Matej Bel vstúpil na pôdu SAV
21. 3. 2006 | videné 3027-krát
V utorok 21. marca vo vstupnej hale Úradu SAV v Bratislave odhalili bustu Matej Bela.
Bustu významného slovenského polyhistora, encyklopedistu, filozofa, pedagóga, priekopníka slovenského osvietenstva a jedného z najvýznamnejších európskych vedcov 18. storočia Mateja Bela (*22. 3. 1684 v Očovej – †29. 8. 1749 v Bratislave) za účasti viacerých predstaviteľov slovenského vedeckého a vysokoškolského života odhalili vedúci kancelárie prezidenta SR akademik Milan Čič a predseda SAV prof. Štefan Luby. Autorom busty je akademický sochár Alexander Ilečko.
Podpredsedníčka SAV Viera Rosová na slávnosti privítala rektora UK v Bratislave doc. Františka Gahéra, bývalých predsedov SAV prof. Branislava Lichardusa a akademika Ladislava Macha, externých členov Vedeckej rady SAV prof. Gabrielu Nosáľovú a prof. Viktora Smieška, prorektora STU doc. Ernesta Bučka, generálneho riaditeľa Slovenského národného múzea v Bratislave Petra Marákyho, starostu Belovej rodnej obce Očová Juraja Kubiša s manželkou, predsedu Poľnohospodárskeho družstva v Očovej Juraja Nuošku s manželkou a ďalších hostí.
Ako v slávnostnom príhovore uviedol prof. Štefan Luby, Matej Bel bol nielen vynikajúcim vedcom, ale aj významným organizátorom vedeckého života. V roku 1735 vystúpil s projektom vytvorenia Uhorskej učenej spoločnosti v Bratislave. Hoci tento projekt sa vtedy nepodarilo realizovať, po ďalších vývojových etapách sa neskôr uskutočnil a vyústil napokon až do vzniku SAV. Takže Mateja Bela možno pokladať za iniciátora vzniku inštitucionalizovanej vedy na našom území (podstatné časti vystúpenia prof. Lubyho uverejňujeme dole pod čiarou).
Predseda SAV poďakoval majstrovi Alexandovi Ilečkovi za vytvorenie sochárskeho portrétu Mateja Bela, zároveň aj pracovníkom Ústredného archívu SAV, predovšetkým riaditeľke archívu Ľudmile Nemeskürthyovej a Jozefovi Kľačkovi za obsahovú prípravu nových vitrín, ktoré zhusteným spôsobom charakterizujú históriu SAV a podpredsedníčke SAV Viere Rosovej, ktorá mala nad celou akciou patronát.
Pracovník Ústredného archívu SAV Jozef Kľačka podrobne oboznámil prítomných s obsahom dvoch nových reprezentačných vitrín vo vestibule Úradu SAV, ktoré ilustračnou formou približujú históriu a vývoj inštitucionalizovanej vedy na Slovensku.
Na záver zazneli slávnostné tóny skladieb Belových súčasníkov v podaní Kvarteta členov Slovenského komorného orchestra Bohdana Warchala pod vedením Ewalda Danela. Odzneli diela Johanna Sebastiana Bacha, slovenského skladateľa Jána Francisciho a Georga Friedricha Händela.
V rámci neformálnych rozhovorov starosta Očovej Juraj Kubiš vyslovil potešenie z nového portrétu ich slávneho rodáka a konštatoval, že pre celú obec je veľkou cťou, že busta je umiestnená v takej významnej inštitúcii, ako je SAV.
Majster Alexander Ilečko sa vyznal zo svojich pocitov pri tvorbe busty: "Keď som dostal ponuku spodobiť Mateja Bela, potešilo ma to. Mám síce už nejaký vek, ale takáto ponuka sa neodmieta. Tým, že som prijal túto prácu, vstúpil som do kontaktu s Belom. Chodil som po Bratislave... po miestach kde žil, po miestach, kde je pochovaný. Neustále som naňho musel myslieť a stále som si ho pripomínal. Veľmi mi pomohla aj pamätná izba v Očovej, v jeho rodisku, aj ľudia, ktorí ma ňou sprevádzali. " Na otázku, ako dlho pracoval na portréte, odpovedal: "Nemám to spočítané presne na hodiny, ale asi rok. Najprv som zháňal literatúru, aby som sa o Belovi čo najviac dozvedel, potom som overoval miesto, kde bude stáť, rozmýšľal akoby to celé mohlo vyzerať, v akej veľkosti by mala byť busta, v akej podstavec... Samotnú prácu som začal vlani na jeseň. V októbri som odlieval do bronzu, potom som týždne cizeloval, no a napokon osadil. Dôležitý bol aj výber podstavca, ktorý nesmel byť ani príliš biely, ani príliš tmavý, pretože miesto kde stojí, je vyložené mramorom, a podstavec s ním musel byť v harmónii. Myslím, že to vyšlo. Želal by som si, aby ľudia mali z tohto sochárskeho portrétu radosť a aby Mateja Bela spoznalo čo najviac ľudí," vyjadril svoje želanie Alexander Ilečko.
Hlavné myšlienky z vystúpenia predsedu SAV prof. Štefana Lubyho
Proces výberu patróna pre SAV kryštalizoval pomerne dlho. Povedal by som, že desaťročia. Pokiaľ mi siaha pamäť, začal sa v roku 1984, keď SAV pri príležitosti 300-ročnice Mateja Bela vydala jednorazovú pamätnú plaketu. O túto plaketu bol a aj je veľký záujem a aj preto, že bola jednorazová, stala sa cennou trofejou zberateľov artefaktov tohto typu. Spomínam si, že som ju na veľké potešenie videl v Pamätnej izbe Mateja Bela v jeho rodnej Očovej. Matej Bel bol osobnosťou, ktorá podala "virtuálnu" ruku SAV po roku 1990, keď bolo potrebné uchopiť a stabilizovať náš encyklopedický program. Encyklopedický ústav, ktorý je dnes známy ako jeden z našich hlavných vlajkonosičov, prostredníctvom programu Beliana, bol vtedy medzi ústavmi, pri ktorých sa uvažovalo o zrušení. Práve využite Mateja Bela, jeho historického zakotvenia ako polyhistora a encyklopedistu umožnilo, že sme vytvorili sériu encyklopédií Beliana a že sme sa aj týmto národným programom uchytili v slovenskom kultúrnom prostredí. Nasledovali významné výročia SAVU a SAV – to všetko boli okamihy, pri ktorých sme znova evokovali Belov odkaz. Napokon to všetko vyústilo do trojrozmernej realizácie Mateja Bela ako vlastne patróna Slovenskej akadémie vied.
Doteraz som hovoril o tom, ako k tomu došlo, otázka však môže byť postavená aj prečo. Celkom iste preto, že Bel bol významnou vedeckou osobnosťou, ale aj významným organizátorom vedeckého života. A SAV si od neho odvodzuje svoju existenciu, ako od prvoplánového inšpirátora založenia vedeckej inštitúcie na Slovensku, keď v roku 1735 vystúpil s projektom vytvorenia Učenej spoločnosti v Bratislave. Samozrejme, že to bolo vtedy v rámci Uhorska. Tento projekt bol predčasný a Belovi sa ho nepodarilo realizovať. Ale cez ďalšie vývojové etapy, ktoré môžeme vidieť v našich nových vitrínach, sa tento projekt postupne realizoval a zakotvil, a vyústil aj do existencie našej inštitúcie.
Druhá vec je, že Bel bol naozaj mimoriadnym zjavom, „magnum decus Hungariae“ – veľká ozdoba Uhorska. A v tejto súvislosti ma zaujala otázka, keď som už prelistoval všetko, čo máme o Belovi v slovenčine, ako ho hodnotia iné krajiny, iné encyklopédie, iné národy. Pozrel som si Ottov náučný slovník, pozrel som si Révay Nagy Lexikon, a je zaujímavé, že v tejto maďarskej encyklopédii stojí, že Matej Bel bol „kora legnagyobb tudósa“, čiže najväčší vedec svojej doby, ak som to dobre preložil. Z toho vyplýva, že nemusíme mať žiadne rozpaky, či komplexy vo vzťahu k tejto osobnosti narodenej v rýdzo slovenskom prostredí v Očovej. Matej Bel svojim učením a svojou propagandou v prospech rozvoja vedy evokoval niečo, čo by sme mohli nazvať aj Lisabonskou stratégiou 18. storočia. Vedie ma k tomu zaujímavý citát. Čo píše Bel v preambule spomínaného dokumentu, ktorým chcel založiť Učenú spoločnosť v Bratislave? " Pretože je isté, že sotva v Európe nejaká krajina, v ktorej by boli vedy na tom horšie ako v Uhorsku, dali sa ušľachtilí synovia vlasti dokopy a dali si námahu, aby tento nedostatok zo všetkých síl odstránili. " A dovolil som si potom parafrázovať tento výrok, aj s ohľadom na vývoj v Slovinsku a v Maďarsku, do súčasnej našej dnešnej situácie asi takto: " Pretože spomedzi krajín bývalého Uhorska je sotva nejaká krajina, v ktorej by boli vedy na tom horšie ako na Slovensku, dali si učení mužovia vlasti tú námahu, aby tento vývoj zvrátili a uviedli na pravú mieru. "
Zaujímalo ma tiež, ako už spomínaný veľký maďarský lexikón hodnotí Bela v porovnaní s takou osobnosťou, ako bol Mozart, pretože máme významný rok – 250-te výročie Mozartovho narodenia. Môžem povedať, že rozsah, ktorý je venovaný Matejovi Belovi, je porovnateľný. O Mozartovi je síce napísané viac, ale o Belovi tiež veľmi veľa. Vychádzajúc z tohto všetkého si myslím, že toto rozhodnutie a táto idea je dobrou ideou a táto osobnosť je tou osobnosťou, ktorá nám pomôže historicky a vedecky lepšie si zakotviť našu existenciu.
Foto: Slavomír Vailing
Bustu významného slovenského polyhistora, encyklopedistu, filozofa, pedagóga, priekopníka slovenského osvietenstva a jedného z najvýznamnejších európskych vedcov 18. storočia Mateja Bela (*22. 3. 1684 v Očovej – †29. 8. 1749 v Bratislave) za účasti viacerých predstaviteľov slovenského vedeckého a vysokoškolského života odhalili vedúci kancelárie prezidenta SR akademik Milan Čič a predseda SAV prof. Štefan Luby. Autorom busty je akademický sochár Alexander Ilečko.
Podpredsedníčka SAV Viera Rosová na slávnosti privítala rektora UK v Bratislave doc. Františka Gahéra, bývalých predsedov SAV prof. Branislava Lichardusa a akademika Ladislava Macha, externých členov Vedeckej rady SAV prof. Gabrielu Nosáľovú a prof. Viktora Smieška, prorektora STU doc. Ernesta Bučka, generálneho riaditeľa Slovenského národného múzea v Bratislave Petra Marákyho, starostu Belovej rodnej obce Očová Juraja Kubiša s manželkou, predsedu Poľnohospodárskeho družstva v Očovej Juraja Nuošku s manželkou a ďalších hostí.
Ako v slávnostnom príhovore uviedol prof. Štefan Luby, Matej Bel bol nielen vynikajúcim vedcom, ale aj významným organizátorom vedeckého života. V roku 1735 vystúpil s projektom vytvorenia Uhorskej učenej spoločnosti v Bratislave. Hoci tento projekt sa vtedy nepodarilo realizovať, po ďalších vývojových etapách sa neskôr uskutočnil a vyústil napokon až do vzniku SAV. Takže Mateja Bela možno pokladať za iniciátora vzniku inštitucionalizovanej vedy na našom území (podstatné časti vystúpenia prof. Lubyho uverejňujeme dole pod čiarou).
Predseda SAV poďakoval majstrovi Alexandovi Ilečkovi za vytvorenie sochárskeho portrétu Mateja Bela, zároveň aj pracovníkom Ústredného archívu SAV, predovšetkým riaditeľke archívu Ľudmile Nemeskürthyovej a Jozefovi Kľačkovi za obsahovú prípravu nových vitrín, ktoré zhusteným spôsobom charakterizujú históriu SAV a podpredsedníčke SAV Viere Rosovej, ktorá mala nad celou akciou patronát.
Pracovník Ústredného archívu SAV Jozef Kľačka podrobne oboznámil prítomných s obsahom dvoch nových reprezentačných vitrín vo vestibule Úradu SAV, ktoré ilustračnou formou približujú históriu a vývoj inštitucionalizovanej vedy na Slovensku.
Na záver zazneli slávnostné tóny skladieb Belových súčasníkov v podaní Kvarteta členov Slovenského komorného orchestra Bohdana Warchala pod vedením Ewalda Danela. Odzneli diela Johanna Sebastiana Bacha, slovenského skladateľa Jána Francisciho a Georga Friedricha Händela.
V rámci neformálnych rozhovorov starosta Očovej Juraj Kubiš vyslovil potešenie z nového portrétu ich slávneho rodáka a konštatoval, že pre celú obec je veľkou cťou, že busta je umiestnená v takej významnej inštitúcii, ako je SAV.
Majster Alexander Ilečko sa vyznal zo svojich pocitov pri tvorbe busty: "Keď som dostal ponuku spodobiť Mateja Bela, potešilo ma to. Mám síce už nejaký vek, ale takáto ponuka sa neodmieta. Tým, že som prijal túto prácu, vstúpil som do kontaktu s Belom. Chodil som po Bratislave... po miestach kde žil, po miestach, kde je pochovaný. Neustále som naňho musel myslieť a stále som si ho pripomínal. Veľmi mi pomohla aj pamätná izba v Očovej, v jeho rodisku, aj ľudia, ktorí ma ňou sprevádzali. " Na otázku, ako dlho pracoval na portréte, odpovedal: "Nemám to spočítané presne na hodiny, ale asi rok. Najprv som zháňal literatúru, aby som sa o Belovi čo najviac dozvedel, potom som overoval miesto, kde bude stáť, rozmýšľal akoby to celé mohlo vyzerať, v akej veľkosti by mala byť busta, v akej podstavec... Samotnú prácu som začal vlani na jeseň. V októbri som odlieval do bronzu, potom som týždne cizeloval, no a napokon osadil. Dôležitý bol aj výber podstavca, ktorý nesmel byť ani príliš biely, ani príliš tmavý, pretože miesto kde stojí, je vyložené mramorom, a podstavec s ním musel byť v harmónii. Myslím, že to vyšlo. Želal by som si, aby ľudia mali z tohto sochárskeho portrétu radosť a aby Mateja Bela spoznalo čo najviac ľudí," vyjadril svoje želanie Alexander Ilečko.
Hlavné myšlienky z vystúpenia predsedu SAV prof. Štefana Lubyho
Proces výberu patróna pre SAV kryštalizoval pomerne dlho. Povedal by som, že desaťročia. Pokiaľ mi siaha pamäť, začal sa v roku 1984, keď SAV pri príležitosti 300-ročnice Mateja Bela vydala jednorazovú pamätnú plaketu. O túto plaketu bol a aj je veľký záujem a aj preto, že bola jednorazová, stala sa cennou trofejou zberateľov artefaktov tohto typu. Spomínam si, že som ju na veľké potešenie videl v Pamätnej izbe Mateja Bela v jeho rodnej Očovej. Matej Bel bol osobnosťou, ktorá podala "virtuálnu" ruku SAV po roku 1990, keď bolo potrebné uchopiť a stabilizovať náš encyklopedický program. Encyklopedický ústav, ktorý je dnes známy ako jeden z našich hlavných vlajkonosičov, prostredníctvom programu Beliana, bol vtedy medzi ústavmi, pri ktorých sa uvažovalo o zrušení. Práve využite Mateja Bela, jeho historického zakotvenia ako polyhistora a encyklopedistu umožnilo, že sme vytvorili sériu encyklopédií Beliana a že sme sa aj týmto národným programom uchytili v slovenskom kultúrnom prostredí. Nasledovali významné výročia SAVU a SAV – to všetko boli okamihy, pri ktorých sme znova evokovali Belov odkaz. Napokon to všetko vyústilo do trojrozmernej realizácie Mateja Bela ako vlastne patróna Slovenskej akadémie vied.
Doteraz som hovoril o tom, ako k tomu došlo, otázka však môže byť postavená aj prečo. Celkom iste preto, že Bel bol významnou vedeckou osobnosťou, ale aj významným organizátorom vedeckého života. A SAV si od neho odvodzuje svoju existenciu, ako od prvoplánového inšpirátora založenia vedeckej inštitúcie na Slovensku, keď v roku 1735 vystúpil s projektom vytvorenia Učenej spoločnosti v Bratislave. Samozrejme, že to bolo vtedy v rámci Uhorska. Tento projekt bol predčasný a Belovi sa ho nepodarilo realizovať. Ale cez ďalšie vývojové etapy, ktoré môžeme vidieť v našich nových vitrínach, sa tento projekt postupne realizoval a zakotvil, a vyústil aj do existencie našej inštitúcie.
Druhá vec je, že Bel bol naozaj mimoriadnym zjavom, „magnum decus Hungariae“ – veľká ozdoba Uhorska. A v tejto súvislosti ma zaujala otázka, keď som už prelistoval všetko, čo máme o Belovi v slovenčine, ako ho hodnotia iné krajiny, iné encyklopédie, iné národy. Pozrel som si Ottov náučný slovník, pozrel som si Révay Nagy Lexikon, a je zaujímavé, že v tejto maďarskej encyklopédii stojí, že Matej Bel bol „kora legnagyobb tudósa“, čiže najväčší vedec svojej doby, ak som to dobre preložil. Z toho vyplýva, že nemusíme mať žiadne rozpaky, či komplexy vo vzťahu k tejto osobnosti narodenej v rýdzo slovenskom prostredí v Očovej. Matej Bel svojim učením a svojou propagandou v prospech rozvoja vedy evokoval niečo, čo by sme mohli nazvať aj Lisabonskou stratégiou 18. storočia. Vedie ma k tomu zaujímavý citát. Čo píše Bel v preambule spomínaného dokumentu, ktorým chcel založiť Učenú spoločnosť v Bratislave? " Pretože je isté, že sotva v Európe nejaká krajina, v ktorej by boli vedy na tom horšie ako v Uhorsku, dali sa ušľachtilí synovia vlasti dokopy a dali si námahu, aby tento nedostatok zo všetkých síl odstránili. " A dovolil som si potom parafrázovať tento výrok, aj s ohľadom na vývoj v Slovinsku a v Maďarsku, do súčasnej našej dnešnej situácie asi takto: " Pretože spomedzi krajín bývalého Uhorska je sotva nejaká krajina, v ktorej by boli vedy na tom horšie ako na Slovensku, dali si učení mužovia vlasti tú námahu, aby tento vývoj zvrátili a uviedli na pravú mieru. "
Zaujímalo ma tiež, ako už spomínaný veľký maďarský lexikón hodnotí Bela v porovnaní s takou osobnosťou, ako bol Mozart, pretože máme významný rok – 250-te výročie Mozartovho narodenia. Môžem povedať, že rozsah, ktorý je venovaný Matejovi Belovi, je porovnateľný. O Mozartovi je síce napísané viac, ale o Belovi tiež veľmi veľa. Vychádzajúc z tohto všetkého si myslím, že toto rozhodnutie a táto idea je dobrou ideou a táto osobnosť je tou osobnosťou, ktorá nám pomôže historicky a vedecky lepšie si zakotviť našu existenciu.
Foto: Slavomír Vailing