Prof. Peter Moczo o zemetrasení v Japonsku
2. 5. 2011 | videné 2043-krát
V aprílovom čísle časopisu UK v Bratislave Naša univerzita pod titulkom "Človek zažije maximálne jedno skutočne silné zemetrasenie" na otázky Lenky Mlynčekovej odpovedá prof. Peter Moczo, vedecký pracovník Geofyzikálneho ústavu SAV.
Japonsko dňa 11. marca 2011 prekonalo najsilnejšie zemetrasenie v histórii meraní v krajine a zároveň piate najsilnejšie zemetrasenie na svete zaznamenané seizmometrami. Aj o tom, ako vznikajú zemetrasenia, či ich vieme predpovedať a čo sa z nich môžeme naučiť, sme sa porozprávali s vedúcim Katedry astronómie, fyziky Zeme a meteorológie FMFI UK prof. RNDr. Petrom Moczom, DrSc.
Ako dochádza k tektonickému zemetraseniu?
Tektonické zemetrasenie možno v encyklopedickej skratke charakterizovať takto: spontánny vznik a spontánne šírenie trhliny na kontakte dvoch blokov litosféry alebo zemskej kôry, vyžarovanie seizmických vĺn každým bodom šíriacej sa trhliny, šírenie vín vnútri Zeme a napokon, keď seizmické vlny dosiahnu povrch Zeme, jeho kmitavý pohyb. Človek môže vnímať len ten kmitavý pohyb a jeho účinky na objekty, stavby a prírodu. Samotný vznik a šírenie trhliny je zložitý fyzikálny proces. Pravdepodobne o ňom stále vieme len veľmi málo. Najmä preto, že seizmológovia nemôžu umiestniť meracie prístroje do híbok, v ktorých sa zemetrasenie pripravuje a napokon vzniká. Veď ide najmenej o niekoľko kilometrov. Proces môžeme skúmať len pomocou analýzy záznamov seizmometrov na povrchu Zeme. Veľmi zjednodušene si môžeme vysvetliť vznik zemetrasení na príklade zlomu San Andreas v Kalifornii. Môžeme si ho predstaviť ako plochu kontaktu medzi Severoamerickou a Tichooceánskou litosférickou platňou. Ak stojíme na Severoamerickej a dívame sa na Tichooceánsku platňu, Tichooceánska sa pohybuje doprava. Na zlome to však nie je také jednoduché. Na určitej časti zlomu môže trenie zabrániť vzájomnému pohybu aj na sto rokov. Trenie však nezabráni pohybu obrovských platní mimo zlomu. To však znamená, že sa na zlome a v jeho okolí hromadí deformácia a napätie. Keď v nejakom mieste zlomu dosiahne nahromadené napätie medzu pevnosti kontaktu, ktorá je dôsledkom trenia, vznikne v tomto mieste zlomu trhlina: častica Tichooceánskej platne za niekoľko sekúnd odskočí doprava a častica Severoamerickej platne odskočí doľava. Toto miesto sa stáva hypocentrom zemetrasenia. Odskok či trhlina sa potom šíri z hypocentra po zlomovej ploche, až kým sa nezastaví na miestach, kde už nie je dosť nahromadenej energie na šírenie trhliny. Pri šírení trhliny sú častice v okolí zlomu krátkodobo vychýlené zo svojej rovnovážnej polohy. Pri tomto krátkom vychýlení sa materiál vnútri Zeme správa pružne: vychýlená častica sa snaží vrátiť do svojej rovnovážnej polohy, a tak vznikne kmitavý pohyb. Tento kmitavý pohyb sa potom šíri do celej Zeme - hovoríme, že sa šíria seizmické vlny.
V ktorých oblastiach najčastejšie dochádza k zemetraseniam?
Na kontaktoch litosférických platní. Platne sú totiž vo vzájomnom pohybe. Až 80 % všetkých tektonických zemetrasení vzniká v obvodových častiach Tichého oceánu, to znamená na kontakte Tichooceánskej platne s inými platňami.
Vieme ich predpovedať?
Zatiaľ nie. Laikovi to bude znieť možno čudne, ale aj napriek tisícom seizmických staníc na povrchu Zeme a napriek mnohým ničivým zemetraseniam máme stále málo dát o príprave zemetrasenia na zlome i samotnom šírení trhliny. Keďže sa budúce hypocentrum pripravuje v hĺbkach mnohých kilometrov, potrebovali by sme aspoň hustú sieť desiatok až stoviek meracích prístrojov na povrchu priamo nad hypocentrom. Ak by sme takéto merania mohli realizovať pred a počas mnohých zemetrasení, vedeli by sme podstatne viac o tom, či bude vôbec možné zemetrasenia predpovedať. Lenže také husté dlhodobé monitorovanie zlomov "naslepo" je finančne príliš náročné. Predpokladáme, že určitá oblasť v okolí budúceho hypocentra je krátko pred zemetrasením v stave, ktorý sa prejavuje anomálnymi hodnotami určitých veličín. Ak by sme tieto anomálie včas rozpoznali v záznamoch prístrojov na povrchu Zeme nad hypocentrom, vedeli by sme, že sa blíži zemetrasenie. Ak sa však ukáže, že taká oblasť je veľmi malá aj v prípade veľkých zemetrasení, otázkou je, aké máme šance niečo na povrchu namerať, ak je budúce hypocentrum v príliš veľkej hĺbke. Mali by sme šancu napr. vtedy, ak by v mieste budúceho hypocentra vznikali slabé "predtrasy", ktoré by sme vedeli rozpoznať na záznamoch seizmometrov.
Ako seizmológovia hodnotia veľkosť a intenzitu zemetrasení?
Keď hovoríme o veľkosti, ide v podstate o odhad energie, ktorá sa uvoľnila vo forme seizmických vín. Len krátko dodám, že časť celkovej nahromadenej energie sa spotrebuje aj na samotné vytváranie trhliny a časť na prekonanie trenia. Charles F. Richter pri klasifikovaní zemetrasení v južnej Kalifornii použil myšlienku Kiyoo Wadatiho a definoval v roku 1935 magnitúdo (magnitude) ako dekadický logaritmus maximálnej amplitúdy v mikrónoch na zázname seizmometra 100 km vzdialeného od epicentrálnej oblasti. Richterove magnitúdo má z dnešného pohľadu charakter lokálneho magnitúda pre blízke zemetrasenia. Neskôr boli definované viaceré magnitúda aj pre vzdialené a hlboké zemetrasenia. Ich spoločný problém je tento: nemajú priamy fyzikálny význam vo vzťahu k šíreniu trhliny. A preto neumožňujú od určitej veľkosti rozoznať silnejšie zemetrasenie od slabšieho. Keiiti Aki preto už v roku 1966 zaviedol veličinu seizmický moment, ktorá má priamy fyzikálny význam vo vzťahu k šíreniu trhliny. Seizmický moment nesaturuje a dobre kvantifikuje veľkosť zemetrasení. Kvôli tradícii magnitúd Hiroo Kanamori a Thomas Hanks definovali v roku 1979 momentové magnitudo, ktoré sa počíta z hodnoty seizmického momentu. Magnitudo 9,0 nedávneho japonského zemetrasenia je momentové magnitúdo. Laici si často mýlia intenzitu zemetrasenia s jeho veľkosťou. Veľkosť zemetrasenia je len jedna. Avšak každému miestu, na ktorom boli pozorované účinky daného zemetrasenia na človeka, objekty, stavby a prírodu, možno priradiť stupeň makroseizmickej intenzity podľa charakteru a rozsahu týchto účinkov. Vo svete sa používa niekoľko intenzitných stupníc. V Európe 12-stupňová Európska makroseizmická stupnica EMS-98. Nezriedka býva najvyššia intenzita v prekvapujúcej vzdialenosti od epicentra. Napr. pri zemetrasení v Mexiku 19. 9. 1985 boli najvyššie intenzity na území hlavného mesta, hoci epicentrum bolo na západnom pobreží Mexika vo vzdialenosti asi 380 km.
Japonsko zažíva slabšie otrasy takmer denne. Silnejších otrasov mala krajina v histórii tiež pomerne dosť... Nemalo by byť Japonsko v podstate na zemetrasenia zvyknuté?
V mnohých oblastiach Japonska sú pomerne časté slabé zemetrasenia, ktoré človek cíti ako hojdanie alebo ľahké chvenie. Menej je zemetrasení, ktoré už kývu predmetmi v byte, oknami alebo dverami. Vnímaním takých zemetrasení sa určite Japonci líšia napr. od nás. To podstatné však je to, že aj v seizmicky najaktívnejších oblastiach sveta zvyčajne človek za svoj život zažije len jedno skutočne silné zemetrasenie, ktoré je preňho bezprecedentnou, nečakanou a prekvapujúcou udalosťou. Na jej pokojné vnímanie jednoducho nie je nikdy pripravený. Najmenej ide o silne traumatizujúcu skúsenosť. V najhoršom prípade ide o osobnú tragédiu.
V Japonsku ste strávili pracovný pobyt na univerzite. Na vlastné oči ste teda mohli vidieť, ako je v súvislosti so zemetraseniami prispôsobená architektúra.
Je, aj nie je. Už v 60-tych rokoch 20. storočia vznikla v Japonsku prvá sofistikovaná výšková budova. Odvtedy Japonci vybudovali mnoho moderných budov, ktoré majú senzory kmitania budovy a okamžitý stav konštrukcie sa prispôsobuje tomuto kmitaniu. Takéto budovy by mali vydržať aj silné zemetrasenie. V roku 1997 ma sprevádzal po Tokyu seizmológ z Tokijskej univerzity. Prekvapilo ma, koľkokrát mi ukázal budovy, ktoré majú len malú šancu prežiť zemetrasenie bez väčšieho poškodenia. V každom prípade išlo o nerešpektovanie dobre známych poznatkov. Môžeme len špekulovať, čo zohralo väčšiu úlohu - či stavebná tradícia, zotrvačnosť v myslení alebo krátkodobé ekonomické faktory.
V prípade ostrovov alebo pobrežných miest je vlastne ešte väčšou hrozbou nie samotné zemetrasenie, ale skôr cunami vyvolané zemetrasením.
Je to takto: najväčšie cunami spôsobujú zvyčajne väčšie škody ako samotné zemetrasenie, ktoré ich spôsobilo. Ak je však hypocentrum pod pevninou sú aj pobrežné oblasti viac ohrozené samotným zemetrasením.
V oblasti nedávneho japonského zemetrasenia vznikajú stále ďalšie otrasy. Súvisia nejako s hlavným otrasom?
Počas šírenia trhliny pri hlavnom otrase sa na danej ploche kontaktu litosférických platní neuvoľnila celá nahromadená energia. "Zvyšky" energie sa uvoľňujú v tisícoch tzv. dotrasov. Pri takom silnom zemetrasení a takej veľkej ploche trhliny, budú najmenej desiatky z nich silnejšie ako najsilnejšie historické zemetrasenia na Slovensku.
Môžeme sa zo zemetrasení niečo naučiť?
Zemská kôra, zemský plášť, vonkajšie kvapalné jadro a tuhé jadierko boli objavené analýzou záznamov zemetrasení. Dnes však vieme o vnútri našej planéty podstatne viac. Seizmický model Zeme (hodnoty materiálových parametrov, ktoré určujú šírenie seizmických vĺn) je najpresnejším modelom vnútra Zeme. Analýzou zemetrasení sme sa naučili monitorovať jadrové explózie. Skúmanie šírenia seizmických vín zo zemetrasení viedlo k tzv. seizmickej prospekcii pomocou umelo generovaných vĺn. Vďaka nim poznáme súčasné najväčšie náleziská ropy a plynu. Analýzou záznamov seizmometrov na Mesiaci dnes vieme dosť aj o lunotraseniach a vnútornej štruktúre Mesiaca. A keďže najsilnejšie zemetrasenia generujú aj tzv. vlastné kmity Zeme, analýza týchto kmitov viedla po objave 5-minútových oscilácií Slnka k vzniku helioseizmológie a neskôr astroseizmológie.
Na akých výskumoch pracuje vaša katedra?
Seizmológii sa venuje doc. Kristek, Dr. Gális, doktorand Mgr. Kysel a ja. Spomenul som, že v súčasnosti nedokážeme predpovedať čas, miesto a veľkosť zemetrasenia. Väčšinou však poznáme aktívne zóny, v ktorých skôr či neskôr vznikne zemetrasenie. Je teda dôležité predpovedať, aký bude seizmický pohyb na záujmovej lokalite počas budúceho zemetrasenia. Očakávaný seizmický pohyb treba zohľadniť v projektovaní a výstavbe nových alebo spevňovaní existujúcich objektov - aby ich budúce zemetrasenie zásadne nepoškodilo. My vyvíjame metódy numerického modelovania, aby sme dokázali predpovedať seizmický pohyb počas budúcich zemetrasení. Naše metódy patria k najpresnejším a výpočtovo najefektívnejším na svete. Potvrdili nám to nedávne medzinárodné predikčné experimenty. V súčasnosti napr. numericky simulujeme seizmický pohyb na jadrových lokalitách vo Francúzsku v rámci kontraktov s CEA (Commissariat a l'énergie atomique). V spolupráci s Geofyzikálnym ústavom SAV monitorujeme a analyzujeme zemetrasenia pomocou Lokálnej seizmickej siete východné Slovensko.
Celý článok vo formáte pdf nájdete aj pod obrázkami v prílohách.
Lenka Mlynčeková
Japonsko dňa 11. marca 2011 prekonalo najsilnejšie zemetrasenie v histórii meraní v krajine a zároveň piate najsilnejšie zemetrasenie na svete zaznamenané seizmometrami. Aj o tom, ako vznikajú zemetrasenia, či ich vieme predpovedať a čo sa z nich môžeme naučiť, sme sa porozprávali s vedúcim Katedry astronómie, fyziky Zeme a meteorológie FMFI UK prof. RNDr. Petrom Moczom, DrSc.
Ako dochádza k tektonickému zemetraseniu?
Tektonické zemetrasenie možno v encyklopedickej skratke charakterizovať takto: spontánny vznik a spontánne šírenie trhliny na kontakte dvoch blokov litosféry alebo zemskej kôry, vyžarovanie seizmických vĺn každým bodom šíriacej sa trhliny, šírenie vín vnútri Zeme a napokon, keď seizmické vlny dosiahnu povrch Zeme, jeho kmitavý pohyb. Človek môže vnímať len ten kmitavý pohyb a jeho účinky na objekty, stavby a prírodu. Samotný vznik a šírenie trhliny je zložitý fyzikálny proces. Pravdepodobne o ňom stále vieme len veľmi málo. Najmä preto, že seizmológovia nemôžu umiestniť meracie prístroje do híbok, v ktorých sa zemetrasenie pripravuje a napokon vzniká. Veď ide najmenej o niekoľko kilometrov. Proces môžeme skúmať len pomocou analýzy záznamov seizmometrov na povrchu Zeme. Veľmi zjednodušene si môžeme vysvetliť vznik zemetrasení na príklade zlomu San Andreas v Kalifornii. Môžeme si ho predstaviť ako plochu kontaktu medzi Severoamerickou a Tichooceánskou litosférickou platňou. Ak stojíme na Severoamerickej a dívame sa na Tichooceánsku platňu, Tichooceánska sa pohybuje doprava. Na zlome to však nie je také jednoduché. Na určitej časti zlomu môže trenie zabrániť vzájomnému pohybu aj na sto rokov. Trenie však nezabráni pohybu obrovských platní mimo zlomu. To však znamená, že sa na zlome a v jeho okolí hromadí deformácia a napätie. Keď v nejakom mieste zlomu dosiahne nahromadené napätie medzu pevnosti kontaktu, ktorá je dôsledkom trenia, vznikne v tomto mieste zlomu trhlina: častica Tichooceánskej platne za niekoľko sekúnd odskočí doprava a častica Severoamerickej platne odskočí doľava. Toto miesto sa stáva hypocentrom zemetrasenia. Odskok či trhlina sa potom šíri z hypocentra po zlomovej ploche, až kým sa nezastaví na miestach, kde už nie je dosť nahromadenej energie na šírenie trhliny. Pri šírení trhliny sú častice v okolí zlomu krátkodobo vychýlené zo svojej rovnovážnej polohy. Pri tomto krátkom vychýlení sa materiál vnútri Zeme správa pružne: vychýlená častica sa snaží vrátiť do svojej rovnovážnej polohy, a tak vznikne kmitavý pohyb. Tento kmitavý pohyb sa potom šíri do celej Zeme - hovoríme, že sa šíria seizmické vlny.
V ktorých oblastiach najčastejšie dochádza k zemetraseniam?
Na kontaktoch litosférických platní. Platne sú totiž vo vzájomnom pohybe. Až 80 % všetkých tektonických zemetrasení vzniká v obvodových častiach Tichého oceánu, to znamená na kontakte Tichooceánskej platne s inými platňami.
Vieme ich predpovedať?
Zatiaľ nie. Laikovi to bude znieť možno čudne, ale aj napriek tisícom seizmických staníc na povrchu Zeme a napriek mnohým ničivým zemetraseniam máme stále málo dát o príprave zemetrasenia na zlome i samotnom šírení trhliny. Keďže sa budúce hypocentrum pripravuje v hĺbkach mnohých kilometrov, potrebovali by sme aspoň hustú sieť desiatok až stoviek meracích prístrojov na povrchu priamo nad hypocentrom. Ak by sme takéto merania mohli realizovať pred a počas mnohých zemetrasení, vedeli by sme podstatne viac o tom, či bude vôbec možné zemetrasenia predpovedať. Lenže také husté dlhodobé monitorovanie zlomov "naslepo" je finančne príliš náročné. Predpokladáme, že určitá oblasť v okolí budúceho hypocentra je krátko pred zemetrasením v stave, ktorý sa prejavuje anomálnymi hodnotami určitých veličín. Ak by sme tieto anomálie včas rozpoznali v záznamoch prístrojov na povrchu Zeme nad hypocentrom, vedeli by sme, že sa blíži zemetrasenie. Ak sa však ukáže, že taká oblasť je veľmi malá aj v prípade veľkých zemetrasení, otázkou je, aké máme šance niečo na povrchu namerať, ak je budúce hypocentrum v príliš veľkej hĺbke. Mali by sme šancu napr. vtedy, ak by v mieste budúceho hypocentra vznikali slabé "predtrasy", ktoré by sme vedeli rozpoznať na záznamoch seizmometrov.
Ako seizmológovia hodnotia veľkosť a intenzitu zemetrasení?
Keď hovoríme o veľkosti, ide v podstate o odhad energie, ktorá sa uvoľnila vo forme seizmických vín. Len krátko dodám, že časť celkovej nahromadenej energie sa spotrebuje aj na samotné vytváranie trhliny a časť na prekonanie trenia. Charles F. Richter pri klasifikovaní zemetrasení v južnej Kalifornii použil myšlienku Kiyoo Wadatiho a definoval v roku 1935 magnitúdo (magnitude) ako dekadický logaritmus maximálnej amplitúdy v mikrónoch na zázname seizmometra 100 km vzdialeného od epicentrálnej oblasti. Richterove magnitúdo má z dnešného pohľadu charakter lokálneho magnitúda pre blízke zemetrasenia. Neskôr boli definované viaceré magnitúda aj pre vzdialené a hlboké zemetrasenia. Ich spoločný problém je tento: nemajú priamy fyzikálny význam vo vzťahu k šíreniu trhliny. A preto neumožňujú od určitej veľkosti rozoznať silnejšie zemetrasenie od slabšieho. Keiiti Aki preto už v roku 1966 zaviedol veličinu seizmický moment, ktorá má priamy fyzikálny význam vo vzťahu k šíreniu trhliny. Seizmický moment nesaturuje a dobre kvantifikuje veľkosť zemetrasení. Kvôli tradícii magnitúd Hiroo Kanamori a Thomas Hanks definovali v roku 1979 momentové magnitudo, ktoré sa počíta z hodnoty seizmického momentu. Magnitudo 9,0 nedávneho japonského zemetrasenia je momentové magnitúdo. Laici si často mýlia intenzitu zemetrasenia s jeho veľkosťou. Veľkosť zemetrasenia je len jedna. Avšak každému miestu, na ktorom boli pozorované účinky daného zemetrasenia na človeka, objekty, stavby a prírodu, možno priradiť stupeň makroseizmickej intenzity podľa charakteru a rozsahu týchto účinkov. Vo svete sa používa niekoľko intenzitných stupníc. V Európe 12-stupňová Európska makroseizmická stupnica EMS-98. Nezriedka býva najvyššia intenzita v prekvapujúcej vzdialenosti od epicentra. Napr. pri zemetrasení v Mexiku 19. 9. 1985 boli najvyššie intenzity na území hlavného mesta, hoci epicentrum bolo na západnom pobreží Mexika vo vzdialenosti asi 380 km.
Japonsko zažíva slabšie otrasy takmer denne. Silnejších otrasov mala krajina v histórii tiež pomerne dosť... Nemalo by byť Japonsko v podstate na zemetrasenia zvyknuté?
V mnohých oblastiach Japonska sú pomerne časté slabé zemetrasenia, ktoré človek cíti ako hojdanie alebo ľahké chvenie. Menej je zemetrasení, ktoré už kývu predmetmi v byte, oknami alebo dverami. Vnímaním takých zemetrasení sa určite Japonci líšia napr. od nás. To podstatné však je to, že aj v seizmicky najaktívnejších oblastiach sveta zvyčajne človek za svoj život zažije len jedno skutočne silné zemetrasenie, ktoré je preňho bezprecedentnou, nečakanou a prekvapujúcou udalosťou. Na jej pokojné vnímanie jednoducho nie je nikdy pripravený. Najmenej ide o silne traumatizujúcu skúsenosť. V najhoršom prípade ide o osobnú tragédiu.
V Japonsku ste strávili pracovný pobyt na univerzite. Na vlastné oči ste teda mohli vidieť, ako je v súvislosti so zemetraseniami prispôsobená architektúra.
Je, aj nie je. Už v 60-tych rokoch 20. storočia vznikla v Japonsku prvá sofistikovaná výšková budova. Odvtedy Japonci vybudovali mnoho moderných budov, ktoré majú senzory kmitania budovy a okamžitý stav konštrukcie sa prispôsobuje tomuto kmitaniu. Takéto budovy by mali vydržať aj silné zemetrasenie. V roku 1997 ma sprevádzal po Tokyu seizmológ z Tokijskej univerzity. Prekvapilo ma, koľkokrát mi ukázal budovy, ktoré majú len malú šancu prežiť zemetrasenie bez väčšieho poškodenia. V každom prípade išlo o nerešpektovanie dobre známych poznatkov. Môžeme len špekulovať, čo zohralo väčšiu úlohu - či stavebná tradícia, zotrvačnosť v myslení alebo krátkodobé ekonomické faktory.
V prípade ostrovov alebo pobrežných miest je vlastne ešte väčšou hrozbou nie samotné zemetrasenie, ale skôr cunami vyvolané zemetrasením.
Je to takto: najväčšie cunami spôsobujú zvyčajne väčšie škody ako samotné zemetrasenie, ktoré ich spôsobilo. Ak je však hypocentrum pod pevninou sú aj pobrežné oblasti viac ohrozené samotným zemetrasením.
V oblasti nedávneho japonského zemetrasenia vznikajú stále ďalšie otrasy. Súvisia nejako s hlavným otrasom?
Počas šírenia trhliny pri hlavnom otrase sa na danej ploche kontaktu litosférických platní neuvoľnila celá nahromadená energia. "Zvyšky" energie sa uvoľňujú v tisícoch tzv. dotrasov. Pri takom silnom zemetrasení a takej veľkej ploche trhliny, budú najmenej desiatky z nich silnejšie ako najsilnejšie historické zemetrasenia na Slovensku.
Môžeme sa zo zemetrasení niečo naučiť?
Zemská kôra, zemský plášť, vonkajšie kvapalné jadro a tuhé jadierko boli objavené analýzou záznamov zemetrasení. Dnes však vieme o vnútri našej planéty podstatne viac. Seizmický model Zeme (hodnoty materiálových parametrov, ktoré určujú šírenie seizmických vĺn) je najpresnejším modelom vnútra Zeme. Analýzou zemetrasení sme sa naučili monitorovať jadrové explózie. Skúmanie šírenia seizmických vín zo zemetrasení viedlo k tzv. seizmickej prospekcii pomocou umelo generovaných vĺn. Vďaka nim poznáme súčasné najväčšie náleziská ropy a plynu. Analýzou záznamov seizmometrov na Mesiaci dnes vieme dosť aj o lunotraseniach a vnútornej štruktúre Mesiaca. A keďže najsilnejšie zemetrasenia generujú aj tzv. vlastné kmity Zeme, analýza týchto kmitov viedla po objave 5-minútových oscilácií Slnka k vzniku helioseizmológie a neskôr astroseizmológie.
Na akých výskumoch pracuje vaša katedra?
Seizmológii sa venuje doc. Kristek, Dr. Gális, doktorand Mgr. Kysel a ja. Spomenul som, že v súčasnosti nedokážeme predpovedať čas, miesto a veľkosť zemetrasenia. Väčšinou však poznáme aktívne zóny, v ktorých skôr či neskôr vznikne zemetrasenie. Je teda dôležité predpovedať, aký bude seizmický pohyb na záujmovej lokalite počas budúceho zemetrasenia. Očakávaný seizmický pohyb treba zohľadniť v projektovaní a výstavbe nových alebo spevňovaní existujúcich objektov - aby ich budúce zemetrasenie zásadne nepoškodilo. My vyvíjame metódy numerického modelovania, aby sme dokázali predpovedať seizmický pohyb počas budúcich zemetrasení. Naše metódy patria k najpresnejším a výpočtovo najefektívnejším na svete. Potvrdili nám to nedávne medzinárodné predikčné experimenty. V súčasnosti napr. numericky simulujeme seizmický pohyb na jadrových lokalitách vo Francúzsku v rámci kontraktov s CEA (Commissariat a l'énergie atomique). V spolupráci s Geofyzikálnym ústavom SAV monitorujeme a analyzujeme zemetrasenia pomocou Lokálnej seizmickej siete východné Slovensko.
Celý článok vo formáte pdf nájdete aj pod obrázkami v prílohách.
Lenka Mlynčeková