Facebook Instagram Twitter RSS Feed PodBean Back to top on side

CESTY SLOVENSKÉHO HERECTVA

In: Slovenské divadlo, vol. 56, no. 1
Andrej Maťašík
Detaily:
Rok, strany: 2008, 12 - 20
Kľúčové slová:
herectvo - profesionálne divadlo - vznik SND - Ján Borodáč - prvá herecká generácia
Typ článku: 1 štúdie / 1
O článku:
Štúdia je časťou pripravovanej monografie o dvoch veľkých generáciách slovenských divadelných hercov. Zakladatelia slovenského profesionálneho divadla čerpali skúsenosti najmä od českých kolegov, ktorí v roku 1920 začali v Bratislave i na slovenskom vidieku hrávať pod názvom Slovenské národné divadlo. Borodáč sa usiloval o profesionalizáciu slovenského divadla pomaly a systémovo. Od roku 1921, keď videl predstavenie MCHATu, sa zmieňuje o Stanislavskom ako svojom veľkom vzore, ale realita, v jedinom profesionálnom divadle na Slovensku bola podstatne odlišná. Najlepší slovenskí ochotníci sa k ponukám stať sa platenými hercami vidieckej českej divadelnej spoločnosti postavili rezervovane a odmietavo a divácke zázemie slovenských inscenácií bolo v multinacionálnej Bratislave uzučké, takže ani tie najvydarenejšie diela nemali šancu na dosiahnutie vyššieho počtu repríz. Nemal k dispozícii hercov, pre ktorých by nebolo problémom samotné komunikovanie v slovenskom jazyku, Na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov absolventi Hudobnej a dramatickej akadémie (vznikla z Borodáčovej iniciatívy v roku 1925, od roku 1941 Štátne konzervatórium) a prví absolventi Vysokej školy múzických umení (vznikla v roku 1949) tvorili základ druhej, už v plnom zmysle slova profesionálnej generácie slovenských divadelných umelcov. Ich situácia bola diametrálne iná. Predovšetkým divadlo už nemuselo viesť zápas o uznanie ako svojbytný umelecký druh. Tento boj malo vďaka zápasom a víťazstvám medzivojnových avantgárd divadlo už za sebou. Divadelné súbory už nepôsobili na báze živnostenského podnikania, ale boli to štátom dotované umelecké inštitúcie. V 50. rokoch vyrástla a do divadla začala chodiť prvá masívna generácia novodobých slovenských Bratislavčanov. Inscenácie sa už nepripravovali v chvate, ale bol na ich naštudovanie k dispozícii potrebný čas i zdroje. Pre každú novú inscenáciu vznikalo nové scénografické a kostýmové riešenie. Herci mali solídnu technickú prípravu, poznali zásady hlasovej techniky, pohybu, ortoepie a ďalších špecifických technických disciplín, ale dozvedeli sa čosi aj o estetike, vývoji divadla či filozofii. A na Slovensku sa už rozšírilo nové médium, televízia, cez ktorú sa herci SND dostávali do tých najodľahlejších kútov štátu. V našich divadelnohistorických prameňoch sa stretávame s kontrastným pohľadom: Borodáč je označovaný za divadelného realistu, Jamnický za tvorcu štylizovaného divadla. Bolo by asi presnejšie povedať, že Borodáč začínal popisným realizmom v kombinácii s hereckou rutinou a klišé. Postupne sa mu podarilo prepracovať sa k estetike, ktorá znesie označenie psychologický realizmus. Ján Jamnický zasa vo svojich režisérskych začiatkoch experimentoval v duchu toho, čo vedel o výbojoch medzivojnovej divadelnej avantgardy a rýchlo zistil, že priveľa drobnokresby, pomôcok a rozličných „barličiek“ hercovi prekáža. Borodáčovi záležalo na tom, aby vyvolal ilúziu konkrétneho priestoru, naproti tomu Jamnický hľadá architektúru divadelného priestoru, s Emilom Bellušom pripravuje svoje inscenácie už nie ako „oživené“ obrazy, ale v aranžovaní výstupov hľadá cestu ako podporiť kreativitu herca a docieliť čo najsilnejší vplyv na diváka.
The study is a part of a prepared monography on two great generations of Slovak dramatic actors. Founders of the Slovak professional theatre were drawing experience mainly from Czech colleagues who in 1920 had started in Bratislava and in the Slovak countryside performing under the title the Slovak National Theatre. Borodáč was aiming at professionalisation of the Slovak theatre slowly and systemically. Since 1921, when he saw the staging MCHAT, he starts mentioning Stanislavski as his great model, but the reality in a single professional theatre in Slovakia was completely diff erent.The best Slovak amateur actors were reacting with restrain and denial towards off ers placed by the rural Czech theatrical company, and spectacular backround of Slovak stagings was in multinational Bratislava very narrow. That is why not even the most successful pieces did not have a chance to reach a higher number of reruns. He did not have actors at disposal who could have communicated in Slovak without any diffi culty. At the break of fi ft ies and sixties, graduates from the Musical and Dramatic Academy (originated as a iniciative of Borodáč in 1925, since 1941 the State Conservatory) and fi rst graduates from the University of Fine Arts (originated in 1949) formed a basis of the second, in full meaning of the word professional generation of Slovak theatrical artists. Their situation was diametrally else. Above all, the theatre did not need to struggle to achieve acknowledgement as an independent artistic genre. This fi ght for theatre was thanks to struggling and victory of interwar avant-gardes over. Theatre troupes were not performing on the basis of small trade enterprising, but have become art institutions subsidized by the state. In fi ft ies a fi rst massive generation of modern Slovak Bratislavian theatre goers was formed. Stagings were not prepared in haste, enough time and resources were at disposal to properly prepare a production. A new scenographic and costume solution was found for each new staging. Actors´ technical preparation was substantial, they knew the priciples of vocal technique, movement, ortoephics and other specifi c technical disciplines, but their knowledge included also information on aesthetics, development of theatre, or philosophy. And in Slovakia a new medium – television – has been spreading, via which actors could reach the most distant corners of the state. In our theatre-historical sources a contrast view can be found: Borodáč is indicated as a dramatic realist, Jamnický as a creator of a stylized theatre. It would be more precise to say that Borodáč began with desriptive realism in combination with actor´s rutine and cliché. He gradually succeeded to work his way out to aesthetics, which is determined as psychological realism. Ján Jamnický in his early director´s times experimented in spirit of what he knew about discharge of interwar dramatic avant garde and quickly realized that too much of miniature, aids and other „crutches“ are obstructing the actor. Borodáč´s interest was to invoke an illusion of an actual space, as opposed to Jamnicky who is searching for an architecture of the theatrical space, together with Emil Belluš is preparing his stagings not anymore like „animated“ pictures, but in arranging scenes he is looking for a way to support actor´s creativity and earn the most possible strong eff ect on a spectator.
Ako citovať:
ISO 690:
Maťašík, A. 2008. CESTY SLOVENSKÉHO HERECTVA. In Slovenské divadlo, vol. 56, no.1, pp. 12-20. 0037-699X.

APA:
Maťašík, A. (2008). CESTY SLOVENSKÉHO HERECTVA. Slovenské divadlo, 56(1), 12-20. 0037-699X.