Krajinní ekológovia oslávili minulý pondelok štyridsiatku
8. 3. 2005 | videné 2135-krát
Byť úspešný, to sa často ukazovalo byť trestné – povedal pri hodnotení minulosti zakladateľ a prvý riaditeľ ÚKE SAV prof. RNDr. Milan Ružička, DrSc.
Smolenický zámok zažil v pondelok milú slávnosť – pracovníkom Ústavu krajinnej ekológie SAV prišli zablahoželať k okrúhlemu výročiu kolegovia z celého Slovenska, ale aj z partnerských českých pracovísk. Dnes je tento ústav s 55 pracovníkmi jeden z najvýkonnejších u nás: má 33 partnerských organizácií v 15 krajinách EÚ, od r. 1999 rieši 31 projektov v spolupráci so zahraničím a 10 multilaterálnych projektov v rámci vedeckých programov EÚ. V mene vedenia akadémie pozdravil prítomných podpredseda SAV prof. Fedor Čiampor.
Vznikol ako Ústav biológie SAV 1. januára 1965 – jeho založeniu pomohlo aj uvoľnenie v roku 1963. Príprava sa však začala už v r. 1961: pionierskou prácou o vplyve exhalátov na vegetáciu. Riaditeľ ústavu Milan Ružička od začiatku uplatňoval zásadu, že teóriu treba rozvíjať na riešení praktických úloh. Už vtedy bolo treba presadzovať prístup, aby veda mala náskok pred zásahmi do krajiny. To sa mocným nie vždy hodilo. Zlým obdobím boli roky 1975-90, keď pracovisko premenovali na Ústav experimentálnej biológie a ekológie SAV a keď bolo treba zobrať funkcie trom riaditeľom – nestraníkom. Vtedy zlúčili tri ústavy do Centra biologických vied. Pod dnešným názvom vstal ÚKE SAV z mŕtvych 1. júla 1990.
Na slávnosti odznelo veľa úprimných ďakovných slov. Mnohí odborníci, ktorých tento ústav vychoval, sú dnes v dôležitých akademických a niektorí aj vo vládnych funkciách. Pre prof. Milenu Rychnovskú, ktorá dnes pôsobí na Palackého univerzite v Olomouci, bol tento ústav v závere totality útočišťom, v ktorom mohla dokončiť jednu zo svojich vedeckých prác. Dekan FPV UKF v Nitre prof. Libor Vozár odovzdal riaditeľovi ÚKE Ing. Júliusovi Oszlányimu pamätnú medailu Univerzity Konštantína filozofa. Kvety a ďakovné listy dostali mnohí pracovníci ústavu, dnešní, bývalí, ba aj tí, ktorí s ÚKE SAV spolupracujú v iných pracoviskách.
Po slávnostnej časti pokračovali oslavy spoločenskou časťou pri ľudovej hudbe.
(Fotografie RNDr. Martina Boltižiara sú na konci nasledujúceho textu)
- - - - - - - - - - - -
Uverejňujeme plný text úvodného príhovoru prof. RNDr. Milana Ružičku, DrSc.
- - - - - - - - - - - -
Keď ma riaditeľ Ústavu krajinnej ekológie SAV, Ing. Július Oszlányi, CSc., požiadal o spomienkový prejav pri príležitosti 40. výročia vzniku ústavu, začal som sa doslova prehrabávať v zaprášených zväzkoch listín, ktoré som doteraz opatroval, ukladal a pri každom prenášaní ešte viacej rozhádzal. Zistil som, že urobiť nejaký vyvážený prierez vznikom a históriou ústavu je práca na dlhé mesiace. Iba nahliadnutie do výročných správ a všetkých materiálov za prvých desať rokov, a ďalších päť rokov po znovu založení ústavu v roku 1990, pri vynechaní pätnásťročného obdobia živorenia v rámci Ústavu experimentálnej biológie a ekológie SAV, neskôr Centra biologicko-ekologických vied SAV, ukázalo, že to bola veľmi zložitá, náročná a bohatá história jedného kolektívu, desiatok mladých vedcov, ktorí sa počas 40-ročného obdobia vystriedali. V súčasnosti je už v Ústave krajinnej ekológie SAV iba hŕstka (9) tých, ktorí v ňom vydržali toto celé obdobie a o trochu väčšia hŕstka (45) tých, ktorí počas prvých desať rokov tento ústav budovali a rozpŕchli sa, šíriac myšlienky a ideály pôvodného Ústavu biológie krajiny SAV. Budem sa preto venovať najmä obdobiu existencie tohto ústavu.
Terajší Ústav krajinnej ekológie SAV, ktorý stavia na 40-ročnej tradícii biologického a ekologického výskumu v rámci širších priestorových dimenzií, stojí na 10-ročných základoch a tradícii Ústavu biológie krajiny. Od svojho založenia v roku 1965 prešiel ústav troma zlomovými obdobiami a v súčasnosti prekonáva štvrté obdobie.
Obdobie príprav
Ešte pred vznikom samostatného Ústavu biológie krajiny SAV je možné nazvať obdobie príprav vzniku ústavu od roku 1961 ako obdobie pionierske alebo priekopnícke. Prvého januára v tomto roku vzniklo v Biologickom ústave SAV oddelenie biológie a tvorby krajiny.
V skromných podmienkach, za podpory oddelenia geobotaniky a systematiky rastlín Botanického ústavu SAV, sa začala riešiť konkrétna a aktuálna úloha vplyvu exhalátov na vegetáciu. Súčasne sa však začínali rozbiehať i prípravné práce na rozpracovanie širšej koncepcie novo sa tvoriaceho pracoviska tak, aby sa postupne zabezpečil základný biologický výskum v krajine, ktorého výsledky by sa už v predstihu mohli uplatňovať pri riešení zásahov spoločnosti do krajiny, čo po 33 rokoch dostalo svoje naplnenie v zákone NR SR č. 127/94 Z.Z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie.
Formovanie a konsolidácia nového pracoviska dostali rýchlejší spád v roku 1963, vďaka nevšednej starostlivosti a porozumeniu Predsedníctva SAV, menovite vtedajších funkcionárov, podpredsedu SAV akademika K. Šišku a predsedu SAV akademika D. Blaškoviča i zodpovedných pracovníkov Úradu Predsedníctva SAV. Nie je možné zamlčať, že pre ďalší rozvoj pracoviska mala veľký význam i osobitná pozornosť ÚV KSS, ktorý prijal uznesenie, ukladajúce predsedovi SAV urýchlene vybudovať samostatný ústav pre tieto problémy. Pre pracovisko, vtedy oddelenie, bol v rámci Biologického ústavu SAV osobitne pridelený prírastok pracovníkov, investície i priestory. Je samozrejmé, že vo vtedajšom období kvót a limitov to vyvolalo, voči rodiacemu sa pracovisku, značne neprajnú atmosféru na iných pracoviskách SAV.
V tomto období vyvinul veľké úsilie a prispel významným podielom pri budovaní pracoviska prom. biológ J. Hajdúk, vo funkcii zástupcu vedúceho oddelenia. Sformovala sa pracovná skupina okolo problematiky exhalátov a začínala sa tvoriť pracovná skupina pre riešenie širšej problematiky biológie krajinných celkov. Objavili sa už prvé čiastkové výsledky a pracovisko nadväzovalo pomerne široké styky s príbuznými a korešpondujúcimi pracoviskami. Najmä usporiadaním sympózia o problematike exhalátov na Slovensku koncom roka 1963 sa uviedlo do vedeckej pozornosti.
Etapy vývoja Ústavu krajinnej ekológie SAV
Prvým zlomovým obdobím bol vznik Ústavu biológie krajiny SAV začiatkom roka 1965, až do jeho zrušenia koncom roka 1974. Môžeme ho charakterizovať ako obdobie kryštalizácie a rozvoja nového vedného zamerania. Vtedy sa ústav, z pôvodných štyroch pracovníkov, ktorí pripravovali vznik ústavu, rozrástol za desať rokov na vyše 100 pracovníkov.
Druhým zlomovým obdobím bolo zrušenie Ústavu biológie krajiny SAV a jeho spojenie s Botanickým ústavom SAV a Ústavom limnológie SAV do Ústavu experimentálnej biológie a ekológie SAV. Bolo to pätnásťročné obdobie boja o zachovanie a presadzovanie už vykryštalizovaného nového vedného odboru. Ústav dal základ pre všetky spoločné útvary nového ústavu, ako bol sekretariát, útvar vedeckých informácií, hospodársko-technická správa, autopark a iné. Vedecká problematika tvorila základ sekcie ekológie a niektorých aplikovaných oddelení.
Tretím obdobím, ktoré je tiež možné označiť ako zlomové, bola revitalizácia v podobe Ústavu krajinnej ekológie SAV v polovici roka 1990, po tzv. nežnej revolúcii. Ústav vznikol z prevažnej časti tzv. Odboru krajinnej ekológie Centra biologicko-ekologických vied SAV (cca 70 pracovníkov), ktorý sa podarilo, po mnohoročnom úsilí (od roku 1983) o zjednotenie krajinno-ekologickej problematiky, presadiť k 1. 10. 1989, čiže pár minút pred tzv. nežnou revolúciou. Toto obdobie, do začiatku roka 1996, kedy som odovzdal štafetu terajšiemu riaditeľovi, je možné charakterizovať ako hľadanie novej pozície v zmenenej politicko-hospodárskej situácii.
Súčasné štvrté obdobie, od roku 1996, postavilo ústav do situácie trhového hospodárstva, kde jeho existencia závisí od umiestnenia sa na medzinárodnom i domácom konkurenčnom bojisku o granty, ktoré pre svoj prevažne krátkodobý charakter a spôsob financovania, nedávajú veľké možnosti pre dlhodobý koncepčný rozvoj vedeckých pracovísk. V tejto novej situácii by vznik pôvodného Ústavu biológie krajiny SAV, na základe rodiacich sa nových koncepcií, mal veľmi malé predpoklady.
Vznik Ústavu biológie krajiny SAV
Po období príprav v rámci oddelenia biológie a tvorby krajiny Biologického ústavu SAV sa v roku 1964 nutnosť vytvorenia samostatného Ústavu biológie krajiny SAV stala ešte naliehavejšou. Najmä, keď novo ustanovená Komisia pre tvorbu životného prostredia pri Predsedníctve SAV vymedzila jednotlivé čiastkové úseky výskumu podkladov pre tvorbu životného prostredia, ktoré mali byť zabezpečované pracoviskami komplexného typu. Na základe odporúčania uvedenej komisie schválilo začiatkom roku 1964 Predsedníctvo SAV, a neskôr Prezídium ČSAV, zriadenie Ústavu biológie krajiny SAV, s platnosťou od 1. januára 1965.
Súčasne sa začali rozpracovávať otázky medzinárodného biologického programu (IBP), kde sa pre schválené pracovisko vynáral znovu celý rad úloh a povinností. Takto sa nové pracovisko začlenilo do úzko skĺbeného a koordinovaného systému vedeckých pracovísk a napojilo na riešenie problémov medzinárodného dosahu, čo veľmi prispelo pri formovaní a upresňovaní jeho vedeckej koncepcie. V súvislosti s reorganizáciou Biologického ústavu bolo možné doplniť a rozšíriť konkrétnu problematiku, už v duchu schválenej koncepcie a pribudli ďalšie medzinárodné nadväznosti, na Svetovú zdravotnícku organizáciu, medzinárodný výskum Karpát a medzinárodný výskum Dunaja.
Na základe tohto niekoľkoročného prípravného obdobia staval ústav na doterajších výsledkoch Oddelenia biológie a tvorby krajiny, Oddelenia hydrobiológie a čiastočne i zrušeného Oddelenia zoológie Biologického ústavu SAV. Vnútorná štruktúra ústavu odpovedala i zameraniu pracoviska, a čiastočne aj historickému vývoju a situácii, vzniknutej pri reorganizácii Biologického ústavu SAV. Okrem spoločných zariadení mal ústav štyri oddelenia.
Oddelenie biológie krajinných celkov sa sústreďovalo na teoretické a metodické rozpracovávanie základných problémov biológie krajiny, na príklade relatívne málo narušených krajinných celkov, ako je napríklad Liptovská kotlina.
Oddelenie vplyvu exhalátov na biocenózy sa zaoberalo poznávaním biologických zákonitostí a závislostí v biocenózach, ovplyvňovaných toxickými exhalačnými splodinami. Pre územie Slovenska boli vtedy najaktuálnejšie exhaláty magnezitové, fluórové a arzénové.
V oddelení hydrobiológie sa zaoberali biocenózami tečúcich vôd, výskumom ich vývoja a zmien v dôsledku negatívnych a pozitívnych zásahov. Osobitne sa venovali výskumu Dunaja, v rámci medzinárodnej spolupráce.
Oddelenie ekologickej fyziológie hmyzu sa zaoberalo výskumom biológie vektorov, s konečným cieľom poznať ekológiu a fyziológiu parazita, ako prenášača nákaz. Boli to otázky napojené na výskum, koordinovaný Medzinárodnou zdravotníckou organizáciou.
Prehľad štruktúry a náplne ústavu pri jeho vzniku poukázal na to, že nebola pokrytá celá problematika výskumu biotickej zložky krajinného prostredia. Po prvom roku existencie bol ústav pred zásadnou dilemou. Usilovať sa o obsiahnutie problematiky v potrebnej šírke a hĺbke tak, aby výsledky výskumu boli k dispozícii na žiaducej úrovni i primeranom časovom predstihu, alebo sa venovať iba čiastkovým problémom, a tak sa odsúdiť k zaostávaniu za potrebami a rozvojom národného hospodárstva. Stále viacej, vtedy, ale aj teraz, sa prehlbuje rozpor medzi nárokmi spoločnosti, t.j. rastom úloh a medzi možnosťami rozvoja vedeckých pracovísk. Usúdilo sa, že by nebola správna snaha rozširovať pracovisko za každú cenu, ale ak nebude možné nastúpiť čo najskôr a na čo najširšom fronte, nepodarí sa nám nikdy dohnať náskok, ktorý má pred vedou politická a hospodárska prax. Zdôrazňovalo sa, že je nevyhnutné, aby tento náskok mala veda pred všetkými zásahmi do krajiny, čo je možné dosiahnuť iba vtedy, ak sa problémy životného prostredia budú riešiť veľkorysejším rozvojom vedeckej základne. V opačnom prípade celé toto snaženie nedosiahne žiaduci účinok. Ako vidno, táto dilema je aktuálna aj po 40 rokoch.
Riešenie úloh, pred ktorými stál ústav, si vyžadovalo odborníkov nového typu, ktorých si muselo pracovisko vychovať. Začalo sa vedeckými pomocnými silami zo štvrtého a tretieho ročníka a tiež absolventmi z Prírodovedeckej fakulty UK a Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. Cieľavedomá starostlivosť a výchova nových vedeckých pracovníkov bola, a aj v súčasnosti je, pre pracovisko životnou nutnosťou.
Konštatovalo sa, že charakter riešenej problematiky pracoviska, ktoré sa podieľa na riešení otázok životného prostredia, si nevyhnutne vyžaduje prehľad o súčasnom stave a perspektívach výskumu. Syntetický charakter práce zasa kládol vysoké požiadavky na spoľahlivú a úplnú dokumentáciu materiálu, podobne ako spoločenská nutnosť problematiky si vyžadovala široko rozvinutú spoluprácu a styk s mnohými pracoviskami. Toto všetko, i keď to nie je práca vedecká, si vyžadovalo vytvoriť na pracovisku dokumentačnú zložku, vybavenú dostatočným počtom odborníkov a modernou technikou dokumentačnej práce.
Okrem úsilia o vybavenie pracoviska prístrojovým parkom, rôznymi pomocnými zariadeniami, a najmä priestormi, sa ústav zameral na vytvorenie siete výskumných základní a staníc. Perspektívne sa uvažovalo o zriadení regionálnych pobočiek na strednom a východnom Slovensku. Pri vzniku mal ústav tri Výskumné základne (Orava, Liptov a pri Dunaji v Gabčíkove) a jednu Výskumnú stanicu (v Banskej Štiavnici).
Teoretická základňa a ďalší rozvoj ústavu
V roku 1966 sa úsilie vedenia ústavu sústredilo predovšetkým na vnútornú koordináciu a riešenie najväčších nedostatkov a ťažkostí pri budovaní samostatného ústavu. V snahe prispieť k ujasneniu teoretickej základne, na ktorej by sa mohol ústav ďalej rozvíjať, bol rok 1967 venovaný prejednaniu koncepcie rozvoja jednotlivých oddelení. Osobitný zreteľ bol dávaný na otázku, ako ktoré oddelenia nadväzujú alebo budú nadväzovať na základnú koncepciu ústavu, zameranú na komplexný výskum krajiny, ako biologického celku.
Pri práci na koncepcii jednotlivých oddelení i celého ústavu bolo treba vychádzať z týchto základných skupín činiteľov:
1. vedecká koncepcia biológie krajiny, ako nového vedného odboru,
2. aktuálne a perspektívne úlohy biologického výskumu krajiny v nadväznosti na teóriu tvorby životného prostredia a prax pri ochrane a tvorbe krajiny,
3. doterajší vývoj vedecko-výskumných zložiek tvoriacich základňu pre vznik nového ústavu a ich ďalší vývoj,
4. odborní a vedeckí pracovníci, ktorí stáli k dispozícii pri zakladaní ústavu a možnosti ďalšej výchovy pracovníkov pre novú problematiku.
Najväčší rozvoj a diferenciácia sa predpokladala na oddelení biológie krajinných celkov, ktoré sa perspektívne rozčlenilo na niekoľko samostatných oddelení: pre problematiku biológie krajinných celkov, biologického plánovania krajiny a pre stacionárne výskumy dynamiky krajiny (Výskumná stanica v Banskej Štiavnici).
Oddelenie vplyvu exhalátov na biocenózy sa malo rozvíjať na úrovni krajiny a rastlín, prípadne aj živočíšstva.
Oddelenie ekologickej fyziológie hmyzu a oddelenie hydrobiológie sa snažili presadiť svoje doterajšie, prevažne špecializované analytické zameranie, napriek úsiliu vedenia ústavu o zblíženie sa s ústrednou tematikou ústavu širšie koncipovaného biologického výskumu krajiny.
V roku 1968 sa na základe týchto prvých krokov rozbehol proces dotvárania tematického jadra ústavu. Súčasne vyšli na povrch viaceré rozporné problémy pri rozvoji pracoviska, ktoré súviseli najmä s riešením otázok zoologického výskumu na Slovensku a špeciálne v akadémii.
Podarilo sa načrtnúť prvú ucelenejšiu koncepciu rozvoja oddelenia biológie krajinných celkov. Naznačila sa potreba špecializácie a ukázalo sa, že perspektíva ústavu bude spočívať v rozvíjaní niektorých smerov a myšlienok, ktoré boli len náznakovo prezentované. Toto oddelenie sa stalo teoretickým jadrom ústavu a problematika, ktorú riešilo, sa mala rozšíriť, rozpracovať, a najmä budovať tak, aby ústav bol schopný komplexne riešiť vytýčené problémy. Otázkou bolo, ako sa podarí doplniť a rozvinúť ostatné zložky ústavu, ktoré na toto myšlienkové jadro nadväzujú.
V roku 1968 sa zreorganizovala pracovná skupina vedeckých informácií, ktorá sa stala oddelením. Vznikli tu pracovné skupiny – dokumentačná, knižničná a redakčná.
Celoštátna a medzinárodná pôsobnosť ústavu
Piaty rok (1969) jestvovania ústavu sa niesol v znamení upevňovania vnútornej organizačnej štruktúry. S tým sa nerozlučne spája aj tematické a koncepčné kryštalizovanie pracoviska. Začala sa úspešne rozvíjať spolupráca s francúzskymi a západonemeckými ekológmi a krajinármi. Bol pripravený návrh dohody o spolupráci so Strediskom fytocenologického a ekologického výskumu v Montpellier a dlhodobé študijné pobyty dvoch pracovníkov oddelenia na Ústave tvorby krajiny a ochrany prírody v Hannoveri.
Nasledujúci rok (1970) bol, do určitej miery, z hľadiska vývoja ústavu, problémový. Príprava nového päťročného plánu v problematike riešenia na ústave odzrkadľovala dlhoročné snahy o dôstojné umiestnenie problematiky ekológie krajiny na úrovni štátneho bádateľského plánu. Prakticky všetky úlohy ústavu, ktoré boli doteraz akýmisi priekopníckymi úlohami, dostali sa na plánovacej úrovni na podstatne vyššie miesto. Ústav sa stal koordinátorom komplexnej kľúčovej úlohy Ekológia krajiny a piatich hlavných úloh, z toho dve z plánu technického rozvoja. Ústav sa zapojil na úlohy Federálneho strediska pre ochranu prírodného prostredia, ktoré bolo prepojené na Európsku hospodársku komisiu a tiež na úlohy programu Človek a biosféra (MAB).
Rozhodnutím Predsedníctva SAV bolo oddelenie hydrobiológie z ústavu preradené do Slovenskej poľnohospodárskej akadémie.
V roku 1970 rástla naďalej medzinárodná autorita ústavu. Ústav bol napojený na celý rad medzinárodných programov a plánov. K ďalšiemu rozvoju medzinárodnej spolupráce prispelo II. medzinárodné sympózium o otázkach ekologického výskumu v krajine a jeho aplikácie, ktoré ústav usporiadal v Smoleniciach. Tu sa podstatne rozšíril okruh zúčastnených štátov i pracovísk. Súčasne sa ústav organizačne napojil, na zasadaní expertov v Moskve o otázkach ochrany prírody, na problematiku RVHP. Predsedníctvo SAV súhlasilo, aby ústav prebral funkciu koordinačného strediska pre problém ochrany ekosystémov a krajiny, kde sa budú riešiť úlohy v spolupráci so 6 štátmi RVHP. Toto napojenie na RVHP ústavu zatiaľ veľmi chýbalo, a ukázalo sa ako veľmi osožné z toho hľadiska, že ústav mal kontakty s inštitúciami alebo medzinárodnými organizáciami na západe. Takto mal možnosť prispieť k nadviazaniu kontaktov pracovísk z východu i západu.
Zvyšovanie významu riešenej problematiky
Ústav skonsolidoval svoju edičnú činnosť. Okrem časopisu Biológia a Životné prostredie, vydával edíciu Quaestiones geobiologicae (Problémy biológie krajiny), Acta geobiologica (Práce a materiály z biológie krajiny) a ECOOP, bulletin pre medzinárodnú spoluprácu pri ekologickom výskume krajiny.
Zo zrušeného Ústavu experimentálnej hygieny SAV sa v rokoch 1971 včlenilo do ústavu oddelenie chemických faktorov. To umožnilo riešiť otázku zabezpečenia častí zoologického výskumu a vplyv znečistenia ovzdušia na biotu. Po vnútornej reorganizácii mal ústav tri vedecké oddelenia, ktoré sa zaoberali problematikou komplexného výskumu krajiny, ako teoretického a metodologického základu celej problematiky ústavu a dve oddelenia, špecializované na problematiku znečisťovania prostredia, a to osobitne vplyvu imisií na rastlinstvo a osobitne na živočíšstvo. V takejto štruktúre bol ústav schopný plniť tie úlohy, ktoré od neho boli požadované.
Rok 1971 bol poznamenaný nielen takýmito premenami a udalosťami v rámci ústavu, ale i vnútornými a medzinárodne závažnými politickými akciami, ktoré ovplyvnili život v našom štáte, a v konečnom dôsledku i život na ústave. Bola to najmä skutočnosť, že politická orientácia v štáte začala klásť zvýšený dôraz na zabezpečovanie otázok starostlivosti o životné prostredie a na angažovanosť pri uplatňovaní výsledkov výskumu v praxi. Boli vypracované dva obsiahle dokumenty o podiele ústavu na uplatňovaní výsledkov v praxi a na medzinárodnej spolupráci.
Od roku 1972 sa činnosť ústavu rozvíjala v rámci novej organizačnej štruktúry, vnútorne sa upevňoval. Aktívne sa rozvíjala koordinačná činnosť členov krajín RVHP v rámci problému Ochrana ekosystémov (biogeocenóz) a krajiny na jednej strane, a program UNESCO Človek a biosféra na strane druhej.
Snahy o likvidáciu ústavu
Úspešné riešenie úloh štátneho plánu základného výskumu, aplikácia výsledkov do praxe, intenzívny rozvoj medzinárodnej spolupráce, smerujúci na východ i západ, aktívna edičná a vedecko–organizátorská činnosť sa odrazili aj v personálnom raste ústavu a jeho ďalšej pozícii. Lenže byť úspešným sa ukázalo byť trestné, a preto sa ústav i jeho vedenie stali terčmi mnohých, často nepodložených, útokov, ktorých cieľom bolo zlikvidovať ústav a priživiť sa na jeho zvyškoch. Dlho sa to nedarilo, lebo ústav mal dobré meno. Na likvidácii ústavu sa podieľalo najmä uznesenie ústredných orgánov KSS o potrebe koncentrácie síl vo vede, vytvorením väčších vedeckých útvarov, po vzore ZSSR. Zrodilo sa uznesenie o zlúčení troch , už spomínaných, ústavov, možno aj preto, že ani jeden z riaditeľov nebol straníkom, a snažili sa byť nezávislými vedcami, často za vysokú osobnú cenu.
Obdobie od 1. januára 1975 do 30. júna 1990 bolo poznačené úplnou likvidáciou pôvodnej štruktúry Ústavu biológie krajiny SAV a včlenením jeho časti do novej štruktúry Ústavu experimentálnej biológie a ekológie SAV, ktorý neskôr spojil i ďalšie ústavy do Centra biologicko-ekologických vied SAV. Dlhých 15 rokov sa zvádzal boj o presadenie pôvodnej, úspešne sa rozvíjajúcej koncepcie komplexného ekologického výskumu krajiny. Až zmena politickej orientácie umožnila obnovenie samostatnosti krajinnoekologickej problematiky, vznikom Ústavu krajinnej ekológie SAV ku dňu 1. júla 1990.
Vznik Ústavu krajinnej ekológie SAV
Ústav krajinnej ekológie SAV vznikol 1. 7. 1990 z odboru krajinnej ekológie CBEV SAV, ktorému dal základ v roku 1975 zrušený Ústav biológie krajiny SAV. Pri svojom vzniku mal cca 90 pracovníkov, v roku 1991 sa oddelil Kabinet evolučnej a aplikovanej krajinnej ekológie SAV v Banskej Štiavnici a v roku 1992 vznikol z košickej pobočky Ústav ekológie poľnohospodárskej krajiny SAV. V roku 1993 mal asi 50 pracovníkov na pracoviskách v Bratislave a v Nitre. Zrušila sa štruktúra s oddeleniami a boli vytvorené riešiteľské kolektívy grantových projektov. Na ústave sa riešili štyri grantové projekty a dva projekty rezortné (MŽP SR).
Ústav krajinnej ekológie SAV nadväzuje, ako sa už v úvode spomína, na dlhoročnú tradíciu krajinnoekologického výskumu, založenú v roku 1963. Základným metodickým princípom bolo riešiť teoretické otázky na praktických problémoch, čím sa toto pracovisko dostalo postupne do povedomia odbornej, riadiacej aj politickej sféry. Úzke prepojenie na riešenie praktických problémov si vynútilo rozpracovanie nových krajinnoekologických, teoretických a metodických princípov, ktoré vyústili do špecifickej krajinnoekologickej školy ekologického plánovania krajiny a vytvorenie novej metódy LANDEP.
V roku 1993 boli pre vedu a výskum stanovené základné smery rozvoja vedy a techniky. Ústav sa zapojil do základného smeru „Rozvoj vedy, vzdelanosti a kultúry“, kde sa riešenie základných biologických a ekologických vlastností rozvíjalo v problémovom okruhu „Poznávanie a hodnotenie stavu ekologickej kvality, diverzity a funkcií v krajine na systémovej úrovni“.
Problematika ústavu nadväzovala tiež na základný smer „Ekologizácia spoločenského rozvoja“, ktorého hlavným cieľom bolo rozpracovávanie a uplatnenie ekologických poznatkov na úrovni teoretickej, metodickej a aplikovanej. Spoločenským cieľom bolo vytvorenie poznatkovej základne usporiadanej v informačnom systéme pre trvalo udržateľný rozvoj spoločnosti. Hospodárskym cieľom bolo dosiahnuť ekologicky optimálny rozvoj územia a spoločnosti a racionálne využívanie obnoviteľných a neobnoviteľných zdrojov.
Ťažisko náplne, po vzniku samostatného ústavu, sa presunulo na rozvíjanie teórie a metód poznávania ekologických vlastností a procesov rôznej úrovne ekosystémov a krajiny. Na to nadväzovalo rozpracovávanie metódy ekologického plánovania krajiny LANDEP a vypracovávanie konkrétnych modelov ekologicky optimálneho využívania ekosystémov a krajiny. Na tieto problémy boli zamerané grantové projekty a projekty , riešené v rámci realizačnej činnosti. Ústav sa stal slovenským a federálnym centrom pre výskum a mapovanie biotopov a koordinátorom na medzinárodnej úrovni, v rámci programu PHARE projektu Corine – Biotopes.
Ústav si vytvoril priaznivú pozíciu vo svetovej vede tým, že od roku 1967 zahájil tradíciu trojročných medzinárodných sympózií o komplexnom ekologickom výskume krajiny, ktoré smerovali, okrem vedeckého prínosu, k vytvoreniu vhodných podmienok pre prenikanie výsledkov štátov východného bloku do sveta a súčasne pre vznik intenzívnej medzinárodnej spolupráce. Vďaka tomuto úsiliu bola na VI. medzinárodnom sympóziu, organizovanom ústavom v Piešťanoch, založená v roku 1980 Medzinárodná asociácia krajinnej ekológie (International Association for Landscape Ecology – IALE), kde sa uplatnilo zameranie a nová škola rozvíjaná na ústave.
Významného uznania sa dostalo ústavu a jeho krajinnoekologickej škole na 4. svetovom kongrese INTECOL v roku 1986, kde prof. Zev Naveh, v jednom zo šiestich hlavných referátov, vyzdvihol zásluhy tohto ústavu na rozvoji krajinnej ekológie nielen v Európe, ale aj vo svete. V nadväznosti na to v prvom čísle nového medzinárodného časopisu Landscape Ecology charakterizoval v úvodníku hlavný redaktor F.B. Golley a prezident INTECOL-u, práce pracovníkov ústavu (M. Ružička, L. Miklós), ako nositeľov jedného z dvoch hlavných smerov v krajinnej ekológii, zameraného na ekologické plánovanie krajiny.
Postupne sa prenechala aplikačná stránka množstvu projekčných a expertných pracovísk, štátnych aj súkromných. Ústav sa mohol venovať vo zvýšenej miere rozvíjaniu teórie a nových metód, ktoré je možné vhodne využívať aj pre uplatnenie expertíz v rámci E.I.A. (Environmental Impact Assesment). Zameral sa na problematiku výskumu na úrovni biotopov, krajinnej diverzity a ekologickej stability, kde nadväzuje a koordinuje túto činnosť na medzinárodnej úrovni (Rada Európy, Európske spoločenstvo).
So zreteľom na úzku nadväznosť problematiky riešenej na ústave na environmentálne aktuálne problémy mal ústav tiež expertíznu činnosť pre vládne a štátne orgány. Riešenie realizačných úloh bolo založené na úsilí o vedeckú argumentáciu možností využívania ekosystémov a krajiny, v súlade s ich ekologickými predpokladmi a súčasne spoznávať podmienky pre racionálne využívanie krajiny pre jej trvalo udržateľný rozvoj.
Pracovníci ústavu, terajší, aj jeho odchovanci, sa uplatňujú v plnom rozsahu vo výchove mladých odborníkov aj v pedagogickom procese na vysokých školách (Fakulta ekológie a environmentalistiky Technickej univerzite vo Zvolene, Prírodovedecká fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Univerzity v Banskej Bystrici, Prešove a Slovenská poľnohospodárska univerzita v Nitre). Pripravili viacero učebníc, získali pedagogické hodnosti a uplatňujú sa aj v popularizačnej a osvetovej činnosti. V roku 1994 bola podpísaná dohoda o združenom pracovisku ústavu, resp. jeho Pobočky v Nitre s Fakultou prírodných vied UKF v Nitre, pri zabezpečovaní činnosti Katedry ekológie a environmentalistiky. Ústav dal podnet svojimi interdisciplinárnymi výskumami na rozvoj nových smerov v rôznych vedných odboroch, zameraných na krajinnoekologickú problematiku.
ZÁVEROM
Počiatočné obavy vedeckej verejnosti pri zakladaní a vzniku Ústavu biológie krajiny SAV pred štyridsiatimi rokmi, že problémy, ktoré sa podujali pracovníci ústavu riešiť, vyčerpajú ich sily za dva – tri roky, sa nesplnili. Myšlienky, z ktorých ústav vyrástol, mali príliš hlboké korene vo vede i v reálnom živote a vývoji ľudskej spoločnosti. Keď sa im vytvorili podmienky, začali sa rozvíjať v nečakanej miere.
Zárodky, položené v slovenskej vede, sa v spoločnom úsilí s českou vedou rozrástli do šírky a hĺbky. Z riešenia lokálnych a regionálnych problémov ekologických dôsledkov zásahov do životného prostredia sa stali problémy globálne.
Ústav biológie krajiny SAV a jeho pokračovateľ Ústav krajinnej ekológie SAV majú pri riešení ekologických základov životného prostredia svoje dôstojné miesto.
MILAN RUŽIČKA
Smolenický zámok zažil v pondelok milú slávnosť – pracovníkom Ústavu krajinnej ekológie SAV prišli zablahoželať k okrúhlemu výročiu kolegovia z celého Slovenska, ale aj z partnerských českých pracovísk. Dnes je tento ústav s 55 pracovníkmi jeden z najvýkonnejších u nás: má 33 partnerských organizácií v 15 krajinách EÚ, od r. 1999 rieši 31 projektov v spolupráci so zahraničím a 10 multilaterálnych projektov v rámci vedeckých programov EÚ. V mene vedenia akadémie pozdravil prítomných podpredseda SAV prof. Fedor Čiampor.
Vznikol ako Ústav biológie SAV 1. januára 1965 – jeho založeniu pomohlo aj uvoľnenie v roku 1963. Príprava sa však začala už v r. 1961: pionierskou prácou o vplyve exhalátov na vegetáciu. Riaditeľ ústavu Milan Ružička od začiatku uplatňoval zásadu, že teóriu treba rozvíjať na riešení praktických úloh. Už vtedy bolo treba presadzovať prístup, aby veda mala náskok pred zásahmi do krajiny. To sa mocným nie vždy hodilo. Zlým obdobím boli roky 1975-90, keď pracovisko premenovali na Ústav experimentálnej biológie a ekológie SAV a keď bolo treba zobrať funkcie trom riaditeľom – nestraníkom. Vtedy zlúčili tri ústavy do Centra biologických vied. Pod dnešným názvom vstal ÚKE SAV z mŕtvych 1. júla 1990.
Na slávnosti odznelo veľa úprimných ďakovných slov. Mnohí odborníci, ktorých tento ústav vychoval, sú dnes v dôležitých akademických a niektorí aj vo vládnych funkciách. Pre prof. Milenu Rychnovskú, ktorá dnes pôsobí na Palackého univerzite v Olomouci, bol tento ústav v závere totality útočišťom, v ktorom mohla dokončiť jednu zo svojich vedeckých prác. Dekan FPV UKF v Nitre prof. Libor Vozár odovzdal riaditeľovi ÚKE Ing. Júliusovi Oszlányimu pamätnú medailu Univerzity Konštantína filozofa. Kvety a ďakovné listy dostali mnohí pracovníci ústavu, dnešní, bývalí, ba aj tí, ktorí s ÚKE SAV spolupracujú v iných pracoviskách.
Po slávnostnej časti pokračovali oslavy spoločenskou časťou pri ľudovej hudbe.
(Fotografie RNDr. Martina Boltižiara sú na konci nasledujúceho textu)
- - - - - - - - - - - -
Uverejňujeme plný text úvodného príhovoru prof. RNDr. Milana Ružičku, DrSc.
- - - - - - - - - - - -
Keď ma riaditeľ Ústavu krajinnej ekológie SAV, Ing. Július Oszlányi, CSc., požiadal o spomienkový prejav pri príležitosti 40. výročia vzniku ústavu, začal som sa doslova prehrabávať v zaprášených zväzkoch listín, ktoré som doteraz opatroval, ukladal a pri každom prenášaní ešte viacej rozhádzal. Zistil som, že urobiť nejaký vyvážený prierez vznikom a históriou ústavu je práca na dlhé mesiace. Iba nahliadnutie do výročných správ a všetkých materiálov za prvých desať rokov, a ďalších päť rokov po znovu založení ústavu v roku 1990, pri vynechaní pätnásťročného obdobia živorenia v rámci Ústavu experimentálnej biológie a ekológie SAV, neskôr Centra biologicko-ekologických vied SAV, ukázalo, že to bola veľmi zložitá, náročná a bohatá história jedného kolektívu, desiatok mladých vedcov, ktorí sa počas 40-ročného obdobia vystriedali. V súčasnosti je už v Ústave krajinnej ekológie SAV iba hŕstka (9) tých, ktorí v ňom vydržali toto celé obdobie a o trochu väčšia hŕstka (45) tých, ktorí počas prvých desať rokov tento ústav budovali a rozpŕchli sa, šíriac myšlienky a ideály pôvodného Ústavu biológie krajiny SAV. Budem sa preto venovať najmä obdobiu existencie tohto ústavu.
Terajší Ústav krajinnej ekológie SAV, ktorý stavia na 40-ročnej tradícii biologického a ekologického výskumu v rámci širších priestorových dimenzií, stojí na 10-ročných základoch a tradícii Ústavu biológie krajiny. Od svojho založenia v roku 1965 prešiel ústav troma zlomovými obdobiami a v súčasnosti prekonáva štvrté obdobie.
Obdobie príprav
Ešte pred vznikom samostatného Ústavu biológie krajiny SAV je možné nazvať obdobie príprav vzniku ústavu od roku 1961 ako obdobie pionierske alebo priekopnícke. Prvého januára v tomto roku vzniklo v Biologickom ústave SAV oddelenie biológie a tvorby krajiny.
V skromných podmienkach, za podpory oddelenia geobotaniky a systematiky rastlín Botanického ústavu SAV, sa začala riešiť konkrétna a aktuálna úloha vplyvu exhalátov na vegetáciu. Súčasne sa však začínali rozbiehať i prípravné práce na rozpracovanie širšej koncepcie novo sa tvoriaceho pracoviska tak, aby sa postupne zabezpečil základný biologický výskum v krajine, ktorého výsledky by sa už v predstihu mohli uplatňovať pri riešení zásahov spoločnosti do krajiny, čo po 33 rokoch dostalo svoje naplnenie v zákone NR SR č. 127/94 Z.Z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie.
Formovanie a konsolidácia nového pracoviska dostali rýchlejší spád v roku 1963, vďaka nevšednej starostlivosti a porozumeniu Predsedníctva SAV, menovite vtedajších funkcionárov, podpredsedu SAV akademika K. Šišku a predsedu SAV akademika D. Blaškoviča i zodpovedných pracovníkov Úradu Predsedníctva SAV. Nie je možné zamlčať, že pre ďalší rozvoj pracoviska mala veľký význam i osobitná pozornosť ÚV KSS, ktorý prijal uznesenie, ukladajúce predsedovi SAV urýchlene vybudovať samostatný ústav pre tieto problémy. Pre pracovisko, vtedy oddelenie, bol v rámci Biologického ústavu SAV osobitne pridelený prírastok pracovníkov, investície i priestory. Je samozrejmé, že vo vtedajšom období kvót a limitov to vyvolalo, voči rodiacemu sa pracovisku, značne neprajnú atmosféru na iných pracoviskách SAV.
V tomto období vyvinul veľké úsilie a prispel významným podielom pri budovaní pracoviska prom. biológ J. Hajdúk, vo funkcii zástupcu vedúceho oddelenia. Sformovala sa pracovná skupina okolo problematiky exhalátov a začínala sa tvoriť pracovná skupina pre riešenie širšej problematiky biológie krajinných celkov. Objavili sa už prvé čiastkové výsledky a pracovisko nadväzovalo pomerne široké styky s príbuznými a korešpondujúcimi pracoviskami. Najmä usporiadaním sympózia o problematike exhalátov na Slovensku koncom roka 1963 sa uviedlo do vedeckej pozornosti.
Etapy vývoja Ústavu krajinnej ekológie SAV
Prvým zlomovým obdobím bol vznik Ústavu biológie krajiny SAV začiatkom roka 1965, až do jeho zrušenia koncom roka 1974. Môžeme ho charakterizovať ako obdobie kryštalizácie a rozvoja nového vedného zamerania. Vtedy sa ústav, z pôvodných štyroch pracovníkov, ktorí pripravovali vznik ústavu, rozrástol za desať rokov na vyše 100 pracovníkov.
Druhým zlomovým obdobím bolo zrušenie Ústavu biológie krajiny SAV a jeho spojenie s Botanickým ústavom SAV a Ústavom limnológie SAV do Ústavu experimentálnej biológie a ekológie SAV. Bolo to pätnásťročné obdobie boja o zachovanie a presadzovanie už vykryštalizovaného nového vedného odboru. Ústav dal základ pre všetky spoločné útvary nového ústavu, ako bol sekretariát, útvar vedeckých informácií, hospodársko-technická správa, autopark a iné. Vedecká problematika tvorila základ sekcie ekológie a niektorých aplikovaných oddelení.
Tretím obdobím, ktoré je tiež možné označiť ako zlomové, bola revitalizácia v podobe Ústavu krajinnej ekológie SAV v polovici roka 1990, po tzv. nežnej revolúcii. Ústav vznikol z prevažnej časti tzv. Odboru krajinnej ekológie Centra biologicko-ekologických vied SAV (cca 70 pracovníkov), ktorý sa podarilo, po mnohoročnom úsilí (od roku 1983) o zjednotenie krajinno-ekologickej problematiky, presadiť k 1. 10. 1989, čiže pár minút pred tzv. nežnou revolúciou. Toto obdobie, do začiatku roka 1996, kedy som odovzdal štafetu terajšiemu riaditeľovi, je možné charakterizovať ako hľadanie novej pozície v zmenenej politicko-hospodárskej situácii.
Súčasné štvrté obdobie, od roku 1996, postavilo ústav do situácie trhového hospodárstva, kde jeho existencia závisí od umiestnenia sa na medzinárodnom i domácom konkurenčnom bojisku o granty, ktoré pre svoj prevažne krátkodobý charakter a spôsob financovania, nedávajú veľké možnosti pre dlhodobý koncepčný rozvoj vedeckých pracovísk. V tejto novej situácii by vznik pôvodného Ústavu biológie krajiny SAV, na základe rodiacich sa nových koncepcií, mal veľmi malé predpoklady.
Vznik Ústavu biológie krajiny SAV
Po období príprav v rámci oddelenia biológie a tvorby krajiny Biologického ústavu SAV sa v roku 1964 nutnosť vytvorenia samostatného Ústavu biológie krajiny SAV stala ešte naliehavejšou. Najmä, keď novo ustanovená Komisia pre tvorbu životného prostredia pri Predsedníctve SAV vymedzila jednotlivé čiastkové úseky výskumu podkladov pre tvorbu životného prostredia, ktoré mali byť zabezpečované pracoviskami komplexného typu. Na základe odporúčania uvedenej komisie schválilo začiatkom roku 1964 Predsedníctvo SAV, a neskôr Prezídium ČSAV, zriadenie Ústavu biológie krajiny SAV, s platnosťou od 1. januára 1965.
Súčasne sa začali rozpracovávať otázky medzinárodného biologického programu (IBP), kde sa pre schválené pracovisko vynáral znovu celý rad úloh a povinností. Takto sa nové pracovisko začlenilo do úzko skĺbeného a koordinovaného systému vedeckých pracovísk a napojilo na riešenie problémov medzinárodného dosahu, čo veľmi prispelo pri formovaní a upresňovaní jeho vedeckej koncepcie. V súvislosti s reorganizáciou Biologického ústavu bolo možné doplniť a rozšíriť konkrétnu problematiku, už v duchu schválenej koncepcie a pribudli ďalšie medzinárodné nadväznosti, na Svetovú zdravotnícku organizáciu, medzinárodný výskum Karpát a medzinárodný výskum Dunaja.
Na základe tohto niekoľkoročného prípravného obdobia staval ústav na doterajších výsledkoch Oddelenia biológie a tvorby krajiny, Oddelenia hydrobiológie a čiastočne i zrušeného Oddelenia zoológie Biologického ústavu SAV. Vnútorná štruktúra ústavu odpovedala i zameraniu pracoviska, a čiastočne aj historickému vývoju a situácii, vzniknutej pri reorganizácii Biologického ústavu SAV. Okrem spoločných zariadení mal ústav štyri oddelenia.
Oddelenie biológie krajinných celkov sa sústreďovalo na teoretické a metodické rozpracovávanie základných problémov biológie krajiny, na príklade relatívne málo narušených krajinných celkov, ako je napríklad Liptovská kotlina.
Oddelenie vplyvu exhalátov na biocenózy sa zaoberalo poznávaním biologických zákonitostí a závislostí v biocenózach, ovplyvňovaných toxickými exhalačnými splodinami. Pre územie Slovenska boli vtedy najaktuálnejšie exhaláty magnezitové, fluórové a arzénové.
V oddelení hydrobiológie sa zaoberali biocenózami tečúcich vôd, výskumom ich vývoja a zmien v dôsledku negatívnych a pozitívnych zásahov. Osobitne sa venovali výskumu Dunaja, v rámci medzinárodnej spolupráce.
Oddelenie ekologickej fyziológie hmyzu sa zaoberalo výskumom biológie vektorov, s konečným cieľom poznať ekológiu a fyziológiu parazita, ako prenášača nákaz. Boli to otázky napojené na výskum, koordinovaný Medzinárodnou zdravotníckou organizáciou.
Prehľad štruktúry a náplne ústavu pri jeho vzniku poukázal na to, že nebola pokrytá celá problematika výskumu biotickej zložky krajinného prostredia. Po prvom roku existencie bol ústav pred zásadnou dilemou. Usilovať sa o obsiahnutie problematiky v potrebnej šírke a hĺbke tak, aby výsledky výskumu boli k dispozícii na žiaducej úrovni i primeranom časovom predstihu, alebo sa venovať iba čiastkovým problémom, a tak sa odsúdiť k zaostávaniu za potrebami a rozvojom národného hospodárstva. Stále viacej, vtedy, ale aj teraz, sa prehlbuje rozpor medzi nárokmi spoločnosti, t.j. rastom úloh a medzi možnosťami rozvoja vedeckých pracovísk. Usúdilo sa, že by nebola správna snaha rozširovať pracovisko za každú cenu, ale ak nebude možné nastúpiť čo najskôr a na čo najširšom fronte, nepodarí sa nám nikdy dohnať náskok, ktorý má pred vedou politická a hospodárska prax. Zdôrazňovalo sa, že je nevyhnutné, aby tento náskok mala veda pred všetkými zásahmi do krajiny, čo je možné dosiahnuť iba vtedy, ak sa problémy životného prostredia budú riešiť veľkorysejším rozvojom vedeckej základne. V opačnom prípade celé toto snaženie nedosiahne žiaduci účinok. Ako vidno, táto dilema je aktuálna aj po 40 rokoch.
Riešenie úloh, pred ktorými stál ústav, si vyžadovalo odborníkov nového typu, ktorých si muselo pracovisko vychovať. Začalo sa vedeckými pomocnými silami zo štvrtého a tretieho ročníka a tiež absolventmi z Prírodovedeckej fakulty UK a Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. Cieľavedomá starostlivosť a výchova nových vedeckých pracovníkov bola, a aj v súčasnosti je, pre pracovisko životnou nutnosťou.
Konštatovalo sa, že charakter riešenej problematiky pracoviska, ktoré sa podieľa na riešení otázok životného prostredia, si nevyhnutne vyžaduje prehľad o súčasnom stave a perspektívach výskumu. Syntetický charakter práce zasa kládol vysoké požiadavky na spoľahlivú a úplnú dokumentáciu materiálu, podobne ako spoločenská nutnosť problematiky si vyžadovala široko rozvinutú spoluprácu a styk s mnohými pracoviskami. Toto všetko, i keď to nie je práca vedecká, si vyžadovalo vytvoriť na pracovisku dokumentačnú zložku, vybavenú dostatočným počtom odborníkov a modernou technikou dokumentačnej práce.
Okrem úsilia o vybavenie pracoviska prístrojovým parkom, rôznymi pomocnými zariadeniami, a najmä priestormi, sa ústav zameral na vytvorenie siete výskumných základní a staníc. Perspektívne sa uvažovalo o zriadení regionálnych pobočiek na strednom a východnom Slovensku. Pri vzniku mal ústav tri Výskumné základne (Orava, Liptov a pri Dunaji v Gabčíkove) a jednu Výskumnú stanicu (v Banskej Štiavnici).
Teoretická základňa a ďalší rozvoj ústavu
V roku 1966 sa úsilie vedenia ústavu sústredilo predovšetkým na vnútornú koordináciu a riešenie najväčších nedostatkov a ťažkostí pri budovaní samostatného ústavu. V snahe prispieť k ujasneniu teoretickej základne, na ktorej by sa mohol ústav ďalej rozvíjať, bol rok 1967 venovaný prejednaniu koncepcie rozvoja jednotlivých oddelení. Osobitný zreteľ bol dávaný na otázku, ako ktoré oddelenia nadväzujú alebo budú nadväzovať na základnú koncepciu ústavu, zameranú na komplexný výskum krajiny, ako biologického celku.
Pri práci na koncepcii jednotlivých oddelení i celého ústavu bolo treba vychádzať z týchto základných skupín činiteľov:
1. vedecká koncepcia biológie krajiny, ako nového vedného odboru,
2. aktuálne a perspektívne úlohy biologického výskumu krajiny v nadväznosti na teóriu tvorby životného prostredia a prax pri ochrane a tvorbe krajiny,
3. doterajší vývoj vedecko-výskumných zložiek tvoriacich základňu pre vznik nového ústavu a ich ďalší vývoj,
4. odborní a vedeckí pracovníci, ktorí stáli k dispozícii pri zakladaní ústavu a možnosti ďalšej výchovy pracovníkov pre novú problematiku.
Najväčší rozvoj a diferenciácia sa predpokladala na oddelení biológie krajinných celkov, ktoré sa perspektívne rozčlenilo na niekoľko samostatných oddelení: pre problematiku biológie krajinných celkov, biologického plánovania krajiny a pre stacionárne výskumy dynamiky krajiny (Výskumná stanica v Banskej Štiavnici).
Oddelenie vplyvu exhalátov na biocenózy sa malo rozvíjať na úrovni krajiny a rastlín, prípadne aj živočíšstva.
Oddelenie ekologickej fyziológie hmyzu a oddelenie hydrobiológie sa snažili presadiť svoje doterajšie, prevažne špecializované analytické zameranie, napriek úsiliu vedenia ústavu o zblíženie sa s ústrednou tematikou ústavu širšie koncipovaného biologického výskumu krajiny.
V roku 1968 sa na základe týchto prvých krokov rozbehol proces dotvárania tematického jadra ústavu. Súčasne vyšli na povrch viaceré rozporné problémy pri rozvoji pracoviska, ktoré súviseli najmä s riešením otázok zoologického výskumu na Slovensku a špeciálne v akadémii.
Podarilo sa načrtnúť prvú ucelenejšiu koncepciu rozvoja oddelenia biológie krajinných celkov. Naznačila sa potreba špecializácie a ukázalo sa, že perspektíva ústavu bude spočívať v rozvíjaní niektorých smerov a myšlienok, ktoré boli len náznakovo prezentované. Toto oddelenie sa stalo teoretickým jadrom ústavu a problematika, ktorú riešilo, sa mala rozšíriť, rozpracovať, a najmä budovať tak, aby ústav bol schopný komplexne riešiť vytýčené problémy. Otázkou bolo, ako sa podarí doplniť a rozvinúť ostatné zložky ústavu, ktoré na toto myšlienkové jadro nadväzujú.
V roku 1968 sa zreorganizovala pracovná skupina vedeckých informácií, ktorá sa stala oddelením. Vznikli tu pracovné skupiny – dokumentačná, knižničná a redakčná.
Celoštátna a medzinárodná pôsobnosť ústavu
Piaty rok (1969) jestvovania ústavu sa niesol v znamení upevňovania vnútornej organizačnej štruktúry. S tým sa nerozlučne spája aj tematické a koncepčné kryštalizovanie pracoviska. Začala sa úspešne rozvíjať spolupráca s francúzskymi a západonemeckými ekológmi a krajinármi. Bol pripravený návrh dohody o spolupráci so Strediskom fytocenologického a ekologického výskumu v Montpellier a dlhodobé študijné pobyty dvoch pracovníkov oddelenia na Ústave tvorby krajiny a ochrany prírody v Hannoveri.
Nasledujúci rok (1970) bol, do určitej miery, z hľadiska vývoja ústavu, problémový. Príprava nového päťročného plánu v problematike riešenia na ústave odzrkadľovala dlhoročné snahy o dôstojné umiestnenie problematiky ekológie krajiny na úrovni štátneho bádateľského plánu. Prakticky všetky úlohy ústavu, ktoré boli doteraz akýmisi priekopníckymi úlohami, dostali sa na plánovacej úrovni na podstatne vyššie miesto. Ústav sa stal koordinátorom komplexnej kľúčovej úlohy Ekológia krajiny a piatich hlavných úloh, z toho dve z plánu technického rozvoja. Ústav sa zapojil na úlohy Federálneho strediska pre ochranu prírodného prostredia, ktoré bolo prepojené na Európsku hospodársku komisiu a tiež na úlohy programu Človek a biosféra (MAB).
Rozhodnutím Predsedníctva SAV bolo oddelenie hydrobiológie z ústavu preradené do Slovenskej poľnohospodárskej akadémie.
V roku 1970 rástla naďalej medzinárodná autorita ústavu. Ústav bol napojený na celý rad medzinárodných programov a plánov. K ďalšiemu rozvoju medzinárodnej spolupráce prispelo II. medzinárodné sympózium o otázkach ekologického výskumu v krajine a jeho aplikácie, ktoré ústav usporiadal v Smoleniciach. Tu sa podstatne rozšíril okruh zúčastnených štátov i pracovísk. Súčasne sa ústav organizačne napojil, na zasadaní expertov v Moskve o otázkach ochrany prírody, na problematiku RVHP. Predsedníctvo SAV súhlasilo, aby ústav prebral funkciu koordinačného strediska pre problém ochrany ekosystémov a krajiny, kde sa budú riešiť úlohy v spolupráci so 6 štátmi RVHP. Toto napojenie na RVHP ústavu zatiaľ veľmi chýbalo, a ukázalo sa ako veľmi osožné z toho hľadiska, že ústav mal kontakty s inštitúciami alebo medzinárodnými organizáciami na západe. Takto mal možnosť prispieť k nadviazaniu kontaktov pracovísk z východu i západu.
Zvyšovanie významu riešenej problematiky
Ústav skonsolidoval svoju edičnú činnosť. Okrem časopisu Biológia a Životné prostredie, vydával edíciu Quaestiones geobiologicae (Problémy biológie krajiny), Acta geobiologica (Práce a materiály z biológie krajiny) a ECOOP, bulletin pre medzinárodnú spoluprácu pri ekologickom výskume krajiny.
Zo zrušeného Ústavu experimentálnej hygieny SAV sa v rokoch 1971 včlenilo do ústavu oddelenie chemických faktorov. To umožnilo riešiť otázku zabezpečenia častí zoologického výskumu a vplyv znečistenia ovzdušia na biotu. Po vnútornej reorganizácii mal ústav tri vedecké oddelenia, ktoré sa zaoberali problematikou komplexného výskumu krajiny, ako teoretického a metodologického základu celej problematiky ústavu a dve oddelenia, špecializované na problematiku znečisťovania prostredia, a to osobitne vplyvu imisií na rastlinstvo a osobitne na živočíšstvo. V takejto štruktúre bol ústav schopný plniť tie úlohy, ktoré od neho boli požadované.
Rok 1971 bol poznamenaný nielen takýmito premenami a udalosťami v rámci ústavu, ale i vnútornými a medzinárodne závažnými politickými akciami, ktoré ovplyvnili život v našom štáte, a v konečnom dôsledku i život na ústave. Bola to najmä skutočnosť, že politická orientácia v štáte začala klásť zvýšený dôraz na zabezpečovanie otázok starostlivosti o životné prostredie a na angažovanosť pri uplatňovaní výsledkov výskumu v praxi. Boli vypracované dva obsiahle dokumenty o podiele ústavu na uplatňovaní výsledkov v praxi a na medzinárodnej spolupráci.
Od roku 1972 sa činnosť ústavu rozvíjala v rámci novej organizačnej štruktúry, vnútorne sa upevňoval. Aktívne sa rozvíjala koordinačná činnosť členov krajín RVHP v rámci problému Ochrana ekosystémov (biogeocenóz) a krajiny na jednej strane, a program UNESCO Človek a biosféra na strane druhej.
Snahy o likvidáciu ústavu
Úspešné riešenie úloh štátneho plánu základného výskumu, aplikácia výsledkov do praxe, intenzívny rozvoj medzinárodnej spolupráce, smerujúci na východ i západ, aktívna edičná a vedecko–organizátorská činnosť sa odrazili aj v personálnom raste ústavu a jeho ďalšej pozícii. Lenže byť úspešným sa ukázalo byť trestné, a preto sa ústav i jeho vedenie stali terčmi mnohých, často nepodložených, útokov, ktorých cieľom bolo zlikvidovať ústav a priživiť sa na jeho zvyškoch. Dlho sa to nedarilo, lebo ústav mal dobré meno. Na likvidácii ústavu sa podieľalo najmä uznesenie ústredných orgánov KSS o potrebe koncentrácie síl vo vede, vytvorením väčších vedeckých útvarov, po vzore ZSSR. Zrodilo sa uznesenie o zlúčení troch , už spomínaných, ústavov, možno aj preto, že ani jeden z riaditeľov nebol straníkom, a snažili sa byť nezávislými vedcami, často za vysokú osobnú cenu.
Obdobie od 1. januára 1975 do 30. júna 1990 bolo poznačené úplnou likvidáciou pôvodnej štruktúry Ústavu biológie krajiny SAV a včlenením jeho časti do novej štruktúry Ústavu experimentálnej biológie a ekológie SAV, ktorý neskôr spojil i ďalšie ústavy do Centra biologicko-ekologických vied SAV. Dlhých 15 rokov sa zvádzal boj o presadenie pôvodnej, úspešne sa rozvíjajúcej koncepcie komplexného ekologického výskumu krajiny. Až zmena politickej orientácie umožnila obnovenie samostatnosti krajinnoekologickej problematiky, vznikom Ústavu krajinnej ekológie SAV ku dňu 1. júla 1990.
Vznik Ústavu krajinnej ekológie SAV
Ústav krajinnej ekológie SAV vznikol 1. 7. 1990 z odboru krajinnej ekológie CBEV SAV, ktorému dal základ v roku 1975 zrušený Ústav biológie krajiny SAV. Pri svojom vzniku mal cca 90 pracovníkov, v roku 1991 sa oddelil Kabinet evolučnej a aplikovanej krajinnej ekológie SAV v Banskej Štiavnici a v roku 1992 vznikol z košickej pobočky Ústav ekológie poľnohospodárskej krajiny SAV. V roku 1993 mal asi 50 pracovníkov na pracoviskách v Bratislave a v Nitre. Zrušila sa štruktúra s oddeleniami a boli vytvorené riešiteľské kolektívy grantových projektov. Na ústave sa riešili štyri grantové projekty a dva projekty rezortné (MŽP SR).
Ústav krajinnej ekológie SAV nadväzuje, ako sa už v úvode spomína, na dlhoročnú tradíciu krajinnoekologického výskumu, založenú v roku 1963. Základným metodickým princípom bolo riešiť teoretické otázky na praktických problémoch, čím sa toto pracovisko dostalo postupne do povedomia odbornej, riadiacej aj politickej sféry. Úzke prepojenie na riešenie praktických problémov si vynútilo rozpracovanie nových krajinnoekologických, teoretických a metodických princípov, ktoré vyústili do špecifickej krajinnoekologickej školy ekologického plánovania krajiny a vytvorenie novej metódy LANDEP.
V roku 1993 boli pre vedu a výskum stanovené základné smery rozvoja vedy a techniky. Ústav sa zapojil do základného smeru „Rozvoj vedy, vzdelanosti a kultúry“, kde sa riešenie základných biologických a ekologických vlastností rozvíjalo v problémovom okruhu „Poznávanie a hodnotenie stavu ekologickej kvality, diverzity a funkcií v krajine na systémovej úrovni“.
Problematika ústavu nadväzovala tiež na základný smer „Ekologizácia spoločenského rozvoja“, ktorého hlavným cieľom bolo rozpracovávanie a uplatnenie ekologických poznatkov na úrovni teoretickej, metodickej a aplikovanej. Spoločenským cieľom bolo vytvorenie poznatkovej základne usporiadanej v informačnom systéme pre trvalo udržateľný rozvoj spoločnosti. Hospodárskym cieľom bolo dosiahnuť ekologicky optimálny rozvoj územia a spoločnosti a racionálne využívanie obnoviteľných a neobnoviteľných zdrojov.
Ťažisko náplne, po vzniku samostatného ústavu, sa presunulo na rozvíjanie teórie a metód poznávania ekologických vlastností a procesov rôznej úrovne ekosystémov a krajiny. Na to nadväzovalo rozpracovávanie metódy ekologického plánovania krajiny LANDEP a vypracovávanie konkrétnych modelov ekologicky optimálneho využívania ekosystémov a krajiny. Na tieto problémy boli zamerané grantové projekty a projekty , riešené v rámci realizačnej činnosti. Ústav sa stal slovenským a federálnym centrom pre výskum a mapovanie biotopov a koordinátorom na medzinárodnej úrovni, v rámci programu PHARE projektu Corine – Biotopes.
Ústav si vytvoril priaznivú pozíciu vo svetovej vede tým, že od roku 1967 zahájil tradíciu trojročných medzinárodných sympózií o komplexnom ekologickom výskume krajiny, ktoré smerovali, okrem vedeckého prínosu, k vytvoreniu vhodných podmienok pre prenikanie výsledkov štátov východného bloku do sveta a súčasne pre vznik intenzívnej medzinárodnej spolupráce. Vďaka tomuto úsiliu bola na VI. medzinárodnom sympóziu, organizovanom ústavom v Piešťanoch, založená v roku 1980 Medzinárodná asociácia krajinnej ekológie (International Association for Landscape Ecology – IALE), kde sa uplatnilo zameranie a nová škola rozvíjaná na ústave.
Významného uznania sa dostalo ústavu a jeho krajinnoekologickej škole na 4. svetovom kongrese INTECOL v roku 1986, kde prof. Zev Naveh, v jednom zo šiestich hlavných referátov, vyzdvihol zásluhy tohto ústavu na rozvoji krajinnej ekológie nielen v Európe, ale aj vo svete. V nadväznosti na to v prvom čísle nového medzinárodného časopisu Landscape Ecology charakterizoval v úvodníku hlavný redaktor F.B. Golley a prezident INTECOL-u, práce pracovníkov ústavu (M. Ružička, L. Miklós), ako nositeľov jedného z dvoch hlavných smerov v krajinnej ekológii, zameraného na ekologické plánovanie krajiny.
Postupne sa prenechala aplikačná stránka množstvu projekčných a expertných pracovísk, štátnych aj súkromných. Ústav sa mohol venovať vo zvýšenej miere rozvíjaniu teórie a nových metód, ktoré je možné vhodne využívať aj pre uplatnenie expertíz v rámci E.I.A. (Environmental Impact Assesment). Zameral sa na problematiku výskumu na úrovni biotopov, krajinnej diverzity a ekologickej stability, kde nadväzuje a koordinuje túto činnosť na medzinárodnej úrovni (Rada Európy, Európske spoločenstvo).
So zreteľom na úzku nadväznosť problematiky riešenej na ústave na environmentálne aktuálne problémy mal ústav tiež expertíznu činnosť pre vládne a štátne orgány. Riešenie realizačných úloh bolo založené na úsilí o vedeckú argumentáciu možností využívania ekosystémov a krajiny, v súlade s ich ekologickými predpokladmi a súčasne spoznávať podmienky pre racionálne využívanie krajiny pre jej trvalo udržateľný rozvoj.
Pracovníci ústavu, terajší, aj jeho odchovanci, sa uplatňujú v plnom rozsahu vo výchove mladých odborníkov aj v pedagogickom procese na vysokých školách (Fakulta ekológie a environmentalistiky Technickej univerzite vo Zvolene, Prírodovedecká fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Univerzity v Banskej Bystrici, Prešove a Slovenská poľnohospodárska univerzita v Nitre). Pripravili viacero učebníc, získali pedagogické hodnosti a uplatňujú sa aj v popularizačnej a osvetovej činnosti. V roku 1994 bola podpísaná dohoda o združenom pracovisku ústavu, resp. jeho Pobočky v Nitre s Fakultou prírodných vied UKF v Nitre, pri zabezpečovaní činnosti Katedry ekológie a environmentalistiky. Ústav dal podnet svojimi interdisciplinárnymi výskumami na rozvoj nových smerov v rôznych vedných odboroch, zameraných na krajinnoekologickú problematiku.
ZÁVEROM
Počiatočné obavy vedeckej verejnosti pri zakladaní a vzniku Ústavu biológie krajiny SAV pred štyridsiatimi rokmi, že problémy, ktoré sa podujali pracovníci ústavu riešiť, vyčerpajú ich sily za dva – tri roky, sa nesplnili. Myšlienky, z ktorých ústav vyrástol, mali príliš hlboké korene vo vede i v reálnom živote a vývoji ľudskej spoločnosti. Keď sa im vytvorili podmienky, začali sa rozvíjať v nečakanej miere.
Zárodky, položené v slovenskej vede, sa v spoločnom úsilí s českou vedou rozrástli do šírky a hĺbky. Z riešenia lokálnych a regionálnych problémov ekologických dôsledkov zásahov do životného prostredia sa stali problémy globálne.
Ústav biológie krajiny SAV a jeho pokračovateľ Ústav krajinnej ekológie SAV majú pri riešení ekologických základov životného prostredia svoje dôstojné miesto.
MILAN RUŽIČKA