Electronic Library of Scientific Literature
Electronic Library of Scientific Literature
Volume 98 / No. 6 / 1997
NEUROIMUNOLÓGIA ALZHEIMEROVEJ CHOROBY
NOVÁK M.
Alzheimer's disease (AD) is the most frequent cause of premature, irreversible
cognitive decline in man, the consequence of which is complete psycho-social
incompetence. 60 % of all dementias are of the AD type, with its prevalence
increasing logarithmically with age. Statistics from countries where average
life expectancy is around 70 years show that 1 % of the total population
suffers from AD. If current demographic trends do not change, 40 % of the
population will be over 60 in 20 to 25 years and the number of AD sufferers
will increase 5 times. AD is the fourth commonest cause of death in humans,
after heart attack, cancer and stroke. We do not have any cure or efficient
preventive measures against AD. The duration of the disease varies from
4-12 years and it is always fatal. Pathological characteristics of AD are
neurofibrillary tangles and senile plaques. Despite the identification
and molecular characterization of the pathological forms of tau and beta-amyloid
found in these pathological features, little is known of the etiology and
pathogenesis of AD. The main goal of current research is the identification
of interactions between the nervous and immune systems which may be involved
in the neuropathology and pathogenesis of AD. Namely, the identification
of those sequences of molecular, cellular and systemic mechanisms which
lead to the fatal neuronal degeneration which ultimately results in dementia.
Understanding AD pathogenesis may lead to early AD diagnostic assay and
new potentials for therapy. (Tab. 1, Fig. 8, Ref. 178.)
Key words: neuroimmunology, Alzheimer's disease, dementia.
Bratisl Lek Listy 1997; 98: 303-314
Alzheimerova choroba (ACh) je najèastejšou príèinou
predèasného, trvalého poškodenia až postupného
zániku kognitívnych a intelektuálnych funkcií
èloveka, èo má za následok úplnú
psychosociálnu inkompetenciu. Patrí do skupiny demencií,
v rámci ktorých predstavuje 60 % a jej prevalencia
sa zvyšuje logaritmicky s vekom. Štatistiky štátov, v ktorých
je priemerná dåžka života nad 70 rokov, ukazujú, že
1 % celkovej populácie je postihnuté ACh. Ak sa súèasný
demografický vývoj nezmení, v priebehu 20-25
rokov bude 40 % populácie nad 60 rokov a poèet postihnutých
ACh sa zvýši 5-násobne. ACh je po infarkte srdcového
svalu, rakovine a mozgovej príhode štvrtou najèastejšou
príèinou úmrtia. V súèasnosti ¾udstvo
nedisponuje liekom ani žiadnym úèinným preventívnym
opatrením proti ACh. Dåžka ochorenia je od 4 do 12 rokov a vždy
sa konèí smrťou postihnutého. Charakteristickým
pre ACh je výskyt neurofibrilárnych klbiek, senilných
plakov a demencia. Napriek identifikácii a molekulovej
charakterizácii patologických foriem tau-proteínov
a beta-amyloidu ako hlavných zložiek týchto zmien je
etiológia a patogenéza ACh málo známa.
Hlavným cie¾om súèasného bádania
je identifikácia súvislostí medzi nervovým
a imunitným systémom, medzi neuropatológiou a patogenézou
Alzheimerovej choroby. Konkrétne ide najmä o urèenie
a identifikovanie sledu tých molekulových, bunkových
a systémových mechanizmov, ktoré vedu k fatálnej
degenerácii neurónov a nakoniec majú za následok
demenciu. Reverzné molekulové èítanie patogenézy
ACh nás privedie ku skorému diagnostickému testu pre
Alzheimerovu chorobu a naèrtne nové možnosti jej lieèby.
(Tab. 1, obr. 8, lit. 178.)
K¾úèové slová: neuroimunológia,
Alzheimerova choroba, demencia.
Bratisl. lek. Listy, 98, 1997, è. 6, s. 303-314
Download full text in PDF format
KONTROLA AUTOAGRESIVNÍCH PROCESÙ POMOCÍ PØIROZENÝCH A DALŠÍCH PRO ORGANISMUS NEŠKODNÝCH POSTUPÙ
PEKÁREK J., ÈECH K., NEVŠÍMAL O.
At present an increase of some autoaggressive diseases can be observed.
The commonly used treatment consists of the administration of some immunosuppressive
drugs or some hormonal preparations. This type of therapy is accompanied
by some undesired side effects, as these drugs influence also some other
cell systems besides theally active cells. These drugs are also known to
lower the resistance to some intercurrent infections.
Due to these undesired side effects some naturally occurring factors are
introduced into the therapy. These are, e.g. TGF-beta, or some interleukins
(IL-10 etc.).
In our department an immunosuppressively acting substance was isolated
from DHL which has the ability to inhibit the AA (adjuvant arthritis) in
rats. In humans this SF (suppressive factor) stimulates the CD 8+
cells which are known to have suppressoric activity.
This SF was successfully applied in some autoaggressive diseases, e.g.
atopic eczema, multiple sclerosis, some polyradiculoneuritis, amyotrophic
lateral sclerosis etc. In this paper the results in the ALS patients are
given.
Amongst other possibilities of the therapy the application of antilymphocyte
sera, monoclonal antibodies to some CD markers of lymphocytes and some
methods of hyposensitization or tolerance induction are mentioned.
Further, an original method using antigen bound to insoluble carrier is
described. This administration of encephalitogen bound onto Sforon (polyacrylate
spheres) did not only inhibit the EAE manifestations but also enable the
survival of guinea-pigs which had already manifested the clinical signs
of EAE. (Tab. 8, Fig. 1, Ref. 8.)
Key words: autoaggressive diseases, therapy, immunosuppression, EAE,
hyposensitization, suppressoric factor.
Bratisl Lek Listy 1997; 98: 315-320
V poslední dobì pøibývá chorob
v jejichž patogenezi hraje podstatnou úlohu autoagresivita.
Dosavadní zpùsoby léèby spoèívají
v potlaèení imunity vìtšinou pomocí lékù
chemické povahy, nebo hormonální preparáty.
Tato léèba bývá spojena s nežádoucími
projevy neboť se jedná vìtšinou o látky inhibující
metabolismus i jiných bunìèných systémù
než jen bunìk imunitního systému. Další nepøíjemnou
komplikací je snížená odolnost vùèi
interkurentním infekcím.
Z dùvodu tìchto nežádoucích komplikací
se v poslední dobì uvažuje o použití pøirozenì
se vyskytujících látek s imunosupresivními
vlastnostmi. Jedná se na pø. o TGF-beta nebo o nìkteré
interleukiny (IL-10 ap.).
Na našem pracovišti byla izolovaná látka z DHL (dialyzátu
homogenátu leukocytù) se schopností potlaèit
AA (adjuvantní artritidu) u krys. U lidí stimuluje
tato látka CD8+-lymfocyty, nebo lymfocyty tvoøící
E-rozety citlivé na vliv teofylinu.
Tento imunosupresivní faktor (SF) se uplatnil v léèbì
celé øady autoagresivních chorob (atopický
ekzém, roztroušená skleróza, u nìkterých
polyradikuloneuritid, amyotrofické laterální skleróze
ap.). V práci jsou podány výsledky léèby
pacientù s ALS, u kterých došlo ke zpomalení
prùbìhu nemoci a prodloužení života.
Z dalších možností léèby se uvádí
podávání antilymfocytárních sér,
monoklonálních protilátek proti rùzným
znakùm lymfocytù (CD) a nìkteré metody
hyposenzibilizace a navození tolerance k pøíslušným
autoantigenùm.
Dále se uvádí zpùsob aplikace autoantigenu
navázaného na nerozpustný nosiè. Podání
takto navázaného encefalitogenu na polyakrylátový
preparát Sféron dokázalo nejen zabránit vzniku
EAE u morèat, ale i zabránit uhynutí tìch
morèat, u kterých se již projevily známky EAE.
(Tab. 8, obr. 1, lit. 8.)
Klíèová slova: autoagresivní choroby, léèba,
imunosuprese, EAE, hyposinzibilizace, supresorický faktor.
Bratisl. lek. Listy, 98, 1997, è. 6, s. 315-320
Download full text in PDF format
MOZGOVÝ INFARKT A IMUNITNÁ ODPOVEÏ ORGANIZMU
BARTKO D., LEŠICKÝ O., BUC M.
There are only few data available regarding the immunological mechanisms
of cerebral infarction. The aim of this study was to find out the humoral
and cell-mediated immunity under the conditions of focal brain ischemia
(CI). As a method for humoral immunity, the complement consumption
test against a panel of 8 antigens, quantitative analysis of immunoglobulins
and fractionized sedimentation of erythrocytes were used in the group of
pts with CI, and in the group of atherosclerotics (AS) and hypertonics
(VH), potential victims of focal brain ischemia.
It was found that the occurrence of antibodies against the whole panel
of antigens in the group of CI is significantly higher as compared with
the healthy controls, but it is lower than that in the group of AS and
VH. The occurrence of antibodies exclusively against only brain antigens
and that in CSF was similar. No correlation to the location of ischemic
lesion and the degree of neurological deficit score was found. These findings
didn't change in 2 and 4 weeks as well as in 1 year after the onset of
CI. The quantitative analysis of immunoglobulins revealed statistically
higher levels of IgA and lower levels of IgM in comparison with the controls.
IgG were higher, but without statistical significance. Statistically significant
higher levels of all immunoglobulins in CSF were found. As similar trend
of changes was found also in the group of AS and VH. These changes in humoral
immunity were confirmed by the results of fractionized sedimentation of
erythrocytes with EP. The results can be interpreted as a possible
change or disorder of central regulation of immunising processes due to
the latent (in AS and VH) or manifestant (in CI) lesions of the brain.
But the quality and quantity of this response might have been affected
by the entire case history of the patient who survived cerebral infarction.
The changes in immunity response of the organism in CI was shown also in
cell-mediated immunity. The results a statistically significant increase
in stimulatory (SI) as well as in immunoregulatory (IRI) indices in stroke
patients under the age of 40. These findings didn't change 2 and 4 weeks
after the onset of CI. An increase in IRI was due to the increase in Th
lymphocytes. In the immune response of the organism in CI, the antiphospholipid
antibodies (aPLs = anticardiolipin antibodies (aCL) and lupus anticoagulant
- LA) play an important role. aCLs were present in 9.8 % of the first stroke
pts when compared to 4.3 % in controls. The most common isotyp of the antibodies
was IgG. Of all first-stroke pts who were aCL positive only 8 % had no
other stroke risk factors (atrial fibrilation, diabetes, hypertension and
other). aCLs are an important risk factor for the first stroke, mainly
in the young, but also in the elderly. The presence of aCLs increases the
risk for recurrent strokes.
aPLs are not necessarily asociated with the specific location or clinical
stroke syndrome but they are in significant correlation to the occurrence
of multiple strokes on CT (30:18 %). None of the initially aCL-negative
patients became aCL-positive during the time course of CI. These data support
the idea that aCLs play a causal role in stroke (PROPTER HOC changes)
rather than vice versa (POST HOC changes). From the therapeutic point of
view, currently there do not exist any good treatment guidelines for preventing
the second stroke.
The analysis of HLA antigens showed an increase in some HLA (A2, A28 etc.)
and a decrease in others (A3, A9 etc.) in comparison with the controls.
This might refer to the participation of genetic factors in the onset of
CI. (Tab. 7, Fig. 9, Ref. 22.)
Key words: cerebral infarction, humoral immunity, cell-mediated immunity,
antiphospholipid antibodies, HLA.
Bratisl Lek Listy 1997; 98: 321-329
O úlohe imunitných mechanizmov pri mozgovom infarkte
je málo údajov. Cie¾om práce bolo zistiť, aká
je humorálna a bunkami sprostredkovaná imunitná
odpoveï v podmienkach ložiskovej ischémie mozgu (CI).
Zistilo sa, že výskyt protilátok proti celému panelu
antigénov je v súbore CI signifikantne vyšší
v porovnaní s kontrolnou skupinou. Podobný trend
zmien sa zistil aj pri analýze výluène mozgových
antigénov. V súbore aterosklerotikov a hypertonikov
bol výskyt protilátok ešte vyšší ako v súbore
pacientov s mozgovým infarktom. Percento výskytu protilátok
v likvore malo podobný trend. Nezistila sa korelácia
týchto zmien s lokalizáciou lézie a so stupòom
neurologického deficitu. Hladina protilátok sa nemenila ani
pri dynamickom sledovaní 2 až 4 týždne, dokonca ani 1 rok
po vzniku ochorenia.
Pri kvantitatívnej analýze IgG, IgA a IgM sa zistila
štatisticky významne vyššia koncentrácia IgA a štatisticky
významne nižšia koncentrácia IgM. Hladiny IgG sa zvýšili
štatisticky nevýznamne. V likvore sa zvýšili hladiny
všetkých troch tried imunoglobulínov. Podobný trend
zmien sa zistil aj v súbore aterosklerotikov a hypertonikov.
Štatisticky významne zmenená humorálna odpoveï
v súbore CI sa zistila aj pri analýze frakcionovanej
sedimentácie erytrocytov na encefalitogénny proteín.
Autori konštatujú, že humorálna odpoveï organizmu v podmienkach
ložiskovej ischémie mozgu je zmenená. Výsledky by
mohli súvisieť so zmenou alebo poruchou centrálnej regulácie
imunitných procesov spôsobenou buï latentnou (pri ateroskleróze
a hypertenzii), alebo manifestnou (pri ložiskovej ischémii
mozgu) léziou mozgu. Na zmenenej imunitnej odpovedi sa však môže
zúèastòovať celá história pacienta,
ktorý prekonal mozgový infarkt.
Zmena imunitnej odpovede organizmu v podmienkach ložiskovej ischémie
mozgu sa týka aj bunkami sprostredkovanej imunity. Výsledky
štúdie ukázali zvýšenie stimulaèného
(SI) aj imunoregulaèného (IRI) indexu v súbore
pacientov s CI do 40 rokov veku. Zmeny nezáviseli od lokalizácie
ložiska, od stupòa neurologického deficitu a v priebehu
ochorenia sa nemenili. Zvýšenie IRI je spôsobené predovšetkým
zvýšením lymfocytov Th. V imunitnej odpovedi organizmu
majú významnú úlohu antifosfolipidové
protilátky (aPL sú antikardiolipínové (aCL)
a lupus antikoagulant - LA). aCL protilátky sa zistili v 9,7
% pacientov s CI v porovnaní so 4,3 % v kontrolnej
skupine. Z jednotlivých izotypov sa najèastejšie vyskytoval
izotyp IgG. Okrem vzácnych výnimiek sa u pacientov s CI
vyskytovali aj ïalšie rizikové faktory. Výskyt aCL protilátok
nebol v korelácii so špecifickou lokalizáciou ischemického
ložiska, ale bol vo významnom vzťahu k mnohopoèetnosti
ischemických ložísk (30:18 %). Zistilo sa, že výskyt
aCL protilátok nie je dôsledkom vzniku mozgového infarktu
(POST HOC), ale aCL protilátky majú kauzálnu úlohu
pri vzniku CI (PROPTER HOC). aCL protilátky predstavujú imunitnou
zmenou sprostredkovanú trombózu. Výskyt aPL protilátok
je rizikovým faktorom aj pre vznik opakovaného infarktu mozgu.
Z h¾adiska terapeutických možností neexistuje
v súèasnosti nijaký terapeutický program,
ktorý by efektívne ovplyvnil výskyt aPL protilátok
a zabránil vzniku opakovaného infarktu mozgu.
Analýzou HLA-antigénov sa zistilo, že hladiny niektorých
z nich sa zvyšujú (A2, A28 a ïalšie) a niektorých
znižujú (A3, A9 a ïalšie) v porovnaní s kontrolnou
skupinou. Rozdiely boli síce výrazné, ale štatisticky
nevýznamné. To by mohlo poukazovať na úèasť
genetického faktora pri vzniku mozgového infarktu. (Tab.
7, obr. 9, lit. 22.)
K¾úèové slová: mozgový infarkt,
humorálna imunita, celulárna imunita, antifosfolipidové
protilátky, HLA.
Bratisl. lek. Listy, 98, 1997, è. 6, s. 321-329
Download full text in PDF format
ENCEFALOPATIA PRI AIDS - ZVÝŠENÁ TVORBA CHEMOKÍNOV-beta MONOCYTMI PO INFEKCII VÍRUSOM HIV TYPU 1: PRÍSPEVOK K MECHANIZMOM POSTIHNUTIA CNS
MAYER V., SCHMIDTMAYEROVÁ H.
The characteristical trait of the family of lentiviruses (Retroviridae)
which includes the human immune deficiency virus (HIV), is the tendency
to cause a subacute neurologic disease in their animal host. The neuraxis
can be inflicted at all its levels. In the advanced stage of HIV disease,
more than 60 percent of patients suffer from a clinically evident
neurological dysfunction. Neuropathologic changes are demonstrated in 75-90
percent of them at autopsy. HIV enters the CNS during the early phase of
infection. HIV replicates predominantly in the nervous tissue macrophages
which serve also as intrathecal reservoirs of infection. HIV isolated from
the CNS is usually macrophagotropic. Neural cells are not susceptible to
a productive HIV infection, contrasting with the permissivity of activated
astroglial cells. The neuropathological picture of the brain involvement
is typical by the giant multinuclear cells, i.e. fused monocytes/macrophages,
then neuronal loss and changes in the white matter. The clinical manifestations
of CNS involvement (AIDS encephalopathy) in HIV disease are variable protean,
frequently associated with dementia. The pathogenesis of the neurological
disease remains elusive. The cells supporting the HIV replication in the
CNS (microglia, monocytes, astroglia) do not play a major role in
dementia development. The neurotoxicity of viral glycoproteins, virus-induced
cytokines and a neurotoxin produced by CNS macrophages infected with
particularly efficiently replicating HIV strains are being intensively
studied. Dementia is associated with an increased virus load in the brain
in the advanced stage of HIV disease. Neurotoxicity associated with HIV-infected
microglial cells and macrophages activity remain to be considered, for
the time being, as the most likely pathogenetic mechanism of neural dysfunction
and injury. Our investigations have demonstrated that HIV infection of
macrophages stimulate considerably the synthesis of MIP-1-alpha, MIP-1-beta
RANTES chemokines (subgroup CC). These substances by their chemoattractant
and activating properties may participate in the pathogenesis of HIV/AIDS
encephalopathy, contributing to leukocytosis and inflammation, increasing
thus the population of HIV-susceptible cells, facilitating their infection
and enhancing finally the intrathecal spread of the virus. (Tab. 2,
Ref. 22.)
Key words: HIV, CNS, macrophages, cytokines, dementia, immunopathogenesis,
chemokines.
Bratisl Lek Listy 1997; 98: 330-334
Charakteristickou vlastnosťou èe¾ade lentivírusov
(Retroviridae), kam sa taxonomicky zaraïuje aj vírus imunitnej
nedostatoènosti èloveka (HIV), je tendencia spôsobovať
u ich živoèíšnych hostite¾ov subakútne
nervové ochorenie. Neuraxis môže byť postihnutá na
všetkých jej úrovniach. Vyše 60 % pacientov v pokroèilom
štádiu ochorenia spôsobeného HIV trpí klinicky
zjavnou dysfunkciou nervového systému. Neuropatologické
zmeny sú vyskytujú pri autopsii u 75-90 % chorých.
HIV preniká do CNS vo vèasnej fáze infekcie. V nervovom
tkanive sa pomnožujú v prvom rade bunky makrofágového
pôvodu, ktoré sa súèasne stávajú
intratekálnymi rezervoármi infekcie. Vírus izolovaný
z postihnutého CNS je obvykle makrofágotropný.
Nervové bunky nie sú vnímavé na produktívnu
infekciu HIV na rozdiel od permisivity aktivovaných buniek astroglie.
Pre neuropatologický obraz CNS postihnutého infekciou HIV
sú typické obrovské viacjadrové bunky, ktoré
vznikajú fúziou infikovaných monocytov/makrofágov,
úbytok nervových buniek a zmeny bielej hmoty. Klinické
manifestácie tohto procesu (encefalopatia pri AIDS) sú neobyèajne
rôznorodé, èasto sprevádzané demenciou.
Patogenéza nervového ochorenia pri infekcii HIV ostáva
zatia¾ neobjasnená. Pri rozvoji demencie nemajú dôležitú
úlohu tie bunky CNS, v ktorých sa HIV pomnožuje (mikroglia,
monocyty, astroglia). Intenzívne sa skúma neurotoxicita vírusových
glykoproteínov, cytokíny indukované vírusovou
infekciou a neurotoxín syntetizovaný makrofágmi
CNS, infikovanými kmeòmi HIV, ktoré sa osobitne dobre
v nich replikujú. Demencia sa obvykle prejavuje v pokroèilom
štádiu ochorenia spôsobeného HIV, keï vírusová
záťaž v mozgu narastá. Zdá sa, že neurotoxicita,
ktorá súvisí s aktivitami buniek mikroglie a makrofágov
infikovaných HIV je nateraz najpravdepodobnejším patogenetickým
mechanizmom pri vzniku dysfunkcie a poškodenia nervového systému.
Naše štúdium ukázalo výraznú stimuláciu
syntézy chemokínov podskupiny CC, MIP-1-alfa, MIP-1-beta a
RANTES po infekcii HIV. Tieto látky svojimi chemoatraktaènými
a aktivujúcimi vlastnosťami sa môžu zúèastòovať
na patogenetickom procese pri vzniku a priebehu encefalopatie pri
AIDS. Prispievajú k leukocytóze a zápalovým
prejavom, zvyšujúc poèet buniek vnímavých na
infekciu HIV a u¾ahèujúc ich infekciu. Môžu
takto prispievať k intratekálnemu šíreniu sa vírusu
HIV. (Tab. 2, lit. 22.)
K¾úèové slová: HIV, makrofágy,
CNS, demencia, imunopatogenéza, chemokíny.
Bratisl. lek. Listy, 98, 1997, è. 6, s. 330-334
Download full text in PDF format
AUTOIMUNITNÉ MECHANIZMY V PATOGENÉZE NEUROLOGICKÝCH PARANEOPLASTICKÝCH OCHORENÍ
PELIKÁN F., TIMOVÁ S.
Neurologic paraneoplastic syndromes (NPS) are disorders of the nervous
system that are associated with the presence of malignant tumors. They
are also known as the remote effects of cancer. There is mounting circumstantial
evidence supporting the autoimmune origin of NPS. In NPS patients, paraneoplastic
autoantibodies have been identified which react with the same or similar
antigenic epitopes in tumor cells and neurons. However, except for the
Lambert-Eaton myasthenic syndrome (LEMS) it remains still unproven as to
whether the autoantibodies are pathogenic or merely represent an epiphenomenon
to the actual disease process, since the antigens identified by the paraneoplastic
autoantibodies are primarily intracellular as to their location. Few data
are available regarding the role of cell-mediated cytotoxicity and antigen
dependent T-cell cytotoxicity. Further studies will be neccesary to elucidate
the role of autoimmunity in the production of paraneoplastic neurologic
disorders. (Tab. 2, Ref. 6.)
Key words: neurologic paraneoplastic syndrome, autoimmunity, tumor
antigens, autoantibody, T-cell.
Bratisl Lek Listy 1997; 98: 335-338
Neurologické paraneoplastické syndrómy (NPS) sú
ochorenia nervového systému, ktoré sú spojené
s prítomnosťou malígneho nádora. NPS sú známe
aj ako vzdialené úèinky malígneho nádora.
Hromadia sa dôkazy o tom, že NPS sú autoimunitného
pôvodu. Paraneoplastické autoprotilátky boli identifikované
u pacientov s NPS, ktoré reagujú s rovnakými
alebo podobnými antigénovými epitopmi na nádorových
bunkách a neurónoch. Okrem Lambertovho-Eatonovho myasthenického
syndrómu (LEMS) sa však dosia¾ nedokázalo, èi
sú autoprotilátky patogenetické, alebo reprezentujú
len epifenomén ku skutoènému chorobnému procesu,
lebo antigény identifikované paraneoplastickými protilátkami
sú predovšetkým intracelulárne uložené. Je
zatia¾ málo údajov o bunkami sprostredkovanej
cytotoxicite a T-bunkovej cytotoxicite závislej od antigénu.
Ïalšie štúdie budú potrebné na vysvetlenie úlohy
autoimunity pri vzniku NPS. (Tab. 2, lit. 6.)
K¾úèové slová: neurologické
paraneoplastické syndrómy, autoimunita, nádorové
antigény, autoprotilátky.
Bratisl. lek. Listy, 98, 1997, è. 6, s. 335-338
Download full text in PDF format
TIRILAZAD MESYLATE (FREEDOX) ÚÈINNÝ INHIBÍTOR PEROXIDÁCIE LIPIDOV BUNKOVEJ MEMBRÁNY
SÁNIOVÁ B.
The 21-aminosteroids (lazaroids) are inhibitors of lipid membrane peroxidation
and appear to function as reactive free radical scavengers (RFRS). Freedox
- a multimechanistic cytoprotective inhibitor of lipid peroxidation
has been developed specifically to minimize secondary tissue damage.
It is the first lazaroid compound used in clinical practice for critical
care indications. Structurally described as a 21-aminosteroid, it
has no glucocorticoid, mineralocorticoid, or other hormonal effects. Cytoprotective
pathways of Freedox after its insertion into the lipid bi-layer of cell
membrane include: scavenging reactive oxygen intermediates (ROI), stabilizing
cell membrane by decreasing fluidity, preserving vitamin E content in membrane,
increasing surface viscosity, preserving of post injury Ca+2 homeostasis.
There was shown its efficacy in improving neurologic outcome following
CNS trauma, subarachnoid hemorrhage, and ischemia. The therapeutic potential
of the lazaroid Freedox has been extensively studied in several CNS disorders.
There is an increasing experimental and clinical evidence about the oxygen
free radical formation and cell membrane lipid peroxidation which play
an important role in the pathogenesis of subarachnoid hemorrhage, spinal
cord trauma, head injury and inflammatory processes of the NS. Freedox
has also been tested in a variety of stroke models. (Fig. 1, Ref.
19.)
Key words: lazaroids, reactive oxygen intermediates, cell membrane
lipid peroxidation, antioxidants, Tirilazad mesylate, nervous system, trauma,
ischemia, hemorrhage.
Bratis Lek Listy 1997; 98: 339-342
21-aminosteroidy (lazaroidy) sú inhibítory peroxidácie
lipidovej dvojvrstvy membrán buniek a úèinkujú
ako zhášaèe reaktívnych intermediátov kyslíku
(ROI). Freedox - látka s mnohými cytoprotektívnymi
úèinkami je prvým lazaroidom, ktorý sa uplatòuje
v klinickej praxi pri indikáciách akútnej medicíny.
Štruktúrne sa uvádza ako 21-aminosteroid bez glukokortikoidového,
mineralokortikoidového alebo iných hormónových
úèinkov. Cytoprotektívne mechanizmy pôsobenia
Freedoxu po inzercii do lipidovej dvojvrstvy membrány bunky sú
nasledovné: odpratávanie ROI, stabilizácia membrány
bunky mechanizmom zníženia jej fluidity, udržiavanie hladiny vitamínu
E v bunkovej membráne, zvyšovanie povrchovej viskozity, udržiavanie
potraumatickej homeostázy Ca+2. Dokázala sa úèinnosť
v zmysle zlepšenia neurologického výstupného
defektu po traume CNS, subarachnoidálnej hemorágii a ischémii.
Terapeutický potenciál Freedoxu sa odhalil po rozsiahlych
štúdiách pri ťažkých CNS poruchách. Je už známy
experimentálny a klinický dôkaz, že tvorba ROI
a lipidová peroxidácia membrány buniek má
dôležitú úlohu v patogenéze subarachnoidálnej
hemorágie, traumy miechy, poranenia mozgu a pri zápalových
afekciách NS. Freedox sa použil na modeloch cievnych mozgových
príhod. (Obr. 1, lit. 19.)
K¾úèové slová: lazaroidy, vo¾né
kyslíkové radikály, peroxidácia lipidov, antioxidanciá,
Tirilazad mesylate, nervový systém, trauma, ischémia,
krvácanie.
Bratisl. lek. Listy, 98, 1997, è. 6, s. 339-342
Download full text in PDF format
VEDECKÉ A ODBORNÉ INFORMÁCIE
ZO SPOLOKU SLOVENSKÝCH LEKÁROV V BRATISLAVE
17. marec 1997 — Význam vo¾ných kyslíkových
radikálov a antioxidaèného systému v organizme
Download full text in PDF format