Aktuality

V Ústave svetovej literatúry SAV sa  dňa 5 apríla.2017 konala hosťovská prednáška s názvom Jazyk tvarovaný excesem: performativnost a medialita afektu v moderním literárním textu. Prednášajúcim bol Mgr. Tomáš Jirsa, PhD., ktorý pôsobí ako výskumný pracovník na Filozofickej fakulte Univerzity Palackého v Olomouci. Zaoberá sa predovšetkým vzťahom vizuálnych umení a modernej svetovej literatúry, teóriou literatúry a médií, témou afektivity, intermediálnou estetikou a populárnou hudbou. Je autorom odborných monografií Fyziognomie psaní: V záhybech literárního ornamentu (2012) a Tváří v tvář beztvarosti: Afektivní a vizuální figury v moderní literature (2016) a prekladateľom v oblasti francúzskej filozofie, estetiky, psychiatrie a filmovej histórie.

Prednáška predstavila fenomén afektivity v humanitných vedách, ktorý za posledných 20 rokov poznamenal a vzájomne prepojil tak odlišné disciplíny ako sociológia, vizuálne štúdiá, kultúrna antropológia či literárna veda. Interdisciplinárny záujem o afektivitu ilustrujú štúdie v oblasti estetiky, etiky, filmovej teórie či filozofie. Väčšina prác z tejto oblasti sa odvoláva na dvoch celkom odlišných autorov: na jednej strane ide o Gillesa Deleuzeho a jeho subverzívne vnímanie afektu ako neosobnej, asignifikantnej intenzity, ktorá spôsobuje „otras myslenia“. Na druhej strane ide o práce slávneho psychológa Silvana Tomkinsa, ktorý najmä  v 60. rokoch koncipoval svoju psychobiologickú teóriu afektov ako komplexných a prenosných singularít, ktoré uvádzajú indivíduum do vzťahu s ostatnými. Na týchto autorov nadväzujú autori ako Brian Massumi, Eve Kosofsky Sedgwick a Adam Frank, ktorí tému afektivity oživili v kontexte umenia v 90. rokoch, a v nedávnej dobe teoretici ako Eugenie Brinkema a Ernst van Alphen.

Význam „afektívneho obratu“ v umení spočíva v prenesení pozornosti z jednostrannej semiotickej perspektívy a roviny reprezentácie na performatívny a udalostný rozmer diela, ako aj zvýšený záujem o aktivitu recipienta. Nejde tu však len o emócie, ktoré v recipientovi dielo vyvoláva. Afekt je považovaný za vlastnosť textu (diela), aktívna operácia a médium, ktorými dielo podáva informácie a produkuje formy. Pomocou afektu sa jazyk stáva viac hmatateľným a figurálnym a vytvára atmosféry a nálady, ktoré nás zasahujú fyzicky, hmotne aj afektívne – podobne ako počasie alebo hudba. Afekt však nenesie žiaden špecifický pomenovateľný obsah. Napriek tomu ako energeticky relačný prúd a fyzická intenzita afekt produkuje pocity, emócie a myšlienky. Takáto post-hermeneutická koncepcia čítania textu (diela), ktorá sa snaží o uchopenie špecifického naladenia alebo Stimmung (podľa Hansa Ulricha Gumbrechta), ponúka podľa teoretikov afektivity literárnej vede možnosť získať späť vitalitu a estetickú bezprostrednosť, ktoré sa z nej z veľkej časti vytratili.

Ako sa afekty dostávajú formálne, materiálne a vnímateľne do tkaniva textu? Keď jazyk písania narazí na niečo desivé a zároveň familiárne, čo Freud nazýva Unheimlich, afektívne silný obraz či inú intenzívne zmyslovú entitu, práve táto zrážka jazyk premieňa na médium nejednoznačného, ale do konkrétnych foriem vteleného afektu; mení jeho rytmus, vychyľuje z naratívu a rozostiera jednoznačnosť reprezentácie. Jazyk sa v týchto chvíľach stáva viac hmatateľným a figurálnym než čitateľným. Pod pojmom figúra sa myslí Lyotardova definícia „priestorová manifestácia, ktorá jazykový priestor nedokáže obsiahnuť bez toho, aby sa otriasol, vonkajšok, ktorý jazyk nemôže interiorizovať v zmysle označovania.“

Afekt teda predstavuje energetickú intenzitu zapríčinenú náhlou udalosťou, ktorá spolu s emocionálnou a fyzickou reakciou produkuje nielen reflex a imagináciu, ale aj konkrétne formy. Ide o performatívnu silu, ktorá zanecháva na obrazoch aj v texte hlboké formálne aj materiálne stopy. Vďaka tomuto afektívnemu excesu môže próza rozptýliť svoj naratív v prospech zíntenzívnenia svojej vizuálnej, atmosférickej ako aj epistemickej vrstvy.

Dobrota Pucherová