Facebook Instagram Twitter RSS Feed PodBean Back to top on side

Infotaimentizácia mediálneho spravodajstva

In: Slovenské divadlo, vol. 53, no. 4
Slavomíra Gregušová
Detaily:
Rok, strany: 2005, 366 - 388
Kľúčové slová:
TV news – infotainment – historical development – situation in slovak´s TV´s - parallels between the TV news and action movies principles
Typ článku: štúdia / st.
O článku:
Slavomíra Gregušová INFOTAINMENTIZÁCIA MEDIÁLNEHO SPRAVODAJSTVA Ešte nikdy nemali televízne správy takú výraznú sledovanosť, akú majú dnes, a súčasne ešte nikdy neboli tak zámerne pripravované zábavnou formou. Infotainment sa zvykne pomenovávať rozličnými synonymami: ľahké správy, senzačné správy, bulvárne správy či správy preferujúce násilie a nemravné udalosti. O pojme infotainment však väčšinou vedia len odborníci a bežnému publiku je zvyčajne neznámy. No divákom nie sú neznáme správy, ktoré denne často preferujú pred ostatným programom, a ktoré postupne svojou sledovanosťou prekonávajú bežné zábavné relácie. To je moment žiadajúci si vysvetlenie. Vznik televízneho infotainmentu Počiatky infotainmentu siahajú do šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia, kedy v Spojených štátoch amerických vrcholil spravodajský konkurenčný boj medzi troma najväčšími televíznymi sieťami – ABC, CBS a NBC. Každá z nich sa usilovala rozšíriť publikum svojich príjemcov, byť lepšou než konkurencia, a mať - pokiaľ je to možné - náskok pri prezentovaní správ pred všetkými ostatnými. Preto hľadali nový a účinnejší spôsob produkcie spravodajstva, ktorý zabezpečí stanovený cieľ. Nasledujúce obdobie sa kompetentní tvorcovia sústredili na realizáciu celkom nových projektov, aby vzbudili neobyčajný záujem publika. Maximálna pozornosť divákov a prvenstvo v informovaní znamenali úspech a samozrejme zisk. Najtvrdšia fáza spravodajského konkurenčného boja sa začala „po atentáte na prezidenta Kennedyho v roku 1963.“ Informácie o vyšetrovaní vraždy prezidenta prudko zvýšili záujem amerického diváka o televízne spravodajstvo. A televízne siete si ho chceli aj naďalej udržať. Prieskumy poukázali na fakt, že takéto udalosti divákov zaujímali. „Prednostne sa štáby stavali na miesta zločinov, tragédií či požiarov.“ Mnohé spravodajské šoty začali až nápadne pripomínať scény z kriminálnych seriálov. Mali predsa nadviazať na obrovskú sledovanosť, keď tisícky divákov upierali zrak na postavu postreleného prezidenta, ktorá bola súčasťou bloku správ. Tragická udalosť a jej prezentácia v médiach viedli k tomu, že autori správ nadobudli úplne nový spôsob informovania o udalostiach. Komerčná televízia, závislá od diváckej sledovanosti, správy zatraktívnela. Majitelia médií si uvedomili, že v silnej konkurencii môžu obstáť len vtedy, keď dokážu podať informácie čo najrýchlejšie, ale súčasne pútavo. Spravodajstvo naplnili obrazové reportáže o výbuchoch áut, o zranených ľuďoch, o zábery zhorených domov – všetko vysielané veľmi autenticky, tak ako si to želal divák. Ich tvorcovia časom zistili, že nielen nešťastie, ale aj nevšedný humor príjemcu zaujíma, a tak správy doplnili o rôzne kuriozity. Vznikla úplne nová predstava správ, na konci ktorej bola taká podoba televízneho spravodajstva, ktorá dostala označenie „infotainment“. Charakteristika infotainmentu Prípravu rozličných programov, ktoré sú vo svojej prirodzenosti nezábavné, v podobe zábavy, Američania nazvali osobitne na tento účel utvoreným pojmom – infotainment. Infotainment je spravodajský formát, v ktorom sa informačné postupy zmiešavajú so zábavnými prvkami. Slovo samotné vzniklo kombináciou anglických slov „information“ (informácia) a „entertainment“ (zábava). Infotainment dnes nie je záležitosťou výlučne americkou. „Americké formáty vrátane infotainmentu prenikli na európske televízne obrazovky spoločne s mohutným nástupom komerčnej televízie v druhej polovici osemdesiatych rokov.“ A tak infotainment nie je novinkou v Poľsku ani na Slovensku. V Poľsku sa preň zaužívalo slovo „inforywka“, u nás by to mohla byť „infozábava“. Odľahčené a zábavnejšie televízne správy sa zameriavajú najmä na konkrétne osudy obyčajných ľudí; sú bulvárne vo vzťahu k násiliu, senzáciám a zábave. Pokiaľ sa hovorí o zločine či nešťastí, smeruje spravodajstvo ku škandálu a tragédii, pretože sa sústreďuje na ľudské osudy či dramatické deje. Rozprávanie o ľudských osudoch je osvedčený nástroj zábavy a dráma je spojená predovšetkým s fikciou. Infotainment preto rezignuje na klasické spravodajstvo, ktoré prezentuje (respektíve malo by prezentovať) seriózne informácie, a príbehy zo života považuje za zábavu pre diváka, miestami dokonca ponúka „pastvu“ pre oči. Práve tieto informácie publikum priťahujú a získavajú prednosť pred správami o politike či ekonomike. Objavujú sa aj ďalšie dramatizujúce prostriedky. Konflikty sú konštruované ako strety medzi kladnými a zápornými postavami. Správy sú čoraz častejšie pointované, „čo v praxi znamená, že niektorá informácia je pre príjemcu do poslednej chvíle utajovaná, aby si užil trochu napätia.“ Ide o situácie, keď televízny štáb nakrúca napríklad záchranársku akciu. Na začiatku reportáže je nezvestná osoba, tím záchranárov a samozrejme spravodajský štáb. Nasleduje niekoľko záberov na zasnežené hory a neúnavné úsilie záchranárov. Medzitým redaktor opisuje, kadiaľ už prešli a že pátranie stále nie je úspešné. V závere reportáže je stratený človek nájdený, kamera naň urobí nájazd, veľký detail a šot sa končí úsmevom reportéra, ktorý sa lúči s divákmi. Pokiaľ ide o filmové hviezdy či iné celebrity, pozornosť infozábavných správ sa zameriava na konfliktné situácie či spory, v ktorých sa nachádzajú. Veľký záujem vzbudzujú najmä chúlostivé situácie, v ktorých sa známe osobnosti ocitnú, zachytené skrytou kamerou a „podčiarknuté“ komentárom redaktora. To všetko má za cieľ pripútať diváka ku konkrétnej televíznej stanici čo možno na najdlhší čas a presvedčiť ho, že aj správy môžu byť zábavné a navyše ponúkajú akčnosť, humor i senzáciu súčasne. V „logike“ infotainmentu sú medializované udalosti prezentované stručne a jednoducho, s dôrazom na rozptýlenie pozornosti a nie na spoločenskú závažnosť informácie. „Niekedy dokonca dochádza až k prelínaniu zdania a reality, zámernému zásahu do informácie, aby bola príťažlivejšia.“ Redaktori spájajú fakty s rôznymi úvahami a špekuláciami, výsledkom čoho je v mnohých prípadoch najpútavejšia časť správ. Časté sú rozličné analýzy javov, vecí aj konania ľudí s dôrazom na napätie a umelo vyvolaný strach. V praxi sa uvedená kombinácia ukázala ako úspešná, a tak je v infozábavných správach mimoriadne frekventovaná. Zábavné noviny poskytujú divákovi napätie aj komické situácie. Prispôsobili sa typu príjemcu, ktorý sa chce baviť, a teda bude sledovať správy len v prípade, že sú zábavné. Aj to je jedna z odpovedí na ich vznik. Tieto „noviny“ sú dynamické, majú svoje dramatické vrcholy a okamihy upokojenia. V priebehu dvadsiatich minút spravodajského bloku sa odprezentujú správy s najrozličnejšími témami, ktoré sa už na prvý pohľad odlišujú od správ známych z verejnoprávnych médií. Spoločný majú len rovnaký alebo podobný názov „Noviny“, „Televízne noviny“ či ich rozličné obdoby, lebo hoci majitelia súkromných televízií vedia, že produkujú zábavné noviny, nikdy by ich tak priamo nenazvali. Pre ich publikum sú to totiž najvýznamnejšie správy dňa a tak sú aj predstavované. „Aritmetika“ zábavnej správy Tvorcovia infotainmentu redefinovali pojem správy v klasickom ponímaní a upravili ju tak, aby vzbudila v očiach príjemcu nadšenie a túžbu opätovne sa k nej vracať. Bola vytvorená iná – najmä už na prvý pohľad pôsobivá – „aritmetika“ správy. Podľa nej, jeden obyčajný človek plus jeden obyčajný život, rovná sa nule. Súčet bankového úradníka, jeho manželky a ich siedmich detí je opäť nulový, kým sčítanie pokladníka s desiatimi tisíckami ukradnutých dolárov predstavuje správu. Zábavné správy splnili cieľ svojich tvorcov. Reprezentujú základnú a najopakovnejšiu časť komerčného spravodajstva, pretože divákom sa páčia. Hoci mediálni kritici vyjadrujú istú skepsu voči takémuto typu správ, jedno im uprieť nemožno – sú úspešné a redaktori sa ich dokonca naučili prinášať pod hlavičkou hlavných správ. Infozábavné televízne noviny, podobne ako noviny vo svojej pôvodnej podobe, majú isté východiská. Pre správu sú typické určité znaky, z ktorých musí spĺňať minimálne jeden, aby bola vo svojej finalizácii odvysielaná. Nasledujúce body predstavujú požiadavky na správu, ktorá je typická pre spravodajstvo infotainmentu : ► prah pozornosti – čím je udalosť intenzívnejšia, tým väčšiu šancu má stať sa správou, ► očakávanie – čím viac nejaký jav spĺňa očakávanie publika – napríklad príjemca túži po senzácii – tým ľahšie sa stane správou, ► prekvapenie – naopak, čím väčšmi „bije“ udalosť do očí – ak politik riadil auto opitý – tým jednoduchšie vytvorí priestor pre správu, ► negativita – ak je udalosť mimoriadne negatívna, celkom určite z nej bude správa, ► význam – čím viac je udalosť publiku pochopiteľná alebo sa zásadným spôsobom dotýka jeho života, tým skôr sa stane správou, ► spoločenský vplyv – ak sa udalosť týka osôb z „vyššej“ spoločnosti či príbuznej oblasti, tým skôr bude opäť správou. Správe teda stačí aby bola trebárs prekvapivá, neobvyklá, mala svojho záporného predstaviteľa, poukázala na nejaký konflikt so zákonom či na známu osobu. Takáto „aritmetika“ správy predstavuje výraznú elimináciu nárokov na správu ako ju poznajú takmer všetci príjemci, ale nie všetci ju akceptujú. A preto sa spravodajstvo infotainmentu nezaoberá: ► vzdialenými a spoločensky nezaujímavými štátmi či ľuďmi, ktorí vybočujú z rámca nevšednosti, ► neelitami, myšlienkami a inštitúciami mimo kritéria mimoriadnej udalosti, ► dlhodobými nedramatickými procesmi, ► mnohými typmi „dobrých správ“. Niektorí kritici komerčných televíznych novín hodnotia objektivitu infozábavného spravodajstva ako minimálnu a aritmetiku správy „za pokrivenú a nekvalitnú, ktorá nemá akúkoľvek hodnotu, pretože zo správy sa vytratili najvýznamnejšie aspekty ako skutočný význam a spoločenská závažnosť.“ Čo je však kvalita spravodajstva? Ľudia si pod týmto pojmom vysvetľujú všeličo. Infozábavné správy sú pre svojich príjemcov kvalitné, inak by ich nesledovali. Ich kvalitami sa stali napätie, senzácia či prekvapenie. A majitelia televíznych spoločností tieto kvality prijali, pretože „pôvodné očakávanie, žeby médiá mali prispievať k vzdelaniu, kultúre a spoločenskému rozhľadu sa dostalo do rozporu so skutočnými alebo vnímanými pravidlami mediálneho trhu v podmienkach silnejúceho boja o publikum.“ A ak má byť zápas o diváka úspešný, tak hoci aj s „pokrivenou“ aritmetikou správy. Objektivita infozábavnej správy je kontroverzný prvok, ktorý tiež vzbudzuje rozličné interpretácie u mediálnych analytikov a príjemcov nevynímajúc. Jedna skupina kritikov o nej odmieta diskutovať, lebo z infotainmentu údajne vymizla. Iná skupina je v jej hodnotení opatrnejšia. Zástancovia objektivity infozábavnej správy sa prikláňajú k názoru, že existujú nejasnosti v nárokoch na objektivitu samotnú, ktorá má rozlišovať medzi nestranným a zaujatým informovaním. Navyše, objektivita má ďaleko od toho, aby ju všetci považovali za nevyhnutnú, oprávnenú či dokonca dosažiteľnú. Nemecký televízny žurnalista Franz Alta opisuje svoju niekoľkoročnú spravodajskú činnosť: „Moja skúsenosť je takáto: objektívne je to, čo sa páči, čo slúži, čo sa rado počuje a čo potvrdzuje vlastný názor.“ Z jeho slov vyplýva (a nie je jediný, kto takto usudzuje), že infotainment si vybudoval vlastnú objektivitu, ktorá teda nezanikla, ale v osobitnom ponímaní prijala – samozrejme v tomto formáte – nové znaky: ► referuje s emóciami a s dôrazom na zážitok, ► referuje zaujato a poukazuje na moment pútavosti, ► používa k označeniu udalostí rozličné pojmy vrátane expresívnych výrazov, aby zdôraznila negativitu či prekvapenie, ► nezverejňuje dodatočné dôkazy, pokiaľ to nie je nevyhnutné, ► hranice objektivity sa končia tam, kde sa prezentuje to, čo sa divákom nepáči, čo neradi počujú a čo nepotvrdzuje ich názory. Žiadny výkladový slovník neobsahuje podobne formulované znaky objektivity. Vždy len jej pôvodné znenia. Určite, nie každá charakteristika tohto pojmu (ako aj všetkých ostatných pojmov slovenského jazyka) je v rôznych slovníkoch rovnaká, ale vždy je veľmi podobná. Slová predsa majú svoje niekoľkoročné tradície a ich významy sa nemôžu len tak meniť. Na to sú oprávnené inštitúcie a ľudia, ktorí túto úlohu zabezpečujú. Iná situácia nastane, keď sa zamenia skrytou formou. Nová alebo jednoducho iná interpretácia objektivity v podmienkach infozábavných správ jestvuje. Nemá žiadnu formálnu podobu, keďže ju mať ani nemôže, a predsa sa presadila. Funguje potichu a v žiadnom prípade nefiguruje v písomne formulovanom smerovaní komerčných televíznych spoločností, vo vysielaní ktorých sa uplatňuje. Je to logické, aj médiá pracujúce na základe licencie majú isté pravidlá a tie musia dodržiavať. Inak by zanikli. I tu však platí, že to, čo nie je priamo zakázané, je dovolené. Tak vznikla aj nová objektivita či aritmetika správy infotainmentu – samozrejme ako „tiché“ princípy – a tie si získali divákovu priazeň. Náskok infozábavy pred klasickými správami Je nepravdepodobné, že by sa sprostredkovanie informácií stalo niekedy úplne neutrálnym procesom, a je naopak vysoko pravdepodobné, že bude neustále obsahovať najrôznejšie formy zaujatia. Tie sa objavujú aj v spravodajstve verejnoprávnych médií (súčasná STV), ale najzreteľnejšie v komerčných televíziách, v ktorých sa uplatňuje infozábava. Tá poukazuje na moderného človeka, ktorý sa učí veľa, ale musí sa tak diať rýchlo a zároveň ho to musí baviť; on nemá veľa času na učenie a zábavu, oboje sa snaží „absolvovať“ súčasne. Nemôžu byť najskôr správy a potom film. Preto ich vzájomná kombinácia vyvolala explóziu zábavných správ a spôsobuje, že sú vždy minimálne o krok vpred oproti bežným novinám. Ak je jednou z nich v oblasti médií pospájanie informácie a zábavy, tak žurnalisti chcú vedieť, čo sa ich príjemcom páči, čo radi počujú, čo ich zaujíma a čo nie; za ktoré informácie sú ochotní dokonca zaplatiť. Infotainment na impulz diváka vybudoval novú hierarchiu dôležitosti informácie: akákoľvek informácia je v prvom rade zaujímavosť, v druhom rade je potenciálne využiteľná a až napokon správa o stave sveta. I v tom spočíva prvenstvo infozábavy a súčasne i dôvod, že tak ako existujú „zarytí“ odporcovia takéhoto formátu správ, na strane druhej sú tí, ktorí ho prijali bez najmenších problémov. Infozábavné noviny zdôrazňujú obraz udalosti, ktorá sa publiku prezentuje. Obraz vydá za tisíc slov a s tým sa aj počíta. Zaujatý divák pravdepodobne nepreladí na inú stanicu, pokiaľ jeho pozornosť pútajú isté scény. „Tlak konkurencie je natoľko silný,“ tvrdí americký novinár Walter Cronkite, niekdajší slávny hlásateľ televíznych novín na kanále CBS, „že sa stalo nevyhnutnosťou nenechať sa v niektorých informáciách predbehnúť. Rovnaký tlak vedie médiá k tomu, že sa snažia nalákať divákov neslušnými reportážami.“ Obraz udalosti smerujúci k prvenstvu konkrétnej televízie pred inou, spočíva aj v sledovaní rozličných afér zo strachu, aby neklesla miera sledovanosti. Aj preto informovať dnes znamená činiť diváka svedkom nejakej udalosti, ktorá na rozdiel od filmovej zápletky nie je fiktívna (alebo sa aspoň tak javí). Televízne noviny zábavného formátu majú oveľa vyššie ambície ako len prezentovať správy neurčitému počtu divákov rozmiestnených na neurčitých miestach bez možnosti akejkoľvek, prípadne minimálnej spätnej väzby. V snahe nepretržite zabezpečovať maximálnu sledovanosť, vo veľkej miere a ešte počas správ apelujú na svojich príjemcov, aby prejavili svoj záujem a tento záujem sa napokon premietne do ich obsahu. Noviny TV Joj pravidelne v polovici relácie (prípadne v niektorom inom úseku) zaradia predel, v ktorom vyzývajú divákov, aby do redakcie volali svoje tipy a podnety pre správy: „0907 670 670, to je číslo pre vaše tipy. Volajte Joj-ku, volajte Vaše Noviny!“ Infotainment teda zrušil pasívneho pozorovateľa a dal mu to adekvátne najavo. Nejde o anonymné telefonáty, ale o konkrétnych ľudí, pretože ak majú čo ostatným divákom povedať, je tu veľká šanca, že v nasledujúcich správach sa môžu objaviť aj oni alebo ich známi. Tak sa prelomila bariéra mlčanlivosti, čo má pre istú skupinu publika zásadný význam. Tvorcovia infozábavy vsadili na neobvyklosť, novosť a najrozličnejšie formy prekvapenia. Rokmi preverené a odskúšané techniky upravili, prípadne mnohé z nich vylúčili a vytvorili si vlastné. Výsledkom tohto procesu sú správy, aké môžeme sledovať aj v slovenských komerčných televíziách. Ich dôležitým aspektom je, že sú legálne a legitímne a tvoria súčasť slobody médií. Sú síce iné a vzbudzujú rozmanité asociácie, ale podstatné je, že sú životaschopné, spĺňajú zákonom stanovené kritéria a majú tisíce priaznivcov. V skutočnosti sa teda nestalo nič iné, len sa objavil nový sprostredkovateľ, ktorý sa rozšíril a začal súťažiť s ostatnými médiami, hoci aj v podobe spravodajskej show. Spravodajská show Fáza prípravy – hľadanie námetov Je zrejmé, že infozábavný obsah musí mať svoje typické zdroje, odkiaľ čerpá námety. Tie sa dostávajú do redakcie rozličnými cestami a v rôznych podobách. Niekedy treba obsah vyhľadať alebo si ho „vyžiadať“ vopred; inokedy môže byť objavenie udalosti systematicky naplánované a vznikajú aj situácie, keď sa obsah informácie musí interne vyrobiť (skonštruovať). „Všeobecne známe námety sa rozdeľujú do dvoch skupín: námety reaktívne (rutinné) a proaktívne (iniciatívne).“ Rutinné námety nevyžadujú nijaké špeciálne úsilie tvorcov na ich získanie. Sú nachádzané bez väčšej námahy; napríklad stačí pár minút skúmať agentúrne správy či vybrané internetové stránky. Proaktívne námety sú spojené so širšími aktivitami redaktorov, pretože na objavenie námetu je potrebné angažovať niekedy viac ľudí a preskúmať viacero potenciálnych zdrojov. Uvedené zdroje však nie sú jediné, pretože prvotným cieľom je vytvoriť spravodajstvo, ktoré bude mať úspech u publika – a tomu sa podriaďuje všetko ostatné. Prípravná fáza už v počiatkoch smeruje k tomu, aby správa vo svojej mediálnej finalizácii bola úspešná. Hľadajú, prípadne pripravujú sa námety, z ktorých vytvorená správa bude - pokiaľ je to možné - polysémická. Obsah takýchto správ je principiálne mnohovýznamový, teda má pre svoje publikum viacero významov. Ide o dôležitý aspekt z hľadiska infozábavnej komunikácie, pretože čím viac možných významov existuje, tým väčšia je šanca osloviť rôzne vrstvy publika. „V praxi to vyzerá tak, že autor vyberie zlomky informácií a znova ich poskladá tak, aby ich význam ostal otvorený a divák si ho mohol sám interpretovať.“ S tým všetkým sa počíta ešte skôr než sa začne tvorivá časť práce. Námet nemusí byť dokonca ničím mimoriadnym ani nevyhnutne aktuálnym, pretože šikovnosť a prekvapenie v tomto prípade platia viac ako podstata či závažnosť. Každý odklon od normy budí pozornosť, publikum ho prijíma a tak práve neobvyklé námety dostávajú najväčšiu šancu na zverejnenie. Nezáleží na spôsobe, akým sú objavené, podstatná je ich samotná existencia, o ktorej redakcia už vie. Ide o rôzne sociálne a psychologické javy, ktoré sa stávajú impulzom pre vznik správy. „Prieskumy ukázali, že ľudí zaujímajú neobvyklé udalosti a vôbec všetko, čo sa hodnotí ako nenormálne,“ preto sú častým námetom infozábavných správ. Sociálnym javom môže byť napríklad rodina žijúca v chalupe uprostred lesa, ktorá vymenila bývanie v meste za život v horách, pretože jej členovia neboli schopní platiť vysoké nájomné. Psychologických problémov nie je v súčasnej spoločnosti málo, preto sa ani dlho nehľadajú. Uvedené témy sú divácky žiadané, tak ich výskyt v zábavných novinách stále narastá. Súkromná televízia závislá na príjmoch z reklamy preferuje aj ďalšie zdroje správ. Ide o mocné lobistické skupiny, ktorých cieľom je cez televízne spravodajstvo uplatniť svoje záujmy. Televízne noviny ako divácky úspešná relácia majú veľkú sledovanosť, a tak sa skrytou formou usilujú prezentovať aj prostredníctvom nich. Námety týchto skupín fungujú na princípe vzájomnej reciprocity média a vybranej skupiny. Odvysielanie príspevku sa javí bežnému divákovi ako obvyklá reportáž, no konkrétne - vo veci zainteresované - subjekty sledujú svoje zámery, často veľmi úspešne, pretože skúsený redaktor dokáže aj skrytú reklamu vydávať za správu, niekedy dokonca za jednu z prioritných správ dňa. Hoci tieto reportáže nemajú čo hľadať v nijakom type spravodajských relácií, a teda ani v infotainmente, nie sú ničím neobvyklým. Ich odhalenie a následná kritika na stránkach periodík je v súčasnosti stále nedostatočná a prípadné súdne spory trvajú mesiace či dlhší čas. Niektoré námety ostávajú v archíve redakcie ako zásobáreň zdrojov pre prípad, keď sa (najmä sviatky alebo víkendy) nepočíta s výnimočnými správami. Limit zábavných novín však treba vyplniť vždy, preto sa siaha po námetoch, v ktorých čas nepredstavuje dôležitú hodnotu. Správa už nemusí byť nevyhnutne aktuálna, pretože časovosť sa dá umelo vytvoriť. Zástancovia dodržiavania etických kódexov by určite namietali, lenže problém je v tom, že etika sa dodržiavať môže, ale nemusí, a tu je aj príčina novej časovosti. Jej uplatňovanie na princípe dobrovoľnosti uľahčuje prácu tým, pre ktorých zábava reprezentuje hlavný aspekt správy. Problematika námetov infozábavných správ predstavenou charakteristikou zďaleka neuzatvára celý proces hľadania námetov. V skutočnosti to ani nie je možné, pretože základný cieľ, ako už bolo v úvode naznačené – úspech správy v očiach publika – utvára vždy ďalšie možnosti, o ktoré sa redaktori infozábavných novín neustále pokúšajú. Fáza tvorivá – produkcia správ Kým v prípravnej fáze sa vyhľadávaniu námetov venuje mimoriadna pozornosť, samotná tvorba správ prebieha podľa úplne iného scenára. Medzi uznávanými komerčnými kritériami má najväčšiu váhu rýchla a jednoduchá výroba, ktorá sa v praxi infozábavných novín osvedčila. Ak majú noviny osloviť diváka túžiaceho po zábave, nemôžu byť zložité. Je preto prirodzené, že príjemca potrebuje určitý stereotyp, ktorý si obľúbi a bude sa k nemu pravidelne vracať. „To môže viesť k preferovaniu produktov, ktoré je ľahké vyrábať a ktoré sa páčia publiku, ale môže tiež znamenať, že skrz politiku danej mediálnej organizácie sa podporujú tie isté prvky mediálnej kultúry a zvyšuje sa konformita.“ Komerčná televízia však nehľadí na takéto dôsledky, ktoré môžu z produkcie jej novín vyplynúť, pretože je to divácka pozornosť, ktorá priťahuje inzerentov a z nej plynúci zisk. Tvorcovia infotainmentu vytvorili vlastnú pyramídu, ktorá je vzorom pre realizáciu ich spravodajstva. Vyvrátili predpoklad, že na jej čele musia stáť tzv. hard news (doslova ťažké, voľne preložené striktné alebo ozajstné správy) a na vrchol umiestnili soft news ( ľahké správy, zaujímavosti, kuriozity), lebo s tými ich diváci sympatizujú a napĺňajú zmysel pre zábavu. Samozrejme, pokiaľ ide o prírodné katastrofy alebo politicky významné udalosti, získavajú prvenstvo, „ale obyčajná a zvyčajne zložitá prezentácia faktov, ktoré vyplývajú z prebiehajúcich udalostí im nesvedčí - a samozrejme ani publiku.“ Základná štruktúra výstavby infozábavnej správy je preto nasledujúca: ► úvod – predstavuje lákadlo, akúsi návnadu, ktorá má vzbudiť divákovu pozornosť, ► jadro – pohľad na jav, ktorý musí byť niečím nezvyčajný, ► záver – správa je obvykle ukončená anekdotou alebo trefným bonmotom. Na začiatok sa použije úderný slogan, za ním nasleduje efektný záber, potom rozvedenie problému a stručné, najlepšie skryté zakončenie. Ak je súčasťou infozábavných novín napätie, správa sa nezaobíde bez detailných obrazov mŕtvych ľudí, najčastejšie hneď v úvode príspevku; pokračuje drsná výpoveď redakora sprevádzaná výstražným tónom hlasu, zavŕšená apelom na zodpovedných. Pokiaľ sa informácie týkajú kuriozít, znova sa postupuje podľa základného vzorca; vzbudenie záujmu niečím prekvapivým, jedinečná výpoveď redaktora a jej zodpovedajúce ukončenie. Správa, pri ktorej stojí redaktor na strane diváka môže mať aj podobu dobre mienej rady: v teple, v pohodlí domova sa príjemca dozvedá, že také bezpečnostné pásy je vhodné mať priebežne zapnuté. Nie je potrebný mimoriadny prístup k spracovaniu, a predsa sa príspevok vždy aspoň javí ako niečím výnimočný. Stačí niekoľko expresívnych výrazov, informácií overených z „dobre“ známych zdrojov, slovné hry, pár záberov pre efekt a správa je pripravená pre večerné noviny. Ak ide o správy týkajúce sa politiky, dominuje snaha ironizovať udalosť či jej predstaviteľa. V reportážach sa objavuje tá istá schéma: malí sú vždy obeťami, systém nás drví, sme okrádaní, dane sú privysoké. Sú to informácie, ktoré zaujímajú vždy hľadisko nahnevaného diváka (Kam idú moje dane?) a úbohého spotrebiteľa (Pripravili ma o peniaze). Publiku sa v skutočnosti hovorí to, čo si už myslí a čo už vie. Zároveň sa pracuje s myšlienkou, že „čím fragmentárnejšia správa je, čím viac susedí hlúposť s dôležitým, bulvár so serióznym, tým menší dopad na divákov majú aj tie najdôležitejšie správy.“ Keď sa ešte najdôležitejšie správy prezentujú ako menej významné a publikum ich tak aj prijíma, účel je splnený. Existujú aj situácie, keď sa tvorivá fáza obíde. Vtedy prichádzajú na rad príspevky iných televízií zdanlivo vydávané pod značkou vlastnej televízie. V prípade TV Joj sú to najčastejšie reportáže českej televízie Nova, ktorá jej aj takýmto spôsobom pomáha. S uvedenými správami sa teda počíta tiež, okrem vlastných správ televízie a zahraničných reportáží. Je to možno prekvapujúce, že nie každá televízia vie denne vytvoriť vlastný blok správ, ale toto kritérium nerozhoduje. Kritériom je ako obvykle divák a zámer udržať pozornosť. Nič pre náročného diváka, ten však nie je cieľovou skupinou zábavných správ a jeho opak – divák, ktorý sa chce baviť – vyjadruje spokojnosť, pretože ich sledovanosť neklesá. Hotové infozábavné správy vo svojej finalizácii potrebujú už len príznačný poriadok prezentácie. Ak sa nemá vytratiť ich zábavné posolstvo a všetky prekvapivé momenty, ktoré ich autori vytvorili, potrebujú byť patričnou formou odvysielané. Tou sú tzv. noviny ako hollywoodsky film. Fáza finálna – noviny ako hollywoodsky film Na začiatku televíznych novín sa objaví úderná zvučka, doplnená stručnými upútavkami na mimoriadne témy dňa (samozrejme mimoriadne v zmysle kritérií infozábavných novín) tzv. flesh headlines. Ide o sériu zostrihov kamerou zachytených najpútavejších momentov. Zámer tvorcov počíta s tým, že ak tieto obrazy divák uvidí bezprostredne pred začatím vysielania jednotlivých príspevkov, výrazne sa minimalizuje šanca, že prepne na inú stanicu. Vzorom pri uplatnení tejto stratégie je film, lebo dobrý film vzbudí záujem hneď v úvode. Po upútavkách privíta divákov hlásateľ – najčastejšie dvojica hlásateľov, žena a muž – a pripomenie im identitu televízie. Zásadne s úsmevom na tvári, hoci len o niekoľko sekúnd predtým, než sa objavili v obraze, kamera ukázala tie najdrsnejšie zábery udalostí dňa. Scenár uvedeného formátu je taký, že aj napätie treba, no s mierou a okamihy drsných záberov sa musia striedať s momentami humoru. Jadro televíznych novín koncipovaných ako hollywoodsky film obsahuje reportáže o vraždách, šokujúcich a nejakým spôsobom negatívnych udalostiach, ktoré sa prelínajú so správami uspokojujúcimi divákovu túžbu po zvedavosti s dôrazom na prekvapivé momenty. Politicky a spoločensky významné informácie sa eliminujú a pokiaľ je to možné, uplatňujú sa prvky sarkazmu. Divák má potom pocit, že aspoň niekto (médium) stojí na jeho strane, podobne, ako keď on pri sledovaní kriminálky sympatizuje s niektorým z hrdinov. Začiatok správ uvádza výbuch a niekoľko krvavých záberov, prípadne šokojúca správa; nasleduje uvoľnenie napätia v podobe ľahšej správy - nejakej rarity, a reportáže sa striedajú tak, aby mali svoje vrcholy a momenty upokojenia. Znova nechýbajú výbuchy, senzačné správy, vraždy, informácie pre spotrebiteľa, príspevky o nevšedných ľuďoch či javoch pokračujúce reportážou o tragickej smrti a opäť senzácia, aby sa divák príliš nevyľakal. Infozábavné noviny vytvorili nový typ „filmu“ a majú dokonca pred klasickým filmom náskok. Tým náskokom je frekvencia; opakujú sa denne a diváci nemusia čakať mesiace, niekedy roky, kým sa natočí pokračovanie príbehu, ktorý ich zaujal. Na noviny ako hollywoodsky film netreba dlho čakať, pretože v priebehu 24 hodín sa divák dočká ďalšej „epizódy“. Každá z nich prinesie „dramatické rozprávanie, v ktorom po sebe nasledujú akési divadelné kúsky a zmeny tónov, ktoré sa točia okolo troch centrálnych záznamov: smrti, lásky a humoru.“ Znie to zjednodušene, ale prax infozábavných novín uvedené potvrdzuje. Správy s kľúčovými námetmi smrti a lásky obsiahnu čokoľvek, čo sa páči, všetko akože významné a dôležité zmiešané s výnimočným a mimoriadnym (ako inak - v podobe podstatného), poskladané tak, aby vznikla dobrá „podívaná“; tento český výraz to výstižne označuje, lepší ekvivalent v slovenčine neexistuje. Určite, aj život a smrť sú kľúčové témy akéhokoľvek spravodajstva, záleží však na spôsobe ich spracovania a uvedenia. Prezentácia formou novín hollywoodskeho filmu – metaforicky – prevrátila správy hore nohami, ale z hľadiska komerčného úspechu je efektívna. Informovať v zmysle kritérií infotainmentu znamená „ukázať príbeh v priebehu deja“, presne tak, ako sa s ním divák stretáva v prípade dobrodružného alebo akčného filmu. Aj tu sú všetky napínavé scény zobrazené priebežne v rámci zmyslu pre detail; postupne od namierenia zbrane, výstrelu, zásahu a záberov na tečúcu krv z mŕtveho alebo poraneného tela. Príbeh formou infozábavy pokračuje upokojujúcimi momentami napríklad o tom, ako ľudia tancujú na dedinských zábavách, aby sa vzápätí vrátil k okamihom s tragickým podtónom, za ktorými podľa rovnakej rovnice nasleduje uvoľnenie, hoci aj v podobe stodvadsiateho jubilea najstaršieho človeka v rámci eurozóny a základná schéma sa stále opakuje, aby dospela do fázy vyvrcholenia. Príbeh sa pripravuje na ukončenie. Noviny ako hollywoodsky film majú šťastný záver. Zámerom je odľahčiť a oživiť divákovu pozornosť, uvoľniť psychické napätie vznikajúce pri sústavnom sledovaní a pripraviť príjemcu na nasledujúci program. Správa, ktorá ukončuje reláciu je vtipná, veselá a najčastejšie pochádza z prostredia zvierat. Analyzované príspevky sú pripravené vždy s určitým sentimentom a úsmevom na tvári redaktora, podobne, ako keď sa uzavrie hollywoodský film radosťou utekajúceho zlodeja či víťazstvom hrdinu, ktorý porazil nepriateľa. Fakt, že publikum nemá dôvod na obavy z nepriaznivých správ je potvrdený pokojným výrazom hlásateľov a slovami: „Tešíme sa na vás opäť zajtra.“ Akoby sa v skutočnosti nič mimoriadne neudialo, „príbeh“ sa skončil, ale nasledujúci deň bude nový a dovtedy budú diváci zabávaní ďalším programom. Infozábavné noviny vo svojej podstate premenili zmysel a poslanie správ. „Samotný divák ich nevníma ako film – veď nikto o ňom otvorene nerozpráva – a predsa sa ním stali.“ Rečou filmu rozprávajú publiku o informáciách smutných a veselých v osobitnej postupnosti, vlastnou objektivitou so znakmi fikcie, dejovosťou špeciálne upravenou pre potreby spravodajstva a logikou, ktorej štruktúre najlepšie pochopí ten, kto si takúto prezentáciu správ obľúbil. Ak jej divák predsa nechápe (skôr si ju však neuvedomuje) a noviny sleduje, to tvorcom infotainmentu celkom stačí. Spravodajstvo ako zábava - polemika Spravodajstvo ako zábava v podobe hollywoodskeho filmu je kombináciou, ktorá vzbudzuje u mediálnych analytikov i samotných tvorcov infotainmentu rôzne názory. Majitelia súkromných médií sa v prípade kritiky bránia; sú presvedčení, že poskytujú divákovi to, čo sa mu páči. V tom vidia zmysel svojej existencie z aspektu publika. Na otázku, či je takáto zábava správna, odpovedá istý redaktor televíznych novín: „Z hľadiska uspokojovania záujmu diváka určite, ak ide o vyššie potreby – neviem – žiada sa povedať nie, no myslím si, že ak by malo publikum i takéto požiadavky, splnili by sme ich. Problém je v tom, že nie sú.“ Noviny ako film príjemcov zabávajú a nejaké spoločensky prospešné hodnoty sa v nich neodrážajú, keďže nezáujem diváka ich vytlačil. Ich existenciu nikto nepopiera, ale pravda je taká, že v rebríčku záujmov nie sú na vrchole ani medzi prvými z nich. Navyše, samotní diváci v rámci uspokojovania potrieb nevolajú po nejakej správnosti mediálnych produktov. „Zozábavnenie“ správ vedie na jednej strane k zvyšovaniu ich sledovanosti, na strane druhej, u odbornej verejnosti vyvoláva varovné signály. Hoci prijímajú informáciu i zábavu ako významné súčasti života, mnohí z nich upozorňujú, že iné je, keď sa vo sfére zábavy ocitnú takmer všetky oblasti života - teda bolesť aj smrť. Niektorí analytici pripájajú aj ďalšie obavy spočívajúce v skutočnosti, že „ak spravodajstvo môže byť skonštruované, celkom samozrejme z toho vyplýva, že medzi spravodajstvom a fikciou je ďaleko menší rozdiel, než sa vo všeobecnosti súdi, lebo oboje sa prejavuje konštruovaním príbehov. A príbeh by mal byť zábavný.“ Fikcia však u diváka nevyvoláva rozpaky, keďže o nej nevie. Bežný príjemca netuší, čo sa skrýva za reportážou, ktorá v ňom vzbudila nadšenie. Prečo by po tom aj pátral, veď médium predstavuje autoritu a tak je divákom vnímané. Pre televízne noviny v podobe ľahkej zábavy je vždy určujúce publikum. Bez neho by infotainment nevznikol a v súčasnosti na Slovensku neprežíval vrchol, keďže „masová komunikácia je samoregulujúci proces riadiaci sa záujmami a požiadavkami publika, ktoré aktéri poznajú len z hľadiska toho, čo si publikum vyberá a ako reaguje na ponúkané obsahy.“ Spravodajstvo ako zábava plní svoj stanovený účel a ako jedna z významných zložiek vysielania zabezpečuje existenciu komerčnej televízie. Nejasná ostáva úloha spočívajúca v prospechu verejnosti. Médium je o nej presvedčené (aspoň navonok sa tak prezentuje), mnohí odborníci, tvrdia opak. Kde je potom pravda? Noviny ako film sú atraktívne, ale o ich prospechu pre divákov sa dá len ťažko hovoriť, na druhej strane, publikum ich nevníma ako neprospešné. Aj preto vyriešenie tohto problému spočíva najmä v divákovi samotnom, lenže „kto má dnes čas takto zložito uvažovať, ľudia sa chcú baviť, zabudnúť na problémy, ktoré ich denne obklopujú. Zábava uvoľňuje napätie, kým realita ho zvýrazňuje.“ Aktivitu by mal vyvinúť najmä príjemca, ale za takýchto okolností sa javí ako veľmi vzdialená, lebo divák je aj naďalej spokojný. Zábava a napätie v podobe mediálnych komunikátov sú pre dnešné publikum významnou súčasťou života, pretože masová komunikácia sa stala jedným z najvýraznejších rysov súčasnosti. Objavujú sa aj názory, že dopad tejto novej epochy ešte stále čaká na to, aby bol v úplnosti ocenený. Pokiaľ je však príjemca ovplyvňovaný sčasti ilúziou, pretože zábavné noviny sú často kombináciou reality a fikcie, vzniká nová situácia a aj potreba, aby sa začal brániť, pretože takáto zábava sa končí tam, kde obraz ponúkaný médiom mení skutočnosť. A ľudia vedia, že život pričasto nie je zábavný. Spravodajstvo ako zábava teda baví svojich divákov a publikum ostáva (aspoň navonok) nadšené. Infozábavným novinám stúpa sledovanosť, hoci kvalita života ich príjemcov rovnaké tendencie nevykazuje. Ešte donedávna informovať znamenalo zaobstarať obraz skutočnosti, aby ľudia mohli pozitívne formovať svoju pokojnú existenciu. Dnes sa mnohí z nich chcú najmä baviť, čím umožňujú tvorcom infozábavy objavovať ďalšie často pochybné metódy svojej práce, ktorá vytvorila imaginárny svet a zrušila jeho hranice. Život v takomto svete však nemôže dlhodobo fungovať. Tvorcovia infozábavy Redaktor predstavuje jednu z najdôležitejších osôb v procese tvorby infozábavného spravodajstva. Už z povahy jeho práce vyplýva, že musí ísť o výraznú postavu, ktorá bude pracovať s dôrazom na napätie alebo zábavu. Redaktori bývajú špeciálne školení pre takýto formát novín. Záujemcovia prechádzajú sériou cvičení, sledujú ukážky reportáží a súčasne sa učia ako využívať svoj hlasový fond, aby sa jeho uplatnenie neminulo účinku. Niektoré médiá majú dokonca presne určený slovník, ktorý musia používať. Ten by mal zaručiť efektívnejší účinok správy u diváka. Pomocou neho sa skracuje doba prípravy či finálneho dokončenia reportáže, lebo práca sa zjednodušuje. Redaktor preto nemusí byť pôvodne profesiou žurnalista, lebo dnes už aj infotainment vychováva novinárov a modeluje z nich tvorí osobnosti. Infozábavní redaktori bývajú často atraktívni, niečím zaujímaví. To všetko sa hľadá ešte predtým ako sa stanú aktívnou súčasťou zábavných novín. Potom už len ostáva vytvorený image si udržať a pravidelne sa objavovať na obrazovkách so svojimi príspevkami. Napríklad reportér Jozef Kubáni z televízie Joj so svojim výrazným východoslovenským akcentom a dôrazom vo všetkých slovách už má vlastný image. Jeho správy sú vždy buď napínavé alebo zábavné a slovná zásoba sa pohybuje v rovnakých hraniciach. Veľmi podobné úvody a závery príspevkov sú dôkazom, že hotová šablóna sa opakuje v určitých intervaloch. Navyše dialekt tu predstavuje niečo výnimočné, čo redaktora zbližuje s divákom. Aj to je súčasť úsilia zatraktívniť správy. Autori zábavných novín denne presviedčajú publikum o tom, že dokážu vytvoriť správy, ktoré ich budú baviť. Sú vždy upravení, usmiati, pôsobia sebaisto, čím nedávajú najavo najmenší dôvod k pochybnostiam o tom, čo sa môže skrývať za nejakým mimoriadnym príspevkom. Metódy práce redaktorov infotainmentu Je samozrejmé, že tvorcovia infotainmentu uplatňujú aj technológiu činností, známu z praktických príručiek novinárov a dokonca aj také postupy, ktoré vidíme v televíznych novinách verejnoprávnych televízií, ale zábavné noviny potrebujú najmä tie „iné“, ktoré naplnia ich cieľ. Neváhajú napríklad použiť rozličné praktiky mimo rámec novinárskej etiky. Odborníci naviac upozorňujú, že „existuje čosi ako príčinná funkcia slova; znamená to, že slovo môže mať rovnako reálne účinky ako skutok, čiže je možné pôsobiť tiež pomocou slov.“ A preto aj reportáž so zjavnými znakmi zaujatosti či s negatívnym úmyslom môže komentárom redaktora zdanlivo navodiť atmosféru, že všetko sa deje v rámci pravidiel a že všetky správy sú prezentované v prospech diváka. Charakteristické metódy práce redaktorov infotainmentu sú tieto : ► inscenácia a provokácia, ► zverejňovanie neoverených informácií, ► insinuácia a dezinformácia, ► využívanie invektív na odľahčenie správy, ► metóda „prekrytia“, ► sústredenosť na emócie. Inscenácia a provokácia V metódach provokácie či inscenácie tvorí autor určitú situáciu, v ktorej môže podviesť partnerov v rozhovore či sformulovať takú výpoveď, aby zreteľne ukázal negatívne spoločenské javy, nekompetentnosť inštitúcií, korupciu, byrokraciu, nedostatky právneho systému či nezmyselnosť niektorých predpisov. „Niekedy sú inscenácie a provokácie vhodné napríklad na skvalitnenie života, no výnimkou nie sú prípady, keď sa uvedené praktiky uvádzajú do krajností a s lepším životom nemajú nič spoločné.“ V takom prípade môže redaktor poukázať na rozličné extrémne situácie, v ktorých sa ľudia občas ocitnú. Nejde teda o všeobecné javy týkajúce sa väčšiny ľudí či skupiny z nich. Napríklad redaktor zinscenuje udalosť, ktorej cieľom je pobúriť diváka, ale so skutočným prospechom pre spoločnosť má len malú spätosť. Reportáž môže vyzerať nasledovne: „Otrasné Vianoce prežili obyvatelia jednej bytovky v Novom meste nad Váhom – hlina im padá na strechu a kompetentné orgány nekonajú, a teda – naša životná úroveň je stále otázna. Títo ľudia sa museli z domu doslova vyhrabávať. Čo vlastne robí ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja pre lepšie bývanie?...“ Na základe jedného negatívneho javu, zavrhuje redaktor celú činnosť kompetentných orgánov, čím umelo vytvára zdanie ich nečinnosti pre celú spoločnosť. Inscenácia a provokácia sa často využívajú aj v rozhovore s politickými predstaviteľmi, kedy sa zamieňa skutočnosť so špekuláciami, ale uplatňujú sa tiež v ďalších oblastiach. Zverejňovanie neoverených informácií Neoverené informácie sa zvyčajne týkajú udalostí pravdepodobných, teda takých, ktoré sa mohli udiať. Pravdepodobnosť robí informáciu vierohodnou a všeobecný informačný chaos neumožňuje rozlíšiť falošné informácie od pravdivých. Pre autora správy je oveľa jednoduchšie povedať „ako sme sa dozvedeli“, „údajne“ či „z dobrých zdrojov“ akoby pátral po kvalitnom zdroji informácie. Na druhej strane, keby po ňom pátral a zistil ho, mohlo by sa stať, že správa stratí svoj strhujúci či zábavný efekt. V každom prípade, neoverená informácia v kombinácii s dôležitým a výstižným postojom moderátora doplneným o vlastný názor – samozrejme v podobe objektívneho stanoviska – formuje aj z neoverenej a niekedy zavádzajúcej správy reálnu správu dňa. Insinuácia a dezinformácia Výraz insinuácia pochádza z „latinského insinuare, čo znamená vniknúť do dôvery niekoho“ . Insinuácia značí úmyselné prebúdzanie podozrenia, našepkávanie podozrenia, donášanie s úmyslom danú osobu pokoriť a zničiť jej dobrú povesť. Dezinformácia mení samotnú podstatu informácie a stáva sa klamstvom prezentovaným v podobe správy tak, aby príjemca neodhalil skutočný jav. Spôsobov preniknutia do dôvery dotknutej osoby jestvuje viacero a metódy insinuácie a dezinformácie sa zvyknú používať aj súčasne. Totiž, ak autor zasahuje do dobrej povesti človeka, ktorý je predmetom správy, zvyčajne prezentuje aj klamlivé informácie o ňom. Hoci sa nie vždy prelína insinuácia s dezinformáciou, samotné podozrenie úplne stačí, aby medializovaná správa poškodila česť osoby či inštitúcie. Vzorom je správa Novín TV Joj zo dňa 2. 10. 2004 o „katolíckej Cirkvi, ktorá tvrdí, že len zo svojho majetku neprežije“. Problém spočíva v tom, že autor oslovil málo predstaviteľov, aby mohol prezentovať jednotný záver pre celú katolícku obec. Správa tak poškodila viacerých významných zástupcov – tí nedostali príležitosť vyjadriť sa – katolíckej Cirkvi, ktorí rovnaký názor nezdieľajú, a tak sa uvedeným globálnym výrokom mohli dostať do nepriazne časti obyvateľstva. Využívanie invektív na odľahčenie správy Nie je neobvyklým javom, keď si redaktori pomáhajú ironickými narážkami a slovami svedčiacimi o osobnom záujme v konkrétnej veci. Používajú často zaujaté definície a prívlastky s vedomím, že sa ľahko vryjú do pamäti a rovnako ľahko „prischnú“ danému človeku alebo organizácii. Slová ako „hlúpy“, „šialený“, ich rozmanité ekvivalenty a iné výrazy dodávajú správe gradáciu a u príjemcu zvýrazňujú efekt pôsobenia. Takéto pojmy môžu dokonca vnucovať už vopred určité úsudky a niektoré mienky robiť trvalými, navyše ich prezentácia spoločne s dominantným výrazom tváre redaktora budí dojem, že to, čo povedal je fakt. Presvedčivý pohľad, úderné slová, držanie tela, práca s rukami a vyzývavá mimika menia aj informácie s invektívami a expresívnymi výrazmi na správy s obalom skutočnej reality. Metóda „prekrytia“ Vo vhodnom okamihu ide o podhodenie informácie (témy či problému) takej zaujímavej či senzačnej, že „odvráti pozornosť od inej udalosti, a tým prekryje čosi, čo by podľa mienky manipulátorov malo zostať mimo záujmu.“ Túto metódu uplatňujú redaktori infozábavy najčastejšie, keď celkom prvú správu ich novín zastupuje zaujímavosť alebo kuriozita. Podobných informácií je viacero; v priebehu správ sú rozlične obmieňané a vydávané za hlavné správy dňa. Niektoré ďalšie, ktoré uvádzajú „len mimochodom“ (niekedy bez obrazovej prílohy, inokedy s ňou, no nie je taká výrazná, ako pri ostatných správach s momentom pútavosti) a často skrátené, prezentujú občas aj ako významné správy, ale upravujú ich tak, aby boli „prekryté“ informáciami, ktoré skôr vzbudia pozornosť alebo reprezentujú záujem podávateľa. Vzorom takýchto správ sú reportáže o zvláštnych umelcoch, nezvyčajných ľuďoch, javoch a mnohých iných typoch mimoriadnych príspevkov. Sústredenosť na emócie Metóda sústredenia sa na emócie je tvorcami infozábavných správ veľmi frekventovaná. Emócie sa dajú ovplyvňovať obrazom, zvukom, ale aj jazykom podávateľa. Keďže ľudia obyčajne nedostatočne kontrolujú svoje emócie, je veľmi jednoduché vyvolaním pozitívnych, ale predovšetkým negatívnych emócií dosiahnuť isté hodnotenie udalosti. Redaktor môže vytvoriť priestor pre rozličné prejavy citov, pretože otvorený záver správy umožňuje divákovi domyslieť si svoj vlastný a príjemca rád hodnotí. Emócie vo všeobecnosti vládnu nad intelektom, preto forma predstavenia má veľký význam – „ako“ sa stáva dôležitejšie než „čo“. „Táto metóda je vrcholom metód, pretože emócie pôsobia na diváka už počas sledovania správy a ak je emócia výrazná, jej efekt nevymizne tak skoro ako v prípade správy napríklad o deficite štátneho rozpočtu.“ Metódy redaktorov infozábavných správ spolu s jednoduchou rovnicou ich prezentácie vytvorili vlastný typ dôležitých informácií a ich novú hierarchiu z hľadiska pôsobivosti . Hoci sú často nečestné a stoja na hraniciach etickej únosnosti, ba niekedy aj zákona, v praxi komerčných médií sa uplatňujú naďalej. Publikum o nich nevie, nevidí ich a jestvujú i názory, že niektorí diváci o nich tušia, prípadne sa o ich existencii dozvedeli z iných médií a ich odpoveďou je „no a čo“. V takom prípade možno usúdiť, že novinári (prípadne osoby vydávajúce sa za novinárov) sú vlastne len obrazom spoločnosti a sú takí, aká je spoločnosť. Napokon postava hlásateľa zábavných novín do tohto tímu celkom zapadá. Hlásateľ infozábavných novín Hlásateľ (častejšie sa dnes používa nie celkom náležité označenie moderátor) infozábavného formátu správ predstavuje kľúčovú postavu, ktorá v skutočnosti určuje celý rytmus a priebeh novín. Komerčné noviny majú obvykle dvoch moderátorov: kým muž sa prezentuje v elegantnom obleku, žena je vždy predvedená ako vkusne oblečená a príťažlivo nalíčená. Spoločne privítajú divákov usmievajúc sa a so slovami „tešíme sa, že ste si nás opäť naladili“, alebo ich približnými synonymami. Sú to práve hlásatelia, ktorí vo veľkej miere predurčujú úsmev či napätie správy. Vyjadrujú nadšenie, pokiaľ je reportáž prekvapivá, humorné príspevky približujú s príznačným veselým tónom a ak ide napríklad o letecké nešťastie, ich tvár je patrične zvraštená, i keď jestvujú aj výnimky. Hlásatelia uvádzajú jednotlivé príspevky a pripravujú efekt správy u príjemcov. Postava hlásateľa je teda veľmi významná, preto musí ísť o osobnosť. Konkrétna osoba potrebuje byť niečím výnimočná, aby divákov zaujala. Pokiaľ ide o ženu - hlásateľku, v praxi sa osvedčili pekné moderátorky, ktorých nápadný make-up a častokrát výrazné dekolty haleniek majú prilákať mužskú časť publika. Infozábavné noviny uprednostňujú mladých moderátorov, ktorí zdôrazňujú novosť a zábavný charakter správ. Atraktivita, mladosť, nadšenie, dominancia upútať, hoci aj za cenu zosmiešnenia a straty slušného vkusu, lebo vyzývavé šaty a kostýmy žien pôsobia občas vulgárne, sú podstatné vlastnosti hlásateľov infozábavy. Uvádzanie správ musí byť maximálne presvedčivé a cieľom je získať publikum na svoju stranu. Ich pohľad upretý priamo do kamery vytvára dojem, že vedú rozhovor s divákom. „Takýto model, ktorý sa presadil v Spojených štátoch amerických hlásateľom Walterom Cronkitom vytvoril hlas, ktorý už nebol anonymný, mal tvár a meno; bol plne identifikovateľný, bol to hlas hlásateľa prihovárajúceho sa divákom z očí do očí.“ Vytvorila sa tak ilúzia blízkeho kontaktu moderátora a publika. Hlásatelia sa usilujú byť priateľskí, čím budia dojem osoby vyjadrujúcej známky skutočnej súdržnosti s publikom. Úlohy prítomného a zaujímajúceho sa hlásateľa o svojich príjemcov sú v infotainmente zásadné. Príťažlivosť mladých hlásateľov je podstatný prvok, ale pravdou je, že nie vždy sa dajú spojiť žurnalistické schopnosti s takýmto nárokom. Navyše zábavný charakter správ ani veľmi nedovoľuje uplatniť ich, no vyskytujú sa situácie, kedy nahradené vlastnosti (humor, odľahčený tón, úsmev a pod.) nemôžu a ani nedokážu zastúpiť základné spravodajské atribúty. Nech je už príjemca akýkoľvek, je neprirodzené, aby sa moderátor pri uvádzaní správy, ktorá je tragická usmieval. „Často sa totiž zdá, že hlásateľovi samotnému uniká zmysel toho, čo hovorí, a niektorí sa držia svojho ustáleného a vďačného nadšeného výrazu aj vtedy, keď popisujú zemetrasenie, masové vraždy či iné katastrofy.“ Ľahký úsmev je skutočne veľmi frekventovaný predovšetkým u ženskej časti dvojice, ktorá vo chvíli negatívnej správy akoby zabúdala na jej záporný charakter. Naopak, v prípade zábavného príspevku sa už sebaisto usmieva. Hlásatelia (aj redaktori) získali v posledných rokoch ďalšie vážené miesto v spoločnosti. Majitelia médií usporadúvajú aj súťaž o najobľúbenejšie relácie a ich moderátorov. Po programe, ktorý má - podobne ako noviny - charakter show, určia sa okrem iných aj najobľúbenejší hlásatelia spravodajstva. Tí zapĺňajú stránky časopisov i elektronické médiá a „stávajú sa osobnosťami súperiacimi s hercami, spevákmi či inými umelcami o popredné pozície v spoločnosti.“ Tieto osobnosti (mediálni analytici ich označujú pojmom pseudoosobnosti, pretože skutočné osobnosti sa vyznačujú inými kvalitami) následne obsadzujú významné postavenie a stávajú sa dokonca vzorom pre mnohých ľudí – najmä *násťročných – keďže medializujú svoje názory, presvedčenia, ba dokonca aj rady. V infozábavných správach sa teda usmievať oplatí. Humor hlásateľov neopúšťa ani na konci správ. Títo „spoločníci“ sa s divákmi lúčia, ale ako sami vravia „nie na dlho, pretože sú tu opäť zajtra“. Záverečné vety sú rozlične obmieňané, no dobrá nálada ich aktérom nikdy nechýba. Publikum infotainmentu Nový typ publika Médiá ponúkajú ľahko dostupný a príťažlivý zdroj modelov. Spôsobov ako ich vytvárať je viacero: atraktivita redaktorov v konkrétnej relácii, neustála premena ich podôb obdivovaná najmä ženským publikom; patria sem aj seriály opakujúce sa v pravidelných intervaloch a vzorom pre napodobňovanie médií v prostredí domova sa stávajú dokonca aj interiéry štúdií navrhnuté tak, aby publikum priťahovali už formou. Ľudia preberajú z médií stále diferencovanejšie vzory a spôsoby správania, a preto úsilie príjemcov infozábavnej komunikácie uplatňovať ju v živote nevyvoláva nijaké prekvapenie. Dnes je teda aj infotainment modelom – mimoriadne výrazným – predstavujúcim sústavu, na základe ktorej diváci pretvárajú vlastné postoje, získavajú nové spôsoby konania a napokon preverujú aj úroveň svojich emócií, v zmysle koľko sĺz a smiechu v nich infozábava dokáže evokovať. Kým sa isté idoly vytvárajú predovšetkým v mysli konkrétneho človeka, utváranie publika „je ovplyvnené trvalými spoločenskými a behaviorálnymi silami.“ Tieto sily pôsobia veľmi intenzívne a sú zastúpené skupinami, ktorých členovia majú určité podobné znaky. Pre médium pripravujúce infozábavné správy je zaujímavá tá skupina, ktorá podporuje spoločenský trend a v rámci neho myšlienku byť „in“. Toto zoskupenie je početné a práve preto vzbudilo záujem tvorcov infotainmentu. Z kvantity má vyplynúť opäť kvantita, v podobe zisku. Publikum infotainmentu tvoria príjemcovia zábavných správ, ktoré nadväzujú na predchádzajúci zábavný program komerčnej televízie. Takéto správy reprezentujú informácie s momentmi humoru, senzácie, ironizácie politiky a pohľady do sveta „high society“. Práve tie veľkou mierou pôsobia na city publika, ktoré sa postupne aktivizujú. Infozábavné správy tak predpokladajú diváka, ktorý sa zaujíma predovšetkým o informácie bulvárneho charakteru, takže ostatné spoločensky významné správy sa prezentujú jednoduchším spôsobom. Z toho vyplýva, že publikum infozábavných správ predstavuje „masový recipient, ktorý nie je ochotný sledovať bežné správy, ale je ochotný sa na ne pozerať, pokiaľ je toto pozeranie zábavné, pričom uvoľňuje emócie.“ Infozábava prináša správy o živote i smrti, tie však okamžite prekrýva humornou či neutrálnou informáciou, čím minimalizuje negatívne pocity publika. Na druhej strane, istá forma strachu má byť prijateľná, pričom vždy sa musí prelínať s následným odbúraním napätia diváka. To vytvorilo predstavu, „že informácia – akákoľvek informácia – je vždy zjednodušiteľná, redukovateľná, prevoditeľná na masovú zábavu a dá sa rozložiť na určitý počet segmentov – emócií, čo je podložené veľmi módnou myšlienkou, že existuje emocionálna inteligencia.“ „Emocionálna inteligencia“ má typické znaky, ktoré ju vystihujú. Tie možno zhrnúť nasledovne: ► bežné spravodajstvo neprijíma, kým infotainment ju baví a informuje súčasne, ► akceptuje správy o politike, pokiaľ prinášajú jej lapsusy, ► informácie zo sveta „high society“ považuje za pozoruhodné momenty dňa, ► pravidelná periodicita zábavných správ jej uľahčuje únik od bežných problémov, ► emócie vyvolané prezetovanými správami umožňujú ventilovať psychické napätie. Odborníci predpokladajú, že pojem „emocionálna inteligencia“ má zakryť hanlivý výraz pre publikum, ktoré vo veľkej miere znížilo nároky na spravodajské komunikáty. Dominancia citovej zložky prekrýva rozumovú. Obyčajná správa je nezaujímavá, kým rekonštrukcia vykradnutia banky či kukláči v priamom prenose vyvolávajú u príjemcov infotainmentu raz okamihy hrôzy, inokedy chvíle nadšenia. Emócie v éteri infozábavných novín publikum priťahujú, hoci pocity divákov nasmerované k samotným médiám „zastupujú v značnej miere skepticizmus, nedôveru, pochybovačnosť.“ Možno práve tie sú zdrojom imunity voči účinkom negatívnych správ zastrešených zábavou. Interpretácia infozábavy Kým globálne publikum infotainmentu možno analyzovať pomerne jednoducho, oveľa náročnejšie je vyjadriť interpretáciu infozábavných správ divákmi ako jednotlivcami. Každý z nich je totiž svojský jedinec, ktorý má isté znaky zhodné so zvyškom „emocionálnej inteligencie“, a predsa sa prejavuje aj ako individuálna osobnosť s vlastnými prístupmi reagovania na podnety. Preto niet pochýb, „že príslušníci publika majú svoje tiché teórie (tacit theories), ktorými rámcujú vlastné chápanie udalostí a ktoré im pomáhajú pri spracovávaní ich obsahu.“ Existuje niekoľko variant týchto teórií, pretože všetci uvažujeme istým spôsobom, ktorý nikdy nemôže byť celkom totožný. Významnú úlohu predstavuje aj intuícia dosahujúca u rôznych ľudí rôznu úroveň, nadobudnuté vzdelanie a psychológovia by určite doplnili aj momentálne rozpoloženie diváka. Nasnímanie udalosti, výrazný komentár a osoba podávateľa môžu zabezpečiť veľký záujem publika, ten sa dá modernými technológiami vyjadriť a percentuálne zachytiť, ale osobná odpoveď príjemcu na konkrétnu správu je zložitejšia, navyše dosiaľ nevznikla potreba (nikto ju verejne neproklamoval) preskúmať, ako príjemci infozábavy chápu jej komunikanty. „Ostáva totiž do značnej miery záhadou, čo sa deje medzi žurnalistickým zarámovaním obsahu a objavením sa podobne zarámovanej informácie u publika.“ Idea správy vyslaná od tvorcu k publiku, môže teda vyvolať niekoľko variant vysvetlení. Ak napríklad nejaká reportáž s posolstvom humoru vzbudí u sedemdesiatich percent publika nadšenie, tridsať percent ju nechápe. Časť divákov sa jednoducho baví, iná časť sa sústreďuje najmä na kamerové efekty a dejovosť, a napokon niekoľko príjemcov môže vnímať oboje. Poznať tieto reakcie má zmysel. Hoci sú ľudia odlišní, v zásadných oblastiach svojej existencie dosahujú významné percento zhody. Neexistencia prieskumu, ktorý by na vzorke skupiny respondentov zatriedil všeobecné spôsoby interpretácie infozábavného obsahu spôsobuje, že reakcie príjemcov sa dajú zatiaľ len predpokladať. Pokiaľ komerčná stanica sleduje predovšetkým motív zisku – a ten zabezpečuje divácka sledovanosť – potom je vytvorenie interpretačnej analýzy dokonca ekonomicky výhodné, a to z niekoľkých príčin: ► môže priniesť ďalšie podnety tvorcom reportáží, čím sa opäť maximalizuje sledovanosť, ► zefektívniť prácu redaktorov, a tak ušetriť čas, ► zlepšiť komunikáciu divák-televízia, ► významný je aj moment, ktorý vytvára dobré vzťahy a vernosť konkrétnemu médiu. Klasická práca Waltera Lipmana „Verejná mienka“ (Public Opinion) publikovaná v roku 1922 je aj z dôvodu nezáujmu o odbornú analýzu interpretácie – nielen – infozábavných správ divákmi, aktuálna aj dnes. Lipman dospel k záveru, že ľudia nekonajú na základe toho, čo sa stalo, ale podľa obrazov poskytovaných médiami. Táto nejasnosť môže vyvolať neadekvátne správanie a spôsobiť tak rozličné problémy. Ľudia vo všeobecnosti radi napodobňujú mediálne modely, je však na škodu veci, pokiaľ je ich interpretácia nesprávna. Lenže divák to netuší a dozvie sa to až vtedy, keď sa zrazu nejaký vzor nedá uskutočniť. Potom je obvykle neskoro. Kultúra „pôžitku“ Formy i úroveň infozábavy sú nepochybne aktuálne javy súčasnej kultúry. Publikum prijalo zábavné správy ako významnú súčasť života, ktorá prináša oddych a relax. Pokiaľ každodenná práca unavuje, človek potrebuje istú formu kultúry, a tú vo veľkej miere realizujú práve médiá. Jej rozmanité prejavy predovšetkým v podobe seriálov či tzv. show zapríčiňujú, „že sa stala kultúrou pôžitku, respektíve kultúrou zábavy.“ Kultúra „pôžitku“ vytváraná infotainmentom prináša momenty, ktoré diváka držia v napätí, v okamihu ho upokoja a pravidelné opakovanie takýchto stavov vyvoláva – niekedy viac, inokedy menej – autentický dojem, ktorý príjemcu povznáša, čím mu spôsobuje pôžitok. Fakt, že sa niečo naozaj stalo, ale všetko je vlastne v poriadku – veď moderátori sa na nás tešia aj zajtra – dáva tejto kultúre súčasne aj pocit bezpečia, aby pre publikum bola infozábava naozaj kultúrou pôžitku. O kultúre „pôžitku“ vo forme infozábavy sa hovorí v rozličných prívlastkoch. Niektorí v nej vidia prevrat vo svete kultúr; prirodzenú zábavu a informácie v jednom. S kultúrou sa má spájať zážitok - a ten kultúra „zábavy“ poskytuje. Navyše nejestvuje veľa typov kultúr, v ktorých by sa jedinec súčasne bavil i vzdelával práve tak ako pri infotainmente. Veď popri zábave je tu vždy priestor – hoci menší, ale je – aj pre informácie spoločensky dôležité. Napokon samotný názov „infozábava“ skúmaný moment potvrdzuje; prináša zábavu, ale aj informácie. V prípade kritiky kultúry „zábavy“ je dôležitý nasledujúci poznatok: ak má stavať hlavne na nízkom vkuse infozábavy, jej autori by si mali uvedomiť, že existuje oveľa nižšia a nebezpečnejšia kultúra: „Piloti kamikadze sa nemohli dočkať, až vzlietnu v lietadlách naplnených výbušninami a s množstvom paliva, ktoré stačilo len na dolet k cieľu, aby sa dobrovoľne roztrieštili o americké vojenské plavidlá.“ Títo ľudia neboli blázni; podľa nárokov vlastnej kultúry sa správali celkom prirodzene. A ešte jeden príklad: „Satí je tradičný indický zvyk, podľa ktorého sa vdova dobrovoľne nechá upáliť s mŕtvolou svojho manžela.“ Nepochybne ide o extrémne príklady, ale ich pripomenutie z aspektu kritiky infozábavnej kultúry má zmysel. Ani obhajcovia infozábavnej kultúry by nemali byť prehnane optimistickí. Infotainment prináša veľa podnetných inšpirácií, no mnohé z nich neprekročia hranice zábavy. A to je chyba. Infotainment tak vlastne poskytuje svojmu publiku akúsi formu hry. Na hre, respektíve zábave nie je samozrejme nič zlé. Psychológovia dokonca odporúčajú, aby sme v ktorejkoľvek etape života nezavrhovali hru. Problém nastáva vo chvíli, keď sa v nej pokúšame žiť. Infozábavné správy teda vytvorili svet, v ktorom hra zakaždým víťazí. Preto niet divu, že v kultúre „zábavy“ sa informácia prijíma s pôžitkom. Obhájiť túto kultúru alebo odmietnuť? Ani jedno, ani
Never ever before has theTV news reached so high ranking in watching like nowadays, and at the same time never ever before has the news been prepared intetionally in an amusing way. Infotainment is usually given various synonyms: light news, sensational news, magaziny news, or news prefering violence and immoral events. The notion infotainment is mostly known by specialists, the current audience is usually unaware of its meaning. But the spectators are familiar with the news, as it is often given a priority over other programmes during a day, the TV news is gradually - by its ranking - overtaking ususal entertaining TV programmes. The author is in her study giving attention to the historical development of such type of the TV news, and its subsequent penetration into the Slovak TV environment. Using an example of the news research performed in one of the Slovak commercial TV stations, the author is documenting its pecularities, technological and composition methods, as well as is focusing her attention at parallels between the TV news and action movies principles, and is studying particularities in work of editors and redactors in such type of the TV news, etc.
Ako citovať:
ISO 690:
Gregušová, S. 2005. Infotaimentizácia mediálneho spravodajstva. In Slovenské divadlo, vol. 53, no.4, pp. 366-388. 0037-699X.

APA:
Gregušová, S. (2005). Infotaimentizácia mediálneho spravodajstva. Slovenské divadlo, 53(4), 366-388. 0037-699X.