Za docentom Alexandrom Hubom
18. 4. 2008 | videné 1572-krát
Posledná rozlúčka s významným entomológom bude v pondelok 21. apríla o 15. h v bratislavskom krematóriu.
Doc. Ing. Alexander Huba, CSc., jeden z tých, ktorí stáli pri vzniku Slovenskej akadémie vied, zakladateľ a dlhoročný riaditeľ Ústavu experimentálnej fytopatológie a entomológie SAV, odišiel po dlhom lúčení v pondelok 14. apríla.
Alexander Huba sa narodil na Štefana - 26. decembra 1920 - v Spišskej Novej Vsi. Blízkosť Slovenského raja a najmä Tatier, v ktorých robil za študentských čias chatára na Téryho chate a pod Rysmi, vysokohorského nosiča, dobrovoľného záchranára i náčelníka horolezeckého spolku JAMES, ho poznačila na celý život.
Vysokú školu technickú, odbor poľnohospodárskeho inžinierstva, absolvoval v Bratislave v roku 1945. Po absolvovaní nastúpil ako odborný pracovník na Fytopatologické oddelenie Výskumných ústavov poľnohospodárskych v Bratislave. Od roku 1951, až do odchodu na dôchodok v roku 1988, organizoval výskum v tomto odbore na Slovensku, z toho viac ako tri desaťročia vo funkcii riaditeľa Ústavu experimentálnej fytopatógie a entomológie SAV. Ako pedagóg pôsobil na viacerých univerzitách a vysokých školách.
V rámci Československej akadémie vied a Slovenskej akadémie vied bol členom a istý čas i predsedom viacerých vedeckých kolégií a od roku 1968 riadnym členom (akademikom) a funkcionárom Slovenskej poľnohospodárskej akadémie, neskôr i Československej poľnohospodárskej akadémie. Pôsobil ako predseda Slovenskej entomologickej spoločnosti pri SAV. Bol koordinátorom hlavných úloh štátneho plánu výskumu. Pôsobil v medzinárodných organizáciách pre biologickú ochranu rastlín a zúčastnil sa celého radu významných medzinárodných konferencií a kongresov fytopatologického a entomologického zamerania, pričom niektorým predsedal. V roku 1958 bol organizátorom Medzinárodnej konferencie o patológii hmyzu a biologickom boji v Prahe. Koncom 60-tych rokov pôsobil ako expert na Biologickom ústave Kubánskej akadémie vied v Havane.
Kandidátsku dizertačnú prácu obhájil v roku 1961 a habilitoval sa na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre v roku 1963. Je nositeľom celého radu ocenení, vrátane Zlatej medaily SAV za zásluhy o rozvoj biologických vied, Zlatej medaily k 25. výročiu vzniku SAV, Čestnej zlatej plakety G. J. Mendela za zásluhy v biologických vedách a Striebornej medaily za zásluhy o pedagogiku, vedu a pomoc praxi.
Docent Huba sa považuje za jednu zo zakladateľských osobností SAV, nositeľa originálnych myšlienok na pomedzí prírodných vied a filozofie, rozvíjateľa novátorských koncepcií a výskumných smerov a priekopníka environmentálne orientovaných výskumov, presahujúcich hranice integrovanej ochrany rastlín. Bol však nielen vedcom-teoretikom, ale aj praktickým ochrancom prírody a pamiatok na Slovensku.
Česť jeho pamiatke!
O tom, že doc. Alexander Huba sa ani v závere života nevenoval len vnúčatám a oddychu, svedčia aj jeho nedávno napísané spomienky a úvahy, z ktorých si dovolíme odcitovať niekoľko ukážok:
Priznám sa, že z entomologického a tým aj z fytopatologického diania sa mi veľmi radostne neodchodilo. A to aj napriek tomu, že som desať rokov na materskom pracovisku nadrábal. Mal som pocit, že odchádzam z čohosi dobre začatého, nijako nie dokončeného, ešte pred úspešným, aj keď predbežným, ukončením. Zdôrazňujem predbežným, lebo podľa názoru Karla Poppera trojstupňová schéma vedeckého výskumu: problém - pokusy o riešenie - výsledok, nestačí. Popper ju dopĺňa o štvrtý stupeň: o veľmi kritickú, "duchom pravdy" prestúpenú diskusiu tak, aby autor bol schopný kriticky sa postaviť aj proti zamilovanej teórii, ktorú pôvodne sám vyslovil. Podobný názor na "ukončenie" úloh mal akademik Blattný, ktorý mi pri vytváraní koncepcií začínajúceho pracoviska veľmi účinne pomáhal. Tvrdil, že každý objav vo vede je treba považovať za omyl. Aj ďalší, novší objav tiež pokladá za omyl, ale už bližší k pravde.
V roku 1951 vzniklo výskumné pracovisko SAV, nazvané Laboratórium ochrany rastlín. Bolo umiestnené v provizórnych zariadeniach v bratislavskej Karlovej Vsi. Prvý rok som na ňom pracoval sám, bez laboratórneho zariadenia, bez knižnice i stálych spolupracovníkov. Obetavo mi pritom pomáhali českí kolegovia a učitelia. Postupne sa pracovisko rozširovalo o nové laboratóriá, pracovníkov i prístroje. Po vyhlásení hraničného pásma sa laboratórium presťahovalo do Ivanky pri Dunaji, kde sa neskôr transformovalo na Ústav experimentálnej fytopatológie a entomológie SAV. Priberali sa nové úlohy i noví pracovníci, ale základná koncepcia sa nezmenila po celé dlhé roky, počas ktorých som bol riaditeľom ústavu. V podstate išlo o náhradu konvenčných chemických metód v ochrane rastlín metódami ohľaduplnejšími, kultúrnejšími, metódami, ktoré neohrozujú zdravie ľudí ani existenciu živej prírody.
V ostatných rokoch začali kalifornskí vedci z Berkeley propagovať tzv. integrované metódy ochrany rastlín, ktoré plne vyhovovali ivanskej koncepcii výskumu. Integrovaná ochrana sa často deklaruje ako zmena myslenia, zmena filozofie v ochrane kultúrnych rastlín. Žiada podriadiť záujmy pestovateľa záujmom spotrebiteľa. Potvrdzuje názor, že rastliny utrápené nevhodnou agrotechnikou strácajú obranyschopnosť, imunitu a výrazne aktivizujú predátora, parazita, alebo patogéna, napádajúceho príslušnú rastlinu. Integrovaná ochrana rastlín nás zaujíma predovšetkým z dôvodov čistoty životného prostredia, hygieny potravín a stability ekosystémov. Je tu snaha nahradiť chemickú prevenciu prirodzenejšími metódami. Korigovať škodlivých činiteľov imitáciou autoregulačných prírodných systémov.
Výhodou geografickej polohy Slovenska pre autekologické štúdie ocenili aj zahraniční vedci a priznávali nám tvorbu vlastnej ekologickej školy. Pozývali nás na svetové kongresy a ponúkali miesto v ich predsedníctvach. Nové poznatky v príbuzných oblastiach potvrdzujú správnosť našej pracovnej koncepcie a keby som mal možnosť znova ju vytvárať, znovu by som ju formuloval tak ako v roku 1951.
Pri autoregulačnom systéme všetkých živých organizmov v prírode, majú stále ešte nedocenený význam stresové procesy, ktoré umožňujú príslušnému druhu regulovať si populačné trendy podľa vlastných potrieb. Možno tu dať za pravdu americkému zoológovi Wilsonovi, ktorý tvrdí, že sociálne správanie všetkých živých tvorov od baktérií, medúz a hmyzu až po opice a ľudí sa v podstate zakladá na rovnakých princípoch a dúfa, že zoosociálna psychológia nám umožní lepšie poznať samých seba. Počas dlhoročnej fytopatologickej praxe som často pozoroval zvýšenú agresivitu patogénov a parazitov na oslabenej rastline alebo oslabenom hmyze a žiadalo sa mi nazývať tento druh stresu ako "obrannú reakciu indivídua" a iný stres - aktivujúci kôru nadobličiek - ako "obrannú reakciu druhu". Záujmy druhu sa mi tu zdali byť nadradené nad záujmami indivídua. Napriek tomu, že som si vedomý hrubého zjednodušenia týchto "protichodných" postupov, zdá sa mi, že takáto interpretácia by mohla viesť k ľahšiemu pochopeniu praktického fungovania stresových procesov.
V ostatných desaťročiach sa získali nové poznatky, ktoré hovoria v prospech úspešnej biologizácie ochrany rastlín. Riešenie by malo by "popperovské": štvorstupňové s mimoriadnym dôrazom kladeným na záverečnú diskusiu.
To je zopár z mnohých múdrych, predvídavých a objavných myšlienok docenta Alexandra Hubu, ktoré nám zanechal ako svoje krédo i ako inšpiráciu pre svojich nasledovníkov, vedcov-ekológov, filozofov a humanistov-etikov.
Doc. Ing. Alexander Huba, CSc., jeden z tých, ktorí stáli pri vzniku Slovenskej akadémie vied, zakladateľ a dlhoročný riaditeľ Ústavu experimentálnej fytopatológie a entomológie SAV, odišiel po dlhom lúčení v pondelok 14. apríla.
Alexander Huba sa narodil na Štefana - 26. decembra 1920 - v Spišskej Novej Vsi. Blízkosť Slovenského raja a najmä Tatier, v ktorých robil za študentských čias chatára na Téryho chate a pod Rysmi, vysokohorského nosiča, dobrovoľného záchranára i náčelníka horolezeckého spolku JAMES, ho poznačila na celý život.
Vysokú školu technickú, odbor poľnohospodárskeho inžinierstva, absolvoval v Bratislave v roku 1945. Po absolvovaní nastúpil ako odborný pracovník na Fytopatologické oddelenie Výskumných ústavov poľnohospodárskych v Bratislave. Od roku 1951, až do odchodu na dôchodok v roku 1988, organizoval výskum v tomto odbore na Slovensku, z toho viac ako tri desaťročia vo funkcii riaditeľa Ústavu experimentálnej fytopatógie a entomológie SAV. Ako pedagóg pôsobil na viacerých univerzitách a vysokých školách.
V rámci Československej akadémie vied a Slovenskej akadémie vied bol členom a istý čas i predsedom viacerých vedeckých kolégií a od roku 1968 riadnym členom (akademikom) a funkcionárom Slovenskej poľnohospodárskej akadémie, neskôr i Československej poľnohospodárskej akadémie. Pôsobil ako predseda Slovenskej entomologickej spoločnosti pri SAV. Bol koordinátorom hlavných úloh štátneho plánu výskumu. Pôsobil v medzinárodných organizáciách pre biologickú ochranu rastlín a zúčastnil sa celého radu významných medzinárodných konferencií a kongresov fytopatologického a entomologického zamerania, pričom niektorým predsedal. V roku 1958 bol organizátorom Medzinárodnej konferencie o patológii hmyzu a biologickom boji v Prahe. Koncom 60-tych rokov pôsobil ako expert na Biologickom ústave Kubánskej akadémie vied v Havane.
Kandidátsku dizertačnú prácu obhájil v roku 1961 a habilitoval sa na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre v roku 1963. Je nositeľom celého radu ocenení, vrátane Zlatej medaily SAV za zásluhy o rozvoj biologických vied, Zlatej medaily k 25. výročiu vzniku SAV, Čestnej zlatej plakety G. J. Mendela za zásluhy v biologických vedách a Striebornej medaily za zásluhy o pedagogiku, vedu a pomoc praxi.
Docent Huba sa považuje za jednu zo zakladateľských osobností SAV, nositeľa originálnych myšlienok na pomedzí prírodných vied a filozofie, rozvíjateľa novátorských koncepcií a výskumných smerov a priekopníka environmentálne orientovaných výskumov, presahujúcich hranice integrovanej ochrany rastlín. Bol však nielen vedcom-teoretikom, ale aj praktickým ochrancom prírody a pamiatok na Slovensku.
Česť jeho pamiatke!
O tom, že doc. Alexander Huba sa ani v závere života nevenoval len vnúčatám a oddychu, svedčia aj jeho nedávno napísané spomienky a úvahy, z ktorých si dovolíme odcitovať niekoľko ukážok:
Priznám sa, že z entomologického a tým aj z fytopatologického diania sa mi veľmi radostne neodchodilo. A to aj napriek tomu, že som desať rokov na materskom pracovisku nadrábal. Mal som pocit, že odchádzam z čohosi dobre začatého, nijako nie dokončeného, ešte pred úspešným, aj keď predbežným, ukončením. Zdôrazňujem predbežným, lebo podľa názoru Karla Poppera trojstupňová schéma vedeckého výskumu: problém - pokusy o riešenie - výsledok, nestačí. Popper ju dopĺňa o štvrtý stupeň: o veľmi kritickú, "duchom pravdy" prestúpenú diskusiu tak, aby autor bol schopný kriticky sa postaviť aj proti zamilovanej teórii, ktorú pôvodne sám vyslovil. Podobný názor na "ukončenie" úloh mal akademik Blattný, ktorý mi pri vytváraní koncepcií začínajúceho pracoviska veľmi účinne pomáhal. Tvrdil, že každý objav vo vede je treba považovať za omyl. Aj ďalší, novší objav tiež pokladá za omyl, ale už bližší k pravde.
V roku 1951 vzniklo výskumné pracovisko SAV, nazvané Laboratórium ochrany rastlín. Bolo umiestnené v provizórnych zariadeniach v bratislavskej Karlovej Vsi. Prvý rok som na ňom pracoval sám, bez laboratórneho zariadenia, bez knižnice i stálych spolupracovníkov. Obetavo mi pritom pomáhali českí kolegovia a učitelia. Postupne sa pracovisko rozširovalo o nové laboratóriá, pracovníkov i prístroje. Po vyhlásení hraničného pásma sa laboratórium presťahovalo do Ivanky pri Dunaji, kde sa neskôr transformovalo na Ústav experimentálnej fytopatológie a entomológie SAV. Priberali sa nové úlohy i noví pracovníci, ale základná koncepcia sa nezmenila po celé dlhé roky, počas ktorých som bol riaditeľom ústavu. V podstate išlo o náhradu konvenčných chemických metód v ochrane rastlín metódami ohľaduplnejšími, kultúrnejšími, metódami, ktoré neohrozujú zdravie ľudí ani existenciu živej prírody.
V ostatných rokoch začali kalifornskí vedci z Berkeley propagovať tzv. integrované metódy ochrany rastlín, ktoré plne vyhovovali ivanskej koncepcii výskumu. Integrovaná ochrana sa často deklaruje ako zmena myslenia, zmena filozofie v ochrane kultúrnych rastlín. Žiada podriadiť záujmy pestovateľa záujmom spotrebiteľa. Potvrdzuje názor, že rastliny utrápené nevhodnou agrotechnikou strácajú obranyschopnosť, imunitu a výrazne aktivizujú predátora, parazita, alebo patogéna, napádajúceho príslušnú rastlinu. Integrovaná ochrana rastlín nás zaujíma predovšetkým z dôvodov čistoty životného prostredia, hygieny potravín a stability ekosystémov. Je tu snaha nahradiť chemickú prevenciu prirodzenejšími metódami. Korigovať škodlivých činiteľov imitáciou autoregulačných prírodných systémov.
Výhodou geografickej polohy Slovenska pre autekologické štúdie ocenili aj zahraniční vedci a priznávali nám tvorbu vlastnej ekologickej školy. Pozývali nás na svetové kongresy a ponúkali miesto v ich predsedníctvach. Nové poznatky v príbuzných oblastiach potvrdzujú správnosť našej pracovnej koncepcie a keby som mal možnosť znova ju vytvárať, znovu by som ju formuloval tak ako v roku 1951.
Pri autoregulačnom systéme všetkých živých organizmov v prírode, majú stále ešte nedocenený význam stresové procesy, ktoré umožňujú príslušnému druhu regulovať si populačné trendy podľa vlastných potrieb. Možno tu dať za pravdu americkému zoológovi Wilsonovi, ktorý tvrdí, že sociálne správanie všetkých živých tvorov od baktérií, medúz a hmyzu až po opice a ľudí sa v podstate zakladá na rovnakých princípoch a dúfa, že zoosociálna psychológia nám umožní lepšie poznať samých seba. Počas dlhoročnej fytopatologickej praxe som často pozoroval zvýšenú agresivitu patogénov a parazitov na oslabenej rastline alebo oslabenom hmyze a žiadalo sa mi nazývať tento druh stresu ako "obrannú reakciu indivídua" a iný stres - aktivujúci kôru nadobličiek - ako "obrannú reakciu druhu". Záujmy druhu sa mi tu zdali byť nadradené nad záujmami indivídua. Napriek tomu, že som si vedomý hrubého zjednodušenia týchto "protichodných" postupov, zdá sa mi, že takáto interpretácia by mohla viesť k ľahšiemu pochopeniu praktického fungovania stresových procesov.
V ostatných desaťročiach sa získali nové poznatky, ktoré hovoria v prospech úspešnej biologizácie ochrany rastlín. Riešenie by malo by "popperovské": štvorstupňové s mimoriadnym dôrazom kladeným na záverečnú diskusiu.
To je zopár z mnohých múdrych, predvídavých a objavných myšlienok docenta Alexandra Hubu, ktoré nám zanechal ako svoje krédo i ako inšpiráciu pre svojich nasledovníkov, vedcov-ekológov, filozofov a humanistov-etikov.