvyklo, berú ich takých, akými sú. „Len babičky našich detí trochu škrelo, že sme spokojní v relatívnej chudobe a netúžime po bežných veciach ako iné rodiny.“ Nič im však nebránilo v tom, aby im fandili a pomáhali. A tak stíhali a stíhajú prácu aj rodinu – a keď na to príde, pri viacpočetnom stole sa dokážu porozprávať o čomkoľvek. „Svet nás baví,“ usmejú sa Záhradníkovci. Jedným dychom však priznávajú: „No v našej prítomnosti sa debaty často zvrtnú k vede, prepáčte priatelia...“

Čo-to o tom vedia aj manželia Ukropcovci. Priznávam, že naša práca vie byť pohlcujúca. Fascinujúca. Prekvapujúca. Rôznorodá. Stále je treba niečo riešiť – veci týkajúce sa klinických štúdií, pacientov, experimentov, článkov, seminárov, konferencií, spoluprác, študentov...,“ nadchýna sa Barbara Ukropcová, preto sa niet čo čudovať, že práca je u nich doma súčasť večerov či víkendov. „Dokonca sa nám raz prácou podarilo kontaminovať Štedrý večer – keď som bola v práci mraziť bunky. Ale myslím, že nám to deti už odpustili. Pritom si uvedomujeme naše limitácie, mantinely, na ktoré človek naráža. Je potrebné robiť toľko rôznorodých vecí! A treba si pritom odpustiť, že sa nedá všetko robiť na 110 percent. Preto okná umývame zriedka,“ usmeje sa. Jej manžel Jozef si pritom neodpustí aj trochu kritiky: „Prácu si nosíme všade spolu s frustráciou, ktorá vyplýva z toho, čo všetko nestíhame urobiť. Ideálne by bolo, keby sme sa poznávaním a objavovaním zaoberali viac ako manažmentom a napĺňaním požiadaviek spojených s organizáciou vedeckej práce, grantov a štúdia doktorandov.“ Nie všetky hodiny života však venujú práci. „Víkendy si užívame a pracovný stres prežívame zatiaľ dobre aj vďaka pravidelnému behu vo dvojici, aj vďaka našim deťom, rodine a priateľom.“

Ich kolegovia, manželia Balážovci, to majú zasa trochu inak. Keď sú dvaja vedci v jednej rodine, práca vždy vkĺzne aj do domácnosti. Darí sa nám však veľmi efektívne oddeľovať súkromný a pracovný život,“ a aj dávajú recept: „Keď potrebujeme pracovať cez víkend, jeden z nás sa venuje práci a druhý nášmu synovi Samkovi a potom sa vystriedame. Veľmi často sa rozprávame o práci pri spoločnom stolovaní, vedeckú prácu totiž nevnímame len ako povolanie, ale aj ako koníček a zároveň poslanie.“ Preto neprekvapuje, že za ich prácou sú aj spoločné výsledky. Obaja pracujú na výskume metabolizmu, diskutujú spolu všetky nápady a výsledky, a tak aj všetky ich zistenia sú spoločné. „Naše spoločné vedecké fungovanie berieme ako veľkú výhodu, pretože sa výborne dopĺňame a vďaka efektívnemu zadeleniu práce, dokážeme byť veľmi produktívni. Snažíme sa skĺbiť naše prednosti, pretože obaja máme svoje silné aj slabšie stránky ako všetci ostatní,“ opisujú, a tak je pochopiteľné, že partneri každý úspech, zaujímavý výsledok, nápad či problém diskutujú v prvom rade medzi sebou. „Obaja sme veľmi kritickí a veľmi často sa stáva, že sa nezhodneme v okamihu na ďalšom postupe, ale práve vďaka diskusii a zvážení všetkých argumentov vždy nájdeme to najlepšie riešenie.“

Historici Kováčovci obedujú síce bez „vedy na tanieri“, ale tvrdia, že inak sa tomu nedá vyhnúť. „Naša práca nie je toho typu, že ´padla´ a končíme, ideme sa venovať svojim koníčkom,“ vysvetľujú a priznávajú, že keď sa bavia o práci, literatúre či nájdených dokumentoch, pri diskusii sa objavujú často nové veci. A svoje práce si – nie však vždy – navzájom čítajú. „Pri tempe, aké je u nás v posledných rokoch, niekedy to nestíhame. Musíme produkovať, písať a na dôkladné čítanie niekedy čas nezvýši,“ zhodujú sa Kováčovci.

Koľko manželstiev, toľko chutí

A Kenderessyovci, obaja z iných vedných odborov, sú tiež z iného súdka. Kým Pavol z Ústavu krajinnej ekológie SAV, v. v. i., sa rodinný život snaží oddeľovať od práce, Eva, ako literárna vedkyňa môže pracovať do veľkej miery aj doma. „Tým, že sme z výrazne odlišných vedných odborov, konkrétne záležitosti týkajúce sa našej práce riešime len zriedkavo, väčšinou sa bavíme o veciach, ktoré súvisia s fungovaním SAV a bežnými radosťami a starosťami v práci,“ ilustruje nažívanie za dverami bytu Pavol. Evina práca z domu pri troch deťoch bola do istého, koronového času podľa nej veľká výhoda. „Deti mali a majú zázemie, ja nestrácam čas cestovaním. Navyše sme obaja pôvodnom zo stredného Slovenska, nemáme vymoženosť inštitúcie starých rodičov po ruke,“ vysvetľuje Eva, zároveň však uznáva, že sa jej náročnejšie oddeľuje pracovný a osobný život. „Pri nápore práce chýba psychohygienický moment ´padla´ a, bohužiaľ, to vtedy pociťuje aj rodina,“ objasňuje literárna vedkyňa. Kým v pracovnej oblasti sa im „vedecký prekryv“ zatiaľ nepodarilo nájsť, „čo sa týka rodinného života, tak tam už máme niekoľko, konkrétne tri zásadné úspechy za sebou“, usmeje sa Pavol, no Eva ho pri pracovnej spolupráci mierne schladí: „Ale veď som predsa po materskej dovolenke robila štyri roky redaktorku časopisu na vašom ústave. Tam sme mali spoločných tém až-až, dokonca aj spoločnú kanceláriu!“ pripomína manželovi a dodáva, že po návrate na svoj domovský ústav sa na svet aj literatúru pozerá ekologickejšie. „Do nášho veľkého projektu Hyperlexikónu literárnovedných pojmov napríklad budem spracúvať heslo kultúrneho a literárneho ekokriticizmu, na čo sa veľmi teším.“ Obaja vedia, že majú odlišných príjemcov vedeckých výstupov. „No manželove prednášky, moje preklady najmä z rumunskej literatúry či mediálne výstupy oboch si radi glosujeme, občas aj uštipačne,“ usmeje sa Eva. „Od jeho priateľského okruhu však viem, že v spoločnosti sa o mne vyjadruje veľmi pochvalne, a ja som zasa hrdá, keď ho počujem erudovane hovoriť výhradne o témach, o ktorých vie. Patrí, chvalabohu (a na rozdiel odo mňa), k tomu málu ľudí, ktorí sa nevyjadrujú za každú cenu ku všetkému,“ zalichotí manželovi Pavlovi. A on – je prvý kritik či poslucháč manželkiných prác? „Myslím, že áno, ale určite nie pred prvou rannou kávou a cigaretou...,“ zhodnotí.  

Zato botanikom Šibíkovcom sa podarilo publikovať viacero spoločných článkov. „Veľmi dobre sa nám spoločne plánujú projekty alebo spolu vymýšľame dizajn zberu dát v teréne,“ vymenúvajú a dodávajú, že za najvýznamnejší spoločný nápad pokladajú myšlienku monitoringu rastlinných spoločenstiev pomocou diaľkového prieskumu Zeme, z ktorej vznikla úspešná spolupráca s matematikmi z STU, získané granty Európskej vesmírnej agentúry a APVV. „A hlavne program NaturaSat ktorý bol tento rok ocenený ako najlepší aplikačný výstup na našom ústave,“ pýšia sa úspechmi manželia Šibíkovci. Mária nezabudne dodať, že prácu si často nosia aj domov a rozprávajú sa o nej kedykoľvek. „Už aj naše deti sa celkom dobre orientujú v našich projektoch a riešených problematikách. Práca botanikov nás baví a je to pre nás príjemná komunikácia. Je tiež špecifická v tom, že veľa času trávime v teréne, od lužných lesov po vysoké hory, niekedy berieme so sebou aj deti a pracovný čas s časom stráveným s rodinou sa nám prekrýva.“ A prvým kritikom projektov či článkov je – pochopiteľne – partner.

Spoločné projekty v tej istej vednej oblasti, v biofyzike či v molekulovej fyziológii svalových buniek od začiatku – aj to je výsledok manželstva Záhradníkovcov. „I keď sme veľmi rozdielne typy a povahy, teda aspoň nám sa to tak javí, osobná chémia nám umožňuje nachádzať prieniky individuálnych prístupov a konsenzuálne riešenia. Len málo ľudí si vie predstaviť, aký zložitý je výskum na bunkovej úrovni. Vyžaduje si inter- a multidisciplinárny prístup neobsiahnuteľný osamoteným jednotlivcom. My sa dopĺňame mentálnymi aj inštrumentálnymi zručnosťami a vedomosťami,“ opisujú vedecko-manželský súzvuk Záhradníkovci, o ktorom si myslia, že aj vďaka nemu boli v slovenských podmienkach schopní prispievať do svetovej vedy. „Preto ani nevieme povedať, či sme na niečo prišli úplne nezávisle od seba. Dokonca aj v tých pár štúdiách, ktoré sme realizovali s inými riešiteľskými kolektívmi, sme si veľa pomáhali v cibrení argumentov a prezentačných foriem.“  Preto sa ani nemožno diviť, že manželia sú si navzájom prvými kritikmi. „Vieme, čo ten druhý chce povedať skôr, ako dokončí vetu, a dopovieme ju zaňho. Je to zvonka občas aj trápne, ale čo už, nikto nie je bez chyby,“ zasmejú sa svojim „chybičkám“. „Na druhej strane môžeme si byť nekompromisnými kritikmi, čo na škodu veci nie je možné medzi bežnými kolegami. Konečný výsledok však nachádzame konsenzom a nie kompromisom, nedelíme si oblasť zodpovednosti na diele podľa špecializácie. Niekedy je to náročné na psychiku, ale v konečnom dôsledku je príjemné štrngnúť si pri dobrej večeri po vydarenej práci.“

Barbora a Jozef Ukropcovci riešia projekty spoločne, no každý sa zameriava na iný aspekt, každý príde so svojou ideou. „Obaja riešime integrovanú fyziológiu a patofyziológiu, teda snažíme sa pochopiť a popísať mechanizmy, ktoré z nás robia životaschopný systém, vybavený pozoruhodnou schopnosťou adaptovať sa na rôzne stimuly,“ ozrejmuje nežná polovica páru, ktorá zdôrazňuje, že každý má svoj spôsob uvažovania, metodiky/experimentálne modely či molekuly, na ktoré sa zameriava. „Každopádne výsledný produkt má veľmi často rukopis obidvoch,“ hovorí a manžel len potvrdzuje: „Každý myslíme samostatne, a na konkrétny problém sa každý z nás pozrie z trocha iného uhla, takže máme taký ´interdisciplinárny prístup´ v domácnosti. Myslím, že ani jeden z nás nemá problém uznať a oceniť kvality a prínos toho druhého a vidíme, že naša obojstranná ´pracovná závislosť´ má svoje veľké výhody,“ dopĺňa Jozef Ukropec, pre ktorého je manželka najdôležitejší a osudový kritik a neúnavný poslucháč, niekto, kto dokáže nielen poradiť a povzbudiť, ale dáva počiatočným myšlienkam a nápadom nový smer, rýchlosť a dynamiku. „Takže človek nemusí skončiť tam, kde pôvodne chcel, ale dostane sa ďalej, ako očakával a je tam skôr, ako dúfal,“ a Barbara len potvrdí: „Spätná väzba je podkladom vylepšenia, posúva nás dopredu – či už ju sprostredkujú slová alebo molekuly.“

Spracovala: Andrea Nozdrovická

Foto: Martin Bystriansky

Súvisiace články