Facebook Instagram Twitter RSS Feed PodBean Back to top on side

Aktuality

Pri preberaní vyznamenania z rúk prezidenta. Foto: Pavol Mikulášek

Európa sa bude rozširovať do vesmíru (RNDr. Richard Kvetňanský)

3. 1. 2005 | videné 2529-krát
Pribinov kríž II. triedy prevzal 1. januára aj RNDr. Richard Kvetňanský, DrSc., vedúci vedecký pracovník a bývalý riaditeľ Ústavu experimentálnej endokrinológie SAV.

Richard Kvetňanský sa venuje výskumu stresu. Je jedným zo zakladateľov World Stress Society, v ktorej sa angažuje ako zástupca strednej a východnej Európy. Bol výkonným sekretárom Prvého svetového medzinárodného kongresu o strese v r. 1994 v Bethesde, USA. Ocenením nášho prínosu pre danú problematiku je ponuka, aby sa v roku 2008 svetový kongres o strese konal na Slovensku.
Medzinárodné postavenie Dr. Kvetňanského dokazujú aj pravidelne organizované sympóziá o katecholamínoch a neurotransmiteroch v strese v SR (od r. 1975 už 8 krát), na ktorých pôsobí ako predseda medzinárodného organizačného výboru a editor, resp. koeditor medzinárodných zborníkov prác zo sympózií vydávaných v zahraničí, najčastejšie vo vydavateľstve New York Academy of Sciences. Uznaním jeho vysokej vedeckej kvalifikácie je aj menovanie za člena redakčných rád medzinárodných časopisov – European Journal of Pharmacology, Biogenic Amines, Stress, Neuroendocrinology a ďalších. Je hlavným redaktorom vedeckého časopisu Endocrine Regulations, ktorý vydáva v anglickom jazyku ÚEE SAV.
Richard Kvetňanský patrí medzi 21 prvozvolených členov Učenej spoločnosti SAV. Je jedným zo zakladateľov Českej a Slovenskej spoločnosti pre neurochémiu a v r. 1986-1996 bol jej predsedom. Z rozhovoru s ním vyberáme:

- - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

Kto alebo čo vás najviac ovplyvnilo v priebehu vedeckej kariéry? Bol to váš vtedajší kolega a neskorší laureát Nobelovej ceny Julius Axelrod alebo celkové prostredie v Bethesde v USA?
- Bola to predovšetkým snaha niečo dosiahnuť. Niečo nové, čo doteraz nebolo poznané. To som vždy v sebe cítil a bol som dostatočne zvedavý poznávať biochemické a fyziologické procesy v živom organizme. Iste, prispel k tomu aj môj pobyt v National Institutes of Health v Bethesde u profesora Axelroda, ktorý dostal za svoje výsledky Nobelovu cenu, ale v zásade som tam prišiel už ako hotový vedec na úrovni PhD, takže som už mal za sebou dosť práce. Tam som ju len umocnil na inú úroveň, ale zameranie a ciele môjho skúmania boli jednoznačne postavené už od začiatku.

Čo považujete za svoj najväčší vedecký úspech? A naopak, dostali ste sa aj do slepej uličky? Ako ste z nej vycúvali?
- Tých úspechov je viac a je ťažké to narýchlo vymenovať. A do slepej uličky sa občas dostane každý vedec, pretože nemôže vždy jednoznačne predvídať, aký výsledok dostane. Preto je ideálne – a ja to tiež tak robím – mať vždy najmenej dve až tri línie, po ktorých idem a keď sa v jednej línii dostanem do slepej uličky, tak prejdem na druhú líniu a pokračujem tam. Neskôr sa to obyčajne prepojí, vrátim sa k tej prvej línii, na podklade výsledkov dosiahnutých v druhej alebo tretej línii. Človek, ak chce, tak sa nakoniec k cieľu dostane.
Najzaujímavejší výsledok? Snáď poznanie regulácie sympatiko-adrenálneho systému, teda neuroendokrinného systému, ktorý produkuje hormóny, známe ako adrenalín a noradrenalín. Podarilo sa nám za akútneho stresu, resp. počas opakovaného stresu zistiť, ako sa tieto hormóny vyplavujú, ako sa mení ich syntéza – a čo je dôležité, zistili sme aj aktivity enzýmov, ktoré sa na syntéze podieľajú. Boli sme prví, ktorí opísali zvýšenú aktivitu tyrozínhydroxylázy a fenyletanolamín-N-metyltransferázy. To sú kľučové enzýmy pre syntézu adrenalínu, predovšetkým v stresových situáciách. Tieto výsledky sme publikovali už v roku 1970 a v neskoršom období sa nám podarilo charakterizovať aj gény týchto enzýmov a našli sme výrazne zvýšenú expresiu týchto génov v dreni nadobličiek potkanov vystavených stresu. Toto boli prvé lastovičky počas dlhoročnej práce na tom istom probléme, na ktorom pracujeme aj teraz: sledujeme desiatky oblastí v mozgu, ktoré regulujú proces syntézy a metabolizmu adrenalínu a ďalších hormónov na periférii, v organizme za akútneho a opakovaného stresu.
Ďalším významným výsledkom je podstatná úprava pôvodnej definície stresu, ktorá tvrdí, že stres je nešpecifická odpoveď organizmu na akýkoľvek podnet. Nám sa podarilo poopraviť pôvodnú Selyeho teóriu (mimochodom, Selye pochádza z Komárna) dôkazom, že stresor nie je nešpecifický podnet, ktorý by univerzálne aktivoval všetky systémy, ktoré v organizme existujú, ale že stresory predstavujú vysoko špecifické podnety, ktoré aktivujú rôzne systémy. Napríklad chladový stres vysoko aktivuje hladiny noradrenalínu, ale nie adrenalínu. Naopak, po inzulínom vyvolanej hypoglykémii dochádza k enormnému vyplaveniu adrenalínu a pritom noradrenalín sa skoro neaktivuje. A to sú pritom dva hormóny takmer toho istého systému. Špecificitu stresovej reakcie sme dokázali už na úrovni expresie génov. Takže stres je vysoko špecifická odpoveď organizmu na rôzne podnety.

Boli ste riaditeľom ústavu a stále ste aktívnym vedcom. Aké sú Vaše vedecké plány?
- Teraz sa zaoberám zmenami katecholamínového systému, indukovanými stresom, v rôznych funkčne rozdielnych oblastiach mozgu a srdca na molekulárno-genetickej úrovni. Keďže už nie som riaditeľom, mám na výskum trochu viac času a snažím sa ho maximálne využiť. Mám pracovnú skupinu, medzinárodne kooperujúcu s mnohými pracoviskami na svete, máme spoločné granty a snažíme sa sledovať funkciu jednotlivých génov a transkripčných faktorov, ktoré sa podieľajú na syntéze adrenalínu. Je to veľmi atraktívna záležitosť, pretože dnešnými metódami sme schopní sledovať už desiatky, stovky, ba až tisícky génov naraz u zvierat vystavených rôznym stresovým situáciám. Sledovania realizujeme v spolupráci s prof. E. Sabbanom z New York Medical College vo Valhale v USA: meriame, ktoré gény sa menia a ako, aké transkripčné faktory ich regulujú, ako sa menia tieto procesy u tzv. „knock-out“ myší, ktorým chýbajú určité gény („vyrábame“ si ich v našom zverinci) a podobne. Je to fascinujúca práca na úrovni súčasného poznania v danej problematike, ktorá vás musí nadchnúť.
Ďalší, v súčasnosti nový prístup, je použitie pozitrónového emisného tomografu, tzv. miniPET u laboratórnych zvierat. Je to prístroj, ktorý máme k dispozícii už aj na Slovensku, na ktorom sa pokúšame priamo sledovať v mozgu, v akých časových sledoch sa aktivujú ktoré jeho časti. Toto ešte nikto na svete predtým nerobil, pretože je potrebné mať súčasne k dispozícii špecifické rádiofarmaká, ktoré sa vyrábajú v cyklotróne. Tieto experimenty treba robiť v širokej spolupráci so svetom, pretože jeden tím by to osamote ťažko dokázal. Túto problematiku riešime v spolupráci s PET centrom Cyklotrónového centra SR a s National Institute of Health v Bethesde, USA.
Okrem toho sa angažujem aj v rôznych verejnoprospešných funkciách. Minister školstva ma menoval do tzv. High Level Space Policy Group v Bruseli, kde zastupujem Slovensko v skupine 25 komisárov pre plánovanie aktivít Európskej komisie v kozmickom výskume. Rozširovanie sa Európy do vesmíru je veľmi zaujímavá téma, pôjdu sem milióny eur a my do toho budeme môcť zasiahnuť. Toto menovanie vyplynulo z funkcie predsedu Komisie pre výskum a mierové využívanie vesmíru pri Rade vlády SR pre vedu a techniku. Napriek týmto aktivitám som predovšetkým aktívnym vedcom a výskum je pre mňa stále najväčším „koníčkom“. Podarilo sa mi publikovať už vyše 500 vedeckých pôvodných prác, väčšinou vo vysoko impaktových medzinárodných časopisoch. Tieto moje práce boli citované inými autormi viac ako 3000-krát.

Slovensko je zapojené do kozmického výskumu už takmer 30 rokov. Vy sám ste spoluautorom patentu zariadenia Plazma 01, ktoré slúži na odber krvi kozmonautov počas letu. Prekvapila vás v niečom spolupráca s kozmonautmi?
- Začali sme ešte na biosputnikoch série Kosmos. Laboratórne zvieratá, ktoré v nich lietali, boli z nášho ústavu. Nedávno sme boli zodpovední aj za vedecký program letu prvého slovenského kozmonauta Ivana Bellu: bol som na štarte v Bajkonure a počas celého letu som bol s ním v kontakte. Publikovali sme vyše 100 vedeckých prác, týkajúcich sa tejto problematiky, takže v tejto disciplíne sme dosť aktívni.
Keď sme dosiahli dosť významných výsledkov na biosputnikoch, obrátili sa na nás ruskí kolegovia s požiadavkou, aby sme pokračovali v meraniach s kozmonautmi. Išlo o odbery krvi počas kozmického letu: mali sme pripraviť nielen metodiku, ale aj prístroje, ktorými sa dala krv odobrať, v centrifúge oddeliť erytrocyty, čistú plazmu prepipetovať do špeciálnych skúmaviek, zmraziť ju a dopraviť na Zem. V stave beztiaže sa však nedá pracovať s pipetami, pretože každá odstreknutá kvapka krvi by lietala v kabíne vesmírnej stanice. Všetko teda muselo byť v uzavretom priestore a pod tlakom. Vďaka dielňam ČSAV sa nám podarilo vyrobiť prístroj Plazma, ktorý sa potom zdokonaľoval a štvrtý model bol inštalovaný na stanici Mir. Boli to injekčné striekačky, ktoré už mali v sebe heparín, napichla sa véna, odobrala sa krv, odstredila a zmrazila v mrazničke na solárne batérie. Vzorky plazmy dopravené na Zem sme potom analyzovali u nás, takže sme tu mali krv nielen od slovenského kozmonauta, ale aj od francúzskeho, rakúskeho, amerických a ruských. Aj od Poliakova, ktorý strávil vo vesmíre vyše roka.

Mal nejaké mimoriadne odchýlky od iných? Zmenil ho nejako dlhodobý pobyt?
- Na naše počudovanie, nemal. Poznáme sa aj osobne: on je tiež lekár, hovorili sme o všeličom. Adaptoval sa po návrate normálne. Jediná zmena, ktorú sám postrehol: inak vníma striedanie ročných období. Nie tam hore, ale doma, po návrate na Zem. Nevedel to presne definovať, ale cítil to.
Mnohé faktory kozmického letu, vrátane stavu beztiaže, treba intenzívne študovať. Veď medziplanetárne lety sa plánujú na roky. Let na Mars, o ktorom sa už reálne na medzinárodných kongresoch hovorí, bude trvať tri roky. Pripravujú sa projekty, podľa ktorých by človek mohol letieť na Mars už okolo roku 2010.

(Rozhovor pripravil Vladimír Hák)