Ústav výskumu sociálnej komunikácie SAV, v. v. i.
Názov témy
Extimácia pri rozvoji zdravej intimity
Program DŠ
Psychológia zdravia
Meno školiteľa/-ky
doc. PhDr. Gabriel Bianchi, CSc.
Kontakt:
Prijímajúca škola
Fakulta sociálnych a ekonomických vied UK
Stručná anotácia
Jazyk práce: slovenský/anglický
Vo výskumnom projekte ide o preskúmanie miesta a procesov extimácie pri rozvoji intimity subjektu, v kontexte jej transformácie a transmutácie, ako aj celostnej sexualizácie verejného priestoru.
Odhaľovanie intimity a sexuality možno považovať za odraz pomerne silného útoku najmä na sexuálne normy. Veľký počet mediálnych príspevkov venovaných odhaľovaniu sexuality v najrôznejších podobách je znakom toho, že prekračovanie noriem je konsenzuálne, a teda ide skôr o zmenu alebo posun v spoločenských normách (určujúcich sexuálnu subjektivitu), a nie len o sporadické porušovanie sexuálnych noriem v médiách. Toto konštatovanie rezonuje s tézou o intímnom občianstve, na ktorú upozornil Ken Plummer (2003), aj s výzvou na porozumenie transmutácii intimity (porov. Bianchi, 2010, 2020). Poukazuje to však aj na potrebu širšej diskusie o tom, čo pre subjekt znamená byť intímnym a zároveň verejným, na čo nedávno upozornil Georges Teyssot (pozri Teyssot, 2010) v kontexte médií. Teyssot rozvíja dualizmus intimity - extimácie, ktorý pôvodne navrhol a rozvinul Jacques Lacan (Lacan, 1969, p. 179). Teyssot ponúka pohľad na historický vývoj rozdelenia a neskôr priblíženia a spojenia súkromného a verejného, ktoré vyústilo do ich súčasného zdanlivého splynutia prostredníctvom internetu, kde sú prítomné všetky médiá, a najmä prostredníctvom sociálnych sietí. Lacanovu dialektiku intimity a extimácie využil modifikovaným spôsobom aj Serge Tisseron (2002, 2011). Tisseron zdôrazňuje dve skutočnosti, ktoré sú relevantné pre diskusiu o médiách a intimite: (1) obsah intimity nemusí byť nevyhnutne plne prístupný ani subjektu („Intimita má však aj iný rozmer: to, čo ľudia o sebe nevedia.“, Tisseron, 2002). Médiá nám tak môžu "podsunúť" intímnu tému a nahradiť obsah, ktorý [v našej subjektivite] nepoznáme, banálnymi frázami.
Ešte dôležitejšie je, že Tisseron (2011) zdôrazňuje (2), že dochádza k subjektom "riadenému" otváraniu a testovaniu jeho/jej intímnych obsahov procesom extimácie - otváraním a ponúkaním iným očiam alebo verejnosti, teda akýmsi "potvrdzovaním/testovaním intímneho prostredníctvom "druhého"“. „Pre nás je to ([extimácia] proces, v ktorom subjekt ponúka fragmenty intímneho ja pohľadom iných, aby si ich potvrdil. Nie je to teda exhibicionizmus. Exhibicionista je osoba, ktorá sa robí nápadnou svojím správaním, ktoré vyžíva v ustálenom rituáli. Naopak, túžba po extimácii je neoddeliteľná od túžby stretnúť sa s druhým a riskovať.“ (Tisseron, 2011)
Extimácia, ako je definovaná vyššie, si rozhodne vyžaduje dobrú emocionálnu kondíciu subjektu, aby sa odvážil podstúpiť vznikajúce riziko, vyžaduje si odvahu a sociálne zručnosti a môže priniesť uspokojenie prostredníctvom autentifikácie subjektu, ale môže mu aj uškodiť, ak je intimita v konfrontácii s vonkajším prostredím (vrátane všetkých mediálnych priestorov) odmietnutá alebo ak subjekt narazí na prekážky. Tisseron zaujal aktívnejší prístup a využil význam extimácie na zachytenie aktívneho procesu subjektu. Keď hovoríme o intímnom partnerovi s našimi priateľmi alebo rodičmi, externalizujeme náš intímny vzťah a prijímame riziko, že nás buď prijmú, alebo odmietnu. Môžeme experimentovať so striedaním extimácie voči rôznym adresátom a sociálnym prostrediam a sledovať rôznorodú spätnú väzbu. Bozkávanie vo verejnej doprave je podobnou skúškou - páry testujú svoj intímny vzťah aj spoločenskú normu. Ak je náš partner rovnakého pohlavia, v homofóbnom prostredí je riziko odmietnutia vyššie ako pravdepodobnosť prijatia extimácie. Extimácia je teda dobrým ukazovateľom psychologickej zrelosti subjektu - ochoty riskovať a schopnosti vyrovnať sa s rizikom a zároveň získať podporu/potvrdenie nášho intímneho "sveta".
Performovanú extimáciu možno preto považovať za dobrý ukazovateľ zrelosti ľudského subjektu.
Vo výskumnom projekte ide o preskúmanie miesta a procesov extimácie pri rozvoji intimity subjektu, v kontexte jej transformácie a transmutácie, ako aj celostnej sexualizácie verejného priestoru.
Odhaľovanie intimity a sexuality možno považovať za odraz pomerne silného útoku najmä na sexuálne normy. Veľký počet mediálnych príspevkov venovaných odhaľovaniu sexuality v najrôznejších podobách je znakom toho, že prekračovanie noriem je konsenzuálne, a teda ide skôr o zmenu alebo posun v spoločenských normách (určujúcich sexuálnu subjektivitu), a nie len o sporadické porušovanie sexuálnych noriem v médiách. Toto konštatovanie rezonuje s tézou o intímnom občianstve, na ktorú upozornil Ken Plummer (2003), aj s výzvou na porozumenie transmutácii intimity (porov. Bianchi, 2010, 2020). Poukazuje to však aj na potrebu širšej diskusie o tom, čo pre subjekt znamená byť intímnym a zároveň verejným, na čo nedávno upozornil Georges Teyssot (pozri Teyssot, 2010) v kontexte médií. Teyssot rozvíja dualizmus intimity - extimácie, ktorý pôvodne navrhol a rozvinul Jacques Lacan (Lacan, 1969, p. 179). Teyssot ponúka pohľad na historický vývoj rozdelenia a neskôr priblíženia a spojenia súkromného a verejného, ktoré vyústilo do ich súčasného zdanlivého splynutia prostredníctvom internetu, kde sú prítomné všetky médiá, a najmä prostredníctvom sociálnych sietí. Lacanovu dialektiku intimity a extimácie využil modifikovaným spôsobom aj Serge Tisseron (2002, 2011). Tisseron zdôrazňuje dve skutočnosti, ktoré sú relevantné pre diskusiu o médiách a intimite: (1) obsah intimity nemusí byť nevyhnutne plne prístupný ani subjektu („Intimita má však aj iný rozmer: to, čo ľudia o sebe nevedia.“, Tisseron, 2002). Médiá nám tak môžu "podsunúť" intímnu tému a nahradiť obsah, ktorý [v našej subjektivite] nepoznáme, banálnymi frázami.
Ešte dôležitejšie je, že Tisseron (2011) zdôrazňuje (2), že dochádza k subjektom "riadenému" otváraniu a testovaniu jeho/jej intímnych obsahov procesom extimácie - otváraním a ponúkaním iným očiam alebo verejnosti, teda akýmsi "potvrdzovaním/testovaním intímneho prostredníctvom "druhého"“. „Pre nás je to ([extimácia] proces, v ktorom subjekt ponúka fragmenty intímneho ja pohľadom iných, aby si ich potvrdil. Nie je to teda exhibicionizmus. Exhibicionista je osoba, ktorá sa robí nápadnou svojím správaním, ktoré vyžíva v ustálenom rituáli. Naopak, túžba po extimácii je neoddeliteľná od túžby stretnúť sa s druhým a riskovať.“ (Tisseron, 2011)
Extimácia, ako je definovaná vyššie, si rozhodne vyžaduje dobrú emocionálnu kondíciu subjektu, aby sa odvážil podstúpiť vznikajúce riziko, vyžaduje si odvahu a sociálne zručnosti a môže priniesť uspokojenie prostredníctvom autentifikácie subjektu, ale môže mu aj uškodiť, ak je intimita v konfrontácii s vonkajším prostredím (vrátane všetkých mediálnych priestorov) odmietnutá alebo ak subjekt narazí na prekážky. Tisseron zaujal aktívnejší prístup a využil význam extimácie na zachytenie aktívneho procesu subjektu. Keď hovoríme o intímnom partnerovi s našimi priateľmi alebo rodičmi, externalizujeme náš intímny vzťah a prijímame riziko, že nás buď prijmú, alebo odmietnu. Môžeme experimentovať so striedaním extimácie voči rôznym adresátom a sociálnym prostrediam a sledovať rôznorodú spätnú väzbu. Bozkávanie vo verejnej doprave je podobnou skúškou - páry testujú svoj intímny vzťah aj spoločenskú normu. Ak je náš partner rovnakého pohlavia, v homofóbnom prostredí je riziko odmietnutia vyššie ako pravdepodobnosť prijatia extimácie. Extimácia je teda dobrým ukazovateľom psychologickej zrelosti subjektu - ochoty riskovať a schopnosti vyrovnať sa s rizikom a zároveň získať podporu/potvrdenie nášho intímneho "sveta".
Performovanú extimáciu možno preto považovať za dobrý ukazovateľ zrelosti ľudského subjektu.