Oscar Wilde

Rok, strany: 2005, 389 - 414

Adela Tinková Oscar Wilde Oscar Wilde – život a dielo Život, dielo a myslenie Oscara Wilda sú plné zjavných protikladov, ktoré mnohí kritici interpretovali ako prejav neúprimnosti a štylizovaného pozérstva. Súhlasiť s touto interpretáciou sa dá len za predpokladu, že prehliadneme jednu veľmi podstatnú črtu vo Wildových literárnych prejavoch, ktorá dokazuje, že Oscar Wilde myslel úprimne takmer všetko, čo robil. Protirečenia, ktoré sa stali evidentnými v ranom období jeho literárnej tvorby a pretrvali uňho až do smrti, boli následkom hlbokej trhliny v jeho duševnom vývoji. Životom Oscara Wilda sa tiahli dva smery cítenia a myslenia, ktoré vniesli do jeho diela paradox – preňho taký charakteristický prvok. Je veľmi pravdepodobné, že Wilde obľuboval paradox v takej miere preto, že vystihoval osobitú dualitu jeho postoja voči svetu. Stojí za povšimnutie, že vo svojom jedinom románe Portrét Doriana Graya sa zaoberá témou dvojitého života. Tu sa Wildovo vnútro akoby rozdeľuje do dvoch častí a vkladá do dvoch hlavných postáv: na jednej strane nachádzame Wilda v duchaplnom cynikovi lordovi Henrym Woottonovi, na druhej strane veľká časť z neho tvorí Doriana Graya – je to práve Wildova túžba po večnej mladosti a jeho úsilie získať podstatu všetkých možných skúseností. Pokračovať v príkladoch možno aj ďalej: jedna z Wildových najzaujímavejších poviedok Rybár a jeho duša využíva námet rozdelenia ľudského vnútra na dve časti pod nátlakom nenaplnenej túžby. Idea rozpoltenej osobnosti samozrejme nie je ničím novým v dejinách literatúry. Už oddávna bola základom veľkej časti folklóru a mnohých legiend a dodnes sa objavuje v románoch i vo filmoch. Prítomnosť tejto idey vo Wildovom diele poukazuje na jej prítomnosť i v ňom samom. Už spomínaná puklina vo Wildovom emocionálnom vývine je taká jasná a jej vplyv na jeho literárnu činnosť taký silný, že nebrať ju pri analyzovaní Wildovho diela do úvahy by bolo veľmi povrchné. Ak neakceptujeme toto jeho vnútorné rozdelenie, potom nie je možné podať žiadne uspokojujúce vysvetlenie jeho činov či práce. V tom prípade ho uvidíme buď len ako veľkého umelca a významného mysliteľa – pričom všetky jeho menej zodpovedné činy musia ostať utajené, alebo sa nám bude javiť len ako povrchný pozér a všetok vážny a zmysluplný obsah jeho tvorby ostane nepovšimnutý či degradovaný na neúprimný paškvil. Oba tieto extrémne pohľady sú však nesprávne. Wilde skutočne bol akýmsi klaunom a pozérom a skutočne sa rád oddával najrôznejším pôžitkom. V jeho povahe takisto nájdeme náznaky snobizmu či snahy vytrvalo napodobňovať diela svojich obľúbených spisovateľov. Pri tom všetkom nepochybne disponoval úžasným nadaním predstavovať dôležité idey sviežim a pozoruhodným spôsobom. Bol schopný písať vynikajúce texty, jeho vedomosti boli veľmi rozsiahle a dôkladné (napriek sklonom predstierať v tomto smere lenivosť), jeho nenávisť voči sociálnej nespravodlivosti bola hlboká a úprimná a v neposlednom rade vynikal excelentnými konverzačnými schopnosťami. Svoje slabosti vyvažoval neobmedzenou šľachetnosťou, ochotou kedykoľvek pomôcť svojim priateľom a takmer úplnou absenciou zlomyseľnosti – vlastnosťou takou zriedkavou u takých brilantných rozprávačov. Frank Harris, autor jednej z Wildových biografií, sa o ňom vyjadril takto: „Nikdy som nepoznal očarujúcejšieho, bystrejšieho a pôvabnejšieho ducha. Neverím, že by sa v ktorejkoľvek ríši smrti mohol nachádzať fascinujúcejší alebo príjemnejší spoločník.“. Wildove kvality uznali dokonca aj niektorí jeho neprajníci. Napríklad prísny W. E. Henley, britský básnik, dramatik, kritik a zároveň jeden z najzarytejších Wildových nepriateľov, pripustil, že Wilde bol učenec a muž jemných mravov. William Rothenstein, znalec súdobej anglickej a francúzskej literatúry, o ňom povedal: „Nebol iba unikátnym rozprávačom, ale mal aj neobyčajne objasňujúci intelekt. Jeho opisy ľudí, jeho nadšenie pre poéziu a prózu boli pôžitkom, ktorý nikdy nesklamal. Zdalo sa, že mal prečítané všetky knihy, že poznal všetkých mužov a ženy. (...) Nebolo v ňom ani trochu zlomyseľnosti.“. Wilde si však nezískal iba rešpekt spisovateľov, umelcov a vedcov, ale aj náklonnosť takých rôznych typov ľudí, ako napríklad väzenských dozorcov, trestancov z pracujúcej vrstvy, škandinávskych sedliakov či francúzskych hoteliérov. Takáto široká škála rozličných ľudí a spomínané kvality Wildovej tvorby dokazujú, že Wilde oplýval úprimnosťou a intelektuálnou kapacitou neobvyklých rozmerov. No ani jeho záporné charakterové črty nemožno poprieť. Wilde neprestajne pózoval, jeho povaha nebola schopná odolať pokušeniam bohatstva a slávy. Jeho najlepšie texty trpeli príliš vyumelkovaným prepracovaním a miestami pôsobili neprirodzene až plytko. Práve pre tieto dôvody ho nemožno zaradiť medzi najväčších umelcov, ale kvôli tomu jeho dielo ešte nie je menej fascinujúce, jeho osobnosť menej pozoruhodná a jeho idey menej plodné. Štúdia jeho diela teda môže byť úspešná len vtedy, keď pripustí a obsiahne obe strany Wildovej rôznorodej povahy. Takáto metóda výskumu sa bude javiť ešte nevyhnutnejšou pri bližšom pohľade na Wildovo dielo. Pretože protirečivé nie sú len Wildove činy, jeho osobnosť a štýl písania. Nesúlad sa tiahne aj Wildovými myšlienkami. V rámci nich je neprehliadnuteľná ustavičná rivalita medzi fascináciou zásadami pohanstva na jednej strane a kresťanstva na strane druhej, rovnako ako aj medzi fascináciou hedonizmom a utrpením, ktoré s týmito svetonázormi úzko súviseli. Je tu priepasť medzi štylisticky pôsobivými, no obsahovo plytkými dielami a hodnotnými úvahami na umelecké, filozofické či sociálne témy. Je tu tiež kontrast medzi spoločenským snobom s jeho neúctivým postojom voči chudobe a sociálnym kritikom, ktorého názory na politickú spravodlivosť a vzťahy v spoločnosti boli presne opačného charakteru. Budeme sa zaoberať spomínanými kontrastmi, ilustrujúc ich na Wildovom diele a živote, prípadne na názoroch jeho súčasníkov. Za pomoci jednoduchej dialektickej metódy sa chceme dopracovať k záveru, ktorý by dopomohol zjednotiť rôznorodé tendencie a vytvoriť tak jasnejšiu predstavu o skutočnej povahe Wildovho diela. Naším cieľom je aj vniesť do popredia tie skutočne dôležité elementy Wildovho estetického myslenia, ktoré úzko súviseli s jeho filozofickými i sociálnymi postojmi. Toto sa dá dosiahnuť jedine akceptovaním esenciálneho rozporu Wildovej povahy, ktorý sprevádzal všetky jeho intelektuálne aktivity. Estetický klaun verzus kreatívny kritik „Náklonnosť dekadencie k umelosti, jej odklon od prírody, od všetkých foriem aktivity a pohybu, jej megalomanské opovrhovanie ľuďmi a zveličovanie významu umenia našli svojich reprezentantov medzi anglickými ‚estétmi‘, ktorých vodcom je Oscar Wilde. Wilde, ktorý dokázal viac svojimi výstrednosťami než prácou. (...) Tvári sa, že odmieta súčasný odev, pretože uráža jeho zmysel pre krásu. Ale to je iba výhovorka, ktorej sám neverí. Čo skutočne podmieňuje jeho správanie, je hysterická túžba po pozornosti, po tom, aby svet o ňom hovoril. (...) Zdobenie zovňajšku má pôvod v silnej túžbe páčiť sa druhým – najmä opačnému pohlaviu, byť nimi považovaný za príťažlivého. Krášlenie seba samého by teda malo byť uskutočňované s vedomým cieľom vytvoriť priaznivý dojem na ľudí. Ak má toto krášlenie, nie náhodou ale vedome, charakter, ktorý u druhých vyvoláva odpor a nesúhlas, ide potom proti svojmu cieľu a len dokazuje zvrátenosť idey márnivosti. (...) Keď sa Oscar Wilde zjaví medzi filištínmi vo svojom ,estetickom kostýme’, vyvolávajúc buď ich hnev alebo posmech, nemožno to chápať ako nezávislosť jeho charakteru, ale ako čisto antisociálnu ľahostajnosť a hysterickú túžbu po vyvolaní senzácie neopodstatnenej žiadnym vyšším významom; taktiež v tom nemožno vidieť túžbu po kráse ale len po výstredných, zlomyseľných kontrastoch.“ Wilde pozér Je neodškriepiteľné (a pochopiteľné), že ľudia často radšej veria legende o človeku a pokladajú ju za pravdivú, než by mali pátrať po skutočnosti. Obzvlášť to platí vo Wildovom prípade, ktorý svojím teatrálnym vystupovaním bohato prispieval k vytváraniu a pretrvávaniu legendy o sebe, ktorá, keďže jej autorom bol z veľkej časti sám Wilde, mala v sebe aspoň kúsok subjektívnej pravdy. V úvode by sme chceli poukázať na to, akým spôsobom reagovala súdobá anglická spoločnosť na Wildove prejavy. Mnoho ľudí okolo Wilda chápalo jeho pózy ako prejavy chorej mysle a neboli to vždy iba nevzdelaní meštiaci. Napríklad filozof a spisovateľ Max Nordau, venoval veľa priestoru neveľmi žičlivej štúdii „estéta Wilda“ ako sociálneho fenoménu. Vyššie uvedený úryvok pochádza práve z nej a na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že je to skôr štúdia samotného Nordaua, ilustrácia typického meštiaka podráždeného pohľadom na niečo odlišné od bežných štandardov. Napokon, každý druh estetickej alebo intelektuálnej originality je chápaný ako atak na všeobecne platné pravidlá. Okrem toho, výstrednosť a skutočné intelektuálne či umelecké nadanie nie sú pojmy nezlúčiteľné. Balzac, Disraeli, Byron, Baudelaire, Gautier a veľa ďalších významných spisovateľov dávno pred Wildom sa úmyselne obliekali tak, aby sa odlíšili od ostatných. Umelecká a intelektuálna rebélia býva často skombinovaná s popieraním spoločensky akceptovaných konvencií týkajúcich sa životného štýlu, do ktorého nepochybne patrí aj obliekanie. Nordauove názory založené na chýroch o Wildovi nie sú úplne opodstatnené a to hlavne preto, že v protiklade s Nordauovým presvedčením Wildova výstrednosť nevyvolávala odpor u všetkých ľudí. Základ Nordauovho argumentu úplne znehodnocuje skutočnosť, že Wilde bol vždy veľmi populárny u žien, najmä u Američaniek. To pravdepodobne vyvolávalo žiarlivosť u mužov, ktorým sa nedarilo s takou ľahkosťou nadväzovať priateľstvo s opačným pohlavím a práve z toho mohla prameniť ich nevraživosť voči Wildovi. Ak sa zameriame na skúmanie motívov, ktoré boli základom Wildovej excentrickosti, musíme pripustiť, že bola aspoň z časti výsledkom kalkulácie a snahy zviditeľniť svoj talent. No zároveň treba zdôrazniť, že aj odhliadnuc od tejto snahy mal Wilde vrodenú náklonnosť k neobyčajným a výstredným odevom – vlastnosť zdedená po matke a aj dlho po tom, čo sa vzdal svojho pozérstva, obliekal sa výrazne a jeho správanie vyvolávalo nevraživosť. Ďalším záporom Wildových estetických výstrelkov bolo to, že sa o svoju propagáciu snažil predčasne. V čase svojich najvýraznejších výstredností totiž vydal ešte len jednu zbierku básní imitatívneho charakteru a divadelnú hru, ktorá bola len veľmi malým prísľubom jeho literárneho talentu. Intelektuálne publikom ho preto hneď klasifikovalo ako neúprimného showmana a plagiátora a jeho dielo ako prázdnu napodobeninu. A pri tomto neprajnom názore ostalo aj v čase, keď Wilde tvoril na oveľa vyššej úrovni. Veľa ľudí odmietalo jeho neskoršie diela na základe predsudkov, ktoré si utvorili ešte za čias Wildových výstredností. Vo svojom odmietavom postoji sa mýlili, no Wilde bol ten, kto ich svojim správaním ospravedlnil. Zaujímavé je aj to, že Wilde veril vo svoje vodcovstvo „estetického hnutia“, ktoré však existovalo skôr v jeho mysli než v skutočnom živote. Po celý svoj život sa pokladal za symbol umeleckej a literárnej rebélie, za vyvoleného reprezentanta ducha doby. Dokonca aj vo svojej najhlbšej pokore a ponížení v čase, keď písal De Profundis, bol o tom stále presvedčený: „Bol som mužom symbolických súvislostí s umením a kultúrou mojej doby. Toto som si uvedomil na sklonku mojich najlepších rokov a vzápätí som primal dobu, v ktorej žijem, aby si to tiež uvedomila. (...) Byron bol tiež symbolickou postavou ale vo vzťahu k vášni jeho doby. Moje súvislosti s dobou boli vznešenejšie, trvalejšie a živšie, širšieho rozsahu.“. Bol to samozrejme Wildov veľký sebaklam. Všetci súčasníci ho totiž právom pokladali za výnimku, za exotického vtáka s nádherným žiarivým perím, ktorý rozveselil ich šedivý a fádny svet. Nikto z nich by ho neakceptoval ako symbol doby, v ktorej žil. Wildova sila bola práve v jeho atypickosti a nesymbolickosti svojej doby. Wildov esteticizmus vznikol ako akési postgraduálne uchovávanie excentricít, ktoré si vypestoval ešte počas štúdia v Oxforde. Ostal večným študentom. Hlboko veril Ruskinovým a Paterovým ideám a v žiadnom období svojho života neprestal presadzovať požiadavky lepšej estetickej úrovne v každodennom živote človeka. Diela z Wildovho „estetického“ obdobia predstavujú väčšinou prednášky určené pre americké publikum spolu s tými, ktoré odzneli na anglickom a írskom turné. Zachovalo sa len málo z týchto prác a nikdy nevyšli v kompletnej zbierke. Wilde sám nevyvinul žiadne úsilie, aby sa tak stalo, pretože vo svojich neskorších rokoch ich nehodnotil veľmi vysoko. V tomto sa nemýlil, keďže to boli veľmi nezrelé práce študentského charakteru, štýlovo a kompozične nevyzreté. Napriek tomu, obsahujú niekoľko hodnotných myšlienok, ktoré dokazujú, že Wilde v žiadnom prípade nebol iba frivolný mladý pozér. Anglická renesancia v umení, prednáška o povahe a postojoch prerafaelitského umenia a estetických hnutí tej doby, bola najkomplexnejšou a v mnohých ohľadoch najtriezvejšou spomedzi Wildových raných prác. Začína sledovaním zrodu nového hnutia z jednoty stredovekého a helenistického ducha, uvedeného do pohybu francúzskou revolúciou. Ako tvrdí Wilde, hlavnou charakteristikou tohto hnutia bol návrat umenia k životu a opustenie symbolizmu a metafyziky, ktoré sú skutočnému umeniu cudzie. Toto hnutie malo veľa predchodcov, vrátane Byrona, Shelleyho a Blakea, ale za najvýznamnejšieho predchodcu prerafaelitskej školy pokladá Wilde Keatsa kvôli čistote jeho umeleckého videnia, dokonalému sebaovládaniu a neomylnému zmyslu pre krásu. Ako zástanca romantizmu Wilde odmietal klasicistickú poéziu, satirický verš a v tomto postoji zotrval celý svoj život. Je to paradoxné vzhľadom na to, že sám bol neprekonateľným satirikom. Návrat k prírode, ktorý neskôr tiež odmietol a dôraz na techniku a problémy umeleckej tvorby, ktorú naopak vždy pokladal za dôležitú, boli dve hlavné idey tohto hnutia. Napísal o nich svoju vlastnú teóriu, neskôr zdokonalenú v diele Intencie, o tom, že umenie nemusí nevyhnutne obsahovať odkazy na sociálne problémy doby, v ktorej umelec žije. Tento názor Wilde evidentne opustil až vo svojich posledných rokoch, pretože až v Balade o žalári v Readingu rázne a efektívne vniesol do umenia nepríjemné aj znepokojujúce, bolestivé aj sporné otázky. No Wilde nikdy dôsledne nedodržiaval svoju teóriu samoúčelného umenia. Často opúšťal svoj piedestál, aby sa venoval sociálnym otázkam a to nie iba v dielach ako Duša človeka za socializmu, ale aj vo svojich divadelných hrách, básňach, poviedkach a vo svojom jedinom románe. Wilde poukazuje na to, že úlohou umenia nie je harmonizovať s modernou spoločnosťou, skôr naopak – je dôležité, aby spoločnosť dostihla umenie. Úlohou kritika je podľa Wilda naučiť ľudí v pokoji umenia nachádzať vznešené vyjadrenie ich najbúrlivejších vášní. Wilde pripúšťa, že veľké umenie potrebuje vznešené publikum a tvrdí, že tajomstvo civilizácie spočíva v láske k umeniu. Zároveň zdôrazňuje, že umenie nesmie byť iba povrchom bežného života. Ak má mať terapeutický efekt na jednotlivcov alebo národy, musí byť úzko späté s faktom, že všetky veci, ktoré používame sa podieľajú na formovaní nášho života a preto by sa mali stať súčasťou umenia rovnako ako maľby či sochy. Ten, kto nemiluje umenie vo všetkých veciach, nemiluje ho vôbec. Ten, kto nepotrebuje umenie vo všetkých veciach, nepotrebuje ho vôbec. Toto pravidlo v umení by malo platiť rovnako pre tých, ktorí myslia ako aj pre tých, ktorí konajú. Medzi týmito dvoma aspektmi Wilde robí rozdiel, ktorý v neskorších rokoch ešte viac rozvíja. A tak vniesol do svojej filozofie viac ako len ozvenu tých Paterových slov, ktoré ho vždy inšpirovali k plnohodnotnému a nebezpečnému životu: „Na svete sú dva druhy ľudí, dve veľké presvedčenia, dve odlišné formy pováh: ľudia, pre ktorých je zmyslom života činnosť a ľudia, ktorí za zmysel života pokladajú myslenie. Tí druhí vyhľadávajú skúsenosť pre ňu samotnú a nie pre to, čo môže priniesť, vždy horia jednou z vášní tohto ohnivo sfarbeného sveta, život im pripadá fascinujúci nie kvôli svojmu účelu či tajomstvám, ktoré skrýva, ale kvôli situáciám, ktoré prináša. (...) Umenie je tu preto, aby prinášalo nášmu životu tú najvyššiu kvalitu. Aspoň tým ľuďom, pre ktorých je myslenie zmyslom života. Tí, ktorí tvrdia, že život je neoddeliteľne spätý s prácou, by si mali umenie obzvlášť vážiť: pretože ak je náš život bez práce prázdny, potom je práca bez umenia barbarizmom.“. Na príklade tejto prednášky sme sa snažili poukázať, že nech Wilde hral úlohu klauna vo svojom estetickom období akokoľvek presvedčivo, obsahovali jeho diela aj múdre myšlienky a neboli len prázdnou súčasťou pozérstva. A hoci Wildove teórie v tom čase ešte neboli úplne vyformované, jeho charakteristické postoje voči umeniu a životu už nadobúdali konkrétny tvar. Kritik Wilde Recenzentská činnosť pre Pall Mall Gazette a iné časopisy nebola pre Wilda iba spôsob, ako si zarobiť na živobytie; na základe nej si zdokonaľoval vlastnú prózu a vypracovával všeobecné teórie o štýle, forme a predmete písania, ktoré boli v plnej podobe vyjadrené v esejach a dialógoch. Väčšina z nich vyšla v útlej zbierke s názvom Intencie. Konkrétnejšie tvorivé vyjadrenie našli tieto Wildove teórie v jeho poviedkach a divadelných hrách. Intencie obsahujú dva dialógy a dve eseje. Všetky práce sa vzťahujú k problémom literárnej kritiky a kritiky umenia ako takého. Jedna z esejí, Pero, ceruzka a jed, je štúdiou o spisovateľovi Wainwrightovi, ktorý sa skôr preslávil ako viacnásobný travič. V tejto bystrej psychologickej štúdii jednej z najzvláštnejších postáv romantického obrodenia možno zároveň odhaliť reflexiu Wildovej osobnosti. Je ukážkovým príkladom toho, ako Wilde preniesol svoju teóriu kritiky do praxe. Základom tvorivej kritiky je podľa Wilda kritik, ktorý využíva svoj materiál ako odrazový mostík pre vyjadrenie svojej obrazotvornosti. Ak Wilde v eseji Pero, ceruzka a jed podal podrobný autoportrét, ešte oveľa viac svojich myšlienok a túžob vložil do dvoch dialógov, Úpadok klamstva a Kritik umelcom. Ten druhý bol dlhú dobu jednou z najvýznamnejších prác v rámci teórie anglickej literárnej kritiky. Bol akousi intelektuálnou autobiografiou Oscara Wilda a zahŕňal kompletnú filozofiu jeho života a umenia. Obe eseje obsahujú idey, ktoré sa na prvý pohľad môžu zdať absurdné, ale pri ich podrobnom skúmaní zistíme, že sú napriek svojmu paradoxnému charakteru podložené pravdivým a logickým základom, zatiaľ čo ich autor čitateľovi tej doby odhaľuje mnoho nových a nečakaných životných a filozofických aspektov. Po ich preštudovaní možno prísť k záveru, že Wilde síce nebol veľkým kritikom v zmysle analytickej tradície, ale ak pokladáme za najdôležitejšiu vlastnosť kritika schopnosť pochopiť esenciálnu podstatu autorovho diela s takmer intuitívnou rýchlosťou a presnosťou a vyjadriť túto percepciu v stručnej a aforistickej forme, v tom prípade bol Wilde kritikom veľkého významu a kvalít, najmä ak vezmeme do úvahy platnosť toľkých jeho zovšeobecnení týkajúcich sa problémov umenia v širšom zmysle. Hlavnou témou eseje Úpadok klamstva je atakovanie realizmu v umení. Wilde tvrdí, že podstatou umenia tak ako aj myslenia je nezávislá existencia bez priameho vzťahu k vlastnej dobe či vonkajšiemu svetu a prírode. Čaro umenia je nadčasové, v žiadnom prípade nie je výtvorom svojej doby, skôr naopak – väčšinou býva jej opozitom a jediné dejiny, ktoré pre nás umenie uchováva, sú dejiny progresu. Príroda a život môžu byť materiálom pre umeleckú tvorbu, ale keďže základom umenia je imaginatívnosť, nemôžu byť jej skutočnými motívmi. Wilde oprávnene tvrdí, že vo chvíli, keď sa umenie vzdá svojho obrazotvorného média, vzdá sa všetkého. A dodáva, že práve z toho dôvodu je realizmus ako umelecká metóda absolútne nepoužiteľný. Od tohto tvrdenia sa presúva k ďalšej teórii, v ktorej hovorí, že nie je povinnosťou umelca imitovať život. Práve naopak – život by sa mal nevyhnutne stať imitátorom umenia, pretože – „to pochádza nielen z imitatívneho pudu života, ale aj z faktu, že sebavedomým cieľom života je hľadať výraz a že umenie mu poskytuje krásne formy, ktorými môže realizovať túto energiu.“ A pokračuje vo svojej predstave tvrdením, že nielen život ale aj príroda je nápodobou umenia, pretože – „jediné efekty, ktoré nám príroda môže ukázať, sú tie, ktoré sme videli v poézii alebo maliarstve.“ Ako konečný útok na morálku svojej doby dodáva vetu: „Klamstvo, rozprávanie krásnych, nepravdivých vecí je pravým cieľom umenia.“. Wildovým zámerom bolo narušiť pohodlnú vieru ľudí v staré teórie umenia. Dnes by sa nenašiel žiaden kritik umenia, ktorý by nesúhlasil s podstatou Wildových tvrdení, ktoré nepochybne pomohli ľuďom pozrieť sa na otázky umenia novým pohľadom a vydláždili cestu k opodstatneniu väčšiny revolučných umeleckých smerov tej doby. Opodstatnená je aj teória života napodobňujúceho umenie a to rovnako umenie vyšších a nižších kvalít. Keď vezmeme do úvahy umelecké prejavy ako ľudové balady, beletria, náboženská literatúra, hudba a film, je zjavné, že všetky tieto formy umenia mali, majú a budú mať výrazný vplyv na životy ľudí. Vplyv literatúry a vizuálneho umenia na náročnejších konzumentov umenia je pritom ešte hlbší. Maliari boli vždy tí, ktorí pomáhali meniť vizáž svojej doby, básnici odjakživa prispievali k vývoju politických konceptov, pričom ideály a ciele más boli vždy podkopávané rôznymi druhmi úpadkového umenia, ktoré ich reflektovali ako krivé zrkadlá. Wilde sa svojej téme venuje vynikajúcim spôsobom a oživuje ju ľahkými nepravdepodobnými krátkymi príbehmi o dôsledkoch Wildom vymyslených umeleckých diel na zmenu ľudských životov. Každopádne, jeho teória je vo svojom základe pravdivá. Hrozivým faktom vyplývajúcim z tejto eseje je skutočnosť, že väčší vplyv na život má práve umenie balansujúce na hraniciach gýču a nevkusu. Wilde tvrdí, že nadvláda kvalitného umenia ešte len príde. Zo subjektívneho hľadiska možno do značnej miery akceptovať aj Wildovo tvrdenie o tom, že príroda napodobňuje umenie. Pre idealistického filozofa totiž svet existuje iba preto, že ho vidí. Svet je súhrnom našich vnemov a ak sú naše vnemy prírody zintenzívnené alebo inak zmenené prostredníctvom umenia, potom príroda, keďže existuje len v našej mysli, bola zmenená rovnakým spôsobom. Impresionistickí maliari, ako Wilde zdôrazňuje, priniesli svojou revolučnou technikou reprodukcie svetla nový aspekt stvárňovania prírody. Čo sa týka Wildovho tvrdenia o potrebe klamstva prezentovanej v eseji Úpadok klamstva, je treba poukázať na to, že klamanie bolo ospravedlňované aj takými autoritami ako Platón či Bacon a to argumentmi omnoho chatrnejšími, než boli tie, ktoré predložil na obranu klamstva Wilde. Platón obhajoval lož na základe tvrdenia, že panovníci majú právo klamať svojim poddaným v záujme spoločenského dobra. Bacon mal podobné názory na oprávnenosť lži ako prostriedku konania dobra. Wildovi však celkom iste nešlo o odobrenie klamstva v záujme vznešených cieľov a propagandistická lož 20. storočia by v ňom takisto nepochybne vyvolala odpor. Jeho „úpadok klamstva“ sa týkal umeleckej oblasti; tvrdil, že objektívna pravda nie je predmetom záujmu umelca, ktorý je predsa ovládaný svojou obrazotvornosťou a že diela skutočného umenia nám nikdy neposkytujú presný, objektívny pohľad na svet mimo umelcovej mysle a rovnako to ani nie je ich úlohou. Wilde definoval lož v umení ako potvrdenie platnosti subjektívnych právd a nesprávnosti realizmu. Esej Úpadok klamstva je napísaná v štýle Wildových konverzácií a celú ju zdobia podobné vzlety jeho fantázie a brilantné epigramy. No nech je akokoľvek zábavná, provokatívna, príjemne podnetná a pádna, nedosahuje kvality eseje Kritik umelcom, ktorú možno bez zaváhania označiť za jedno z Wildových najlepších diel, do ktorého vložil veľmi veľa zo svojej vlastnej osobnosti a myslenia. V tejto eseji kladie Wilde do popredia svoje presvedčenie o tom, že kritika by mala byť kreatívna a že všetko veľké umenie, keďže je selektívne, zahŕňa rovnako tvorivý ako aj kritický element. Inak povedané, tvorivé umenie je kritikou života. Úlohou kritika nie je ani tak umelecké dielo analyzovať, ako skôr dôkladne preskúmať jeho ducha a zo svojich subjektívnych dojmov vytvoriť dielo kritického umenia, ktoré by existovalo ako samostatný umelecký výtvor na jednej strane a prostredníctvom kritikovej obrazotvornosti ako rozšírenie ducha pôvodného diela. Preto je Wildova kategória kritiky taká široká; zahŕňa umelcov-kritikov od hudobníkov, ktorí sa prostredníctvom svojej interpretácie skladateľovho diela stávajú zároveň jeho kreatívnymi kritikmi po takých spisovateľov ako napr. Darwin, ktorého Wilde obdivne nazýva kritikom „Knihy prírody“. „Kritik má taký istý vzťah k umeleckému dielu, ktoré kritizuje ako umelec k viditeľnému svetu formy a farby či k neviditeľnému svetu vášne a myšlienky. Pre dokonalosť svojho umenia nevyžaduje tie najvyberanejšie materiály. Hocičo poslúži jeho zámerom. (...) Nazval by som kritiku tvorením v tvorení. Ba čo viac, povedal by som, že najvyššia kritika ako najčistejšia forma osobného dojmu je svojím spôsobom viac tvorivá ako tvorba, keďže sa iba v najmenšej miere vzťahuje k nejakému vzoru mimo seba, je v skutočnosti príčinou svojej vlastnej existencie a ako by povedali Gréci, je sama sebe cieľom. (...) Je to jediná civilizovaná forma autobiografie, ktorá sa nezaoberá udalosťami ale myšlienkami ľudského života, nie fyzickými príčinami činu či okolnosti, ale duševnými náladami a imaginatívnymi vášňami mysle. Opäť je základom týchto tvrdení pravda, pretože ako Wilde neskôr hovorí, od chvíle, kedy je dokončené dielo skutočne veľkého významu, má svoj vlastný nezávislý život a často môže pre druhých ľudí znamenať niečo úplne iné ako pre jeho tvorcu. Podľa Wilda má kritik právo takéto dojmy vyjadriť. Kritik ako človek so širokým vedomostným a kultúrnym prehľadom je zvyčajne tiež schopný (na rozdiel od umelca) spojiť dielo, ktorým sa práve zaoberá s oblasťami myslenia nesúvisiacimi s tým, k čomu má dielo priamy vzťah. Ale ani jeden z týchto faktov ešte nerobí kritika väčším umelcom než sú tí ostatní, hoci treba priznať, že vo vývoji umenia má kritikova interpretačná funkcia veľký význam. Jadro Wildovej teórie o úlohe kritika je prevzaté z Paterovho myslenia a je pozoruhodné, že Wilde uvádza Patera ako veľkého praktika obrazotvornej kritiky. Wilde spája svoju obhajobu umenia ako únikovej cesty zo života s filozofiou nečinnosti, ktorú zdieľal s taoistami. Tvrdí, že umenie je nemorálne, pričom sa však odlišuje od spoločenskej morálky tým, že cieľom umenia je emócia kvôli emócii a cieľom života je emócia kvôli konaniu. A pokračuje: „Spoločnosť často odpúšťa zločincom, no nikdy neodpúšťa rojkovi. Krásne, neplodné emócie, ktoré v nás umenie vzbudzuje, sú odporné v jej očiach. (...) Niekto by mal ľudí poučiť, že hoci v spoločenskej mienke je kontemplácia najťažším hriechom, ktorého sa občan môže dopustiť, v očiach najvyššej kultúry je pravým zamestnaním človeka. (...) Nič nerobiť je najneľahšou vecou na svete, najneľahšou a najintelektuálnejšou. (...) Je to ničnerobenie, pre ktoré žijú vyvolení. Konanie je obmedzené a relatívne. Nekonečné a absolútne je videnie toho, kto sedí v pokoji a bdie, kto kráča pustatinou a sníva.“ V týchto slovách je neprehliadnuteľný vplyv taoistickej filozofie. Wilde k tejto problematike dodáva, že človek na sklonku 19. storočia je príliš vzdelaný a príliš kritický zároveň, príliš intelektuálne jemný a príliš žiadostivý vybraných rozkoší na to, aby prijal nejakú špekuláciu o živote výmenou za život sám. Wilde v eseji Kritik umelcom venoval priestor aj svojmu konceptu úlohy kritického ducha, čím plynule nadväzuje na vyzdvihovanie kontemplatívneho spôsobu života: „Kontemplatívny život – život, ktorého účelom nie je konanie, ale bytie a nielen bytie, ale stávanie sa – to je to, čo nám môže poskytnúť kritický duch.“ Kritický duch je podľa Wilda takisto významným putom, ktoré spája ľudí, pretože prináša jednotu myslenia: „Keď upadneme do pokušenia vypovedať vojnu inému národu, budeme mať na pamäti, že hodláme zničiť prvok svojej vlastnej kultúry. (...) Intelektuálna kritika zviaže Európu putami omnoho tesnejšími, než aké by mohol ukuť kováč či sentimentalista. Dá nám mier, ktorý pramení z rozumu.“ Nositeľom kritického ducha je predovšetkým kritik. Wilde sa preto v značnej miere venuje aj požiadavkám na správneho kritika: „Kritik nemôže byť nestranný v obyčajnom zmysle toho slova. Sú to iba veci, o ktoré sa nezaujímame, o ktorých môžeme mať skutočne nepredpojatý úsudok a to je nepochybne príčinou, prečo je nepredpojatá mienka vždy úplne bezcenná... Nie, nestrannosť nie je jednou z vlastností pravého kritika. Nie je ani podmienkou kritiky.“ Podľa Wilda kritik nemá byť ani racionálny. Odôvodňuje to tvrdením, že milovať umenie racionálne znamená nemilovať ho vôbec. Rozum nie je vlastnosťou, ku ktorej sa umenie obracia, pretože ak milujeme umenie, musíme ho milovať viac než všetko ostatné a s takou láskou by rozum nesúhlasil. Wilde takisto odmieta aj tradičné chápanie požiadavky na kritikovu úprimnosť. Hovorí: „Málo úprimnosti je nebezpečná vec a príliš mnoho je úplne osudné. Pravý kritik bude vždy úprimný vo svojej oddanosti princípu krásy, bude hľadať krásu v každom veku a každej škole a nikdy nedopustí, aby bol obmedzovaný nejakým ustáleným zvykom myslenia alebo stereotypným nazeraním na veci.“ (Wilde, 1994, s. 95). Wilde túto esej ukončuje deklarovaním nadradenosti estetiky ako podmienky dokonalého života: „Estetika je vyššia ako etika. Etika ako prírodný výber umožňuje život. Estetika ako výber umelý robí život pôvabným a obdivuhodným, napĺňa ho novými formami a dáva mu pokrok, pestrosť a zmenu. A keď dosiahneme pravej kultúry, ktorá je naším cieľom, dospejeme k dokonalosti, o ktorej snívali svätci, k dokonalosti tých, pre ktorých je hriech nemožný, ale nie preto, že sú plní odriekania askétov, ale preto, že môžu urobiť všetko, čo chcú, bez toho, aby ranili dušu a nemôžu si priať nič, čo by mohlo dušu raniť, pretože duša je podstatou tak božskou, že je schopná premieňať na prvky bohatšej skúsenosti alebo jemnejšej vnímavosti alebo nového spôsobu myslenia činy a vášne, ktoré by pre obyčajných ľudí boli obyčajné, pre nevzdelaných neušľachtilé, pre hanebných mrzké. Je to nebezpečné? Áno, je to nebezpečné; všetky idey sú nebezpečné.“ Esej Kritik umelcom reprezentuje jedno z dvoch Wildových veľkých úprimných vyznaní, druhým z nich je dielo De Profundis. Štylisticky je toto dielo na dobu svojho vzniku veľkou pozoruhodnosťou, trblietavou zlúčeninou fantázie a objektivity, neškodných nezmyslov a múdrych myšlienok, výstrednosti a filozofického nahliadnutia. Svojim epigramatickým štýlom vtesňuje celý regiment ideí do ohurujúco malého priestoru; brilantne a rýchlo nasledujú jedna za druhou. Technicky pôsobí esej trochu umelo, no zdá sa, že reprezentuje Wildov vlastný prirodzený konverzačný štýl výrazne ovplyvnený biblickým jazykom a antickým gréckym spôsobom myslenia. Obsiahnuté idey sú na prostredie a dobu svojho vzniku odvážne. A hoci sú občas prekvapujúco nezmyselné (čo bolo Wildovým zámerom), sú k pravde väčšinou bližšie, než sa zdá na prvý pohľad pod ich paradoxnou maskou. Wilde však ani tu nedokáže odolať tomu, aby vystupoval v literárne kvetnatých šatách. Čo na druhej strane dielu vôbec neškodí, pretože myšlienky v ňom obsiahnuté vyvažujú akékoľvek nedostatky a ukazujú Wilda ako hlbokého mysliteľa s neprekonateľným dôvtipom. Wildova kritika vizuálnych umení bola väčšinou pozitívna, no zároveň len málo relevantná. Venoval sa jej skôr okrajovo, sčasti pod Ruskinovým vplyvom a sčasti preto, že cítil silnú prepojenosť všetkých druhov umenia a bol presvedčený, že pravý odborník na umenie by mal byť schopný vyjadriť sa ku každej umeleckej oblasti. Najväčší talent prejavil v kritike literatúry a obzvlášť v kritike diel svojich súčasníkov. V tejto sfére anglickej literatúry bol unikátny. V dielach žiadneho iného kritika tej doby by sa nedali nájsť také obsažné, ucelené a výstižné hodnotenia ako vo Wildových prácach. Keďže Wilde nikdy nemal dostatok trpezlivosti potrebnej na dôkladnú a teda namáhavú prácu bežného kritika, snažil sa vždy vyjadriť čo najviac na čo najmenšom priestore bez siahodlhých analýz a citácií, vložiť jadro svojej kritiky do pár viet. Hoci Wilde nepatril k významným kritikom v analytickom zmysle, jeho prínos do oblasti kritiky bol výrazný a unikátny. Jedinečným spôsobom vyjadril svoju teóriu kritickej metódy a ducha, ktorej nikto nevenoval dostatočnú pozornosť, kým to neurobil sám Wilde. Podal efektívnu odpoveď na realistickú teóriu a poukázal na to, že umenie je rozšírením života používajúc život ako surový materiál a vytvárajúc z neho niečo úplne odlišné, niečo, čo má v konečnom dôsledku široký vplyv na podobu života. Wilde zdôrazňoval potrebu odstránenia škaredých a falošných vecí z každodenného života a výchovy založenej na estetických a kritických štandardoch. Tvrdil, že umenie a kritika nemusí mať nevyhnutne spojitosť s morálnymi či politickými ideami; na druhej strane bol presvedčený o tom, že estetické porozumenie a skutočne kritický spôsob myslenia by ľudí naučili posudzovať svet spravodlivo a zbavili by ich túžby po konflikte, utláčaní a vykorisťovaní, ktoré pochádza z neschopnosti myslieť jasne a racionálne. Toto všetko je súčasťou Wildovho prínosu. Sú to myšlienky a názory, ktoré reprezentujú Wildov postoj k estetike zhodný s jeho sociálnymi a filozofickými ideálmi ničnerobenia a individualizmu. Sociálne prvky vo Wildovej dramatickej tvorbe V období Wildovho najväčšieho úspechu od napísania románu Portrét Doriana Graya po uvedenie komédie Je dôležité mať Filipa sa zdá, akoby upustil od svojich sociálnych ideálov. Napriek tomu aj v tomto úseku Wildovho života obsahuje jeho tvorba výrazný element sociálnej kritiky. Jeho hry sú jasnou karikatúrou anglickej vyššej vrstvy a Wilde v nich otvorene pranieruje jej korupciu, plytkosť, snobizmus a nedostatok skutočných morálnych zásad. Miestami sa v nich objavujú epigramy, ktoré poukazujú na jeho pohŕdanie morálnymi postojmi príslušníkov vysokých vrstiev. V Portréte Doriana Graya ako aj v Bezvýznamnej žene sa objavuje výrok, ktorý reprezentuje hlavný obsah Duše človeka za socializmu. Konverzácia sa obracia na problém chudobnej londýnskej štvrte East End. Politik (jedna z postáv) poznamenáva, že je to „dôležitý problém“ a vtipkár (lord Henry Wootton v románe a lord Illingworth v hre) odpovedá: „Áno. Je to problém otroctva. A my sa snažíme vyriešiť ho zabávaním otrokov.“ Bezvýznamná žena má vo všeobecnosti atmosféru sociálneho protestu, ktorá nespočíva len v trpko-satirickom naladení voči vysokej vrstve. Zároveň je podstatou zápletky vystavanej okolo sociálneho problému, ktorý bol načrtnutý už vo Vejári lady Windermerovej. Ide o nerovnosť mužov a žien v modernej spoločnosti a krutosť konvenčného spoločenského kódexu voči človeku, ktorý, či už svojvoľne alebo nedobrovoľne, koná proti jeho zákonom. Téma je realizovaná konvenčným spôsobom – prostredníctvom mužskej a ženskej postavy a ich kontrastných životných osudov. Lord Illingworth je úspešný, neľútostný, verejne známy človek, do ktorého duchaplnej a zábavnej konverzácie vkladá Wilde veľa zo seba samého. Pani Arbuthnotová je žena skromných pomerov, s ktorou mal pred rokmi Illingworth dieťa. Syn vzídený z ich pomeru, ktorý vyrástol v inteligentného mladíka, pritiahne Illingworthovu pozornosť natoľko, že mu ponúkne perspektívne zamestnanie. Týmto je poukázané na odlišnosť medzi životmi hlavných postáv: lord Illingworth prechádza životom s ľahkosťou a veselosťou, nepoznačený odmietnutím ochrániť matku svojho dieťaťa pred nevraživosťou konzervatívnej spoločnosti sobášom s ňou; pani Arbuthnotová, ktorá nielenže žije svoj život s pocitom ťažkého hriechu a trpkosti, je navyše zrazu ponížená želaním svojho syna odísť s mužom, ktorý jej spôsobil celoživotné utrpenie. Skazený lord je nakoniec porazený po tom, čo sa pokúsi pobozkať cudnú mladú Američanku Hester Worsleyovú, do ktorej je zamilovaný jeho syn. Mladík sa obracia proti nemu a porazený lord opúšťa scénu. Wilde bol pri vytváraní zápletky pre hru Bezvýznamná žena silne motivovaný túžbou dať viktoriánskemu publiku sentimentálnu tému spracovanú spôsobom, na aký bolo zvyknuté. To mu zároveň umožnilo vložiť do hry svoj brilantný slovný dôvtip, ktorý bol vždy tou najpríjemnejšou zložkou jeho hier. A predsa treba podotknúť, že výber konkrétnej zápletky v sebe vždy nesie nejaký význam. Preto niet pochýb, že Wilde, ktorý pár rokov písal pre ženský časopis Woman’s World a ktorý často prejavoval svoju vysokú mienku o schopnostiach žien, ktoré stretával v literárnej spoločnosti, sa v tejto hre cielene snažil pritiahnuť pozornosť na problematiku rovnoprávnosti pohlaví. Nech je námet Bezvýznamnej ženy akokoľvek konvenčne spracovaný, nechýba my veľký dôvtip a zdravý úsudok. Wildove názory najlepšie vystihujú rozumné poznámky objavujúce sa vždy tam, kde bol proti existencii odlišných práv pre mužov a pre ženy. Hra tiež obsahuje vážny útok na najvyššiu súdobú britskú spoločenskú vrstvu. Je v nej veľa trpkých epigramov sociálneho charakteru. V jednej chvíli sa mladá Američanka Hester Worsleyová stáva tlmočníčkou skutočne ostrého odsúdenia. A hoci ide o postavu, ktorá je Wildovi spočiatku nesympatická kvôli svojmu útočnému puritánstvu, jej reč nepochybne reprezentuje Wildove vlastné názory na ľudí, ktorí ho síce priťahovali luxusným spôsobom života, ale ktorými na druhej strane zároveň pohŕdal. V spoločnosti povrchných urodzených žien sa Hester pustí do nasledujúceho útoku: „Vy, bohatí Angličania, neviete, ako žijete. Ani to nemôžete vedieť. Vytvárate zo svojej spoločnosti ľudí šľachetných a dobrých. Vysmievate sa z ľudí prostých a mravne bezúhonných. Hoci žijete, vy všetci, z iných a s ich pomocou, posmievate sa obetavosti a keď chudobným hádžete chlieb, tak len preto, aby načas boli ticho. So všetkou svojou pompou, bohatstvom a šikovnosťou neviete, ako žiť – a ani o tom neviete. Milujete krásu, ktorú môžete vidieť, ktorej sa môžete dotýkať, krásu, ktorú môžete zničiť a ktorú aj ničíte, ale o neviditeľnej kráse života, skrytej kráse vyššieho života nič neviete. Neobjavili ste tajomstvo života. Och, vaša anglická spoločnosť sa mi zdá plytká, sebecká, hlúpa. Zaslepila si oči a zapchala uši. Luže ako malomocný odetý do purpuru. Sedí ako mŕtvola pokrytá zlatom. Všetko je to také hrozné, také hrozné!“ Ďalšia hra, Ideálny manžel, predstavuje ešte otvorenejší atak na sociálny systém. Jej hlavnou témou je totiž korupcia podmieňujúca úspech v živote politika. V tomto prípade v živote politika sira Roberta Chilterna, ktorý odštartoval svoju kariéru tým, že predal štátne tajomstvo medzinárodnému finančníkovi a z takto zarobených peňazí sa vyšvihol k najvyšším métam politického života. Jeho minulosť je však použitá ako prostriedok na vydieranie. Od tejto hrozby je nakoniec zachránený, nie však svojimi schopnosťami ale priateľom lordom Goringom. V závere hry je dokonca vymenovaný do ešte významnejšej funkcie. Wilde bol kritizovaný za to, že sa opovrhnutiahodnému Chilternovi nedostalo spravodlivého trestu. Wildovi však pravdepodobne nešlo o spravodlivosť Chilternovho osudu, chcel skôr poukázať na to, že v politike vždy víťazí podvod a pretvárka. Na rôznych miestach Ideálneho manžela narážame na množstvo uvážených výrokov týkajúcich sa Wildovho postoja voči politike. Napríklad vtedy, keď sa Robert Chiltern pripravuje na to, že povie svojej manželke o nebezpečnej situácii, v ktorej sa nachádza, hoci vie, že to zničí jeho obraz v jej očiach: „Gertrúda, pravda je veľmi komplikovaný pojem a politika veľmi komplikovaná mašinéria. Množstvo koliesok, ktoré do seba zapadajú. Niekedy má človek isté záväzky, ktoré musí splniť. V politickom živote je skôr či neskôr nutné uchýliť sa ku kompromisom. Robí to každý.“ Ešte viac prezrádza konverzácia medzi Chilternom a Goringom, v ktorej Chiltern rozpráva o tom, ako ho skazil barón Arnheim svojou filozofiou moci. Goring, ktorý vystupuje v tejto hre ako Wildov hlas, vyjadruje úplný nesúhlas s touto filozofiou: „Chiltern: Raz v noci, po večeri u lorda Radleyho sa barón rozhovoril o úspechu v modernom živote ako o niečom, z čoho sa dá urobiť priam exaktná veda. Tým svojim fascinujúcim pokojným hlasom nám začal prednášať tú najstrašnejšiu zo všetkých filozofií, filozofiu moci. (...) A potom mi povedal, že to jediné, čo stojí za to, je moc, moc nad inými ľuďmi, moc nad svetom, to že je jediná, najzvrchovanejšia rozkoš, ktorá stojí za poznanie, jediné blaho, ktorého sa človek nikdy nepresýti. A že v našom storočí sú vlastníkmi moci len boháči. Goring (zámerne): Úplne scestné krédo. Chiltern: Ja som si to vtedy nemyslel. A nemyslím si to ani teraz. Aj mne dalo bohatstvo obrovskú moc. Dalo mi na samotnom začiatku života slobodu – a sloboda, to je všetko! Ty si nikdy nebol chudobný a tak si nikdy nevedel, čo je to ctižiadostivosť. Ty nemôžeš pochopiť, aké skvelé možnosti mi barón poskytol. Možnosti, k akým sa dostane málokto. Goring: Našťastie len málokto, súdiac podľa následkov.“ Tento postoj voči politike a politickému životu je ešte podporený množstvom epigramov roztrúsených po celej hre. Napríklad Goringova poznámka: „Drahý otče, do poslaneckej snemovne sa dostanú iba ľudia, ktorí vypadajú ako keby v hlave nič nemali. A iba ľudia, ktorí v tej hlave naozaj nič nemajú, to tam niekam dotiahnu.“ Komédia Je dôležité mať Filipa stojí osamotená medzi ostatnými Wildovými hrami preto, že nemá žiadnu zreteľnú sociálnu tému, ale aj v nej sa dá nájsť satira (v podobe lady Bracknellovej) na snobské hodnoty vysokých vrstiev. Najvýraznejšie sa prejavuje v konverzácii lady Bracknellovej s Jackom, ktorý chce požiadať o ruku jej dcéru Gvendolínu: „Lady Bracknellová: Považujem za svoju povinnosť povedať vám, že nie ste zapísaný v mojom zozname mladíkov na ženenie. (...) Ale som ochotná pripísať si vaše meno, ak vaše odpovede budú také, aké požaduje skutočne milujúca matka. Fajčíte? Jack: No... áno, musím sa priznať, že fajčím. Lady Bracknellová: To rada počujem. Muž má mať stále nejaké zamestnanie. Aj tak je v Londýne príliš veľa zaháľačov. Koľko máte rokov? Jack: Dvadsaťdeväť. Lady Bracknellová: Veľmi vhodný vek na ženenie. Odjakživa zastávam názor, že muž, ktorý sa chce oženiť, má buď vedieť všetko alebo nevedieť nič. Čo viete vy? Jack (po krátkom zaváhaní): Neviem nič, lady Bracknellová. Lady Bracknellová: To ma teší. Neschvaľujem nič, čo ruší vrodenú nevedomosť. Nevedomosť je ako jemné exotické ovocie; stačí dotyk a peľ je preč. Celá teória modernej výchovy je od základov nezdravá. Našťastie aspoň v Anglicku nemá výchova žiadne výsledky. Keby ich mala, znamenalo by to nebezpečenstvo pre vyššie vrstvy a viedlo by to asi k násilnostiam v bohatých štvrtiach.“ Objasnené nezrovnalosti a charakter významu Oscara Wilda Nech skúmame Wildovu osobnosť z hociktorého hľadiska, vždy sa javí ako mnohotvárny muž protikladov. Na povrchu samý pohyb a zmena, pod ním hlboké myšlienky a pocity ako výsledok vnútorných konfliktov vyplývajúcich z Wildovej snahy o sebauvedomenie. Preto bola medzi ľuďmi, ktorí poznali Wilda osobne a tými, ktorí sa s ním stretli len prostredníctvom jeho tvorby a legendy, takmer nezlučiteľná rozdielnosť názorov. Niektorí v ňom videli iba pozéra a odsudzovali jeho tvorbu ako imitatívny odpad, iní, ktorým sa poodhalil viac, boli presvedčení o výnimočnosti jeho osobnosti a v jeho tvorbe nachádzali niečo, čo pokladali za nepochybné znaky génia. Wilde bol oveľa dôležitejšou osobnosťou než spisovateľom, čo však bolo nevyhnutné, keďže písanie bolo iba jednou z intelektuálnych činností, ktorým sa venoval. Bola to práve šírka jeho ambícií, ktorá mu bránila v tom, aby dosiahol skutočnú významnosť v niektorej zo sfér, v ktorých bol aktívny, snáď len okrem drámy a konverzácie. Ale to, že sa Wilde nikdy nestal prejavom ducha svojej doby, nezatieňuje fakt, že sa k tomuto cieľu dostal bližšie než väčšina jeho súčasníkov. Ako básnika, kritika, prozaika, sociálneho teoretika, filozofa či revolucionára ho v mnohom prevýšili iní. No keď zvážime energiu a talent, ktorý vložil do všetkých spomínaných aktivít, možno pochybovať, či ho ako osobnosť niekto predstihoval. Tento názor však nie je voči Wildovi úplne spravodlivý, keďže minimalizuje všetky jeho úspechy a prínosy a neguje skutočný význam jeho diela. Na druhej strane je pravda, že Wilde bol omnoho úspešnejší vo svojich zámeroch, než v tom, čo dosiahol a že v týchto zámeroch je možné vidieť skutočné prejavy jeho génia. Wilde nikdy nenašiel spôsob, ktorým by vyjadril všetko, čo sa v ňom ukrývalo a stojí za povšimnutie, že dielo, ktoré obsahuje najviac z jeho vnútra, nesie názov Intencie ako prísľub toho, čo sa nikdy nesplnilo. Aj tak sa však dá povedať, že Wilde bol vo svojich spolovice naplnených ambíciách úspešnejší než väčšina z tých, ktorí svoje myšlienky uskutočnili naplno a to práve vďaka rozsiahlosti ideí, ktoré svojmu veku predstavil na takom malom priestore, zanechal na anglickej literatúre nezmazateľný otlačok svojej osobnosti a podnietil veľa zmien v písaní a myslení, ktoré boli dokončené až inými mysľami a inými rukami. Wilde nielenže zanechal anglickú literatúru v úplne inej podobe, než v akej bola, keď do nej vstúpil, no navyše bol jeho vplyv evidentný takmer v každej jej sfére ešte dlho po jeho smrti. To platí aj vtedy, ak berieme do úvahy zjavné nedostatky jeho tvorby, pretože Wildov hlavný význam spočíva v tom, že bol akýmsi predchodcom nových zmien, odstraňujúc prekážky a budujúc priamu cestu, po ktorej mohli ostatní ľahšie kráčať. Preto je treba vidieť Wilda hlavne ako kritika, hoci v tradičnom ponímaní ním takmer ani nebol. V rovnako ortodoxnom chápaní ho nemožno pokladať ani za veľkého kreatívneho umelca, pretože vo svojej tvorbe uprednostňoval adaptácie diel iných autorov. Jeho básne nesú stopy diel Swinburna, Rossettiho a Mathewa Arnolda; Salome je inšpirovaná Maeterlinckom a Flaubertom; Portrét Doriana Graya Maturinom, Balzacom a francúzskymi dekadentmi; jeho rozprávky čerpajú z Andersena; próza z Patera, komédie zo Scriba, Dumasa a Sheridana. Prevzaté štýly a idey Wilde menil a prispôsoboval svojim zámerom; to všetko prebiehalo v procese, ktorý by on sám pravdepodobne nazval kreatívnou kritikou. Jeho diela tak nadobudli svoju vlastnú identitu a právoplatnosť a i keď niektoré z nich sú podriadené svojim vzorom, iné, najmä komédie, stoja oveľa vyššie. Najvhodnejšiu formu vyjadrovania našiel Wilde v dialógu, konkrétne v dialógu svojich komédií. A iba v hre Je dôležité mať Filipa dal úplnú voľnosť svojmu dôvtipu a satirickej kritike správania, jedine v tejto hre neboli spomínané prvky zaťažené sentimentalitou a melodramatickými konvenciami, ktorých sa Wilde tak ťažko zbavoval. Jeho rané komédie plné zvláštneho miešania naivnej sentimentality a sofistikovanej duchaplnosti sú jasným príkladom Wildovej esenciálne schizoidnej povahy. Wildova sentimentalita dosahuje pravdepodobne najvyššiu mieru iritatívnosti v diele De Profundis. Je to práve ona svojrázna kombinácia presladeného sentimentu a čistého rozumu, ktorá v čitateľovi vzbudzuje dojem neúprimnosti. No tento dojem, napriek Wildovmu vlastnému odporu voči kultu úprimnosti, je iluzívny. Trhlina v jeho osobnosti evidentná vo všetkých jeho aktivitách bola rovnako prítomná v jeho štýle, miešajúc Wildovu neprekonateľnú bystrosť s intenzívnou sentimentalitou. Keď rozprával a musel dodržiavať určité hranice umenia konverzácie, ktoré tak vynikajúco ovládal, nedostatok vyváženosti nebol tak zjavný a to isté sa dá povedať o jeho zaznamenaných konverzáciách, teda o jeho komédiách. No ak nebol obmedzený časovým limitom či vkusom publika, duálne tendencie jeho povahy začali prevažovať. Práve táto nestálosť Wildovej mysle, toto neustále kolísanie medzi dvoma pólmi jeho charakteru zbavili Wilda jednoznačnosti mysle, ktorá je nevyhnutná pre skutočne veľkého spisovateľa. Len zriedkavo sa v jeho práci objavil súdržný impulz, no výsledkom bolo vždy nefalšované majstrovské dielo, medzi ktoré rozhodne patrí rozprávka Šťastný princ či komédia Je dôležité mať Filipa. Tá sa stala vrcholom Wildovej dramatickej tvorby, dielom, v ktorom sa dostal najbližšie k umeleckej dokonalosti. „Je dôležité mať Filipa je hra štýlovo dôsledne čistá. Dej i dialóg sú utkané z očarujúcej, vzdušnej a pritom trvanlivej látky. Nevážnosti a zámerné absurdnosti v ústach postáv vyrastajú organicky z príbehu, ktorý je sám nevážny a zámerne absurdný. A práve v tej absurdnosti je najbohatší prameň komiky.“ Na druhej strane bola to práve táto premenlivosť, ktorá Wildovi priniesla mnohotvárnosť a silu nahliadnutia a dala jeho dielu možnosti, vložila doň zámery. Tento charakter zámernosti a experimentálnosti sa pričinil o väčšiu sugestívnosť Wildovho diela, než akú by malo bez neho. A kým sa vplyv omnoho kompletnejších umelcov tej doby (napr. Meredith, Pater) uplatnil len v obmedzenom priestore a čase, vplyv Wilda, ktorý nikdy nedosiahol ich umeleckú úroveň, bol široký a prenikavý. Hoci názory na pozitívnosť jeho vplyvu sa postupom času prirodzene rôznili. Raz bol pokladaný za oslobodzujúci, prinášajúci nové techniky, formy a spôsoby myslenia, inokedy bol jeho vplyv negatívny, pretože podporoval prílišnú dekoratívnosť štýlu, ktorý ani v jeho vlastných rukách nebol vždy úspešný. Jeden z najväčších Wildových prínosov bolo nepochybne to, že anglickému divadlu vrátil skutočnú komédiu. Shaw bol ovplyvnený Wildom takmer tak isto ako Ibsenom a keby Wilde žil a tvoril dlhšie, Shawova prestíž by možno nikdy nedosiahla takú veľkosť. Bola to práve Wildova komédia duchaplnosti a satiry, ktorá pripravila divadelné publikum na Shawovu sociálnu drámu, odtiahla pozornosť od melodrámy a vrátila komédii jej pôvodnú funkciu – prinášať satirický pohľad na život. Prostredníctvom Salome predstavil Wilde anglickému publiku typ poetickej drámy, ktorá sa v tej dobe vďaka Maeterlinckovi už stávala známou v kontinentálnej Európe. Táto hra odmietnutá anglickými náboženskými predsudkami sa stala príležitosťou pre Reinhardta, aby v Nemecku uplatnil nové divadelné techniky, ktoré odštartovali celú sériu revolučných zmien v divadelnom umení. Vo svojich kritických esejach rozšíril Wilde rámec umeleckej kritiky a pomohol zeliminovať viktoriánsky koncept realizmu a nahradiť ho znovuobnovenou ideou funkcie imaginácie v umení. V Balade o žalári v Readingu zároveň ukázal, aký imaginatívny môže realizmus byť a podal príklad toho, že je možné didaktickým spôsobom použiť myšlienky v umeleckom diele bez toho, aby boli narušené jeho formálne vlastnosti. Pri analyzovaní šírky a charakteru Wildovho vplyvu nesmieme zabudnúť na to, že počas prvých desaťročí po svojej smrti sa Wilde tešil oveľa lepšej reputácii a väčšiemu rešpektu v zahraničí než v Anglicku či USA. Dôvodov bolo hneď niekoľko. Wildov prípad vhodne zapadal do anglofóbneho pocitu, ktorý vládol v západnej Európe na sklonku 19. storočia. Krajinám, ktoré si vďaka napoleónskemu kódexu osvojili tolerantnejšie morálne postoje, sa zdal spôsob, s akým zaobchádzali s umelcom, nesmierne krutý a neprimeraný činu, ktorým sa previnil. No hoci bol prvotný impulz k vytvoreniu Wildovho kultu za hranicami Anglicka podmienený politickou situáciou, je treba podotknúť, že by nemohol nadobudnúť takých rozmerov a časového trvania len na tomto základe. Na Wildovej tvorbe bolo ešte niečo, čo priťahovalo európsky literárny vkus. Sčasti sa na tom podieľal fakt, že v jeho tvorbe bol cítiť vplyv francúzskej literatúry. Nemeckých čitateľov zas mohli na Wildovi priťahovať prvky goticizmu. Ale sú tu dva ešte dôležitejšie fakty. Po prvé ten, že Wildov štýl prekypoval kvetnatosťou, bol opakom anglickej rezervovanosti, čo bolo vždy viac oceňované v kontinentálnej Európe než v Británii. A po druhé – nemecká verejnosť už oboznámená s nihilizmom osobností ako Nietzsche bola schopná pochopiť Wildove myšlienky. Wildov úspech za hranicami Británie bol rýchly a ďalekosiahly. V roku 1896 ešte kým bol Wilde vo väzení, bola v Paríži uvedená Salome. V nasledujúcom desaťročí začali v mnohých európskych krajinách vychádzať Wildove diela vo veľkých nákladoch. V roku 1905 bolo Wildovo postavenie podmienené dvoma dôležitými udalosťami – Salome sa stala obľúbenou hrou aj v Nemecku a významný skladateľ Richard Strauss ešte vylepšil svoju aj Wildovu prestíž tým, že použil Salome ako libreto pre svoju operu vytvorenú v Berlíne. V tom istom roku, ešte skôr než v Anglicku, vychádza v Nemecku De Profundis. Predaj Wildových diel v Európe na začiatku 20. storočia dosiahol také rozmery, že zisk z neho bol schopný pokryť všetky Wildove dlhy. Je náročné presne určiť rozsah literárneho a filozofického vplyvu Wildovej tvorby, ale je isté, že bol väčší než vplyv hociktorého iného spisovateľa tej doby s výnimkou G. B. Shawa. Význam Wildovho vplyvu spočíva najmä vo voľnosti, ktorú dáva svojim ideám a v jeho schopnosti vyjadriť provokatívne myšlienky v krátkosti a podnecujúcim spôsobom. Pri čítaní Wildových kníh sa stretávame s myšlienkami, ktoré sa nám v súčasnosti zdajú banálne, ale je tomu tak práve vďaka Wildovmu vplyvu. Vo vzťahu k viktoriánskej ére, v ktorej žil, reprezentujú Wilda tieto myšlienky ako odvážneho liberálneho mysliteľa, ktorého orodovanie za jasnú myseľ a toleranciu bolo sprevádzané mnohými užitočnými pripomienkami na rôzne sféry života. Keď bola psychologická analýza ešte len v začiatkoch, predstihol Freuda a jeho nasledovníkov tvrdením o škodlivosti potláčaných túžob na ľudskú psychiku. Keď bol fabianizmus najmodernejším politickým smerom a štátny socializmus ešte nebol v žiadnej krajine uvedený do praxe, Wilde už bol socialistom, ktorý predvídal nebezpečenstvo autoritatívneho socializmu a vyhlasoval, že ak má byť socializmus pre človeka prospešným, musí byť založený na dobrovoľnosti. Dávno pred svojím uvrhnutím do väzenia si bol vedomý toho, že trest ide proti vlastnému cieľu tým, že je zároveň zločinom. Keď osvietenci tej doby uctievali nové „náboženstvo“ vedy, Wilde bol schopný vidieť jej veľkú slabosť v tom, že veda sa nikdy nevedela a nebude vedieť vysporiadať s iracionálnom a preto podľa neho nemá žiadnu budúcnosť pre spásu ľudstva. Odhalil pokryteckosť tvrdení o vznešenosti práce a poukázal na to, že boli iba zámienkou na ospravedlnenie triedneho delenia. A keďže človeka pokladal za príliš cenného na to, aby podstupoval neustálu degradáciu vo forme manuálnej práce, požadoval rozšírenie mechanizácie. Nie kvôli zisku, ale preto, aby sa človek oslobodil od námahy. Vo svojich poznámkach k výchove a vzdelávaniu odsudzoval pedagogické metódy svojej doby a naznačil význam umenia vo výchove človeka. Vyslovoval sa za rovnosť mužov a žien, ale netušil, že tento problém bude čoskoro z časti vyriešený uznaním ženského hlasovacieho práva. Bol presvedčený o tom, že riešenie spočíva v oslobodení oboch pohlaví spod pút práva a zvykov. V týchto smeroch bol jedným z významných vplyvov pre nasledujúce generácie. Pre mnoho mladých mužov a žien bol kľúčom k aspoň čiastočnému oslobodeniu, k objaveniu nových obzorov myslenia. Skutočnosť, že rýchlo predbehli Wildovu úroveň myslenia je len dobrým znakom, znakom podnecujúceho vplyvu jeho ideí. A tak sa dostávame k tomu, že najdôležitejší článok Wildovho myslenia a konania, cieľ, ku ktorému sa obracali všetky jeho zámery, je treba hľadať v jeho doktríne individualizmu i v jeho praktickom uplatňovaní. Všetky Wildove aktivity sa krútili okolo idey individuálnej ľudskej bytosti, autonómnej a slobodnej osobnosti a z nej pramenili jeho protichodné tendencie. V každom okamihu svojho života sa usiloval o slobodný rozvoj svojej osobnosti. V pohanskom uctievaní pôžitku ako aj v kresťanskom kulte utrpenia nachádza podstatu osobnej spásy. No kým Ježiš Kristus a grécki filozofovia sú pre neho len akýmisi prorokmi individualizmu, v nečinnosti hlásanej starovekými čínskymi mudrcmi vidí cestu k dokonalosti každého človeka. Umeleckú a ideovú inšpiráciu hľadá vo vnútri. Vnútornému svetu obrazotvornosti prikladá oveľa väčšiu dôležitosť než vonkajšiemu svetu spoločnosti, ktorý je iba pozadím pre drámu jedinca. Kritiku chápe v prvom rade ako spôsob pre rozšírenie ľudského vedomia. Všeobecné hodnoty spoločenskej morálky neuznáva, no vyzdvihuje kódex správania, ktoré zlepšuje medziľudské vzťahy. V socializme vidí prostriedok, ktorý by mohol človeka zbaviť majetku a moci – hlavných prekážok pre jeho sebauvedomenie. Wilde tvrdí, že každý človek by sa mal snažiť o dosiahnutie dokonalosti, ale to môže urobiť len cez svoje vnútro, žijúc vo svojom vnútornom svete, ktorý mu bol daný a nasledujúc svoje vlastné zákony a podnety. Tejto jedinej viery sa držal počas celého svojho života. Stala sa jeho mierkou pre posudzovanie života, myslenia a umenia, stala sa podstatou jeho konania a určila smer, ktorým sa uberala jeho filozofia. V závere teda možno skonštatovať, že Wildov najväčší význam spočíva v jeho nepretržitej snahe o oslobodenie ľudskej osobnosti od skostnatených pút spoločenských zákonov a konvencií. Adela Tinková: Oscar Wilde Oscar Wilde’s life, writing and thought were full of apparent contradictions, and many critics have interpreted this as a sign of fundamental insicerity. These contradictions were the result of a very deep cleft in his mental process. Two currents of feeling and thought ran through his life and gave to his work the typical quality of that figure of speech – the paradox. It is very likely that Wilde loved the paradox because it suited the peculiar duality of his attitude towards the world. The evidence of this cleft in Wilde’s emotional and mental life is so clear, and its influence on his work so strong, that any examination of his writing which does not investigate it is necessarily superficial. The main aim of this study is to enlighten the essential elements of Wilde’s aesthetics, philosophy and social attitudes by using a dialectic method of examination of Wilde’s writing and embracing both sides of his varied nature which is the only way a serious study can succeed. Literatúra BECKSON, K.: Oscar Wilde: The Critical Herritage. London: Routledge And Kegan Paul, 1970. BUCKLEY, J. H.: The Worlds of Victorian Fiction. Cambridge: Harvard University, 1975. ECKHARDT, W. – GILMAN, S. L. – CHAMBERLIN, J. E.: Oscar Wilde’s London. London: Michael O’Mara Books Ltd., 1988. ELLMANN, R.: Oscar Wilde. New York: Alfred A. Knopf, 1988. GREGOR, I.: Reading the Victorian Novel: Detail into Form. London: Vision, 1980. HARRIS, F.: Oscar Wilde. New York: Garden City, 1930. CHESTERTON, G. K.: The Victorian Age in Literature. London: Oxford University Press, 1966. JAMES, S.: Victorian and Later English Poets. New York: American Books Co, 1949. LADD, H.: The Victorian Morality of Art. New York: Ray Long and Richard R. Smith, 1932. LAVER, J.: Oscar Wilde. London: Longmans, Green & Co Ltd., 1968. MARTIN, R. B.: The Triumph of Wit. London: Oxford Clarendon Press, 1974. McCORMACK, J.: Wilde The Irishman. New Haven/London: Yale University Press, 1998. MORLEY, S.: Oscar Wilde. New York: Holt, Rinehart and Winston, 1976. PEARSON, H.: Oscar Wilde: his life and wit. New York: Harper & Brothers, cop., 1946. QUALLS, B. V.: The Secular Pilgrims of Victorian Fiction. Cambridge: University Press, 1982. RABY, P.: Oscar Wilde. Cambridge: University Press, 1988. RENIER, G. J.: Oscar Wilde. Edinburgh: Peter Davies, 1933. RICKS, CH.: The New Oxford Book of Victorian Verse. Oxford: University Press, 2002. RODWAY, A.: English Comedy. London: Chatto-Windus, 1975. SAMEK, D.: Nesmrtelné myšlenky (Aforizmy, paradoxy a úvahy). Praha: Aurora, 2000. SAMPSON, G.: The Concise Cambridge History of English Literature. Cambridge: University Press, 1970. WILDE, O.: Bezvýznamná žena. Bratislava: Lita, 1984. WILDE, O.: De Profundis. New York: G. P. Putnam’s Sons, 1905. WILDE, O.: Hry (Salome, Ideálny manžel, Jak je důležité mít Filipa). Hradec Králové: Cylindr, 2000. WILDE, O.: Intence. Olomouc: Votobia, 1994. WILDE, O.: Portrét Doriana Graya. Bratislava: Ikar, 2000. WILDE, O.: Soul of Man under Socialism. London: Arthur L. Huphreys, 1912. WINGFIELD, E. S.: The Victorian Tragedy. London: G. Routledge, 1930. WOODCOCK, G.: The Paradox od Oscar Wilde. London: T.V. Boardman and CO, 1949. WORTH, K.: Oscar Wilde. London: Macmillan, 1983. Texty k fotografiám O. Wilde WILDE 1: Oscar Wilde: Ako je dôležité mať Filipa. Divadlo J. G. Tajovského vo Zvolene, 20. 12.

ISO 690:

Tinková, A. 2005. Oscar Wilde. In Slovenské divadlo, vol. 53, no.4, pp. 389-414. 0037-699X.

APA:

Tinková, A. (2005). Oscar Wilde. Slovenské divadlo, 53(4), 389-414. 0037-699X.