Aktuality

Úvod ôsmeho pokračovania cyklu Historia magistra dnes s...., organizovaného Historickým ústavom SAV a Univerzitnou knižnicou v Bratislave, ktoré sa konalo 26. septembra 2013 patril ucteniu si pamiatky nedávno zosnulého kolegu, historika PhDr. Milana Zemka, CSc.
V rámci podujatia Slovenská historická spoločnosť pri SAV v zastúpení predsedníčky Slovenského národného komitétu historikov PhDr. Bohumilou Ferenčuhovou, DrSc., predsedníčky Sekcie pre novšie dejiny SHS PhDr. Ľubicou Kázmerovou, CSc. a predsedu Vedeckej rady HÚ SAV PhDr. Valeriánom Bystrickým, DrSc. slávnostne odovzdali Ceny Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV za rok 2012 za publikácie v dvoch kategóriách. V kategórii vedecká práca ceny udelili dvom autorom, PhDr. Vlaste Jaksicsovej, PhD. za dielo Kultúra v dejinách, dejiny v kultúre. Moderna a slovenský intelektuál v siločiarach prvej polovice 20. storočia a Mgr. Jurajovi Benkovi, PhD. za publikáciu Boľševizmus medzi Východom a Západom 1900 – 1920. V kategórii populárno-vedecká práca boli ocenení tiež dvaja autori, Mgr. Peter Konečný za prácu 250. výročie Banskej a lesníckej akadémie v Banskej Štiavnici. Jej význam pre vývoj montánneho školstva v Rakúsko-Uhorsku 1762 – 1919 a Mgr. Michal Kšiňan, PhD. za publikáciu Milan Rastislav Štefánik.

Témou ôsmeho pokračovania  cyklu Historia magistra dnes s...  boli Politické strany na Slovensku v medzivojnovom období, s podtitulom  o volebných kampaniach politických strán a ideologických princípoch komunistického hnutia. K téme sa vyjadrili na základe svojho najnovšieho a publikovaného výskumu vedeckí pracovníci Historického ústavu SAV PhDr. Róbert Arpáš, PhD., Mgr. Juraj Benko, PhD., Mgr. Matej Hanula, PhD., Mgr. Linda Osyková, PhD., a PhDr. Jaroslava Roguľová, PhD. Odborne zaujímavé podujatie s bohatou diskusiou moderoval Mgr. Matej Hanula, PhD.

Juraj Benko predstavil svoju publikáciu Boľševizmus medzi Východom a Západom 1900 – 1920. Hovoril o vzniku a existencii III. internacionály, ktorá bola dôležitou etapou vo vývoji komunistického hnutia. V súlade s plánmi najvyšších sovietskych elít sa komunistické strany po druhej svetovej vojne chopili moci v rade krajín strednej a juhovýchodnej Európy. Úspechy komunistických strán, no najmä podoba vznikajúcich režimov pod ich kontrolou, boli vo veľkej miere výsledkom cesty, ktorou sa vydalo komunistické hnutie po prvej svetovej vojne. Autor zdôraznil, že najvýznamnejšie politické úspechy boľševizmu sprevádzali ťažké spoločenské otrasy. Predstavovali živnú pôdu pre vitalitu boľševickej strany v Rusku i komunistického hnutia v Európe. Vojna fakticky rozbila socialistické hnutie a Socialistickú internacionálu, a to nielen v dôsledku nástupu vybičovaného nacionalizmu. Radikalizovala ľavé prúdy hnutia, ktoré v novej situácii začali intenzívne hľadať aj nový modus operandi. Najradikálnejšie z nich na čele s boľševikmi začali hlásať porážku vlastných vlád a premenu násilného imperialistického konfliktu na rovnako tvrdý triedny boj. Juraj Benko uviedol, že najľahšie sa boľševické predstavy o organizácii a fungovaní ideálnej komunistickej strany presadzovali tam, kde neexistovali iné tradície v organizovaní najnižších vrstiev v socialistickom hnutí. Naopak, pri komunistických stranách, ktoré vznikli z ľavých krídel masových sociálnodemokratických hnutí, boľševizačné tendencie narážali na protesty konkrétnych lídrov aj na rezistenciu spôsobenú organizačnými tradíciami, hodnotami a zabehnutými spôsobmi fungovania. Takouto stranou bola aj Komunistická strana Československa. Jej vzniku spojenému so vstupom do Komunistickej internacionály, predchádzalo dlhé lavírovanie vedenia. Spôsobilo ho aj uvedomovanie si možných dôsledkov, ktoré akt prinášal pre organizačne silnú a autonómnu československú marxistickú ľavicu.

Linda Osyková vo svojej knihe Volebné kampane politických strán na Slovensku počas 1. ČSR analyzovala charakter volebnej kampane štyroch najsilnejších politických strán na Slovensku, ľudovej, agrárnej, sociálnodemokratickej a komunistickej, pred parlamentnými voľbami počas prvej Československej republiky (ČSR). Výber strán vystihuje politickú silu strán na Slovensku a široké politické spektrum. Jadrom jej výskumu sa stali programy politických strán, ich požiadavky pred voľbami, oslovená skupina voličov, vzťahy medzi politickými stranami, obsahový, jazykový a výtvarný charakter agitácie. Prácu rozdelila na štyri základné kapitoly, podľa chronológie parlamentných volieb v 1. ČSR (1920, 1925, 1929, 1935). Autorka uviedla, že Slovenská ľudová strana (SĽS) požadovala napr. úplnú náboženskú slobodu, autonómiu katolíkov, náboženské školy, ale aj bezplatné zdravotníctvo pre chudobných, povinné poistenie roľníkov, robotníkov. Strana neskôr podrobne vypracovala program autonómie Slovenska. Politickí oponenti vyčítali ľudákom zneužívanie kazateľníc na volebnú agitáciu, zasahovanie kňazov do politiky. Ľudáci sa pred každými voľbami primárne zamerali proti agrárnikom. Linda Osyková charakterizovala agrárnu stranu ako pročeskoslovenskú, preferujúcu silné centrum štátu, ale požadujúcu aj utvorenie samosprávy. Najpodstatnejšiu programovú zložku tvorila hospodárska politika, najmä pozemková reforma. Agrárnici si vo všetkých kampaniach zachovávali kultivovanosť prejavu. Najfrekventovanejšiu kritiku adresovali ľudákom. Program sociálnodemokratickej strany tvorilo množstvo sociálnych požiadaviek, napr. daňová reforma, pozemková reforma, zoštátnenie ťažkého priemyslu a bánk, dôstojný odpočinok v starobe a invalidite, úplná odluka cirkvi od štátu. Strana vystupovala v kampani aj proti svojmu koaličnému partnerovi – agrárnej strane. Autorka priblížila hlavné ciele komunistickej strany, ktorými boli sociálne spravodlivá spoločnosť, diktatúra proletariátu, vyvlastnenie súkromného vlastníctva, vláda robotníkov a roľníkov, sociálne požiadavky, uznanie ZSSR, oslobodenie politických väzňov, úplná odluka cirkvi od štátu. Komunisti kritizovali všetky koaličné vlády v ČSR, parlamentný ani volebný systém nevyhovovali ich politickému presvedčeniu. Rozdelili svoju kritiku medzi sociálnych demokratov, agrárnikov a ľudákov takmer rovnomerne.

Jaroslava Roguľová hovorila o svojej publikácii Slovenská národná strana 1918 – 1938. Analyzovala dve vývinové obdobia najstaršej politickej strany na Slovensku, pričom vo svojej knihe sa zameriava na aktivity počas ČSR. Autorka upozornila, že ide o prvé ucelené dielo o Slovenskej národnej strany (SNS) v historiografii. V úvode sa zaoberala definíciou politickej strany. Kniha o SNS nie je len o nej samotnej, je o spoločenských pohyboch, o predstavách aj o politických teóriách, o spoločnosti, kultúre a verejných aktivitách. Výrazne to platí v prípade SNS, v ktorej pracovalo viacero známych predstaviteľov kultúrneho a spoločenského života. Jaroslava Roguľová priblížila vnútrostranícke pomery, hovorila o tom, kto stranu viedol, kto v nej pôsobil, kde mala strana centrum. Spomenula formy, akými SNS komunikovala so svojimi stúpencami, charakterizovala stranícku novinovú tlač a stranícke organizácie, napr. mládežnícke alebo ženské. Pristavila sa tiež pri téme generačných sporov. Pri písaní knihy si kládla mnohé otázky, napr. čo vlastne strana chcela docieliť, aký mala politický program. Opísala SNS ako stranu nacionálno-konzervatívnu a z akých hľadísk vplývala na spoločenské myslenie a zrenie (napr. vnímala liberalizmus, boľševizmus i komunizmus, ktoré sa predierali, etablovali do slovenskej spoločnosti). Základným cieľom SNS bolo obhajovať práva Slovákov a pokúšať sa o čo ich najväčšie zapojenie do života spoločnosti. Reagovala na rozličné podnety domácej politiky i zahranično-politickej situácie. Zaoberala sa nahromadenými problémami, predovšetkým slovenskou samosprávou v rámci ČSR. Autorka reflektovala postavenie SNS v straníckom spektre, spojenectvá s rôznymi stranami v Československu, ale aj schopnosť taktizovať, vyjednávať s potenciálnymi partnermi, hľadať prieniky s agrárnikmi, Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou (HSĽS) a inými politickými stranami.

Matej Hanula predstavil svoju vedeckú prácu Za roľníka, pôdu a republiku. Slovenskí agrárnici v prvom polčase 1. ČSR. Agrárna strana a jej slovenská vetva bola jednoznačne najvplyvnejšou a najúspešnejšou československou, centralistickou stranou pôsobiacou na Slovensku v medzivojnovom období. Významne ovplyvňovala politické, hospodárske a kultúrne dianie a každodenný život obyvateľov Slovenska. Autor uviedol, že cieľom práce bolo načrtnúť základný pohľad na činnosť slovenskej časti jednej z najvplyvnejších politických strán a jej popredných predstaviteľov. Samotnú prácu rozdelil do piatich kapitol. Prvá sa zameriava na myšlienkové východiská a zdroje politického agrarizmu s dôrazom na české agrárne hnutie. Druhá kapitola, sa venuje počiatkom agrárnej strany na Slovensku v demokratickom Československu, neúspešnej snahe časti jej predstaviteľov o vytvorenie veľkej „celonárodnej“ politickej sily, ktorá sa skončila definitívnym obnovením SNS v roku 1921 a rozchodom jej predstaviteľov s agrárnikmi ako aj pozadím neustáleho zbližovania sa s českými partnermi. Ďalšie dve kapitoly sa zaoberajú vývojom po roku 1922, keď došlo k zlúčeniu agrárnych strán v republike do jedného celoštátneho subjektu. Zameriavajú sa na pôsobenie slovenských agrárnikov v strane, ktorá sa stala osou československej politiky. V tomto období došlo aj k dotvoreniu organizačnej siete strany na Slovensku. Záverečnú piatu kapitolu venoval pridruženým straníckym organizáciám, verejným inštitúciám, na chod ktorých mala agrárna strana v ČSR i na Slovensku zásadný vplyv. Matej Hanula hovoril o rozvetvenosti siete rôznych náborových, odborových, záujmových, hospodárskych, kultúrnych i športových organizácií, ktorej nemohla konkurovať žiadna iná politická strana. Organizácie sa stali významným nástrojom na získavanie vplyvu na obyvateľov Slovenska i českých krajín. Osobitý priestor vyčlenil problému spolupráce agrárnych strán v strednej a juhovýchodnej Európe, platformou pre ktorú sa stalo Medzinárodné agrárne bureau, známejšie pod označením Zelená internacionála.

Róbert Arpáš hovoril o svojej publikácii Autonómia: víťazstvo alebo prehra? Vyvrcholenie politického zápasu HSĽS o autonómiu Slovenska. Prvý československý odboj chcel dosiahnuť súhlas dohodových spojencov so vznikom Československa, preto bol vznikajúci štát oficiálne prezentovaný ako štát „národa československého“. Ideologická konštrukcia, ktorá považovala Čechov a Slovákov za dve vetvy jedného národa, mala zaručiť štátnemu národu väčšinu. Slovenskí politici spočiatku považovali vytvorenie Československa za prospešné, vrátane Andreja Hlinku. Autor upozornil, že rozdielny pohľad na náboženskú otázku, odlišný prístup k politickým problémom a spory, či Slováci sú alebo nie sú národom, však vzťah narušili. Preto sa čoraz hlasnejšie začalo hovoriť o tzv. slovenskej otázke, o potrebe definovania štátoprávneho postavenia Slovenska v ČSR. Výrazným impulzom pre rozvíjanie myšlienky autonómie sa stali informácie o Pittsburskej dohode. Dokument, ktorý pre Slovensko predpokladal autonómne postavenie v budúcej republike, považovala SĽS vedená Hlinkom za „magnu chartu“ slovenského národa. Idea politickej autonómie Slovenska sa stala hlavným programovým cieľom ľudovej strany. O jej presadenie sa však usilovala márne. Vládne strany túto požiadavku zásadne odmietali. Róbert Arpáš pripomenul, že k zmene postoja slovenskej politickej scény k otázke autonómie došlo až v tridsiatych rokoch minulého storočia. Zásluhu na tom mala mladá generácia politikov, ktorá odmietala koncepciu jednotného štátneho „národa československého“ a unitárne usporiadanie republiky. Nesúhlas s dovtedajšou politikou voči Slovensku prezentovala v roku 1932 na zjazde mladej slovenskej generácie v Trenčianskych Tepliciach. Mladí slovenskí intelektuáli mali výhrady voči pražskému centralizmu, nestotožňovali sa ani s ľudáckymi predstavami o autonómii. Po prijatí Mníchovskej dohody Československom považovala HSĽS situáciu za vhodnú na definitívne vyriešenie slovenskej otázky. Na zasadnutí jej predsedníctva v októbri 1938 v Žiline bola prijatá tzv. Žilinská dohoda, ktorá proklamovala samourčovacie právo slovenského národa. Nastalo však odbúravanie demokratických vymožeností, likvidácia politickej opozície, perzekúcia českého a židovského obyvateľstva. Slovensko síce získalo autonómiu, ale ocitlo sa pod mocenským diktátom jednej politickej ideológie.

Text: PhDr. Ľubica Kázmerová, CSc., Mgr. Linda Osyková, PhD., foto: PhDr. Ľubica Kázmerová, CSc.