Európska akadémia vied a umení, Salzburg: Výzva európskej politike
Európa je v najťažšej kríze od čias druhej svetovej vojny. Je to hospodárska, ale aj politická a kultúrna kríza, ktorú treba vnímať v kontexte základov európskej integrácie. Preobsadenie európskych orgánov je pre senát Európskej akadémie vied a umení (EAVU) impulzom podporovať zodpovednú tvorbu novej európskej politiky, ktorá musí vychádzať z vízie abstrahujúcej od každodenných problémov.
1. Európska identita: európske politické a kultúrne elity musia vyvíjať úsilie o formovanie európskej identity. Súdržnosť a posilnenie identity sú prvým predpokladom zlepšovania sociálnej situácie.
Formovanie identity, ktoré sa kedysi opieralo o potrebu zabezpečenia mieru, sa stráca v prevažujúcej orientácii na ekonomické problémy. Ekonomické úspechy pritom neprichádzajú a nerovnosti rastú. Chudoby pribúda nielen na okrajoch ale aj v jadrových krajinách Európy. Súčasne sa nahromadili obrovské majetky a bohatstvo, ktoré prospieva iba menšine a nie spoločnosti ako celku. Mnohí občania sa nedokážu s touto situáciou stotožniť a podliehajú nacionalistickým výzvam. Európska politika pripisuje tieto skutočnosti globalizácii a podceňuje skutočnosť, že historické konfliky Európy sa dajú ľahko populisticky rekativovať. Napriek tomu Únia stojí – ako o tom svedčí priebeh vysporiadávania sa s krízou, na politicky pevnej pôde, ale za cenu sociálnych problémov. Formovanie dnešnej identity závisí v prvom rade od zvýšenia zamestnanosti a odstránenia sociálnych nerovností. Usilovať o to je kľúčová úloha európskych inštitúcií. Tak sa upevnia aj demokratické a kultúrne procesy.
2. Kontrola finančného sektora: naliehavou úlohou je redimenzovať európsky finančný sektor a podrobiť ho prísnej konrole. Odklon od rastúcich finančných investícií bude predpokladom väčších investícií do nevyužitého ľudského potenciálu.
Bezprostrednou príčinou súčasnej krízy bol kolaps európskeho finančného systému, primárne zameraného na obchodovanie s virtuálnymi hodnotami. Na spoločnosť to má veľký dosah. Ak sa nič nezmení, bude Európa ešte mnoho rokov postihnutá veľkou nezamestnanosťou a rastúcimi nerovnosťami. V niektorých krajinách je nezamestnansť mládeže taká veľká, že hrozí výpadok celej jednej generácie. To môže vyústiť do ťažkých spoločenských otrasov. Veľké podporné balíky na záchranu finančných inštiúcií zabránili najhoršiemu, ale nepriniesli zlepšenie hospodárskej a sociálnej situácie. Zároveň pozorujeme novú vlnu aktivít finančného hodpodárstva, ktoré hrozí opätovným kolapsom. Úlohou zodpovednej politiky je vytvoriť také právne nástroje, aby finančný systém nepodľahol znova zvodom so známymi fatálnymi dôsledkami. Blaho Európy sa nezabezpečí rastom finančného hospodárstva ale produktívnymi investíciami, a to predovšetkým do ľudí.
3. Vývoj reálneho hospodárstva: rastúcu orientáciu hospodárstva na peňažné „remeslo“ treba preorientovať na pôvodné úlohy zásobovania tovarmi. Rozhodujúce sú pritom inovácie, ktoré otvárajú cesty k sociálno-ekologickému trhovému systému.
Reálne hospodárstvo je poznačené stagnáciou, ktorá garantuje málo pacovných miest, dokonca sa ich snaží redukovať, a ženie do výšok deficity verejných rozpočtov. Inovácií pribúda, ale markantne zaostávajú za konkurenciou na svetovom trhu. Veda a výskum, v ktorých mala Európa kedysi vedúcu rolu, sú podriadené krátkozrakým účelovým opatreniam vo sfére verejných rozpočtov. Aj v súkromnom sektore sa kľúčové inovácie budúcnosti, napr. v energetike a v oblasti klímy, obetujú krátkodobým monetárnym kritétriam úspechu. Rozhodujúca úloha ľudských zdrojov vo sfére inovácií sa akceptuje, ale ich nasadenie závisí od finančno-hospodárskych hľadísk. Namiesto podnikov podriadených vo svojej činnosti finančnému trhu je tu potreba tvorby obnovenej európskej podnikovej kultúry, korá bude redukovať nezamestnanosť a škody na životnom prostredí a urýchli prechod k sociálno-ekologickému trhovému hospodárstvu.
4. Nová rovnováha medzi občanmi a politikou: prílišné potláčanie úlohy štátov prispelo v Európe k dramatickým sociálnym problémom. Európska politika má záväzok opätovne nastoliť východiskovú rovnováhu medzi verejným s súkromným bohatstvom.
Ústup štátov do pozadia zapríčinil v európskych krajinách stratu sociálnych istôt a uťahovanie sa do súkromia. Chýba rovnováha medzi vyzretým občianstvom a nebyrokratickou činnosťou štátu. Ubúda verejnosti vedomej si svojej zodpovednosti, ktorá sa zasadzuje za verejné blaho . Úspešná tradícia európskeho sociálneho štátu sa v dôsledku velebenia trhu stráca. Nevyhnutné kultúrne a sociálne zariadenia infraštruktúry sú zanedbané, čo ohrozuje budúcnosť vzdelávacieho sektora. V rozpore s politickými vyhláseniami Európa vo vzdelávacej politike zaostáva a obmedzuje sa na zvyšovanie spôsobilostí k zamestnaniu. Osvietenecké ciele vzdelávania ľudí sa strácajú zo zreteľa. Aj iné kultúrne činnosti ako divadlo, hudba, tanec, sú vystavené stále väčšej rozpočtovej tiesni. Nedostatok verejnej prevencie v tejto sfére života je zrkadlom klesajúceho vplyvu štátu v porovnaní s hospodárstvom.
5. Rodina a domácnosti: postupujúca zmena štruktúry rodín, demografická zmena, migrácia a rastúca sociálna tieseň vyžadujú novú komplexnú rodinnú politiku. Zvyšovanie hospodárskeho rastu nedokáže samo o sebe štrukturálne problémy domácností riešiť.
Európske domácnosti sú vystavené hlbokým zmenám. Rast sociálnych nákladov, osobitne cien v zdravotnej starostlivosti spôsobuje, že značná časť obyvateľstva žije na hranici chudoby. Komercializácia sociálnych výkonov ohrozuje najmä starobnú starostlivosť. Spolu s poklesom reálnych miezd otvárajú sa naďalej nožnice medzi bohatými a chudobnými. Domácnosti sú súčasne vystavené predimenzovanéhu reklamnému priemyslu, ktorý nepriamo zvyšuje ich zadĺženosť. V dosledku zmeny štruktúry rodín vypadávajú mnohé, predtým bežné výpomoci rodinám a pokles európskeho obyvateľstva pokračuje. Európa nedisponuje žiadnou odsúhlasenou a účinnou migračnou politikou. Európska politika vsadila pri riešení týchto problémov na zvýšený hodpodársky rast, a pritom práve tento nie je vo výhľade. Stály rast nie je udržateľným scenárom.
6. Vnútroeurópska nerovnováha: po smelých rozšíreniach stojí európska politika pred úlohou zaoberať sa veľkými hospodárskymi a sociálnymi nerovnosťami. Finančná kríza ukázala, že veľké nerovnosti zvyšujú zraniteľnosť Európy.
Hospodárska kríza výrazne zväčšila vnútroeurópsku nerovnováhu. Existuje nebezpečie, že niektoré krajiny už ani nemajú šancu tieto veľké rozdiely preklenúť. Európa ako aj Európska únia môžu však prosperovať iba ak dôjde k výraznému vyrovnaniu životných podmienok. Vlastnú mnohorakosť európskej kultúry nemožno zamienať s týmito nerovnosťami. Krok správnym smerom bol štart Európskej stratégie pre Dunajský región. Po rozšíreniach vzniká povinnosť netto finančnými transfermi zvýšiť vnútornú homogenitu Európy. Podstatné nie sú pritom množiace sa byrokratické regulácie európskej politiky, ale podnety na upevnenie hospodárstva reálnymi inováciami, a to aj v okrajových členských krajinách.
7. Diskusia o „konečnosti“: európska politika obchádza už dlho diskusiu o konečnosti integračného procesu a obmedzuje sa na ťažko prehliadnuteľný inkrementalizmus. Vízie, ktoré integráciu poháňali, sa z politiky vytratili.
Dramatický priebeh európskej hospodárskej krízy možno pripísať aj nedostatkom v politickej integrácii. Napriek desiatky rokov formulovaným požiadavkam neprebieha žiadna diskusia o vyústení – finalite integračného procesu. Heslo „Európa občianok a občanov“ nemôže byť východiskom a zdôvodnením postupného okliešťovania národných práv. Iba zmysluplnou interpretáciou princípu subsidiarity a nebyrokratickými krokmi možno dospieť k tesnejšiemu spoločenstvu štátov. Európska politika sa musí nechať viesť víziami, ktoré boli od začiatku integračnéhp procesu jeho rozhodujúcim hýbateľom. Dôležitou úlohou pritom je integrácia európskych krajín, ktoré zatiaľ do Únie nepatria.
8. Spoluformovanie globalizácie: Európa sa nemôže stať významným globálnym hráčom iba na základe svojej hospodárskej sily. Jej poslaním je smerovanie k multipolárnemu svetu na základe hodnôt demokracie a v humanizme zrodenej kultúry, opierajúcich sa o moderné vzdelávanie a vedu.
Európa sa musí v budúcnosti s prihliadnutím na svoju veĺkosť a navyše vzhľadom na svoj vedecký a kultúrny potenciál stať významnejším globálnym hráčom. Vyhnúť sa úskaliam globalizácie a využiť jej šance si vyžaduje aktívnu spoluúčasť. To sa vzhľadom na rastúcu svetovú konkurenciu podarí iba vtedy, keď Európa verná svojim kultúrnym a politickým hodnotám bude racionálne podporoať a využívať vedecký pokrok. V súčasnej hospodárskej a technologickej globalizácii musí Európa konzekventne uplatňovať v humanizme zrodené hodnoty slobody a demokracie. Inak hrozí nebezpečie, že veľké výdobytky európskej vedy a kultúry sa stratia a svet ich bude prehliadať.
Salzburg, 14. novembra 2014
Erich Hödl, Štefan Luby,
viceprezident EAVU, Viedeň viceprezident EAVU, Bratislava
Beat Sitter-Liver Joseph Straus
senátor EAVU, Bern viceprezident EAVU, Mníchov
Felix Unger
prezident EAVU, Salzburg