Aktuality

Ústav svetovej literatúry Slovenskej akadémie vied si v roku 2014 pripomína 50. výročie svojho založenia. Súčasný Ústav svetovej literatúry SAV sa považuje za pokračovateľa Ústavu svetovej literatúry a jazykov SAV (1964 – 1973), ktorého zakladateľom a prvým riaditeľom bol významný literárny vedec profesor Mikuláš Bakoš. V rokoch 1973 – 1990 bol ústav súčasťou Literárnovedného ústavu SAV, od roku 1991 existuje opäť ako samostatné výskumné pracovisko. Pôsobili v ňom významné osobnosti vedeckého a kultúrneho života ako Jozef Felix, Dionýz Ďurišin, Pavol Winczer, Nora Krausová či Soňa Lesňáková.

Ústav svetovej literatúry Slovenskej akadémie vied usporiadal pri príležitosti 50. výročia svojho založenia spomienkový seminár, ktorý sa konal počas novembrového Týždňa vedy a techniky v Bratislave. Seminár otvoril zástupca riaditeľa ÚSvL SAV Róbert Gáfrik, ktorý uviedol: „Týmto seminárom si pripomíname niektoré z významných osobností, podoby minulého a súčasného vedeckého výskumu, ako aj spoločensko-politické súvislosti, ktoré výskum v našom ústave sprevádzali a nezriedka spoluurčovali. Považujeme ho za dôležitý príspevok k uchovávaniu historickej pamäti literárnej vedy na Slovensku. Je to nevyhnutné nielen pre našu prácu, ale aj pre slovenský kultúrny a vedecký život všeobecne.“

O histórii ústavu referoval Milan Žitný, ktorý v ústave pôsobí od roku 1972, pričom pripomenul, že založeniu ústavu v 60. rokoch predchádzal zakladateľský počin Mikuláša Bakoša z roku 1943, keď v rámci novozaloženej Slovenskej akadémie vied a umení inicioval aj literárnovedné skúmanie. V 50. rokoch sa výskum svetovej literatúry dostal do úzadia, samostatný Ústav svetovej literatúry a jazykov vznikol až v dôsledku liberalizácie v prvej polovici 60. rokov a vďaka osobnostným kvalitám Mikuláša Bakoša, ktorý sa vždy prejavoval nielen ako výrazná vedecká, ale aj organizačná osobnosť. Aj prepojenie skúmania literatúr a jazykov v ústave odrážalo bakošovské vnímanie vedeckej práce v tejto oblasti. V období normalizácie dochádza po Bakošovej smrti (1972) k drastickým intervenciám do práce ústavu v podobe previerok. V 70. rokoch vznikol spojením slovakistického a svetovistického literárnovedného výskumu Literárnovedný ústav SAV, v ktorom sa svetová literatúra dostala do úzadia. Rozdelením tohto ústavu v roku 1991 napokon vznikol dnešný ÚSvL SAV.  O jeho aktuálnych výskumných aktivitách informovala Judit  Görözdi. O najvýraznejších výskumných líniách ďalej hovorili Libuša Vajdová, ktorá načrtla východiská teórie Dionýza Ďurišina o medziliterárnosti, a Mária Kusá, ktorá predstavila korene translatologického výskumu a jeho význam pre súčasný literárnovedný výskum na Slovensku. Ladislav Franek predstavil osobnosť a myslenie Mikuláša Bakoša, Jana Truhlářová Jozefa Felixa. O osobné skúsenosti s D. Ďurišinom sa v diskusii podelili sinológ Marián Gálik aj slavista Miloš Zelenka z Prahy a k spomínaniu sa pripojili viacerí z prítomných.

Seminár vyvrcholil popoludní návratom do prítomnosti: Róbert Gáfrik prezentoval najnovšie čísla časopisu World Literature Studies a publikácií pracovníčok a pracovníkov ústavu, ktoré vyšli v tomto roku: Dejiny umeleckého prekladu na Slovensku 1 (Katarína Bednárová), Ruská literatúra 18. – 21. storočia (kol. autorov), Jozef Felix a cesta k modernej romanistike (Jana Truhlářová, ed.), Literatúra v hľadaní čitateľa (Pavol Winczer), Literatur als Kommunikationssystem (Roman Mikuláš), Symbolismus als Ansichtsprinzip (Eva Maliti).

Text: Jana Cviková