Aktuality

Snaha čo najviac obmedziť kontakty medzi ľuďmi v čase pandémie COVID-19 má svoje racionálne opodstatnenie. Niekedy jej však chýba trochu väčšia citlivosť na reálne potreby ľudí, a to aj v oblasti partnerských a rodinných vzťahov. Medzi tvorcami rodinných politík a najnovšie aj rôznych protikrízových opatrení súvisiacich s COVID-19 je stále zakorenená predstava, že rodina musí byť definovaná uzatvorením manželstva a životom v spoločnej domácnosti. Realita je však rozmanitejšia, pestrejšia a nekonvenčnejšia, než to bolo v minulosti, a bolo by vhodné ju pri rôznych nariadeniach reflektovať.

V reprezentatívnom výskume, ktorý Ústav výskumu sociálnej komunikácie SAV realizoval koncom roka 2018 a bol zameraný na rodiny s deťmi vo veku od troch do 12 rokov, sa ukázalo, že 0,7 percenta ľudí žije v manželstve v oddelených domácnostiach, 0,6 percenta respondentov žije so ženou „bez papiera“ v oddelených domácnostiach a 0,7 percenta respondentov žije s mužom „bez papiera“ v oddelených domácnostiach. Odborne sa tento spôsob spolužitia nazýva „žitie oddelene spolu“. Na prvý pohľad to vyzerajú byť malé čísla, ak by sme to však prepočítali na celú populáciu (zhruba 190-tisíc domácností s troj- až 12-ročnými deťmi) a prirátali aj rodiny s mladšími a staršími deťmi, vyšlo by nám to v tisíckach. A bezdetných párových vzťahov bude rádovo viac.   

Na Slovensku sa aj za bežných okolností ignorujú problémy rôznych partnerských vzťahov a alternatívnych rodinných konštelácií ľudí, ktorí neuzatvorili manželský zväzok a nežijú v spoločnej domácnosti. A rovnako slepé voči nim sú aj niektoré krízové vládne nariadenia. Napríklad právo zhromažďovať sa počas veľkonočných sviatkov mali na Slovensku len osoby žijúce spolu oficiálne v jednej domácnosti. Najnovšie nariadenie zas hovorí, že rúško nemusia nosiť ľudia, ktorí sú blízko vedľa seba, v prírode či v aute, len ak sú z jednej domácnosti.

V prípadoch týkajúcich sa partnerského spolužitia a intimity býva morálka často nadradená legislatíve. O spôsobe vzájomného spolužitia sa rozhodujú predovšetkým samotní partneri. Oni sa totiž komplexnejšie navzájom poznajú, vedia, do akej miery si môžu navzájom dôverovať a majú najväčšiu kompetenciu posúdiť a rozhodnúť, či a ako intenzívne, za akých okolností sa budú stýkať, kde sa budú stretávať, ako budú tráviť spoločný čas. Určite sa pri tom zamýšľajú nad dôveryhodnosťou toho druhého, nad tým, či dodržiava rôzne rady, ako sa nákaze vyhnúť a nad jeho zdravotným stavom. Predpokladajú, že by im oznámil, ak by mal príznaky koronavírusu.

Podobne, ak má niekto bežnú chrípku, nebude si dávať rande a odizoluje sa od druhých bez toho, aby k tomu dostal nariadenie od vonkajšej autority. Áno, isté riziko napriek tomu existuje, keďže koronavírus môžu prenášať aj jedinci, ktorí sú bezpríznakoví. V živote sa však treba v rôznych oblastiach neustále vyrovnávať s istou mierou rizika a málokedy sa mu dá úplne vyhnúť.  

V partnerských a rodinných vzťahoch sa treba viac spoľahnúť na ich vlastnú autenticitu, svojprávnosť a zodpovednosť a ponechať na nich aj bremeno rozhodovania, ktoré ku slobode voľby vzťahu nevyhnutne patrí. Partneri by nemali stratiť svoju vlastnú autonómiu aj v situáciách, keď je rozhodovanie bolestné. Určite v týchto časoch zvažujú rôzne riziká a benefity spoločného trávenia času a riadia sa tým, čo u nich prevládne. Na jednej strane vzájomným kontaktom zvyšujú riziko nakazenia, v prípade, ak je niektorý z páru nainfikovaný a bez príznakov ochorenia, lebo sa dá ťažko predpokladať, že sa budú pohybovať dva metre od seba. Na druhej strane však získavajú odmenu vo forme vzájomnej blízkosti, intimity, vzájomnosti. Pre mnohých to je ťažká voľba medzi izolovanosťou spojenou s väčším pocitom bezpečia alebo pocitom blízkosti spojeným s vyšším rizikom nákazy. Každý pár si túto dilemu bude riešiť po vzájomnej dohode a nie je potrebné, aby do toho štát príliš intervenoval.

V tejto súčasnej výzve, ktorej partneri čelia, sa možno niektorí stretávať prestanú, a iní naopak vytvoria silnejšie spojenecké putá. Niektoré slabšie vzťahy sa rozpadnú, keď si partneri uvedomia, že sa až tak veľmi nepotrebujú, a iné sa posilnia, keď zistia, že v spoločnej izolácii im je spolu dobre. Ale treba to nechať predovšetkým na nich. Predstava, že po strávení intímnych chvíľ partnerov nežijúcich v spoločnej domácnosti si spolu sadnú do auta a nasadia rúška, aby vyhoveli súčasným bezpečnostným nariadeniam, je viac ako úsmevná.

Miroslav Popper, ÚVSK SAV

Ilustračné foto