Aktuality

V súlade so štatútom Etickej komisie SAV (čl. II, ods. 7) a Uznesením Predsedníctva SAV č. 829. C. Implementácia etických princípov a Etického kódexu SAV Etická komisia SAV zverejňuje výkladové pravidlá k Etickému kódexu SAV, generalizácie ku konkrétnym prešetreným prípadom v EK SAV, rovnako ako všeobecne platné odporučenia k etickým otázkam.

Etická komisia SAV konštatuje, že hoci Etický kódex SAV upravuje najmä výskumnú a pedagogickú činnosť zamestnancov SAV, nereguluje iba vedeckú prácu v užšom zmysle (etické pravidlá výskumu, prezentácie jeho výsledkov a ich šírenia). Kódex obsahuje aj požiadavku rešpektovať všeobecne platné etické princípy, vrátane požiadavky týkajúcej sa medziľudských vzťahov (čl. I, ods. 3 Etického kódexu SAV).

Zamestnanec SAV, ako člen akademickej obce, prostredníctvom Etického kódexu SAV preberá na seba isté špecifické záväzky, a to s cieľom, aby SAV mohla realizovať svoju funkciu – rozvíjať vedecké poznanie a budovať dôveryhodnosť vedy.

Postavenie vedca sa tak viaže na istú zodpovednosť vyplývajúcu z členstva v akademickej komunite. Tejto zodpovednosti sa nemožno zbaviť ani pri paralelnom výkone inej funkcie/iného povolania. Jednoducho, člen akademickej obce musí primerane zachovávať isté štandardy správania aj v prípade výkonu neakademickej funkcie. Ako občan sa napríklad môže uchádzať o volenú alebo inú verejnú funkciu. SAV napokon nie je uzatvorenou inštitúciou, ale inštitúciou zúčastňujúcou sa na dianí v spoločnosti – zamestnanci akadémie vykonávajú aj z hľadiska právnej formy tzv. prácu vo verejnom záujme. V prípade získania verejnej funkcie ju tak akademický pracovník môže vykonávať aj popri pôsobení na SAV. Spôsob výkonu politickej funkcie sa však nesmie priečiť povinnostiam viazaným na postavenie člena akademickej obce.

Roly a funkcie totiž nie sú nepriestupné a oddeliteľné a v prípade výkonu verejnej funkcie popri zamestnaní v SAV tak dochádza k istej dvojjedinosti. Obrazne povedané verejný funkcionár si síce oblečie kabát politika, ale stále mu ostáva košeľa akademického pracovníka. Ako člen akademickej komunity sa tak z povahy veci, aj s cieľom zachovania integrity, vzdáva istých foriem účasti na politickom boji, pretože je primerane viazaný akademickými štandardmi.

Napokon, on sám je nositeľom a požívateľom legitimity, ktorú získava z členstva vo vedeckej komunite. Táto legitimita sa potom prenáša aj na jeho výroky a spôsob konania. V hre je tak dôveryhodnosť SAV. To platí ešte viac, ak je predmet vedeckej činnosti zamestnanca SAV spojený s činnosťou vo verejnej funkcii. Výroky filozofa, politológa, sociológa atď. pôsobiaceho na SAV o politickej situácii sú prirodzene spájané s jeho odbornosťou, ktorá je garantovaná jeho pôsobením na SAV. Keďže má autor status akademického pracovníka, výroky ním prednesené získavajú autoritu aj bez argumentácie na ich podporu – predpokladá sa, že ich autor rešpektuje požiadavku objektívnosti a overovania si informácií.

Nositeľ dvoch povolaní – politika a vedca – tak musí osobitne dbať na zodpovednosť, ktorú má ako vedec. Táto zodpovednosť sa týka rovnako formy vyjadrovania, ako aj obsahu výrokov.

Ak Etický kódex SAV vyžaduje istý typ správania od zamestnancov SAV, a iný typ správania vylučuje, neznamená to, že porušuje ich slobodu prejavu. V demokratickej spoločnosti je možné regulovať správanie rôznou formou, ktorá však musí mať legitímny podklad. Slovenská akadémia vied prostredníctvom svojich orgánov schválila Štatút SAV, ktorý zakotvil Etickú komisiu SAV ako poradný orgán Predsedníctva SAV. Tá okrem iného rozhoduje o porušení Etického kódexu SAV ako vnútorného predpisu SAV (časť VI., čl. XXIII, písm. i) Štatútu SAV).

Sloboda prejavu nie je absolútnym právom. Z dobrých dôvodov ju obmedzujú rôzne typy predpisov. Napríklad, ak prejavom dochádza k veľmi vážnej forme zásahu do demokratických hodnôt, vrátane ľudských práv, takýto prejav postihuje tzv. Trestný zákon (napr. § 423 Hanobenie národa, rasy a presvedčenia a nasl.). Niektoré vyjadrenia sa dokonca ani nepovažujú za realizáciu slobody prejavu, ale za jej zneužitie, a ako také nie sú chránené (pozri napr. nenávistné prejavy a rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci M’Bala M’Bala proti Francúzsku, sťažnosť č. 25239/13, 20. november 2015). Inokedy zase zákon ponecháva na toho, kto sa cíti prejavom dotknutý, aby sa proti nemu bránil v občianskom konaní pred súdom (napr. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Nie je však ani výnimkou, že s cieľom zachovať integritu a funkčnosť stavu sú prejavy príslušníkov profesií limitované ich etickými kódexmi, ktoré majú rôznu formu (napr. čl. VII ods. 3 Zásad sudcovskej etiky či § 5 ods. 5 písm. e) Etického kódexu štátneho zamestnanca). Je teda legitímne, ak komunita a zamestnávateľ primerane zaviažu svojho príslušníka rešpektovať štandardy formy a obsahu vyjadrovania.

Na záver je potrebné pripomenúť, že vo všeobecnosti možno legitímne očakávať, že vedec bude politickú diskusiu kultivovať, nie degradovať. Rešpekt k ostatným bádateľom vo vedeckom diskurze ako požiadavka formy vedeckej práce sa pri súčasnom výkone politickej verejnej funkcie a akademickej funkcie transformuje do požiadavky rešpektu k oponentom pri výmene názorov, teda do požiadavky istej kvality kritiky. Obdobne, ako už bolo konštatované, túto požiadavku je potrebné zdôrazniť ešte viac vtedy, ak je oblasť expertnosti vedca prekrytá s oblasťou výkonu jeho verejnej funkcie.

Róbert Karul, člen Predsedníctva SAV, predseda Etickej komisie SAV

Foto: archív SAV