Facebook Instagram Twitter RSS Feed PodBean Back to top on side

Aktuality

Prof. Ing. Štefan Luby, DrSc., Dr. h. c., preberá z rúk prezidenta republiky Pribinov kríž I. triedy. Foto: Pavol Mikulášek.

Predpokladom rozvoja je veda (prof. Štefan Luby)

4. 1. 2005 | videné 2461-krát
Predseda SAV prof. Ing. Štefan Luby, DrSc., Dr. h. c., prevzal 1. januára z rúk prezidenta republiky najvyššie štátne vyznamenanie, Pribinov kríž I. triedy.

Rovnaké vyznamenanie dostal in memoriam jazykovedec Anton Habovštiak, bývalý pracovník Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra. Pribinov kríž II. triedy prevzal RNDr. Richard Kvetňanský, DrSc., vedúci vedecký pracovník Ústavu experimentálnej endokrinológie SAV a Pribinov kríž III. triedy matematik Pavel Brunovský, bývalý pracovník Matematického ústavu SAV.

Za dvadsiatku ocenených osobností sa Štefan Luby poďakoval týmito slovami:

Vážený pán prezident Slovenskej republiky,
vážený pán predseda Národnej rady SR,
vážený pán predseda vlády SR,
vážení predstavitelia Národej rady SR, vlády SR a diplomatického zboru,
vážení prítomní, dámy a páni,

pre nás, ktorí sme dnes boli vyznamenaní Pribinovými a Štefánikovými krížmi, začal sa rok 2005 úspešne. Poďakovanie patrí prezidentovi republiky a vláde SR, ktorí tieto vyznamenania udelili. Verím, že rovnako úspešne sa začína rok aj pre celú našu krajinu. Je to náš prvý prvý január v novej politickej konštelácii, ktorá vyvoláva individuálne i kolektívne aktivity.

Moje osobné poďakovanie patrí aj ostatným členom nášho vyznamenaného zoskupenia a som poctený, že som medzi nimi. Rád spomínam na čas strávený vďaka nim užitočne a príjemne na vedeckých konferenciách, v divadlách a kinách, v knižniciach, v ochraňovanej a kultivovanej prírode či medzi architektonickými kreáciami.

Mal som už možnosť zúčastňovať sa ako pozorovateľ na podobných slávnostných aktoch, ako je tento, a vnímať postoje vyznamenaných. Spravidla prejavujú veľkú či menšiu dávku radosti a uspokojenia zo získaného uznania. Sú samozrejme aj takí, ktorí sa tvária rezervovane až blazeovane. Pokiaľ ide o ďalší osud vyznamenaní, dostávajú sa zarámované na stenu pracovne, do zásuvky alebo dnes najčastejšie na osobnú webovú stránku. Najväčšou prezentáciou vyznamenaní, akú som doteraz videl, je zbierka Lecha Wałęsu, ktorú daroval kláštoru v Częstochowej ako svedectvo svojej doby.

Chcem tým naznačiť, že vyznamenávanie je čin prchavý a jeho polčas rozpadu korešponduje spravidla s vekom jednej ľudskej generácie. Kto si dnes pamätá istého Grimma, súčasníka Jeana Jacqua Rousseaua, o ktorom Guy Endore napísal, že sa dokázal stať rakúskym barónom, ruským plukovníkom a nazháňal neuveriteľné množstvo medailí a hviezd. Zato ubiedeného Rousseaua, hľadajúceho po celý život svoj azyl, pozná každý. Do encyklopédií sa ľudia nedostávajú za to, čo dokázali získať, ale za to, čo dokázali dať a zanechať.

Aký je potom význam vysokých radov a vyznamenaní, prípadne až povyšovania do šľachtického stavu, ktoré u nás nepoznáme, lebo nepatríme medzi kráľovstvá? V prvom rade sú protizávažím na miske váh, na ktorých sa váži, čo človek urobil. Vďaka tomu sú aj akcelerátorom ďalšej aktivity v spoločnosti. Nie je dobre, ak miska s vyznamenaním zdvihne zásluhy príliš vysoko, ani keď ich nechá prinízko. Príroda rada speje k rovnováhe. Domnievam sa však, že vyznamenanie je pre toho, kto ho dostal, v prvom rade signálom, že môže definitívne prestať myslieť na seba a môže už myslieť iba na druhých, ak to už dávnejšie neurobil. A to aj napriek tomu, že myslenie na seba sa vydáva za motor ekonomického rozmachu, čo pokladám do istej miery za sebaklam. A u tých, ktorí takouto premenou už prešli, a podľa mojich znalostí je ich väčšina, je vyznamenanie v správnych rukách.

- - - - - - - - - - -

Pri tejto príležitosti sme predsedovi SAV položili niekoľko otázok.

Pred vami sú vo vašej rodine tri generácie právnikov, právo si vybrala za povolanie aj vaša dcéra a synovec. Prečo ste sa vydali celkom iným smerom?

V roku 1958 som začal študovať elektrotechniku, neskôr elektroniku a fyziku pevných látok z tých istých dôvodov, pre ktoré sa dnes množstvo ľudí snaží študovať právo, takže slovenské právnické fakulty praskajú vo švíkoch. Boli to vtedy žiadané smery a považovali sa za perspektívne. Nakoniec, ďalší vývoj tomu dal za pravdu. V roku 1959 bol patentovaný prvý integrovaný obvod a v nadväznosti na tranzistor vynájdený v roku 1947 akcelerovala informačná éra. Podcenili sa niektoré iné disciplíny, medzi nimi právo, ich rozvoj sa nenaplánoval v súlade s potrebami spoločnosti, hoci omnoho menej dôležité veci sa plánovali. Preto máme dnes v oblasti právnych vied a právnej praxe eldorádo možností a keďže dnes sa neplánuje apriórne, skôr či neskôr prekmitneme v tejto oblasti nad reálne potreby spoločnosti. Začína byť aktuálne mať to na pamäti.

Kto alebo čo vás najviac ovplyvnilo pri výbere povolania a v priebehu vedeckej dráhy?

Ovplyvnili ma okolnosti, rozvoj informatiky, všadeprítomnosť tranzistorových rádií, kozmické lety aj rada rodičov. Chodil som na gymnázium špecializované na matematiku a fyziku, zúčastňovali sme sa na fyzikálnych a matematických olympiádach a z našej maturitnej triedy sa na Elektrotechnickú fakultu SVŠT hlásila plná tretina spolužiakov.

Čo považujete za svoj najväčší vedecký úspech? A naopak, dostali ste sa niekedy aj do slepej uličky? Ako ste z nej vycúvali?

Za originálne výsledky svojej práce považujem príspevky k elektrickým vlastnostiam polovodičov, k vodivosti amorfného germánia, ďalej výskum spoľahlivosti integrovaných obvodov a poznanie zákonitostí javu elektromigrácie, ktorý spôsobuje poruchy v obvodoch pri spracovaní väčších výkonov. Prevažne z tejto témy som obhájil hodnosť DrSc. Neskôr to boli multivrstvy pre röntgenovú optiku, v ktorých mi pomohlo Humboldtovo štipendium. Náš kolektív stále pozývajú na medzinárodné konferencie referovať o tejto téme. Pokiaľ ide o cúvanie zo slepých uličiek, tento problém hrozí najmä v prípade veľmi nákladného a rizikového výskumu. Na taký výskum som nikdy nemal prostriedky a preto ma slepé uličky nemátali.

Píšete eseje, máte radi operu, vo svojich prejavoch citujete básnikov. Bije sa veda s umením? Ako ste preklenuli tento zdanlivý rozpor?

Tu žiaden rozpor nie je, veda a umenie majú k sebe blízko. Veď v Európe by sme napočítali desiatky inštitúcií, napr. akadémií, ktoré už vo svojom názve deklarujú, že sú akadémiami vied a umení. Aj prvá akadémia založená na Slovensku v roku 1942 bola takouto akadémiou. Naša SAV je dnes iba akadémiou vied, ale dôležité miesto medzi nimi majú vedy o výtvarnom umení, o hudbe, divadle, literatúre.

Okrem podfinancovania vedy – čo považujete ako predseda SAV za najväčší problém jej vývoja v blízkej budúcnosti? Čo tu treba robiť?

Podfinancovanie je len dôsledok toho, že v našej spoločnosti nie je zatiaľ zakotvené presvedčenie, že vlastná veda je predpokladom jej ďalšieho rozvoja. Takže zároveň s následkami treba viacej liečiť aj príčiny. To je program, ktorý si vyžaduje cieľavedomý prístup všetkých zložiek tejto komunity, ďalší rozvoj medzinárodnej spolupráce, budovanie infraštruktúry, popularizáciu vedy a presvedčovanie politickej sféry pomocou pozitívnych príkladov.

Stále ste aktívnym fyzikom. Aké sú vaše vedecké plány?

V našej skupine na Fyzikálnom ústave SAV sme sa začali zaoberať nanotechnológiami a venujeme sa im najmä z hľadiska magnetizmu. Inou príbuznou témou sú magnetické vrstvy pre rýchle senzory. Táto symbióza nabáda pokúšať sa aj o prienik do oblasti chémie a biológie, najmä v súvislosti s problematikou národnej bezpečnosti.

Pripravil Vladimír Hák