V nedeľu Miroslav Saniga
30. 3. 2006 | videné 5017-krát
Rádio Regina Banská Bystrica v relácii "Nedeľné reflexie" 2. apríla o 11.00 h predstaví Ing. Miroslava Sanigu, CSc.
Pracovník starohorskej Výskumnej stanice Ústavu ekológie lesa SAV vo Zvolene Miroslav Saniga patrí nielen k obľúbencom médií, ale najmä najmladšej generácie, na ktorú sa najčastejšie obracia pri popularizácii živej prírody. V nedeľu predpoludním banskobystrická Regina v hodinovej rozhlasovej relácii predstaví nielen jeho prácu, ale aj názory na život a okolitý svet a ukážky z literárnej tvorby.
Reláciu pripravila redaktorka Veronika Ďurovčíková.
Mimochodom, Rádio Regina Banská Bystrica vysiela na týchto vlnových frekvenciách:
Veľmi krátke vlny (VKV)
Banská Bystrica - 105,4 MHz
Modrý Kameň - 88,5 MHz
Rimavská Sobota - 95,0 MHz
Trstená - 91,9 MHz
Stredné vlny (SV)
Banská Bystrica - 1035 kHz
Žilina - 567 kHz
Čadca - 864 kHz
Orava - 621 kHz
Rimavská Sobota - 567 kHz
Krátke ukážky z tvorby Miroslava Sanigu
Ako som zdúpnel od hrôzy
(Príbeh z rukopisu knihy: "Veselo-vážne príhody s medveďmi")
Jedno augustové ráno som sa vybral do štureckého priesmyku, aby som si nafotil vzácny kvietok cyklámen fatranský, ktorý nerastie nikde inde na svete len pod masívom Veľké Šturca. Bicyklom som vytiahol až pod dolinku Chladnitá, odkiaľ som pokračoval už len pešo. Na lokalitu s bohatým výskytom cyklámenu som prišiel poriadne vypotený, a tak som si vyhliadol skupinku kvietkov, kde som si sadol a poutieral znoj z čela, aby mi neprekážal pri fotení. Keďže na zhotovenie dobrých snímok v interiéri lesa som potreboval svit slnečných lúčov, pripravil som si fotoaparát a ľahol ku kvietkom. Čakal som tak v odpočinkovej póze na chvíľku, kým mi slniečko osvetlí vyhliadnutú skupinku cyklámenov. Jarček, ktorý tiekol dolinkou, hlasito zurkotal, a tak nečudo, že ma začali pri odpočinkovej póze chytať driemoty. Keď som sa obzrel za seba na oblohu, koľko bude ešte slnku trvať, kým sa vyšplhá nad hrebeň, zdúpnel som od hrôzy. Za jarčekom len takých desať metrov odo mňa sedela mohutná medvedica s dvoma mláďatami! Priznám sa, zostal som tam v tej póze obzretia ako skamenený. Od ľaku i vzrušenia mi v prvom momente len tak zovrelo srdce. Potom sa mi však tak rozbúšilo, že jeho tlkot som cítil i v tých najjemnejších vlásočniciach na prstoch a lícach, ktoré sa mi celkom rozhoreli. Na čelo mi vystúpil studený pot...
"Dva skoky a je na mne," dumal som v duchu, "čo robiť? Zostať ležať alebo sa rýchlo postaviť a vyšplhať na strom...?"
Strach, ktorý sa ma v tej chvíli zmocnil, dokážem len ťažko opísať slovami. Na čelo mi začali vystupovať kropaje potu...
Medvedica sa stále na mňa dívala, hoci v jej pohľade som nevidel nahnevanosť. Bál som sa však, čo sa bude diať.
"Ak sa medvieďatá pohnú ku mne, je so mnou amen," rozoberal som v duchu možný scenár situácie.
Priznám sa, že v tej chvíli som myslel to najhoršie. Veď medvedica bola na skok odo mňa. Tá chvíľka, ktorú som tam vtedy prežíval, dívajúc sa zoči-voči medvedici opatrujúcej dve mláďatá, sa mi zdala byť nekonečná. Prestal som vnímať čas. Odrazu sa medvieďatá pustili popri jarčeku nahor do dolinky. Medvedica však ešte chvíľu sedela za jarkom a zízala na mňa malými očami. V tejto situácii som naozaj nevedel, čo sa ide diať. Už som rátal aj s útokom, pred ktorým by som sa nebol mohol ubrániť. Medvedica sa však na moje nekonečné šťastie pobrala za mláďatami. Ako pomaly kráčala za nimi, obzerala sa na mňa, akoby ma chcela zastrašiť, aby som sa neopovážil ísť za jej potomstvom.
Keď sa medvedia rodina stratila za hrebienkom, konečne som sa zhlboka nadýchol. Celý ten čas, čo som tam čakal na ortieľ medvedice, som totiž ani nedýchal... Ešte len teraz, keď som vlastne precitol z akejsi hypnózy do reality a uvedomil si, čo som vlastne zažil, ma zalial po celom tele studený pot.
Hodnú chvíľu trvalo, pokiaľ som sa celkom zo zážitku s medvedicou spamätal. Potom som uvažoval nad tým, ako sa tam medvedica vlastne zjavila. Bola to moja nepozornosť a ja som bol vinný, že som dovolil medvedici priblížiť sa ku mne na tak bezprostrednú vzdialenosť. Zaujatý prípravou na fotenie a nesledovaním okolia som sa sám vystavil potenciálnemu útoku. V zurkote jarčeka som nepočul príchod medvedej rodiny, a tak som sa odrazu vlastnou nepozornosťou ocitol odrazu zoči-voči predátorovi.
V ten deň som neurobil ani jeden záber cyklámenu. Jednak som bol stále roztrasený a ruky neboli schopné udržať fotoaparát. Naviac som sa stále potil, takže hľadáčik fotoaparátu sa mi silno rosil... Nehneval som sa však na to. Bol som rád, že sa vraciam z lokality celkom fyzicky zdravý, že bezprostredné stretnutie s medvedicou zostalo len pri krátkodobých duševných následkoch a nepoznačilo ma nijako na fyzickom rozmere tela.
Jarná impresia s nebeským nádychom...
(Z rukopisu knihy" Muráriky – moja láska")
Po dlhom nočnom pobyte v lese, kde som sa oddával načúvaniu podmanivej aprílovej hluchánej poézie pod hviezdičkovým nebom s chudnúcim mesiačikom, vracal som sa na smrť unavený lesom. Bystrina vlniaca sa ako striebristá stužka v skalnej tiesňave ma privolávala podmanivým zurkotom od chvíle, ako som sa prevalil spoza hrebeňa do doliny. Priznám sa, svojskému volaniu horskej riavy nedokážem nikdy odolať.
Pomaly schádzam strmým chodníkom kľukatiacim sa okolo skalných útesov a vežičiek. Sadám si do mäkkého lístia vo svahu nad potôčikom a hľadím do jeho duše... Vlnky bystriny poskakujú po skalných kaskádach a fŕkajú kvapky vody na všetky strany, akoby sa nevedeli od radosti vyšantiť, že ich slniečko po dlhom zakliatí vyslobodilo spod ľadového panciera. Akoby aj nie, keď sem do úzkeho skalného kaňonu celých päť mesiacov tento životabudič ani len nenazrie. Až na sklonku marca má od pramatky Prírody dovolené prvýkrát zažmurknúť na skalnú tiesňavu zlatistým pohľadom. Aj ono sa na túto sviatočnú chvíľu každoročne veľmi teší. Toto zlatisté stvorenie oblohy je zvedavé, ako skalná tiesňava a jej obyvatelia prečkali krutovládu pani Zimy. Nevie sa dočkať dňa, keď opäť okrášli zlatistým jasom a pohladí teplými lúčmi prechladnutú skalnú roklinu...
Pri prekonávaní vyšších skalných stupňov sa striebristý prúd vody triešti na drobunké kvapôčky, ktoré zvláštne zvlhčujú povetrie. Keď zvedavé slniečko nazrelo sponad skalného útesu do tiesňavy, na drobulinkých kvapôčkach rozprašovaných z vodopádov vykúzlilo prekrásnu dúhu. Pripadalo mi to, akoby tej krásy, na ktorú bolo zvedavé aj ono, bolo ešte primálo. V tej chvíli sa mi zdalo, že som sa ocitol v zátiší nebeského raja...
Ako som sa tam rozplýval pri pohľade na dúhu dychtivo pijúcu z bystriny, odrazu z jej vlhkého pestrofarebného odevu vyletel nemenej pestrý vtáčik. Zdalo sa mi, že to môže byť len vysnívaný sen, keď celkom blízko okolo skalnej vežičky, z ktorej sa nahýnala do bystriny vysmädnutá dúha, začal obletovať murárik červenokrídly. Pri kolembavom poletovaní okolo skaly tento operený skvost vápencových skál a azúrového neba jemne rozvieval farbistý závoj dúhy... V slnečných lúčoch meniaca sa mozaika fluoreskujúceho odlesku karmínového operenia krídel, ako sa murárik kolembavo vznášal v skalnej rokline v dúhovom objatí, bola úchvatná. Oproti sýtomodrému pozadiu oblohy vynikali nápadne aj biele párovité oválne škvrny na ručných letkách murárika, ktoré zlatisté lúče slniečka zvrchu prekrásne nasviecovali.
Nijakou kombináciou slov nedokážem vyjadriť pocit šťastia, ktorý som v tej chvíli prežíval. Pripadalo mi to, že som sa v skutočnosti ocitol priamo pri vstupnej bráne do nebeského raja, kde mi Stvoriteľ poslal naproti nebeského anjelika s karmínovými krídlami vznášajúceho sa v náručí farbistej dúhy...
Už-už som sa chcel pobrať po dúhovom koberci prestretom z bystriny cez skalnú vežu priamo do blankytného neba za Božím poslom – murárikom, keby ma zo skutočného snívania v nebeskom raji v skalnej rokline neprebral chlad z vodných kvapiek na tvári. Až vtedy som si uvedomil, že tento „nadprirodzený“ zážitok nebol snom ale skutočnosťou.
Keď slniečku zakryl výhľad na roklinu mráčik, pestrofarebná dúha sa stala zasa načas neviditeľnou. Rozprávková nálada s nebeským nádychom trošičku zovšednela. Murárikovi akoby za priateľkou dúhou prišlo smutno a v špirálach sa začal vznášať okolo skalnej veže k azúrovému nebu. Možno ju šiel hľadať k vyšnému vodopádu, kde sa táto podivná krásavica tiež zjavuje... Tam som potom už týmto dvom krásnym nebeským poslom nechal chvíľky len pre seba. Bol som taký unavený, že som už nebol schopný kráčať do svahu a pustil som sa zostupovať dolu roklinou. Nespočetné pády na šmykľavých skalách a konároch „vyvážil“ zážitok z pobytu v nebeskom raji s murárikom poletujúcim v náručí dúhy.
Želám si, keby mi Stvoriteľ doprial ešte aspoň jedno skutočné stretnutie s týmito dvoma Jeho poslami aspoň pri bráne nebeského raja...
A napokon Živé slová Miroslava Sanigu, ktoré odzneli na stanici Slovensko v nedeľu 19. marca
Vtáky stredobodom nenávisti a strachu
Milí poslucháči!
V týchto dňoch a týždňoch sa na nás vo zvýšenej miere doslova valia zo všetkých strán informácie o hroziacom nebezpečenstve z pandémie vtáčej chrípky, ktorej nebezpečný vírus sa prenáša aj na človeka.
Akési prvotné ohnisko výskytu sa zistilo vo Východnej Ázii. No počas tohtoročnej zimnej a jarnej migrácie operencov sa obávaný vírus rozšíril už aj do viacerých lokalít v Európe. Sťahovanie vtákov považujú prírodovedci za jeden z najzaujímavejších fenoménov živej prírody, veď je nevyhnutné pre zachovanie rodu. Človek nemôže rozkázať operencom, aby sa z tej-ktorej oblasti nesťahovali a „neroznášali“ tak riziko ohrozenia nejakej choroby do iných oblastí. Je to však taký vážny dôvod, aby sa operence dostali kvôli tomu do nemilosti ľudí?
Doslova hororové správy o vtáčej chrípke spôsobujú negatívny postoj ľudí k voľne žijúcim operencom, ktoré za to vlastne ani nemôžu. Sám sa o tom takmer denno-denne presviedčam z kontaktov s ľuďmi, ktorí sa pýtajú, či majú ešte prikrmovať sýkorky a vrabce na oknách panelákov, alebo ich majú začať likvidovať. Niektorí majitelia domu, ktorí boli dlhé roky hrdí na to, že bociany si za miesto pre hniezdenie vybrali komín ich domu, odrazu nestrpia viac vo svojom okolí tento vtáčí symbol zrodu nového života...
Moje ekologicky cítiace srdce nedokáže túto zmenu postoja akosi vstrebať bez následkov. Doslova zo dňa na deň dokážeme zo symbolu plodnosti - nositeľa bábätiek šťastným rodičom – urobiť symbol nositeľa strachu, ba až smrti. Pri pochôdzkach podhorskými dedinami sa mi gazdovia a gazdiné zdôverujú, že hydinu utratia, lebo čo ak je už nebodaj nakazená alebo sa v blízkej budúcnosti nakazí od „divých“ vtákov.
Som smutný z toho, ako rýchlo sa pozitívny postoj k vtákom pretransformoval doslova na averziu voči týmto nevinným stvoreniam. Z bielej holubice, v podobe ktorej zostupoval na Ježiša Duch svätý, sme dnes schopní učiniť Satana, prinášajúceho ľudstvu smrť. Na pôvabnú sovu, dlhoročnú príjemnú podnájomníčku pôjdu nášho domu, ktorá je od vekov považovaná za symbol múdrosti, sa dnes pozeráme ako na strigu-votrelkyňu, ktorú viac nestrpíme pod strechou nášho obydlia. Vzhľadnú sýkorku, ktorú sme ešte nedávno tak radi vídavali v záhrade či sade a počúvali jej kovový spev, sme dnes schopní vyduriť z dohľadu, lebo už len jej spev v nás vyvoláva strach z vtáčej chrípky. Kam až tento strach môže dospieť!
Napriek všetkým negatívnym správam okolo vtáčej chrípky a možnej pandémie by sa operence v žiadnom prípade nemali stať terčom našej nenávisti. Ja sám ako profesionálny ornitológ a odmalička milovník vtáctva si neviem predstaviť, že by som sa mal v dôsledku hrozby z prepuknutia pandémie vtáčej chrípky štítiť operencov a mať tieto stvorenia prírody v nemilosti. To by som musel okamžite skončiť v terajšom zamestnaní vedeckého pracovníka, ktorý má v popise práce výskum vtákov. Ak sa však človek ako súčasť prírody má cítiť ohrozený v jej náručí, kde už potom hľadať skutočnú oázu života?
Nemyslím si, že je na mieste extrémna panika čo už len z blízkeho kontaktu s voľne žijúcimi operencami, ktoré poskakujú niekde na dvore, či v kríku. Pri zachovávaní štandardných hygienických opatrení človek môže pokojne spolunažívať vedno s vtákmi aj na úsvite tretieho milénia, v ktorom tieto bezmocné tvory prírody postihla zákerná choroba. Bez operencov by bol tento svet veľmi, veľmi pustý a smutný.
Hrozbu pandémie z mutácie vtáčieho vírusu v ľudskom organizme a jeho prenosu z človeka na človeka síce treba brať s patričnou vážnosťou, no v žiadnom prípade z nej netreba robiť strašiaka vyvolávajúceho u človeka averziu voči vtákom, ktoré sú do tohto globálneho problému na Zemeguli vtiahnuté možno aj bez vlastného pričinenia.
Veď v drasticky pretváranom životnom prostredí sa znižuje ich odolnosť voči negatívnym neživým, ale aj živým činiteľom. Človeka, ako neoddeliteľnú súčasť životného prostredia ohrozuje množstvo negatívnych vplyvov a chorôb, ktoré sa však zďaleka toľko nespomínajú vo verejnosti ako vtáčia chrípka, a tak hoci predstavujú reálnejšiu hrozbu, nevyvolávajú medzi ľuďmi až takú paniku.
Ako profesionálny ornitológ apelujem teda na triezvy prístup a nie na strašenie a paniku.
Želajme si, vážení poslucháči, aby sa vedcom podarilo čo najskôr dostať pod kontrolu túto vtáčiu chorobu. Aby tak agresívnemu kmeňu H5N1 podľahlo čo najmenej operencov, čím by sa podarilo zmeniť momentálny negatívny postoj k našim odvekým spolupútnikom na Zemi. Vieme si vôbec bez nich predstaviť svoj život?
Pracovník starohorskej Výskumnej stanice Ústavu ekológie lesa SAV vo Zvolene Miroslav Saniga patrí nielen k obľúbencom médií, ale najmä najmladšej generácie, na ktorú sa najčastejšie obracia pri popularizácii živej prírody. V nedeľu predpoludním banskobystrická Regina v hodinovej rozhlasovej relácii predstaví nielen jeho prácu, ale aj názory na život a okolitý svet a ukážky z literárnej tvorby.
Reláciu pripravila redaktorka Veronika Ďurovčíková.
Mimochodom, Rádio Regina Banská Bystrica vysiela na týchto vlnových frekvenciách:
Veľmi krátke vlny (VKV)
Banská Bystrica - 105,4 MHz
Modrý Kameň - 88,5 MHz
Rimavská Sobota - 95,0 MHz
Trstená - 91,9 MHz
Stredné vlny (SV)
Banská Bystrica - 1035 kHz
Žilina - 567 kHz
Čadca - 864 kHz
Orava - 621 kHz
Rimavská Sobota - 567 kHz
Krátke ukážky z tvorby Miroslava Sanigu
Ako som zdúpnel od hrôzy
(Príbeh z rukopisu knihy: "Veselo-vážne príhody s medveďmi")
Jedno augustové ráno som sa vybral do štureckého priesmyku, aby som si nafotil vzácny kvietok cyklámen fatranský, ktorý nerastie nikde inde na svete len pod masívom Veľké Šturca. Bicyklom som vytiahol až pod dolinku Chladnitá, odkiaľ som pokračoval už len pešo. Na lokalitu s bohatým výskytom cyklámenu som prišiel poriadne vypotený, a tak som si vyhliadol skupinku kvietkov, kde som si sadol a poutieral znoj z čela, aby mi neprekážal pri fotení. Keďže na zhotovenie dobrých snímok v interiéri lesa som potreboval svit slnečných lúčov, pripravil som si fotoaparát a ľahol ku kvietkom. Čakal som tak v odpočinkovej póze na chvíľku, kým mi slniečko osvetlí vyhliadnutú skupinku cyklámenov. Jarček, ktorý tiekol dolinkou, hlasito zurkotal, a tak nečudo, že ma začali pri odpočinkovej póze chytať driemoty. Keď som sa obzrel za seba na oblohu, koľko bude ešte slnku trvať, kým sa vyšplhá nad hrebeň, zdúpnel som od hrôzy. Za jarčekom len takých desať metrov odo mňa sedela mohutná medvedica s dvoma mláďatami! Priznám sa, zostal som tam v tej póze obzretia ako skamenený. Od ľaku i vzrušenia mi v prvom momente len tak zovrelo srdce. Potom sa mi však tak rozbúšilo, že jeho tlkot som cítil i v tých najjemnejších vlásočniciach na prstoch a lícach, ktoré sa mi celkom rozhoreli. Na čelo mi vystúpil studený pot...
"Dva skoky a je na mne," dumal som v duchu, "čo robiť? Zostať ležať alebo sa rýchlo postaviť a vyšplhať na strom...?"
Strach, ktorý sa ma v tej chvíli zmocnil, dokážem len ťažko opísať slovami. Na čelo mi začali vystupovať kropaje potu...
Medvedica sa stále na mňa dívala, hoci v jej pohľade som nevidel nahnevanosť. Bál som sa však, čo sa bude diať.
"Ak sa medvieďatá pohnú ku mne, je so mnou amen," rozoberal som v duchu možný scenár situácie.
Priznám sa, že v tej chvíli som myslel to najhoršie. Veď medvedica bola na skok odo mňa. Tá chvíľka, ktorú som tam vtedy prežíval, dívajúc sa zoči-voči medvedici opatrujúcej dve mláďatá, sa mi zdala byť nekonečná. Prestal som vnímať čas. Odrazu sa medvieďatá pustili popri jarčeku nahor do dolinky. Medvedica však ešte chvíľu sedela za jarkom a zízala na mňa malými očami. V tejto situácii som naozaj nevedel, čo sa ide diať. Už som rátal aj s útokom, pred ktorým by som sa nebol mohol ubrániť. Medvedica sa však na moje nekonečné šťastie pobrala za mláďatami. Ako pomaly kráčala za nimi, obzerala sa na mňa, akoby ma chcela zastrašiť, aby som sa neopovážil ísť za jej potomstvom.
Keď sa medvedia rodina stratila za hrebienkom, konečne som sa zhlboka nadýchol. Celý ten čas, čo som tam čakal na ortieľ medvedice, som totiž ani nedýchal... Ešte len teraz, keď som vlastne precitol z akejsi hypnózy do reality a uvedomil si, čo som vlastne zažil, ma zalial po celom tele studený pot.
Hodnú chvíľu trvalo, pokiaľ som sa celkom zo zážitku s medvedicou spamätal. Potom som uvažoval nad tým, ako sa tam medvedica vlastne zjavila. Bola to moja nepozornosť a ja som bol vinný, že som dovolil medvedici priblížiť sa ku mne na tak bezprostrednú vzdialenosť. Zaujatý prípravou na fotenie a nesledovaním okolia som sa sám vystavil potenciálnemu útoku. V zurkote jarčeka som nepočul príchod medvedej rodiny, a tak som sa odrazu vlastnou nepozornosťou ocitol odrazu zoči-voči predátorovi.
V ten deň som neurobil ani jeden záber cyklámenu. Jednak som bol stále roztrasený a ruky neboli schopné udržať fotoaparát. Naviac som sa stále potil, takže hľadáčik fotoaparátu sa mi silno rosil... Nehneval som sa však na to. Bol som rád, že sa vraciam z lokality celkom fyzicky zdravý, že bezprostredné stretnutie s medvedicou zostalo len pri krátkodobých duševných následkoch a nepoznačilo ma nijako na fyzickom rozmere tela.
Jarná impresia s nebeským nádychom...
(Z rukopisu knihy" Muráriky – moja láska")
Po dlhom nočnom pobyte v lese, kde som sa oddával načúvaniu podmanivej aprílovej hluchánej poézie pod hviezdičkovým nebom s chudnúcim mesiačikom, vracal som sa na smrť unavený lesom. Bystrina vlniaca sa ako striebristá stužka v skalnej tiesňave ma privolávala podmanivým zurkotom od chvíle, ako som sa prevalil spoza hrebeňa do doliny. Priznám sa, svojskému volaniu horskej riavy nedokážem nikdy odolať.
Pomaly schádzam strmým chodníkom kľukatiacim sa okolo skalných útesov a vežičiek. Sadám si do mäkkého lístia vo svahu nad potôčikom a hľadím do jeho duše... Vlnky bystriny poskakujú po skalných kaskádach a fŕkajú kvapky vody na všetky strany, akoby sa nevedeli od radosti vyšantiť, že ich slniečko po dlhom zakliatí vyslobodilo spod ľadového panciera. Akoby aj nie, keď sem do úzkeho skalného kaňonu celých päť mesiacov tento životabudič ani len nenazrie. Až na sklonku marca má od pramatky Prírody dovolené prvýkrát zažmurknúť na skalnú tiesňavu zlatistým pohľadom. Aj ono sa na túto sviatočnú chvíľu každoročne veľmi teší. Toto zlatisté stvorenie oblohy je zvedavé, ako skalná tiesňava a jej obyvatelia prečkali krutovládu pani Zimy. Nevie sa dočkať dňa, keď opäť okrášli zlatistým jasom a pohladí teplými lúčmi prechladnutú skalnú roklinu...
Pri prekonávaní vyšších skalných stupňov sa striebristý prúd vody triešti na drobunké kvapôčky, ktoré zvláštne zvlhčujú povetrie. Keď zvedavé slniečko nazrelo sponad skalného útesu do tiesňavy, na drobulinkých kvapôčkach rozprašovaných z vodopádov vykúzlilo prekrásnu dúhu. Pripadalo mi to, akoby tej krásy, na ktorú bolo zvedavé aj ono, bolo ešte primálo. V tej chvíli sa mi zdalo, že som sa ocitol v zátiší nebeského raja...
Ako som sa tam rozplýval pri pohľade na dúhu dychtivo pijúcu z bystriny, odrazu z jej vlhkého pestrofarebného odevu vyletel nemenej pestrý vtáčik. Zdalo sa mi, že to môže byť len vysnívaný sen, keď celkom blízko okolo skalnej vežičky, z ktorej sa nahýnala do bystriny vysmädnutá dúha, začal obletovať murárik červenokrídly. Pri kolembavom poletovaní okolo skaly tento operený skvost vápencových skál a azúrového neba jemne rozvieval farbistý závoj dúhy... V slnečných lúčoch meniaca sa mozaika fluoreskujúceho odlesku karmínového operenia krídel, ako sa murárik kolembavo vznášal v skalnej rokline v dúhovom objatí, bola úchvatná. Oproti sýtomodrému pozadiu oblohy vynikali nápadne aj biele párovité oválne škvrny na ručných letkách murárika, ktoré zlatisté lúče slniečka zvrchu prekrásne nasviecovali.
Nijakou kombináciou slov nedokážem vyjadriť pocit šťastia, ktorý som v tej chvíli prežíval. Pripadalo mi to, že som sa v skutočnosti ocitol priamo pri vstupnej bráne do nebeského raja, kde mi Stvoriteľ poslal naproti nebeského anjelika s karmínovými krídlami vznášajúceho sa v náručí farbistej dúhy...
Už-už som sa chcel pobrať po dúhovom koberci prestretom z bystriny cez skalnú vežu priamo do blankytného neba za Božím poslom – murárikom, keby ma zo skutočného snívania v nebeskom raji v skalnej rokline neprebral chlad z vodných kvapiek na tvári. Až vtedy som si uvedomil, že tento „nadprirodzený“ zážitok nebol snom ale skutočnosťou.
Keď slniečku zakryl výhľad na roklinu mráčik, pestrofarebná dúha sa stala zasa načas neviditeľnou. Rozprávková nálada s nebeským nádychom trošičku zovšednela. Murárikovi akoby za priateľkou dúhou prišlo smutno a v špirálach sa začal vznášať okolo skalnej veže k azúrovému nebu. Možno ju šiel hľadať k vyšnému vodopádu, kde sa táto podivná krásavica tiež zjavuje... Tam som potom už týmto dvom krásnym nebeským poslom nechal chvíľky len pre seba. Bol som taký unavený, že som už nebol schopný kráčať do svahu a pustil som sa zostupovať dolu roklinou. Nespočetné pády na šmykľavých skalách a konároch „vyvážil“ zážitok z pobytu v nebeskom raji s murárikom poletujúcim v náručí dúhy.
Želám si, keby mi Stvoriteľ doprial ešte aspoň jedno skutočné stretnutie s týmito dvoma Jeho poslami aspoň pri bráne nebeského raja...
A napokon Živé slová Miroslava Sanigu, ktoré odzneli na stanici Slovensko v nedeľu 19. marca
Vtáky stredobodom nenávisti a strachu
Milí poslucháči!
V týchto dňoch a týždňoch sa na nás vo zvýšenej miere doslova valia zo všetkých strán informácie o hroziacom nebezpečenstve z pandémie vtáčej chrípky, ktorej nebezpečný vírus sa prenáša aj na človeka.
Akési prvotné ohnisko výskytu sa zistilo vo Východnej Ázii. No počas tohtoročnej zimnej a jarnej migrácie operencov sa obávaný vírus rozšíril už aj do viacerých lokalít v Európe. Sťahovanie vtákov považujú prírodovedci za jeden z najzaujímavejších fenoménov živej prírody, veď je nevyhnutné pre zachovanie rodu. Človek nemôže rozkázať operencom, aby sa z tej-ktorej oblasti nesťahovali a „neroznášali“ tak riziko ohrozenia nejakej choroby do iných oblastí. Je to však taký vážny dôvod, aby sa operence dostali kvôli tomu do nemilosti ľudí?
Doslova hororové správy o vtáčej chrípke spôsobujú negatívny postoj ľudí k voľne žijúcim operencom, ktoré za to vlastne ani nemôžu. Sám sa o tom takmer denno-denne presviedčam z kontaktov s ľuďmi, ktorí sa pýtajú, či majú ešte prikrmovať sýkorky a vrabce na oknách panelákov, alebo ich majú začať likvidovať. Niektorí majitelia domu, ktorí boli dlhé roky hrdí na to, že bociany si za miesto pre hniezdenie vybrali komín ich domu, odrazu nestrpia viac vo svojom okolí tento vtáčí symbol zrodu nového života...
Moje ekologicky cítiace srdce nedokáže túto zmenu postoja akosi vstrebať bez následkov. Doslova zo dňa na deň dokážeme zo symbolu plodnosti - nositeľa bábätiek šťastným rodičom – urobiť symbol nositeľa strachu, ba až smrti. Pri pochôdzkach podhorskými dedinami sa mi gazdovia a gazdiné zdôverujú, že hydinu utratia, lebo čo ak je už nebodaj nakazená alebo sa v blízkej budúcnosti nakazí od „divých“ vtákov.
Som smutný z toho, ako rýchlo sa pozitívny postoj k vtákom pretransformoval doslova na averziu voči týmto nevinným stvoreniam. Z bielej holubice, v podobe ktorej zostupoval na Ježiša Duch svätý, sme dnes schopní učiniť Satana, prinášajúceho ľudstvu smrť. Na pôvabnú sovu, dlhoročnú príjemnú podnájomníčku pôjdu nášho domu, ktorá je od vekov považovaná za symbol múdrosti, sa dnes pozeráme ako na strigu-votrelkyňu, ktorú viac nestrpíme pod strechou nášho obydlia. Vzhľadnú sýkorku, ktorú sme ešte nedávno tak radi vídavali v záhrade či sade a počúvali jej kovový spev, sme dnes schopní vyduriť z dohľadu, lebo už len jej spev v nás vyvoláva strach z vtáčej chrípky. Kam až tento strach môže dospieť!
Napriek všetkým negatívnym správam okolo vtáčej chrípky a možnej pandémie by sa operence v žiadnom prípade nemali stať terčom našej nenávisti. Ja sám ako profesionálny ornitológ a odmalička milovník vtáctva si neviem predstaviť, že by som sa mal v dôsledku hrozby z prepuknutia pandémie vtáčej chrípky štítiť operencov a mať tieto stvorenia prírody v nemilosti. To by som musel okamžite skončiť v terajšom zamestnaní vedeckého pracovníka, ktorý má v popise práce výskum vtákov. Ak sa však človek ako súčasť prírody má cítiť ohrozený v jej náručí, kde už potom hľadať skutočnú oázu života?
Nemyslím si, že je na mieste extrémna panika čo už len z blízkeho kontaktu s voľne žijúcimi operencami, ktoré poskakujú niekde na dvore, či v kríku. Pri zachovávaní štandardných hygienických opatrení človek môže pokojne spolunažívať vedno s vtákmi aj na úsvite tretieho milénia, v ktorom tieto bezmocné tvory prírody postihla zákerná choroba. Bez operencov by bol tento svet veľmi, veľmi pustý a smutný.
Hrozbu pandémie z mutácie vtáčieho vírusu v ľudskom organizme a jeho prenosu z človeka na človeka síce treba brať s patričnou vážnosťou, no v žiadnom prípade z nej netreba robiť strašiaka vyvolávajúceho u človeka averziu voči vtákom, ktoré sú do tohto globálneho problému na Zemeguli vtiahnuté možno aj bez vlastného pričinenia.
Veď v drasticky pretváranom životnom prostredí sa znižuje ich odolnosť voči negatívnym neživým, ale aj živým činiteľom. Človeka, ako neoddeliteľnú súčasť životného prostredia ohrozuje množstvo negatívnych vplyvov a chorôb, ktoré sa však zďaleka toľko nespomínajú vo verejnosti ako vtáčia chrípka, a tak hoci predstavujú reálnejšiu hrozbu, nevyvolávajú medzi ľuďmi až takú paniku.
Ako profesionálny ornitológ apelujem teda na triezvy prístup a nie na strašenie a paniku.
Želajme si, vážení poslucháči, aby sa vedcom podarilo čo najskôr dostať pod kontrolu túto vtáčiu chorobu. Aby tak agresívnemu kmeňu H5N1 podľahlo čo najmenej operencov, čím by sa podarilo zmeniť momentálny negatívny postoj k našim odvekým spolupútnikom na Zemi. Vieme si vôbec bez nich predstaviť svoj život?