Electronic Library of Scientific Literature


BRATISLAVSKE LEKARSKE LISTY
BRATISLAVA MEDICAL JOURNAL



Volume 100 / No. 1 / 1999


THE EFFECT OF NEONATALY INDUCED STREPTOZOTOCINE DIABETES ON HEPATIC MITOCHONDRIAL BIOENERGETICS IN ADULT RATS

VPLYV STREPTOZOTOCÍNOVÉHO DIABETU VYVOLANÉHO V NEONATÁLNOM OBDOBÍ NA BIOENERGETIKU MITOCHONDRIÍ PEČENE DOSPELÝCH POTKANOV

ULIČNÁ O., ZLATOŠ L., HOLZEROVÁ J., KVASZOVÁ E., ČÁRSKY J., GVOZDJÁKOVÁ A., KUCHARSKÁ J., BADA V.

Background: Previous experimental studies focused on the liver mitochondrial bioenergetic changes in diabetes mellitus type I induced in adult animals. Information about the effects of persisting neonataly induced diabetes mellitus type I on the mitochondrial bioenergetics are missing.
Aim: The aim of the study was to assess the degree of diabetes mellitus compensation and parameters of oxidative phosphorylation in rats aged 3 months with DM persisting from neonatal period.
Methods: DM was induced in male Wistar rats by repeated intraperitoneal administration of streptozotocine 45 mg/kg on 2nd and 9th day after birth. The concentrations of glucose, glycosylated haemoglobin, fructosamine were detected in the blood and the concentration of cholesterol and triacylglycerols in the blood and liver tissue, respectively. After mitochondria isolation from the liver we measured parameters of oxidative phosphorylation by polarography using Clark oxygen electrode.
Results: In the group of neonataly induced DM the concentration of glucose (23.10±1.55 vs 8.3±0.56 mmol/l), glycosylated haemoglobin (6.04±1.17 vs 3.99±0.44 %) and blood cholesterol concentration (2.15±0.11 vs 1.83±0.09 mmol/l) increased significantly (p<0.001 and p<0.005 for cholesterol) comparing to a group of healthy rats. No statistically significant differences were found in the remaining parameters when comparing these two groups. The parameters of oxidative phosphorylation were significantly (p<0.001) decreased in the group with DM comparing to control group of healthy animals - the index of respiratory control (4.87±0.25 vs 9.57±0.34), the rate of oxygen consumption in the stage 3 in ADP presence (88.61±4.62 vs 165.08±4.5 natO.mg/protein/min) and phosphorylation rate (203.54±7.26 vs 332.87±7.39 nmol ATP.mg/protein/min) with NAD substrate glutamate. Similar trend was also seen with FAD substrate succinate. The index of oxidative phosphorylation ADP:0 was not changed in both groups.
Conclusions: In 3 months old rats with neonataly induced DM the development of steatosis was not observed and uncoupling of oxidative processes from phosphorylation did not appear. Energy production was sufficient enough for normal functions of the liver and to ensure all needs of the organism. (Tab. 4, Ref. 51.)
Key words: neonatal diabetes, liver, mitochondria, oxidative phosphorylation parameters.

Bratisl Lek Listy 1999; 100 (1): 5-11

Pozadie problému: Doterajšie experimentálne práce sledovali zmeny bioenergetiky mitochondrií pečene iba u zvierat s diabetes mellitus (DM) vyvolaným až v dospelosti. Chýbajú informácie o tom, ako sa pretrvávanie DM z neonatálneho obdobia prejaví na bioenergetike mitochondrií pečene v dospelosti.
Cieľ: Cieľom bolo zistiť mieru kompenzácie DM a parametre oxidačnej fosforylácie u 3-mesačných potkanov s DM pretrvávajúcim z neonatálneho obdobia.
Metódy: DM sme vyvolali u potkanov-samcov kmeňa Wistar opakovaným intraperitoneálnym podaním streptozotocínu na 2. a 9. deň po narodení, zakaždým v dávke 45 mg.kg-1. V krvi sme stanovili koncentráciu glukózy, stupeň glykácie hemoglobínu, koncentráciu fruktózamínu a koncentráciu cholesterolu a triacylglycerolov aj v pečeňovom tkanive. Po izolácii mitochondrií z pečene sme merali parametre oxidačnej fosforylácie polarograficky, pomocou Clarkovej kyslíkovej elektródy.
Výsledky: V skupine 3-mesačných potkanov s DM pretrvávajúcim z neonatálneho obdobia sa oproti skupine zdravých potkanov významne (p<0,001) zvýšila koncentrácia glukózy (23,10±1,55 vs. 8,34±0,56 mmol.l-1), stupeň glykácie hemoglobínu (6,04±1,17 vs. 3,99±0,44 %) aj (p<0,005) koncentrácia cholesterolu (2,15±0,11 vs. 1,83±0,09 mmol.l-1) v krvi. V ostatných sledovaných ukazovateľoch sa medzi skupinou s DM a zdravými kontrolami nezistili významné rozdiely. Z parametrov oxidačnej fosforylácie sa v skupine s DM oproti kontrole (p<0,001) významne znížili index respiračnej kontroly (4,87±0,25 vs. 9,57±0,34), rýchlosť spotreby kyslíka v stave 3 v prítomnosti ADP (88,61±4,62 vs. 165,08±4,5 natO.mg.bielk.-1.min-1) a fosforylačná rýchlosť (203,54±7,26 vs. 332,87±7,39 nmolATP.mg bielk.-1.min-1) pri NAD substráte glutamáte. Podobný trend bol aj pri FAD substráte jantarane. Index oxidačnej fosforylácie ADP:O sa v sledovaných skupinách nezmenil.
Závery: U 3-mesačných potkanov s DM pretrvávajúcim z neonatálneho obdobia nevznikla steatóza pečene. K odpojeniu oxidačných procesov od fosforylácie nedošlo. Tvorba energie bola dostatočná na to, aby pečeň udržala svoje funkcie a zabezpečila potreby organizmu. (Tab. 4, lit. 51.)
Kľúčové slová: neonatálny diabetes, pečeň, mitochondrie, parametre oxidačnej fosforylácie.

Bratisl. lek. Listy, 100, 1999, č. 1, s. 5-11

Download summary plus in PDF format

Download full text in PDF format (127 kB)

MONOETHYLGLYCINEXYLIDE - A LIDOCAINE METABOLITE - AS A MARKER OF LIVER FUNCTION IN CHRONIC PARENCHYMATOUS LIVER DISEASES

MONOETYLGLYCÍNXYLIDID - METABOLIT LIDOKAÍNU - AKO INDEX FUNKCIE PEČENE PRI CHRONICKÝCH OCHORENIACH PEČEŇOVÉHO PARENCHÝMU

KUPČOVÁ V., TURECKÝ L., SZÁNTOVÁ M., SCHMIDTOVÁ K.

The changes of biotransformation enzyme system (b.e.s.) activity and capacity in liver diseases significantly influence the metabolism of various xenobiotics. Lidocaine is metabolised through oxidative N-deethylation by b.e.s. resulting in the production of monoethylglycinexylide (MEGX). The aim of this study was the determination of serum MEGX concentration as a model substance for indirect evaluation of liver b.e.s. function in patients with liver steatofibrosis and cirrhosis and the assessment of the possibilities to use it as a quantitave test of liver functional state. The study group consisted of 53 patients, 36 of them with liver disease of different etiology (postviral, ethyltoxic, cryptogenic, liver cirrhosis on the basis of autoimmune hepatitis, liver cirrhosis induced by primary sclerosing cholangitis, primary biliary cirrhosis in the stage of cirrhosis, Wilson's disease in the stage of cirrhosis), 7 patients with liver steatofibrosis and 10 control persons. After intravenous administration of lidocaine (1 mg/kg of body weight), concentration of MEGX was assessed by fluorescence polarization immunoassay (FPIA) using Tdx system in venous blood. The concentration was assesed prior to administration of lidocaine and 15 and 30 minutes after. In the group of liver steatofibrosis the concentrations in the 15th minute after administration were lower comparing to controls, in the 30th minute the difference was less significant. The values of MEGX in cirrhosis group were significantly decreased 15 and 30 minutes after lidocaine administration in comparison with control group. The cirrhosis group was divided into two subgroups:compensated (Ci c) and decompensated (Ci d) and independently of this division into three parts according to score system of Child-Pugh classification (Ci A, Ci B, Ci C).
The concentrations 15 and 30 minutes after lidocaine administration in patients with Ci c and Ci d were significantly different, similarly there were statistically significant differences among Ci A, Ci B and Ci C. Statistically significant differences were also between the group of steatofibrosis and whole group of cirrhosis. The concentration of MEGX 15 and 30 minutes after lidocaine administration correlated significantly with the values of albumin, prothrombin time, cholinesterase, Child-Plugh score and bilirubin.
MEGX test represents an appropriate and rapid method for the determination of functional liver capacity in patients with liver cirrhosis and liver steatofibrosis, not yet used in Slovak republic. It is a noninvasive test, low time consuming, and when repeated it may provide prognostic information about further development of the disease. MEGX test is an appropriate index of liver function and may contribute to early treatment of chronic liver diseases. (Tab. 9, Fig. 10, Ref. 47.)
Key words: lidocaine, MEGX, liver cirrhosis, liver steatofibrosis, liver functional capacity.

Bratisl Lek Listy 1999; 100 (1): 12-24

Zmeny aktivity a kapacity biotransformačného enzýmového systému (b.e.s.) pri ochoreniach pečene ovplyvňujú metabolizmus rôznych xenobiotík. Lidokaín sa metabolizuje cestou oxidatívnej N-deetylácie prostredníctvom b.e.s. za tvorby monoetylglycínxylididu (MEGX). Cieľom práce bolo sledovanie sérovej koncentrácia MEGX - metabolitu lidokaínu - ako modelovej látky použitej na nepriame ohodnotenie funkcie b.e.s. pečene u pacientov so steatofibrózou pečene a cirhózou pečene, za účelom posúdenia jeho využitia ako kvantitatívneho testu funkčného stavu pečene. Vyšetrovaný súbor tvorilo spolu 53 osôb, z toho 36 pacientov s cirhózou pečene rôznej etiológie (povírusová, etyltoxická, kryptogénna, cirhóza pečene na podklade autoimunitnej hepatitídy, cirhóza pečene na podklade primárnej sklerotizujúcej cholangoitídy, primárna biliárna cirhóza v cirhotickom štádiu, Wilsonova choroba v štádiu cirhózy pečene), 7 pacientov so steatofibrózou pečene a 10 kontrolných osôb. Po intravenóznom podaní lidokaínu v dávke 1 mg/kg hmotnosti sa vyšetrovaným osobám stanovila koncentrácia MEGX fluorescenčnou polarizačnou imunoanalýzou (FPIA) s použitím Tdx systému vo vzorkách venóznej krvi, a to pred podaním a 15 a 30 minút po podaní lidokaínu. V skupine pacientov so steatofibrózou pečene boli v porovnaní s kontrolným súborom v 15. minúte koncentrácie MEGX nižšie. Menej bol tento rozdiel vyjadrený v 30. minúte. Porovnaním celej skupiny pacientov s cirhózou pečene s kontrolným súborom v 15. aj 30. minúte sa zistili štatisticky významne nižšie koncentrácie MEGX pri cirhóze pečene. Skupinu pacientov s cirhózou pečene sme rozdelili na 2 časti: s kompenzovaným ochorením (Ci k) a dekompenzovaným ochorením (Ci d) a nezávisle od tohto členenia na 3 podskupiny podľa skórovacieho systému Childovej-Pughovej klasifikácie na Ci A, Ci B a Ci C (prislúchajúce skupinám A, B, C podľa Childovej-Pughovej klasifikácie). Koncentrácie MEGX v 15. aj 30. minúte boli u pacientov s Ci k a Ci d vzájomne štatisticky významne odlišné, podobne aj medzi podskupinami Ci A, Ci B a Ci C. Porovnaním skupiny pacientov so steatofibrózou pečene s celou skupinou pacientov s cirhózou pečene bol štatisticky významný rozdiel v koncentráciách MEGX v 15. aj 30. minúte. Zistili sa štatisticky významné korelácie medzi koncentráciami MEGX v 15. aj 30. minúte s hodnotami albumínu, protrombínového času, cholínesterázy, Childovým-Pughovým skóre a bilirubínom. Test MEGX je vhodnou, rýchlou, na Slovensku doteraz nepoužívanou metódou na určenie funkčnej kapacity pečene u pacientov s cirhózou pečene a steatofibrózou pečene. Je nezaťažujúci pre pacienta, časovo nenáročný na spracovanie a pri opakovanom použití môže navyše poskytnúť údaj o prognostickom vývoji ochorenia pečene. Test MEGX je vhodným indexom funkcie pečene a prispeje k včasnému riešeniu stavu pacienta s chronickým hepatálnym ochorením. (Tab. 9, obr. 10, lit. 47.)
Kľúčové slová: lidokaín, MEGX, cihóza pečene, steatofibróza pečene, funkčná kapacita pečene.

Bratisl. lek. Listy, 100, 1999, č. 1, s. 12-24

Download summary plus in PDF format

Download full text in PDF format (432 kB)

ALPHA2-MACROGLOBULIN LEVELS IN PATIENTS WITH DIABETES MELLITUS

ALFA2-MAKROGLOBULÍN V SÉRE PACIENTOV S DIABETES MELLITUS

TURECKÝ L., KUPČOVÁ V., SZÁNTOVÁ M.

Human alpha2-macroglobulin, a plasma glycoprotein, traps and inhibits proteolytic enzymes which participate in inflammation and homeostasis. There is no doubt about the significant role of alpha2-macroglobulin in immunoregulatory processes. The aim of the present study was to investigate the levels of alpha2-macroglobulin in patients with diabetes mellitus and to investigate whether an association exists between alpha2-macroglobulin level and the type of diabetes (type I or type II) or alpha2-macroglobulin and diabetic complications.
The patient population consisted of 48 patients with diabetes mellitus type I (average age 36,5 years) and 50 patients with diabetes type II (average age 55,3 years). Patients were divided into three groups according to the presence of complications (group I - patients without complications, group II - patients with diabetic retinopathy, group III - patients with several complications). alpha2-macroglobulin was determined by electroimmunoassay according to Laurell.
alpha2-macroglobulin levels were significantly raised in group of diabetics type I (3190 mg/l vs. 1880 mg/l). In the group of diabetics type II alpha2-macroglobulin levels are within the normal range (2030 mg/l vs. 1880 mg/l). After dividing of diabetics according to the presence of diabetic complications, alpha2-macroglobulin levels in patients with diabetic complications were significantly higher than in the group of diabetics without complications (3180 mg/l vs. 2040 mg/l). The possible explanations of elevated alpha2-macroglobulin levels in diabetics and possible participation of elevated alpha2-macroglobulin in the development of diabetic angiopathy are discussed. (Fig. 2, Ref. 14.)
Key words: alpha2-macroglobulin, diabetes mellitus, diabetic complications, diabetic microangiopathy.

Bratisl Lek Listy 1999; 100 (1): 25-27

alpha2-makroglobulín je plazmatický glykoproteín inhibujúci väčšinu cirkulujúcich endoproteináz. Zároveň je to bielkovina s imunomodulačnými vlastnosťami. Cieľom našej práce bolo vyšetriť hladiny alpha2-makroglobulínu u pacientov s diabetes mellitus v závislosti od typu diabetu, ako aj sledovať možnú závislosť medzi hladinou alpha2-makroglobulínu a výskytom neskorých komplikácií diabetu.
Vyšetrovaný súbor diabetikov tvorilo 48 pacientov s diabetes mellitus I. typu (priem. vek 36,5 roka) a 50 pacientov s diabetom II. typu (priem. vek 55,3 roka). Pacienti boli rozdelení do troch skupín podľa prítomnosti, resp. neprítomnosti komplikácií (I - skupina bez komplikácií, II - skupina s diabeticou retinopatiou, III - skupina s viacerými komplikáciami). Hladinu alpha2-makroglobulínu sme vyšetrovali elektroimunodifúziou podľa Laurella. Výsledky uvádzame ako priemery±SEM.
Ako ukázali naše výsledky, alpha2-makroglobulín bol oproti kontrolám štatisticky výrazne zvýšený u pacientov s diabetom I. typu (3190 mg/l vs. 1880 mg/l). Pri rozdelení pacientov podľa komplikácií boli štatisticky významne vyššie hodnoty u pacientov s mikroangiopatiou (3180 mg/l vs. 2040 mg/l) ako u pacientov bez komplikácií. Medzi skupinou pacientov s jednou komplikáciou a skupinou pacientov s viacerými komplikáciami nebol štatisticky významný rozdiel. Diskutujeme o možných príčinách zvýšenia hladiny alpha2-makroglobulínu u pacientov s diabetes mellitus I. typu, ako aj o možnej úlohe alpha2-makroglobulínu pri vývoji diabetickej angiopatie. (Obr. 2, lit. 14.)
Kľúčové slová: alpha2-makroglobulín, diabetes mellitus, komplikácie diabetu, diabetická mikroangiopatia.

Bratisl. lek. Listy, 100, 1999, č. 1, s. 25-27

Download summary plus in PDF format

Download full text in PDF format (116 kB)

BIOCHEMICAL MARKERS OF FIBROGENESIS IN LIVER DISEASES

BIOCHEMICKÉ MARKERY FIBROGENÉZY PRI PEČEŇOVÝCH OCHORENIACH

SZÁNTOVÁ M., KUPČOVÁ V.

Chronic liver disease evaluation is a very complicated process requiring complex assessement of numerous liver functions. In addition to standard methods of investigation we perform biotransformation liver tests for evaluation of microsome enzyme system. Markers of fibrogenesis represent modern noninvasive tests for fibrotic liver process detection in different diseases.The key role in the process of fibrogenesis have the adsipose liver cells (ITO cells) producing collagen I, III, IV and lamilin. These cells may be transformed into myofibroblasts-like cells under specific conditions. Kupffer cells and monocytes produce substances stimulating the proliferation and transformation of liver ITO cells as also proteoglycans and hyaluronic acid synthesis. Mediators of this fibrogenetic activity are platelet derived growth factor (PDGF), transforming growth factors alpha and beta, lymphokines and monokines released by T-lymphocytes and macrophages, interleukin 1-alpha and interferon-gamma. Acetaldehyde and its metabolites are important stimulators of collagen production by liver fibroblasts. The most often used markers of hepatic fibrogenesis are the following: procollagen III peptide, procollagen IV. type (one of its end carboxypeptide chains is determined-either with 7s collagen or NC1), hyaluronic acid, fibronectin, tenascine and unduline. As the most sensitive markers of fibrinogenesis are considered: hyaluronic acid, laminine, procollagen IV. type. Less often used are enzymes participating in collagen synthesis: prolyl-4-hydroxylase,lysyl-hydroxylase, galactosyl-hydroxylysyl-glucosyl-transferase, monoaminooxidase and N-acetyl-beta-D-glucoseaminidase. Breakdown of collagen is a multienzymatic process, catalysed by collagenases and other proteolytic enzymes. Decreased activity of collagenase is a supporting factor of cirrhosis development. Cirrhosis may be connected also with the levels of inhibitors such as e.g.serum/tissue? inhibitor of metalloproteinase. Biochemical markers of fibrogenesis are useful in regular monitoring of disease development and treatment effectivness and should be an inseparable part of progression assessment in all chronic hepatopathies. (Fig. 3, Ref. 49.)
Key words: liver fibrosis, liver fibrogenesis, markers of fibrogenesis.

Bratisl Lek Listy 1999; 100 (1): 28-35

Posudzovanie chronického hepatálneho ochorenia je veľmi zložité a vyžaduje komplexné ohodnotenie viacerých funkcií pečene. Popri štandardných vyšetrovacích metódach využívame určenie proteosyntetickej funkcie pečene a biotransformačné testy na posúdenie mikrozómového enzýmového systému. Markery fibrogenézy predstavujú moderné neinvazívne testy na zhodnotenie závažnosti fibrotického procesu v pečeni pri rôznych ochoreniach. Kľúčovú úlohu v procese fibrogenézy majú tukové bunky pečene (ITO cells), ktoré tvoria kolagén I, III, IV a laminín. Za určitých podmienok sa tieto bunky transformujú na bunky podobné myofibroblastom. Kupfferove bunky a monocyty produkujú látky, ktoré stimulujú proliferáciu a transformáciu pečeňových ITO buniek, ako aj syntézu proteoglykánov a kyseliny hyalurónovej. Mediátormi tejto fibrogenetickej aktivity sú trombocytový rastový faktor (PDGF), transformujúce rastové faktory alfa a beta, ďalej lymfokíny a monokíny, uvoľňované T-lymfocytmi a makrofágmi, interleukín 1-alfa a interferón gama. Acetaldehyd a jeho metabolity sú významným stimulátorom produkcie kolagénu v pečeňových fibroblastoch. Najčastejšie používané markery hepatálnej fibrogenézy sú: prokolagén III peptid, prokolagén IV. typu (určuje sa jeden z jeho koncových karboxypeptidových reťazcov - buď 7s kolagén alebo NC1), kyselina hyalurónová, fibronektín, tenascín a undulín. Za najsenzitívnejšie markery fibrogenézy sa považujú kyselina hyalurónová, laminín, prokolagén IV. typu. Menej často sa používajú enzýmy zúčastňujúce sa na syntéze kolagénu: prolyl-4-hydroxyláza, lyzyl-hydroxyláza, galaktozyl-hydroxylyzyl-glukozyl-transferáza, monoaminooxidáza a N-acetyl-beta-D-glukozaminidáza. Odbúravanie kolagénu je multienzýmový proces sprevádzaný kolagenázami a ďalšími proteolytickými enzýmami. Znížená aktivita kolagenázovej aktivity je podporným faktorom vývoja cirhózy a môže súvisieť s hladinami inhibítorov, akým je napr. sérový tkanivový inhibítor metaloproteinázy (Li, 1994). Biochemické markery fibrogenézy sú užitočné pri pravidelnom monitorovaní vývoja ochorenia a sledovaní efektu liečby a mali by byť neoddeliteľnou súčasťou hodnotenia progresie všetkých chronických hepatopatií. (Obr. 3, lit. 49.)
Kľúčové slová: fibróza pečene, fibrogenéza pečene, markery fibrogenézy.

Bratisl. lek. Listy, 100, 1999, č. 1, s. 28-35

Download summary plus in PDF format

Download full text in PDF format (204 kB)

LIVER ISCHAEMIA/REPERFUSION INJURY

ISCHEMICKO-REPERFÚZNE POŠKODENIE PEČENE

TURECKÝ L.

Reperfusion injury represents an accentuation of the hypoxic injury caused by the restoration of oxygenated blood flow to the liver after a period of anoxia or hypoxia. Reoxygenation injury may occur after any ischaemic episode, but the most dramatic form in clinical hepatology occurs during orthotopic liver transplantation and after unclamping of the portal vessels during liver resection. Reactive oxygen radicals appear to play an important role in the development of such injury, as has been demonstrated by direct measurements of their release and by the protective effects of antioxidants. The relative contribution of the various liver cell types to the release of reactive oxygen species and the differences in sensitivity to ischemic and reperfusion injury between liver cell subtypes are discussed. (Fig. 3, Ref. 31.)
Key words: liver ischemia, reperfusion injury, free radicals, Kupffer cells.

Bratisl Lek Listy 1999; 100 (1): 36-40

Reperfúzne poškodenie pečene predstavuje zosilnenie a prehĺbenie hypoxického poškodenia ako následok obnovenia prietoku kyslíkom saturovanej krvi pečeňou. K reperfúznemu poškodeniu môže dôjsť po akejkoľvek ischemickej epizóde, pričom s najťažšími formami tohto poškodenia sa v klinickej hepatológii stretávame u pacientov po ortotopickej transplantácii pečene a po znovuobnovení prietoku krvi cez portálne cievy po resekciách pečene. V súčasnosti sa akceptuje rozhodujúca úloha voľných radikálov kyslíka v patogenéze tohto poškodenia pečene. V práci diskutujeme o účasti jednotlivých typov buniek pečene na tvorbe reaktívnych foriem kyslíka v období reperfúzie, ako aj o rozdielnej citlivosti jednotlivých buniek pečene na reperfúzne poškodenie. (Obr. 3, lit. 31.)
Kľúčové slová: ischémia pečene, reperfúzne poškodenie, voľné radikály, Kupfferove bunky.

Bratisl. lek. Listy, 100, 1999, č. 1, s. 36-40

Download summary plus in PDF format

Download full text in PDF format (132 kB)

HAEMODYNAMIC CHANGES IN HEPATIC CIRRHOSIS

HEMODYNAMICKÉ ZMENY PRI CIRHÓZE PEČENE

SZÁNTOVÁ M., KUPČOVÁ V., TURECKÝ L.

Portal hypertension represents a key moment in the dynamic course of chronic liver disease. It is defined as permanent increase of portal pressure above 12 mmHg. The authors discuss the pathological-anatomical consequences of intrahepatic portal hypertension and subsequent haemodynamic changes which may be helpful in explanation of liver parenchyma functional disturbances. Modern imaging techniques are helpful in detection of portal hypertensiom consequences such as portal-caval anastomoses, arterial-portal anastomoses, predominance of arterial supply and other morphological abnormalities. Hyperkinetic circulation, reduced portal flow, changes of gastric and lienal circulation and other humoral and neural factors represent the introductory pathophysiologic mechanisms of cirrhotic clinical manifestation. We try to evaluate these pathological changes with the help of modern biochemical, imaging and endoscopic investigations in order to assess the degree of parenchymatous damage,the degree of portal hypertension, with certain probability the course and the prognosis, the risks of haemorrhage from esophageal varices, e.t.c. The understanding of clinical manifestations pathomechanisms in cirrhosis is necessary for further development of new investigation methods and improvement of existing imaging and endoscopic techniques. (Fig. 6, Ref. 33.)
Key words: portal hypertension, haemodynamic changes, factors.

Bratisl Lek Listy 1999; 100 (1): 41-48

Portálna hypertenzia predstavuje kľúčový moment v dynamickom priebehu chronického hepatálneho ochorenia. Definujeme ju ako trvalé zvýšenie portálneho tlaku nad 12 mmHg. Autori rozoberajú patologickoanatomické dôsledky intrahepatálneho typu portálnej hypertenzie a následné hemodynamické zmeny, na základe ktorých možno vysvetliť poruchy funkcie pečeňového parenchýmu. Vznik porto-kaválnych a artério-portálnych anastomóz, prevaha arteriálneho zásobenia pečene a ďalšie morfologické prejavy portálnej hypertenzie sú dôsledky, ktoré možno zaznamenať pomocou moderných zobrazovacích vyšetrovacích metód. Problematika hyperkinetickej cirkulácie, zníženého portálneho toku, zmeny cirkulácie v žalúdku a slezine, ako aj ďalšie humorálne a nervové faktory prestavujú úvodný patofyziologický mechanizmus klinických prejavov cirhózy. Uvedené patologické zmeny sú dôležitými faktormi, ktoré sa snažíme objektívne hodnotiť pomocou moderných biochemických, zobrazovacích a endoskopických vyšetrovacích metód. Pomocou nich určujeme stupeň parenchýmového poškodenia pečene, stupeň portálnej hypertenzie, môžeme s určitou pravdepodobnosťou predpovedať priebeh a prognózu ochorenia, riziko krvácania z ezofágových varixov a podobne. Poznanie patomechanizmov následných klinických prejavov cirhózy je nevyhnutné pre ďalšie rozvíjanie nových vyšetrovacích postupov, zdokonaľovanie metodiky zobrazovacích a endoskopických vyšetrovacích modalít. (Obr. 6, lit. 33.)
Kľúčové slová: portálna hypertenzia, hemodynamické zmeny, faktory.

Bratisl. lek. Listy, 100, 1999, č. 1, s. 41-48

Download summary plus in PDF format

Download full text in PDF format (346 kB)

IMPORTANCE OF THE MONOETHYLGLYCINEXYLIDE ASSESSMENT AS LIVER FUNCTION TEST IN HEPATOLOGY AND TRANSPLANTOLOGY

VÝZNAM STANOVENIA MONOETYLGLYCÍNXYLIDIDU (MEGX) - AKO TESTU FUNKCIE PEČENE V OBLASTI HEPATOLÓGIE A TRANSPLANTÁCIE PEČENE

KUPČOVÁ V.

Intravenously administered lidocaine is rapidly metabolised in the liver biotransformation enzyme system through oxidative N-deethylation with cytochrome P-450, accompanied by production of monoethylglycinexylide (MEGX). Changes of the activity and capacity of this sensitive system in liver diseases are expressed in disturbed metabolism of substances predominantly metabolised by this enzymatic system. Serum concentration of MEGX - a lidocaine metabolite - reflects the disturbance of liver function. The degree of liver function disturbance correlates with the rate of MEGX concentration fall. Utilization of MEGX test in clinical practice is multiple. In patients with chronic liver diseases is the MEGX test an appropriate complementary test enabling the evaluation of liver functional state with prognostic value. In the field of transplantology it may be used in pretransplantation period for donor liver functional state evaluation and in posttransplantation term for monitoring the graft functional state. The test was used in similar manner in paediatric patients. MEGX test is an appropriate method for rapid estimation of functional liver capacity in actual period. It is a rapid, simple test, which represents a complementary method in hepatology and liver transplantation. MEGX is worldwide used in detection of the funcional liver state in patients with various forms of liver diseases and in patients prior to and after liver transplantation. (Ref. 46.)
Key words: lidocaine metabolism, monoethylglycinexylidide, MEGX test, functional liver capacity, transplantation.

Bratisl Lek Listy 1999; 100 (1): 49-53

Po intravenóznom podaní lidokaínu dochádza k jeho rýchlej metabolizácii v pečeňovom biotransformačnom enzýmovom systéme cestou oxidačnej N-deetylácie prostredníctvom cytochrómu P-450, za tvorby monoetylglycínxylididu (MEGX). Zmeny aktivity a kapacity tohto ciltivého biotransformačného enzýmového systému pri ochoreniach pečene sa prejavujú na zmenách metabolizmu látok metabolizovaných týmto enzýmovým systémom. Sérová koncentrácia MEGX - metabolitu lidokaínu - odráža poruchu funkcie pečene. Stupeň poruchy funkcie pečene koreluje s mierou poklesu koncentrácie MEGX. Využitie testu MEGX v klinickej praxi je mnohoraké. U pacientov s chronickým ochorením pečene je vhodným doplňujúcim testom, ktorý umožňuje hodnotiť funkčný stav pečene a má aj prognostickú výpovednú hodnotu. V oblasti transplantácie pečene možno ho využiť jednak v predtransplantačnom období na ohodnotenie funkčného stavu darcovskej pečene, jednak na sledovanie funkčného stavu transplantovanej pečene v potransplantačnom období. Podobne sa tento test uplatnil aj u pediatrických pacientov. Test MEGX je vhodnou metódou na rýchle určenie funkčnej kapacity pečene v určitom období. Je to pomerne rýchly, nezaťažujúci test, ktorý je vhodnou doplňujúcou metódou v oblasti hepatológie a transplantácie pečene. MEGX má vo svete významné postavenie pri určovaní funkčnej kapacity pečene u pacientov s rôznymi formami chronického ochorenia pečene a u pacientov pred transplantáciou a po transplantácii pečene. (Lit. 46.)
Kľúčové slová: metabolizmus lidokaínu, monoetylglycínxylidid, MEGX test, funkčná kapacita pečene, transplantácia

Bratisl. lek. Listy, 100, 1999, č. 1, s. 49-53

Download summary plus in PDF format

Download full text in PDF format (114 kB)

HEPATITIS G - TWO YEARS AFTER ITS DISCOVERY

HEPATITÍDA G - DVA ROKY PO OBJAVENÍ

SZÁNTOVÁ M., KUPČOVÁ V.

The review article summarizes up-to-now identified properties and clinical impact of new hepatotropic virus - hepatitis G virus (HGV, GBV). From its discovery by Simons in 1995 the possible role in high number of cryptogenic hepatitis is intensively studied. Cryptogenic hepatitis represents 20-25 % of all chronic hepatitis cases in the USA. HGV is a single strain RNA virus of flaviviruses group. According to nucleotides sequence is the virus a distant relative of hepatitis C virus. The results of previous studies suggest that the HGV virus is more a lymphotropic than a hepatotropic virus. The prevalence of chronic HGV infection in accordance with geographical differences ranges from 0.4 to 4.9 %. Risk groups with highest HGV positivity are intravenous drugs abusers, promiscuous persons, repeated transfusion patients. Proven routes of transmission involve parenteral and sexual transmission, vertical transmission can not be exluded. On the basis of available information mild course of the disease with minimal transaminases elevation is anticipated. Clinical studies have revealed rapid healing, late recovery and also the transition into chronic form. Recent scientific interest is focused on clinical severity of the infection and co-infection with other hepatotropic viruses assesssment. Diagnostic of HGV is possible with reverse transcription using PCR (polymerase chain reaction) or enzyme immunoassay identifying the anti-E2 protein. The effects of interferon will be evaluated after termination of large clinical studies. (Tab. 2, Fig. 2, Ref. 15.)
Key words: hepatitis G virus, risk groups, prevalence.

Bratisl Lek Listy 1999; 100 (1): 54-58

Autori v prehľadnom článku sumarizujú dosiaľ poznané vlastnosti a klinický význam nového hepatotropného vírusu - vírusu hepatitídy G (HGV, GBV-C). Od jeho objavenia roku 1995 Simonsom sa študuje jeho možný podiel na vysokej časti tzv. kryptogénnych hepatitíd, ktoré tvoria v USA až 20-25 % celkového počtu chronických hepatitíd. HGV je jednovláknový RNA-vírus zo skupiny flavivírusov. Podľa sekvencie nukleotidov je vzdialene príbuzný vírusu hepatitídy C. Podľa doterajších výskumov sa zdá, že HGV je viac lymfotropný ako hepatotropný vírus. Prevalencia chronickej infekcie HGV je podľa geografických odlišností 0,4-4,9 %. Rizikovými skupinami s najvyššou HGV-pozitivitou sú intravenózni narkomani, promiskuitní jedinci a polytransfundovaní pacienti. Dokázané cesty prenosu sú parenterálny a sexuálny prenos, nie je vylúčený ani vertikálny prenos. Na základe doterajších poznatkov sa predpokladá miernejší priebeh ochorenia s minimálnou eleváciou transamináz. V klinických štúdiách sa pozorovalo rýchle uzdravenie, neskoré zotavenie, ako aj prechod do chronickej formy (Alter, 1996). Súčasné vedecké bádanie smeruje k odhaleniu klinickej závažnosti tejto infekcie a koinfekcie s inými hepatotropnými vírusmi. Diagnostika HGV je možná reverznou transkripciou pomocou polymerázovej reťazovej reakcie alebo imunoenzýmovou metódou identifikáciou anti-E2 proteínu. Význam interferónovej liečby bude možné zhodnotiť až po ukončení väčších klinických štúdií. (Tab. 2, obr. 2, lit. 15.)
Kľúčové slová: vírus hepatitídy G, rizikové skupiny, prevalencia, diagnostika, klinický význam.

Bratisl. lek. Listy, 100, 1999, č. 1, s. 54-58

Download summary plus in PDF format

Download full text in PDF format (161 kB)

PROGNOSTIC FACTORS OF DISEASE PROGRESSION IN THE TREATMENT OF PATIENTS IN CLINICAL STAGE I NONSEMINOMATOUS GERM CELL TESTICULAR TUMORS

VYUŽITIE PROGNOSTICKÝCH FAKTOROV PROGRESIE OCHORENIA V LIEČBE PACIENTOV S NESEMINOMATÓZNYMI NÁDORMI TESTIS V I. KLINICKOM ŠTÁDIU

ONDRUŠ D.

Background: Surveillance after orchiectomy alone becomes popular for the management of CS I NSGCTT. Effort to identify patients at high risk of relapse leads to searching for prognostic factors of CS I NSGCTT.
Objectives: The aim of this study was to identify those patients in whom surveillance policy is less likely to be successful.
Methods and results: 95 CS I NSGCTT patients were stratified to different risk-adapted therapeutic approaches according to histopathologic findings of primary tumor removed by inguinal orchiectomy. Twenty nine patients (group A) with vascular invasion and majority of embryonal carcinoma component in the primary tumor were treated with adjuvant BEP chemotherapy. Disease progression was experienced in one patient (3.4 %) 19 months of follow-up. Other 28 patients live without evidence of disease (NED) with a mean follow-up period of 31.1 months after orchiectomy. Six patients (group B) with vascular invasion and majority of teratomatous elements in the primary tumor have been followed 52.7 months after orchiectomy in average. They were treated with primary retroperitoneal lymph node dissection (RPLND). Two of them (33.3 %) had pathologic stage II after RPLND and underwent subsequent chemotherapy. The progression of disease was observed in one patient (16.7 %) who died 29 months following orchiectomy, another 5 patients live with NED. Sixty patients (group C) without vascular invasion have been followed for 40.6 months in average after orchiectomy. They were kept under close surveillance, consisted of regular follow-up with tumor markers, chest x-ray and CT of the retroperitoneum. Disease progression was observed in 11 (18.3 %) patients after a mean duration of 11.8 months after orchiectomy. They were treated with BEP chemotherapy. All of them live with NED (five of them need postchemotherapy RPLND) with mean duration of follow-up 24.8 months after treatment. The overall survival rate of all 95 patients was 98.9 % with mean duration of 38.5 months (range, 2-83+).
Conclusions: Surveillance policy is recommend only in patients without vascular invasion in the primary tumor. (Fig. 1, Ref. 32.)
Key words: testicular cancer stage I, prognostic factors, adjuvant chemotherapy, retroperitoneal lymph node dissection, surveillance policy, vascular invasion.

Bratisl Lek Listy, 1999; 100 (1): 61-65

Pozadie problému: Metóda prísneho dohľadu po orchiektómii samotnej v liečbe pacientov s neseminomatóznymi nádormi testis v I. klinickom štádiu si získala veľkú popularitu. Vznikla však snaha identifikovať prognostické faktory, pomocou ktorých by bolo možné predpovedať riziko progresie ochorenia.
Ciele: Cieľom tejto štúdie je určiť skupiny pacientov, ktorí vyžadujú aktívnejší liečebný postup, ako je použitie taktiky prísneho dohľadu.
Metódy a výsledky: U 95 pacientov s neseminomatóznymi nádormi testis v I. klinickom štádiu sa použili tri rozdielne liečebné postupy v závislosti od rizika progresie ochorenia podľa histologického nálezu primárneho nádoru odstráneného ingvinálnou orchiektómiou. 29 pacientov (skupina A) s vaskulárnou inváziou a prevahou komponentu embryonálneho karcinómu v primárnom nádore sa liečilo adjuvantnou BEP chemoterapiou. U jedného z nich (3,4 %) došlo k progresii ochorenia do II. štádia po 19 mesiacoch sledovania. Ostatní žijú bez známok progresie po priemernom sledovaní 31,1 mesiacov od orchiektómie. Šesť pacientov (skupina B) s vaskulárnou inváziou a prevahou teratomatóznych elementov v primárnom nádore sa liečilo primárnou retroperitoneálnou lymfadenektómiou (RPLA) s priemernou dĺžkou sledovania 52,7 mesiaca po orchiektómii. Dvaja z nich (33,3 %) boli v II. patologickom štádiu (pozitívny nález pri RPLA) a podstúpili následnú chemoterapiu. U jedného pacienta (16,7 %) došlo k progresii ochorenia a exitoval 29 mesiacov po orchiektómii, ďalších 5 žije bez prejavov ochorenia. Taktika prísneho dohľadu sa použila u 60 pacientov (skupina C) bez vaskulárnej invázie v primárnom nádore, ktorí sa sledovali v priemere 40,6 mesiaca po orchiektómii. Taktika spočíva v pravidelných kontrolách nádorových markerov, rtg hrudníka a CT retroperitónea. Progresia ochorenia sa zaznamenala u 11 (18,3 %) pacientov v priemere 11,8 mesiaca od orchiektómie. Následne sa liečili BEP chemoterapiou. Všetci žijú bez prejavov ochorenia (piati vyžadovali postchemoterapeutickú RPLA) v priemere 24,8 mesiaca od ukončenia liečby. Z celkového súboru 95 pacientov tejto štúdie prežíva 94 (98,9 %) v priemere 38,5 mesiaca (rozpätie 2-83).
Závery: Autor odporúča používať taktiku prísneho dohľadu len u pacientov bez vaskulárnej invázie v primárnom nádore. (Obr. 1, lit. 32.)
Kľúčové slová: testikulárny nádor, I. klinické štádium, prognostické faktory, adjuvantná chemoterapia, retroperitoneálna lymfadenektómia, taktika prísneho dohľadu, vaskulárna invázia.

Bratisl. lek. Listy, 100, 1999, č. 1, s. 61-65

Download summary plus in PDF format

Download full text in PDF format (167 kB)

VEDECKÉ A ODBORNÉ INFORMÁCIE PREDNESENÉ NA SPOLKU SLOVENSKÝCH LEKÁROV V BRATISLAVE

C. riadna pracovná schôdza 9.3.1998
Predsedá prof. MUDr. A. Černák, DrSc.

CI. riadna pracovná schôdza 16.3.1998
Predsedá prof. MUDr. A. Kapellerová, DrSc.

Download full text in PDF format (114 kB)