Aktuality

Rudolf Zahradník (20. október 1928 – 31. október 2020) sa narodil v Bratislave, kde jeho otec pôsobil ako štábny dôstojník. Tu, a neskôr v Piešťanoch, prežil prvých desať rokov svojho života a k Slovensku nadobudol úprimný vzťah. 

Bolestnejšie boli spomienky na nútený odchod po rozpade ČSR. Jeho odborná dráha začala štúdiom na Vysokej škole chemickotechnologickej v Prahe. Po absolvovaní v roku 1952 nastúpil na Ústav fyziológie, patológie a hygieny práce. Docentom Karlovej univerzity sa stal v roku 1967, hodnosť  DrSc. obhájil o rok neskôr, profesorom fyzikálnej chémie na uvedenej univerzite bol vymenovaný v roku 1991. Čitateľ si iste všimne mnohovravnú časovú koincidenciu jeho hlavných postupov s obdobiami uvoľnenia či zmeny politických pomerov. Ako hosťujúci profesor pôsobil na univerzitách v Nemecku, Holandsku, Japonsku, Švajčiarsku a  v USA. V rokoch 1990 – 1993 bol riaditeľom Ústavu fyzikálnej chémie Jaroslava Heyrovského AV ČR a potom osem rokov predsedom Akadémie vied ČR. Bol zakladajúcim členom Učenej spoločnosti Českej republiky a v rokoch 1994 – 1997 jej prvým predsedom.

Rudolf Zahradník bol členom fenomenálnej postupnosti českých chemikov od Emila Votočka a Jaroslava Heyrovského cez Otta Wichterleho po Antonína Holého, ak uvediem iba niekoľko ohniviek tejto reťaze.  Upísal sa fyzikálnej a kvantovej chémii, na margo ktorej, aj keď odmietal hyperboly, poznamenal: „Vznik kvantovej mechaniky je takou veľkou udalosťou, že nehrozí, že by bola opísaná prehnanými slovami.” Keď sme mu v SAV v roku 1994 udeľovali Zlatú medailu, bratislavskí kvantoví chemici, jeho žiaci a kolegovia, sa sponte sua dostavili na ceremóniu, aby pozdravili majstra. Rovanako – mistr – tituloval Zahradník Otta Wichterleho. V krajine majstra Jána Husa je to viac ako profesor či, nebodaj, akademik. Zahradníkovo dielo obsahuje 350 článkov a desať kníh. Čestnými doktorátmi ho poctili štyri zahraničné a tri domáce univerzity vrátane Univerzity Komenského.

Pre Slovenskú akadémiu vied sme Rudolfa Zahradníka objavili roku 1993. Naša prvá návšteva na Národnej triede vyústila postupne do pravidelných a dodnes trvajúcich stretnutí vedení oboch akadémií v Prahe, Libliciach, Třešti, Smoleniciach či v Starej Lesnej, vzájomných návštev na novoročných koncertoch, do sformovania  združenia akadémií vied V4, pričom prvé stretnutie bolo v Bratislave. Osobnosť R. Zahradníka dávala našim stretnutiam osobitnú atmosféru. Ťaživé problémy transformácie oboch akadémií sa s ním odľahčili. Nerobilo mu problém napomenúť politikov i médiá. Jeho citát “tvrdiť, že doktorandské štúdium patrí iba na vysoké školy, to by bol krutý zločin voči vlastnej krajine” zarezonoval aj v Slovenskej národnej rade. Súčasne sme vstúpili na teritórium Zahradníkovej noblesy a personifikovali sme si ho ako človeka, ktorému pristane motýlik nielen do opery. Bol galantný k ženám, v prvom rade k svojej životnej partnerke Milene.

Rudolf Zahradník bol skvelý rozprávač. To, že ako skaut získal bobríka mlčanlivosti až na druhý pokus, nie je preto čudné. Život bol pre neho “opojne krásny”, aj keď niektoré jeho stránky mu boli zdrojom žiaľu a smútku. Jeho úprimná ľudská spoluúčasť bola protipólom nadradenosti. Povedané jeho kvantovomechanickým jazykom, bol viac bozónom ako fermiónom. O svoju energetickú hladinu sa rád podelil.  Nevyžadoval  tituly, preto ich ani neuvádzam. Oslovenie “pane Zahradníku” ho plne uspokojovalo. Tak nám ostáva v pamäti. A pokiaľ ide o autora tejto spomienky, ak by vznikol dojem, že preháňal, pravdou je, že sa skôr miernil.

Rok 2020 nám pripravil ťažké skúšky. Niektoré sú deprimujúce, iné smutné. Rozlúčka s Rudolfom Zahradníkom patrí do druhej kategórie. Smútime, ale v čare spomienok sa s ňou ľahšie vyrovnáme…

Text: Štefan Luby, Fyzikálny ústav SAV

Foto: Stanislava Kyselová, AV ČR